V evanjeliu sa spomína chlapec, ktorým hýbe alebo nad ktorým vládne „nečistý zlý duch“. Skutočne je to veľká bolesť a nešťastie v rodine, ak rodičia nedokážu prijať deti, ktoré sú nejako poškodené alebo nad nimi vládne zlý duch, či už v dôsledku havárie, alebo od narodenia. Je to skutočne veľký kríž a rodičia to veľmi ťažko znášajú. A naopak, aká je to radosť, keď v rodine objavia, že chlapec má povolanie, je nad ním Duch Svätý, že ho Duch Pána povolal. Aj vo Sv. písme čítame, ako Samuela a mnohých iných Boh povoláva. To je veľká česť, veľká úcta v rodine a vôbec na dedine, v okolí, keď sa ľudia dozvedia, že kohosi dobrý duch vyvolil a vládne nad ním. Ak je to zlý duch, je to kríž. Môže to byť alkohol, drogy, teraz je to už v móde, hracie automaty, to je skutočne zlý duch. Ak vládne nad niektorým chlapcom alebo dievčinou, je to veľké utrpenie. Ak kdesi objavíme povolanie, znaky povolania, mali by sme byť v prvom rade vďační Pánu Bohu.
Veľmi čudne však znie, keď sa dozvieme, že ktosi „stratil povolanie“. Môže sa stať kňazom, rehoľníkom, bohoslovcom, ale vyjadrí sa – ako som aj ja jedného počul –, že už nemá povolanie a ožení sa. Alebo rehoľná sestra povie, že stratila povolanie, preto sa vydá. Ako keby manželstvo nebolo povolanie! Veď ak si stratil povolanie, nemáš povolanie ani na manželstvo, nemôžeš sa vydať, nemôžeš sa ženiť, musíš znova hľadať, objaviť Pána Boha, aby ťa povolal. Ak títo ľudia znova nájdu cestu k Pánu Bohu, znova cítia povolanie na kňazstvo alebo rehoľný život. Takže povolanie potrebujeme i na manželstvo, aj do kláštora, aj na kňazstvo. Pán Boh povoláva každého – jedného sem, druhého tam. Každý to musí pocítiť, musí cítiť a počuť takýto vnútorný hlas. To sú prvé znaky a prvé znamenia. Znakom alebo znamením povolania je obyčajne nejaký zážitok, čosi, čo sme zažili, a z toho potom vzniká povolanie. Môže to byť pozitívne, pekné alebo často niečo nepríjemné. Počul som už aj o takých povolaniach. Ktorýsi chlapec povedal: “My sme doma mali pána farára, no on sa o nás nestaral. Nevenoval sa miništrantom, len bol stále zamknutý a ja som si povedal, že sa stanem kňazom a budem lepší, budem sa starať o deti, budem sa starať o miništrantov.” Z toho vzniká povolanie. Chlapec mal zážitok čohosi nepríjemného, zažil, čo to je, keď kňaz nemá čas pre veriacich, keď necíti zodpovednosť za deti, za rodiny. Zážitok – a pre neho to znamená začiatok. Ale obyčajne je to pekné a príjemné. Veľmi neschvaľujem, keď mladí ľudia hľadajú – idú k saleziánom, pozrú sa, aké to tam je, ako varia, pozrú sa k františkánom a potom idú inde, hľadajú a vyberajú, kde bolo lepšie. Dokonca chlapci, ako som počul, často vyberajú povolania podľa toho, že saleziáni majú škodovky, jezuiti felície, dominikáni majú takéto, tak ideme tam, kde majú najlepšie autá, asi tam bude aj najlepšie. Ani to by nebolo správne.
Obyčajne nehľadáme povolanie podľa toho, kde je najlepšie a kde lepšie varia. Ale keď som čítal a pýtal sa, aj starších: “Odkiaľ máš toto povolanie, prečo si išiel za kňaza?” hovoria: “Poznal som jedného kňaza, ja som si povedal, chcem byť taký ako on, a nevedel som, či je františkán, či jezuita, alebo salezián, ale to, že chcem byť ako on.” Teda potrebujeme vzor, kohosi, a povieme si, že chceme byť ako on. Dievča povie: “Ja chcem byť rehoľnou sestričkou, nezáleží mi na tom, či je hnedá, čierna, modrá, alebo aký má závoj, ale chcem byť ako ona,” lebo si pamätá jednu rehoľnú sestričku.
Aké sú podmienky alebo na základe čoho by sme si mohli povedať: áno, ty máš povolanie a ty ho nemáš? Pamätám si jednu tetušku, ktorá raz prišla k nám do kláštora. Povedala, že chce hovoriť s predstaveným, tak zavolali predstaveného a tetuška hovorí: “Viete, páterko, ja mám jedného syna, on je nanič, ani o dievčatá sa nezaujíma, ani robiť nevie, ani študovať sa mu nechce. Viete čo? Zoberte ho, bude z neho dobrý jezuita.” Tak ona si myslí, že keď je nanič, bude z neho aspoň kňaz. Základ je, aby bol normálnym človekom, dokonca dobrým človekom. Len z dobrého človeka môže byť dobrý kresťan a len z dobrého kresťana môže byť dobrý kňaz, dobrý rehoľník alebo dobrá učiteľka, dobrý manžel, dobrá manželka. Ďalší príklad: Pred týždňom sa mi stalo, že za mnou prišla jedna mamička, že má dcéru, ktorá sa zoznámila s jedným mužom. “On je taký dobrý človek, ale nechodí do kostola. Nie je ani pokrstený, však už pomôžte, už ho voľajako pokrstite, aby mohli mať sobáš v kostole.” Pýtam sa matky: “Načo ho krstiť, veď keď nie je pokrstený, keď nemá záujem o kresťanstvo, tak ho nechajte. Ak je dobrý človek, bude z neho i dobrý manžel a zoznámi sa s kresťanstvom cez rodinu, cez vás, a možno potom, po pár rokoch, sa prihlási a bude sa chcieť stať kresťanom. Je dobrý človek, aspoň čosi. Keby nebol dobrým človekom, nebude z neho ani dobrý manžel.”
