Jezuiti



ned25062017

Pokrok má budovať, nie ničiť

Pokrok má budovať, nie ničiť

Nobelovu cenu za medicínu udelili Angličanovi Robertovi Edwardsovi, priekopníkovi umelého oplodňovania. Prezident asociácie Veda a život Lucio Romano to komentoval nasledovne: Je to udelenie, ktoré ignoruje všetky etické otázky a poukazuje na to, že človek môže byť degradovaný zo subjektu na objekt. Zohľadňujeme, že Edwards poznačil históriu, pretože uviedol do praxe techniky zo sveta zvierat do sféry ľudskej. Ale to absolútne neznamená, že toto predstavuje progres človeka. Nobelova cena musí brať do úvahy aj etickú analýzu, pričom – ako sa mi zdá – v prípade tohto rozhodnutia na udelenie ceny boli odsunuté nabok všetky etické a s nimi súvisiace kritériá.

Žijeme vo svete, v ktorom sa deň čo deň stretávame s niečím novým, či v oblasti vedy, techniky, športu... Ľudstvo dosahuje pokrok v mnohých oblastiach. Sme však ako ľudia šťastnejší? Je všetko, čo sa predkladá technicky, vedecky či inak možné, v skutočnosti aj správne a osožné pre ľudstvo? Už svätý Pavol múdro poznamenáva: Všetko smiem. Ale nie všetko osoží. Všetko smiem. Ale ja sa ničím nedám zotročiť (1 Kor, 6, 12). Určite sa tešíme pokroku v každej oblasti života, pokiaľ pravdivo a účinne posúva ľudskú spoločnosť k plnšiemu, šťastnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Preto sa vždy vynorí parafrázovaná múdra Ježišova otázka z evanjelia: Čo osoží človekovi, keby dosiahol akýkoľvek pokrok a uškodil by svojej duši, zmyslu svojho života, dôstojnosti seba samého, stratil by cieľ, večný život (porov. Mk 8, 36)? Táto otázka nastavuje kritérium opravdivosti i oprávnenosti každému pokroku. Som presvedčený, že so životom človeka, aj prírody nemožno experimentovať bez toho, aby sme na to kruto nedoplatili. Nejestvuje skutočný pokrok, ak sa nerešpektuje mravná hodnota, ak sa nezohľadňujú mravné kritériá, ktorými Stvoriteľ chráni život, človeka, prírodu.

Francúzsky jezuita, kardinál Jean Daniélou, hovoril: Mesto, ktoré sa nemodlí, sa postupne stáva nielen ateistické, ale aj neľudské. Ak človek stráca svoj vzťah so Stvoriteľom, s Absolútnom, teda s pravdou vlastného bytia, stráca seba samého. Stráca to najpodstatnejšie a najkrajšie. To platí aj o každom pokroku a jeho tvorcoch. Ak sa v nich stráca vzťah k Absolútnu, vytráca sa to najpodstatnejšie a najkrajšie. Tým, že sa človek opiera o Boha, ostáva vždy a všade zameraný na to, čo je pekné, dobré a pravdivé (Ján Pavol II., Fides et ratio, 21).

Povzbuďme sa posledným odkazom filozofa Petra Wusta: Keby ste sa ma teraz chceli spýtať, skôr než odídem – a definitívne odídem –, či azda nemám nejaký kúzelný kľúč, ktorý by mi mohol otvoriť poslednú bránu o múdrosti života, potom by som vám odpovedal: Áno, mám. Týmto kúzelným kľúčom nie je reflexia, ktorú azda očakávate od filozofa, ale modlitba. Modlitba robí človeka objektívnym. Veľké veci ľudského bytia sú darované tým, ktorí sa modlia.


Otázka pokroku

Benedikt XVI. vo svojej encyklike Spe salvi (22) nás vedie k uvažovaniu: Predovšetkým sa treba pýtať: Čo vlastne znamená „pokrok“? Čo sľubuje a čo nesľubuje? Už v 19. storočí existovala kritika viery v pokrok. V 20. storočí Theodor W. Adorno drastickým spôsobom formuloval problematickosť viery v pokrok: pokrok, ak sa naň pozrieme zblízka, znamená pokrok od praku k megabombe. Toto je vskutku jedna stránka pokroku, ktorú nemôžeme zakrývať. Povedané inými slovami, pokrok má dve stránky. Nepochybne ponúka nové možnosti pre dobro, ale otvára aj priepastné možnosti zla – možnosti, ktoré predtým neexistovali. Všetci sme boli svedkami, ako sa pokrok v pomýlených rukách môže stať a skutočne sa stal hrozným pokrokom zla. Ak technickému pokroku nezodpovedá pokrok v etickej formácii človeka, v raste vnútorného človeka (porov. Ef 3, 16; 2 Kor 4, 16), potom to nie je pokrok, ale hrozba pre človeka a svet.
Aby sme mohli aspoň trochu zodpovedne hovoriť o pokroku, musíme vedieť, čo je život a kto je človek, a rešpektovať mravný dopad pokroku. Pokrok na to, aby bol pokrokom, potrebuje morálny rast v ľudskosti (tamtiež, 23). A ľudskosť nie je možná bez poznania toho, čo človeka robí človekom, bez poznania toho, kto som, čo je cieľ a zmysel môjho života.

