Jezuiti



pon27032017

Cesta sv. Ignáca

William McElcheran: sv. Ignác Putnik, Ontario

Ak chceme charakterizovať ignaciánsku spiritualitu jedným slovom, veľmi výstižným slovom je slovo cesta. Aj keď Ignác toto slovo prehnane často nepoužíval, predsa sa objavuje vždy znova a na rozhodujúcich miestach a dýcha celým jeho životom, vierou a cítením.

Najskôr bola cestou Baska Iniga z Loyoly narodeného v roku 1491 na zámku Loyola cesta smerom hore: kariéra na kráľovskom dvore. Ťažkým zranením kolena, ktoré utrpel pri obrane pevnosti Pamplona v roku 1521, sa začala jeho priamočiaro naplánovaná cesta nahor stávať duchovnou cestou obrátenia a cestou “kariéry smerom nadol”. Viedla ho do najtemnejších hĺbok až k pokušeniu spáchať samovraždu, ale aj do všetkých výšin mystického spojenia s Bohom.

Na tejto svojej životnej ceste sa Ignác označuje ako pútnik. Každý človek je homo viator, t.j. človek na ceste. Je to typický Ignác, ktorý vníma putovanie ako svoj osobný duchovný pocit života a ktorý sa pod listy vždy znova podpisuje ako “pútnik”. Verejne sa k tomu priznáva a je vhodné , že jeho duchovná autobiografia vyšla pod názvom “Rozhovory pútnika“. Tam rozpráva o svojich cestách, ktoré ho či už pešo, na jazdných zvieratách, alebo na lodiach viedli cez Európu do Anglicka a Jeruzalema. Pritom chce však poukázať iba na to jedno: ako ho viedol Boh.

Táto jeho vnútorná cesta vyvrcholila v exercičnej knihe, v “Duchovných cvičeniach”. Ignác sám ich prirovnáva ku “chôdzi a k behu”. Ako sprievodca poskytuje Ignác človekovi, ktorý sa modlí, pomoc prežiť duchovné skúsenosti. Spiritualita cesty sa vždy spája aj s duchovnou skúsenosťou. Na ceste modlitby v exercíciách sprevádza Ignác človeka všetkými “duchovnými krajinami”: záhradou Eden, púšťou, tmavými roklinami, horou Tábor, Golgotou a horou Nanebovstúpenia a rozposlania.

Človek, ktorý sa modlí a cvičí je pozvaný stať sa Ježišovým spoločníkom na ceste, ktorý sám je Cesta, na ktorej Boh vychádza v ústrety človekovi. Ako na každej ceste, aj tu sú dôležité križovatky ciest, na ktorých je potrebné rozhodnúť sa. Ignaciánska spiritualita je spiritualitou rozhodovania sa, rozhodnosti a slobody. Predovšetkým pri cvičeniach a pokynoch k voľbe sa nachádzajú mnohé ignaciánske pomôcky pre rozhodovanie a pre cestu. “Rozlišovanie duchov” pomáha nájsť stopy a spoznávať, či smerujú k Bohu t.j. či vedú k väčšej viere, nádeji a láske, alebo naopak k väčšej nedôvere, k beznádeji a k egoizmu.

Božie stopy môže sledovať iba človek, ktorý žije zo “slobody ducha”, z indiferencie. Táto “angažovaná pokojnosť” (Teilhard de Chardin SJ), “vznášanie sa živého” (Max Frisch) umožňuje, aby sme boli otvorení pre všetky smery cesty, ku ktorým volá Boží Duch.

Táto vnútorná a vonkajšia mobilita, často nazývaná aj pripravenosť “nechať sebou disponovať”, je vyjadrená v slove, ktoré je jedno z najčastejšie používaných Ignácových slov: nakoľko. Tým pozýva, aby sme vždy nanovo a diferencovane pristupovali k najrozličnejším situáciám, ľuďom, časom a okolnostiam.

Ignaciánske magis, t.j. “viac”, musíme v jazyku spirituality cesty prekladať slovom “ďalej”: “Zdokonaľuj sa ďalej, miluj ďalej, kráčaj ďalej”. Prvý krok, ku ktorému toto “ďalej” vedie je krok dostať sa z čisto egoistickej zaujatosti sebou. K tomu píše Ignác v Duchovných cvičeniach: “Lebo nech si každý uvedomí, že natoľko pokročí vo všetkých duchovných veciach, nakoľko sa oslobodí od seba lásky, od vlastnej vôle a od vlastného záujmu.” (DC 189). Krok, ktorý urobíme zo seba, je krokom k iným ľuďom. Pre Ignáca sa stávalo vždy viac životným obsahom ísť k ľuďom kvôli tomu, aby ich viedol k Bohu, ku Kristovi. Kvôli tomu on i jeho spoločníci podnikali všetky cesty. Preto, aby ”pomáhali dušiam”, mu nebola žiadna cesta príliš strmá a dlhá a žiaden odpor príliš veľký.

Ako Ježišov “posol, ktorý slúži”, ohlasoval evanjelium všade a najrozličnejším spôsobom. Aby mohli byť jeho spoločníci ako učeníci, apoštoli na ceste k ľuďom, nechcel pre svoju Spoločnosť ani žiadnu chórovú modlitbu. “K nášmu povolaniu patrí precestovať mnohé krajiny”, znie v jednom z rehoľných pravidiel Spoločnosti Ježišovej.

Na tejto duchovnej ceste sa vytvoril u Ignáca a jeho spoločníkov určitý “duchovný postup”, štýl, spôsob napredovania – noster modus procedendi. Aj toto je charakteristické pre ignaciánsku spiritualitu cesty: mať cit pre štýl a metódu a premyslený spôsob postupovania.

Prirodzene tu nejde o “duchovný management”. Takéto spôsoby napredovania sú určované základným postojom, ktorý Ignác nazýva úcta a úctivosť. Vo svojom Duchovnom denníku zaznamenáva, že toto je cesta , ktorá ho vedie k Bohu a k stvoreniam.

Ignácovi ide vo všetkom o česť a oslávenie Boha. Úcta mu dovoľuje “Boha hľadať a nájsť vo všetkých veciach”. Toto Ignácovo heslo je takpovediac “kresťanský spôsob života”, hľadať a nachádzať Boha vo všetkých situáciách, v osamelosti, v povolaní, v modlitbe, v priateľstve, v práci, v liturgii, v blížnom, v smútku a v radosti.

Je to príznačná náhoda, že prvý kostol, ktorý dostali v Ríme Ignác a jeho spoločníci, bol kostol “Madonna della Strada”, zasvätený Hodigitrii, – Márii, Matke Cesty. Mária bola Ignácovi vždy sprievodkyňou na jeho duchovnej, životnej ceste. Niekto, kto raz videl “pútnika” na tejto jeho ceste, o ňom rozprával ako o “malom Španielovi, ktorý kríva a má také veselé oči”.

P. Ján Benkovský SJ

Jubileum

Príhovory

Spiritualita

Meditácie

Modlitby