Jezuiti



str18012017

Láska, ktorá nie je ľahostajná

Pravá láska nie je nikdy ľahostajná

Popri všetkých negatívach, akými je poznačený život ľudí našej civilizácie, je veľkou nádejou a povzbudením životný štýl dobrovoľníctva. Mladí, či dospelí túžia pomáhať druhým. Túžia šíriť okolo seba dobro. Chcú zmieriť utrpenie a biedu druhých. Dobrovoľníctvo prezrádza to, čo je vložené do každého človeka veľmi hlboko.

Prezrádza skutočnosť, ktorú Božie slovo vyslovuje už na počiatku pri stvorení človeka: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1, 31). Žiaľ, človek môže v sebe aj to, čo je v ňom najsvätejšie a najlepšie zneužiť na zlé ciele. Svedčia o tom tragické a bolestné následky činov tzv. „dobrovoľných atentátnikoch“, terorizmom zničené ľudské životy.

Pravdou však ostáva, čo potvrdzuje pracovný dokument Biskupskej synody „Cirkev v Európe“: „Ide predovšetkým o to, aby sa ľudia stretali s láskou Boha a Krista v Duchu Svätom. Týmto spôsobom možno dávať nádej tomu, kto ju vidí ohrozenú alebo kto ju stratil, lebo len ten, kto vie, že je milovaný, a kto sa cíti milovaný, môže dať zmysel svojmu vlastnému bytiu a môže naďalej mať nádej aj napriek námahám a ťažkostiam. Aby sme to všetko mohli uskutočniť, je nevyhnutné živé svedectvo lásky.“ A preto „hodnoty solidarity, zmierenia, odpúšťania, venovania sa najbiednejším, služby blížnemu aj vo forme dobrovoľnej služby ... sa stávajú zdrojom sily pre celú spoločnosť“ (Instrumentum laboris, 72-73).

V kresťanstve nie je dobrovoľníctvo iba záležitosť módneho štýlu života. Môžeme povedať, že sa nachádza v samom srdci evanjelia. Dobrovoľníctvo je súčasťou lásky, ktorá dáva všetkému zmysel a bez ktorej by kresťanstvo nebolo kresťanstvom, bez ktorej by život nebol životom a kresťan nasledovníkom Ježiša Krista (porov. 1 Kor 13). Ježiš prichádza k ľuďom z lásky a s láskou, aby sme mali život a mali ho v hojnosti, aby sme mali úplnú radosť (porov. Jn 10, 10). Prichádza dobrovoľne a svoj život dáva dobrovoľne. „Ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10, 18). Vyhlási: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil“ (Mk 10, 24). A nielen vyhlasuje, ale aj slúži. Motívom jeho služby k človekovi je nezištná láska. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Prichádza dobrovoľne a z lásky. Tak bude učiť chápať život aj svojich učeníkov. „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10, 8). Bude im pripomínať, že „čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili“ (porov. Mt 25, 41n). Prví kresťania chápali od počiatku Ježišovo evanjelium ako život, v ktorom sa majú o všetko spoločne deliť, aby nik netrpel medzi nimi núdzu (porov. Sk 4, 32n). Svätý Ján jasne zdôrazňuje: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?“ (1 Jn 3, 17).

V kresťanstve dosahuje láska prejavená v dobrovoľnom sebadarovaní svoj vrchol v tom, keď dáva život za druhých. Ježiš totiž hovorí: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13). A Ježiš je ten, ktorý ho dáva za druhých. Ak má kresťan nasledovať Pána Ježiša a podľa jeho príkladu utvárať život, nemôže nedávať svoj život za druhých. Apoštol Ján dosvedčuje: „My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto nemiluje, ostáva v smrti“ (1 J 3, 14). Dobrovoľná smrť kresťanských mučeníkov je dosvedčením Kristovej lásky, ktorá sa dáva a miluje svojich až do krajnosti (porov. Jn 13, 1). Konkrétni svätci ako Maximilián Kolbe, Matka Tereza a iní dosvedčujú zjavne, že aj v neľudských podmienkach je možné žiť láskou aj v cele hladu alebo v každodennej službe tým najnúdznejším.

Dobrovoľníctvo teda odkrýva a zároveň aj napĺňa v človekovi jeho najhlbšiu potrebu i poslanie milovať, dávať sa, nežiť iba pre seba. Človek aj napriek všetkému sebectvu v sebe samom akosi intuitívne vníma, že „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13), že „blaženejšie je dávať ako prijímať“ (Sk 20, 35), a že nemá nič, čo by nedostal? (porov. 1 Kor 4,7).

Žiadne utrpenie tohto sveta mi nie je cudzie
– vyhlásil ktorýsi svätec.