Podľa Božieho slova (Gn 2,17) človek nie je schopný sám od seba rozpoznať a rozhodnúť, čo je dobré a čo zlé, musí sa odvolávať na vyšší princíp. Dnes sme svedkami, ako mnohí autori vo svojej tvorbe nechcú rešpektovať vyšší mravný princíp, objektívnu pravdu. Nesprávnym spôsobom chcú byť nezávislí, sami chcú rozhodovať o tom, čo je dobré a čo nie. Často chcú vychádzať v ústrety neoprávneným a sebeckým požiadavkám, ktoré nemôžu viesť k opravdivému dobru.

Zaslepenosť pýchy oklamala našich prarodičov, že sú zvrchovaní a nezávislí, a že môžu odhliadnuť od poznania, ktoré pochádza od Boha (Ján Pavol II, Fides et ratio, 22).

Kresťanská etika sa zameriava na mravný predmet a prihliada na povznesenie pravého dobra osoby. Uznáva, že takéto dobro sa získava iba vtedy, keď sa zachovávajú bytostné princípy ľudskej prirodzenosti, keď vôľa skrze lásku vskutku smeruje k Bohu. V tomto zmysle učí patrón moralistov a spovedníkov: Nestačí robiť dobré skutky, treba ich dobre robiť. Aby však naše skutky boli dobré a dokonalé, musíme ich robiť s jediným úmyslom páčiť sa Bohu (porov. Ján Pavol II., Veritas et splendor, 78).
To sa vzťahuje aj na oblasť pokroku a jeho tvorcov.

Dôležitosť pravdy

Ak chceme tvoriť bez zohľadňovania pravdy, dostávame sa na scestie. Nikto totiž nemôže byť úprimne ľahostajný k pravdivosti toho, čo vie. Ak zistí, že je to falošné, zavrhne to. Ak si to ale môže overiť ako pravdivé, cíti uspokojenie (Ján Pavol II, Fides et ratio, 25). Domnienky môžu človeka nadchnúť, ale ho neuspokoja. To, čo je pravdivé, musí byť pravdivé pre všetkých a navždy (tamtiež, 27).

Bez evanjelia môžeme na ceste pokroku iba zablúdiť. Európan hovorí o pokroku, pretože pomocou niekoľkých vedeckých objavov vytvoril spoločnosť, ktorá si splietla pohodlie s civilizáciou (Benjamín Disraeli). A to nám môže byť osudné. Prečo? Lebo smäd po pravde je tak zakorenený v srdci človeka, že jeho zanedbaním by sa ohrozila existencia (Ján Pavol II, Fides et ratio, 20). Nesmieme zabúdať, že vrodená ohraničenosť rozumu a nestálosť srdca kalia často osobné hľadanie a vychyľujú ho zo správnej cesty. Iné záujmy rozličného druhu môžu pravdu potláčať. Stáva sa aj to, že človek priamo od pravdy uteká, len čo ju začne tušiť, lebo sa bojí jej požiadaviek. Napriek tomu, že sa jej vyhýba, pravda vždy vplýva na jeho existenciu. Človek by totiž nikdy nemohol budovať vlastný život na pochybnosti, na neistote, alebo na klamstve. Takúto existenciu by neustále ohrozoval strach a úzkosť (tamtiež, 28).

Neprestajne sme svedkami toho, ako sa s novými perspektívami vedeckého a technického pokroku rodia nové formy útokov na dôstojnosť ľudskej bytosti. Zároveň sa utvára a upevňuje nová kultúrna situácia, v ktorej prečiny proti životu nadobúdajú dosiaľ nepoznaný a azda ešte podlejší aspekt. To by malo vzbudzovať hlboký nepokoj. Preto už Ján Pavol II. napísal: Skutočnosť, že sa praktiky proti životu dokonca uznávajú za celkom legálne, je znepokojujúci jav a zároveň jedna z hlavných príčin morálnej krízy: skutky, ktoré sa kedysi jednomyseľne považovali za zločinné a zdravý mravný cit ich nepripúšťal, stávajú sa postupne spoločensky prijateľnými (Evanjelium života, 4). Nejedny vedecké výskumy, ktoré majú údajne slúžiť pokroku vedy a medicíny, v skutočnosti redukujú ľudský život len na biologický materiál, ktorým možno slobodne disponovať (porov. tamtiež, 14). Nemožno napokon poprieť, že aj masovokomunikačné prostriedky sa často podieľajú na tomto sprisahaní, keď vo verejnej mienke označujú kultúru smrti za pokrok a výdobytok slobody, zatiaľ čo postoj nekompromisnej obrany života predstavujú ako nepriateľa slobody a pokroku.

Prosme Pána, aby nám všetkým dal Ducha pravého poznania a rozlíšenia, aby sme vedeli, čo je a čo nie je skutočný pokrok. Prosme, aby sme zohľadňovali Božiu pravdu mravné kritériá života, ktorú sú zárukou skutočného pokroku. Prosme za všetkých tvorcov, aby sa cítili byť povolaní svojím dielom budovať život, človeka, prírodu, a nie ich ničiť.

Jozef Šuppa SJ
Foto: Veronika Poklembová

Biblia

Príhovory

Spiritualita

Príbehy

Modlitby