Jezuiti



sob25022017

Odvaha, ktorá môže prameniť len z viery

Na začiatku uplynulého mesiaca sa do Ríma zišli jezuiti z celého sveta, aby zhromaždení na 36. generálnej kongregácii zvolili svojho nového predstaveného. Doterajší generálny predstavený P. Adolfo Nicolás oznámil vo vyše ročnom predstihu svoj úmysel prenechať vedenie rehole mladšiemu nástupcovi. Po voľbe sa ním stal šesťdesiatosemročný P. Arturo Sosa Abascal SJ, ktorý pochádza z Venezuely.

Na začiatku uplynulého mesiaca sa do Ríma zišli jezuiti z celého sveta, aby zhromaždení na 36. generálnej kongregácii zvolili svojho nového predstaveného. Doterajší generálny predstavený P. Adolfo Nicolás oznámil vo vyše ročnom predstihu svoj úmysel prenechať vedenie rehole mladšiemu nástupcovi.

Po voľbe sa ním stal šesťdesiatosemročný P. Arturo Sosa Abascal SJ, ktorý pochádza z Venezuely. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil 14. 9. 1966. Po základnej formácii pôsobil v rodnej krajine. Viac rokov pracoval ako šéfredaktor periodika SIC. V roku 1990 dokončil doktorandské štúdium politických vied na Centrálnej univerzite v Caracase a od roku 1996 zastával miesto predstaveného venezuelskej jezuitskej provincie. V nasledujúcom období od roku 2004 až do 2014 bol rektorom katolíckej univerzity Táchira vo venezuelskom San Cristóbale.

Na prahu novej misie

V roku 2014 odišiel A. Sosa do Európy, kde pracoval na Generálnej kúrii Spoločnosti Ježišovej v Ríme. Bol konzultorom Pátra Generála Adolfa Nicolása a zastával funkciu delegáta pre jezuitské medzinárodné domy. V októbri 2016 bol zvolený za generálneho predstaveného jezuitskej rehole. Pri nástupe do svojho úradu počas sv. omše povedal: „Odvaha, ktorú potrebujeme na to, aby sme boli služobníkmi misie Ježiša Krista, môže prameniť len z viery. Náš pohľad preto obraciame najprv na Boha, pretože on sám je naším Otcom. Naše srdce vkladáme do súladu s milosrdným Bohom Otcom, ktorý je jediná Láska a náš Princíp a Základ. Také je srdce každého z nás a tiež srdce Spoločnosti Ježišovej. Naša viera je ako viera Márie, Matky Ježišovej, a preto naša odvaha môže ísť ešte ďalej a môže hľadať nielen nepravdepodobné, ale hľadať nemožné. Anjel Gabriel pri udalosti zvestovania povedal: »...Bohu nič nie je nemožné.« (Lk 1,37) Mária sa potom bez obáv zverila Pánovi, aby sa venovala nepravdepodobnému a nemožnému. Prosme si od Pána túto vieru, aby sme si ako rehoľa mohli osvojiť za vlastné slová Márie a aby sme odpovedali na mimoriadne volanie. Ako sv. Ignác a jeho prví spoločníci, ako toľkí bratia, ktorí bojovali pod zástavou kríža len v službe Pánovi a jeho Cirkvi, chceme prispieť tým, čo sa zdá dnes nemožným: ľudstvom zmiereným v spravodlivosti, ktoré nažíva v pokoji, v dobre udržiavanom spoločnom dome, kde je miesto pre každého, pretože sme si vedomí, že sme bratmi a sestrami, synmi a dcérami toho istého Otca a jediného Otca. Preto aj dnes zopakujeme presvedčenie sv. Ignáca z čias písania stanov rehole, že Spoločnosť nepovstala ľudskými prostriedkami a nemôže sa pomocou nich ani zachovať, ani rozvíjať. Našu nádej vkladáme do všemocných rúk Krista, nášho Pána a Boha.“

Návšteva pápeža Františka

Generálnu kongregáciu prišiel pozdraviť aj Svätý Otec František Rehoľným spolubratom sa prihovoril vo svojej rodnej reči a pripomenul im, že poslanie jezuitov je zacielené už od počiatku rehole v roku 1540 na „obranu a šírenie“ viery a na všetko, „čo osoží dušiam v kresťanskom živote a náuke“. Svätý Otec ďalej poukázal na diela milosrdenstva, ktoré boli od počiatkov spojené s rehoľnou charizmou jezuitov. Španielsky jezuita zo 16. storočia Hieronym Nadal charakterizoval Spoločnosť Ježišovu jedným slovom ako „horlivosť“ (La Compañía es Fervor). Z tohto nazerania predložil pápež František členom generálnej kongregácie tri body vychádzajúce z nosných zásad ignaciánskej spirituality. Pri prvom bode poukázal na to, že si treba: „vytrvalo vyprosovať útechu“, čím pápež vyzdvihol radosť. Radosť je podstatná, nie je iba niečím navyše ako nejaká prídavná ozdoba: „Služba radosti a duchovnej útechy korení v modlitbe. Spočíva v povzbudzovaní sa a v povzbudzovaní všetkých »vytrvalo si vyprosovať útechu od Boha«.“ Citoval aj významného francúzskeho mysliteľa Michela de Certeau SJ, keď povedal: „Jezuita je služobník radosti evanjelia, či už vtedy, keď pracuje formou rozhovorov a dávaním duchovných cvičení, alebo vtedy, keď pracuje v rámci štruktúr organizovaním diel formácie, milosrdenstva, reflexie.“ V ďalšom bode pápež poukázal na prežívanie pohnutia nad postojom Krista na kríži: „nedať sa vnútorne pohnúť Pánom, ktorý je na kríži, ním osobne a ním, ktorý je prítomný v toľkých našich bratoch, ktorí trpia. Ďalej pripomenul, že byť milosrdným predpokladá predovšetkým zakúsiť na vlastnej koži milosrdenstvo Boha. Ak zakusujeme túto uzdravujúcu moc naživo na našich vlastných ranách, ako osoby i ako organizmus (komunita), zbavíme sa strachu z toho, že sa dáme pohnúť nesmiernosťou utrpenia našich bratov, a pustíme sa do trpezlivého kráčania s naším ľudom. Napokon ako posledný tretí bod svojho príhovoru zdôraznil Svätý Otec požiadavku „konať dobro s vľúdnosťou a cítením s Cirkvou“. „Je vlastným jezuitskej reholi konať veci s cirkevným cítením. Robiť to bez strácania pokoja a s radosťou, berúc do úvahy hriechy, ktoré vidíme na nás ako osobách, tak aj na štruktúrach, ktoré sme vytvorili. Z tohto vyplýva niesť kríž, zakusovať chudobu a ponižovania, kontext, ku ktorému nás Ignác povzbudzuje, aby sme si vybrali, či ho budeme trpezlivo znášať alebo po ňom túžiť. Tam, kde bolo protirečenie najvypuklejšie, Ignác dával príklad sústredenosti vo vlastnom vnútri skôr, než budeme hovoriť alebo konať, aby sme pracovali s vľúdnou mysľou,“ uzavrel svoj príhovor na generálnej kongregácii pápež František.

Leták Akcie 365 na November
Pripravil: Milan Hudaček SJ
Foto: archív SJ

Jubileum

Príhovory

Spiritualita

Meditácie

Spiritualita