K podstate evanjeliového myslenia, cítenia, ducha i života patrí vzťah k trpiacim, vzťah k blížnemu. Nevieme si predstaviť Ježiša bez tejto lásky. Boh sa skláňa s láskou nad trpiacim človekom. Ježiš celým svojím bytím ukazuje, že je tu pre druhých. Ježišovi je ľúto ľudí, ktorí boli ako ovce bez pastiera (porov. Mt 9, 26), trpí s plačúcimi (porov. Lk 7, 13), uzdravuje chorých (porov. Mk 6, 53-56), učí nás, že blížnym je nám každý človek (porov. Lk 10, 30n) a že budeme raz súdení z lásky k tým, ktorí boli hladní, smädní, nahí, chorí, či vo väzení (porov. Mt 25, 41n). Byť kresťanom, byť človekom a nemať vnímavosť pre trpiacich znamená popierať svoju vlastnú identitu.

Mali by sme byť človekom, ktorý prežíva radosti a bolesti druhých ako svoje (porov. Rim 12, 15). Mali by sme byť ľuďmi s chápajúcim, citlivým srdcom, s pravou ohľaduplnosťou. Ako kresťania by sme mali byť naozaj ľudskí, ba viac ako ľudskí. Mali by sme byť Boží, aby sme ostali verní svojmu obrazu, na ktorý sme boli stvorení (porov. Gn 1, 27). A Boh je spoločenstvo lásky, ktoré sa daruje druhým a je tu pre druhých. Tak zjavuje svoju podstatu: Som, ktorý som. Som tu pre vás (porov. Ex 3, 14). Sme povolaní byť milujúco spolucítiaci. Sme povolaní milovať láskou, ktorá sa stáva priezračnou, bez bočných úmyslov, bez toho, aby hľadala svoj prospech. Ak sa chceme naučiť pravdivo spolucítiť, potrebujeme v sebe utvárať zmýšľanie a cítenie Kristovho srdca (porov. Flp 2, 5).

Keby nášmu životu chýbala dobrovoľná služba, teda láska, ktorá nie je ľahostajná, ale sa dáva a chce byť darom, chýbala by nášmu životu duša a srdce; prichádzali by sme o to najkrajšie v ňom. Svätá Terézia z Lisieux to objavila ako najkrajšiu múdrosť a povolanie: Byť láskou v tomto svete, byť láskou v Cirkvi, lebo srdce Cirkvi i sveta žije z lásky. A ak tu nebude lásky, ktorá sa dáva a slúži, prichádzame o to, čo život životom robí, čo robí svet svetom a Kristovu cirkev opravdivou.

Môžeme sa pýtať: Aké posolstvo možno čítať z našich životov? Kiež nás to podnieti k tomu, aby sme si zodpovedne pozreli na svoj život a odpovedali si: Ako žijeme? Čím napĺňame tajomstvo našich dní a našich vzťahov? Kiež to oživí našu vieru v Ježišovo evanjelium; vieru v neho, ktorý prišiel, aby sme mali život a mali ho v plnosti i v radosti (porov. Jn 10, 10); ktorý prišiel vydať svedectvo pravde nášho života (porov. Jn 18, 37); ktorý chce, aby sme sa učili od neho mať tiché, pokorné, milujúce srdce (porov. Mt 11, 29). O takéto srdce sa môžeme usilovať všetci! Na takom srdci možno budovať skutočný život!

Na maturitnom večierku profesor hovoril študentom: Pamätajte si, moji mladí priatelia! Nie každý človek môže vyštudovať vysokú školu alebo dosiahnuť vysoké postavenie. No jedno, môže mať každý človek. A to je rozhodujúce v našom ľudskom živote pre naše šťastie. Každý môže mať dobré, milujúce srdce. Dobré, milujúce srdce je schopné utvárať šťastný život v sebe i v druhých. Dobré a milujúce srdce utvára hodnoty, bez ktorých by náš život, naše vzťahy strácali ľudskosť. Bez dobrého a milujúceho srdca strácame svoju ľudskú a aj kresťanskú tvár.

Dnes sa veľa hovorí o ekonomickej či finančnej kríze. Avšak treba povedať, že prežívame ešte oveľa väčšiu krízu! A tou krízou je nedostatok dobrých, milujúcich sŕdc. Tou krízou je nedostatok Božej, Kristovej lásky v našich srdciach a v našich vzťahoch. Naša civilizácia, ak chce prežiť a ak chce žiť skutočne ľudsky, potrebuje k tomu nielen schopných odborníkov a špecialistov, ale potrebuje k tomu ľudí s dobrým, milujúcim srdcom. Len tak možno budovať šťastné manželstvá a rodiny, šťastné spoločenstvá a šťastnú spoločnosť, v ktorej je možno ľudsky žiť.

A tak sa modlime spolu so svätým Ignácom o veľkodušnú lásku slovami:
Večne Slovo, jednorodený Syn Boží, nauč náš pravej veľkodušnosti, nauč nás tebe slúžiť ako si to právom zasluhuješ, aby sme dávali a nepočítali, aby sme bojovali a nedbali na rany, aby sme pracovali a netúžili po odpočinku, aby sme sa obetovali a nečakali inú odmenu ako vedomie, že sme splnili tvoju svätú vôľu. Amen.

Jozef Šuppa SJ
Foto: Veronika Poklembová

Jubileum

Príhovory

Spiritualita

Príbehy

Básne