Povolanie, to je čosi sväté, čosi posvätné, to nie je len tak, že sa vyučím za kňaza. Určite poznáte pojmy zamestnanie a povolanie. Žiaľbohu, stane sa, že kňazi berú kňazstvo ako zamestnanie, ako aj mne jeden povedal: “Vieš čo, ráno vstaneš, odslúžiš omšu a máš fajront. Keď nemáš sobáš ani pohreb, môžeš celý deň robiť, čo chceš.” Pokiaľ to budem brať ako zamestnanie, bude to tak. Ak učitelia berú učiteľstvo, školu, ako zamestnanie, to už je zle. Pokiaľ si učiteľ povie, že mu stačí pätnásť študentov, odučí hodiny, zaplatia mu a má pokoj, má “fajront,” už je dávno zle. Správny učiteľ, dobrý učiteľ, to neberie ako zamestnanie, pre neho je to povolanie, čosi, za čo má zodpovednosť. Kain, kde je tvoj brat Ábel? Učiteľ teda cíti zodpovednosť za kohosi, za deti, cíti zodpovednosť za mládež, a takto sa stane zo zamestnania povolanie. Ale môže to byť i opačne, že z povolania sa stane zamestnanie, keď ho berie len ako možnosť získať, zarobiť si. Dokonca, ako som to zažil na Ukrajine, učitelia si, žiaľbohu, musia privyrobiť, napríklad chodia na tržnicu čosi predávať, lebo ich jednoducho nevyplácajú. Chodia do školy, učia deti, starajú sa o ne a peniaze vôbec nedostanú, lebo štát neplatí. Učiteľ skončí školu a večer ide kdesi na nejakú fušku, či už na stavbu, alebo na tržnicu čosi predávať, aby mohol živiť rodinu. Žiaľbohu, to už je koniec, lebo chvíľu sa to dá, ale dlho to nemôže ťahať, predsa má deti, má rodinu, musí sa o ňu starať. Povolanie treba zaplatiť, ale nemá to byť len zamestnanie.
Čo sa stane, keď to povolanie skutočne vzniká, Pán povolá človeka, človek odpovedá, ide po tejto ceste, aj prežije pár rokov v povolaní, či už v kňazstve, rehoľnom živote alebo manželstve, a jedného dňa si povie: „Ja už nič necítim, Boh je ticho, vtedy ma povolal, povedal: ,Poď!‘ A teraz kde je? Stratil sa, zaspal, čo teraz? Mňa to už nebaví, ja som unavený, ja už chcem mať pokoj.” Lenže povolanie, to je na celý život, nie na päť, desať rokov, ale navždy. I vy, keď sľubujete pri sobáši, sľubujete na celý život. Aj keď skladajú sľuby sestry, rehoľníci, to sú celoživotné sľuby, hoci ich počas formácie skladajú na rok, na tri, na päť, stále je tam úmysel, aby boli celoživotné. A čo ak príde kríza, pocit, že ma to už nebaví, že to už nechcem? Aj v manželstve sa stane, že manžel jedného dňa povie: “Ja už k tej žene nič necítim.” To znamená, že aj v povolaní, nech je akékoľvek vznešené, príde, to je celkom samozrejmé, kríza, čiže nejaký problém, a nevieme, čo s tým, nevieme, ako to riešiť, či už v kňazstve, alebo v manželstve, v rehoľnom živote. Kríza je tu nato, aby sme ju riešili, vyriešili. Ak vyriešime problém, ak vyriešime krízu, zvládneme ju, naše povolanie sa upevní ešte viac. Keď manželia prekonajú krízu, ktorá príde po piatich či po desiatich rokoch, spoločnými silami, ich manželstvo sa ešte viac upevní, bude ešte krajšie ako predtým. Ak však ľudia ujdú, ak pred krízou utekajú, chcú zanechať manželstvo, vymeniť manžela alebo manželku, nechať kňazstvo a oženiť sa, nič im to nepomôže, lebo krízu mali prekonať. Ak ju prekonajú, upevnia sa, posilnia a ich povolanie bude ešte lepšie, ešte krajšie. Treba teda rátať aj s tým, treba si hneď na začiatku povedať, že za tým pôjdem, nech to stojí čokoľvek, pôjdem za svojím povolaním. Treba rátať s tým, že na tej ceste budú ťažkosti, problémy, ale ísť za tým, nebáť sa, lebo Pán ma povolal a keď Pán kohosi povolá, dá mu aj dostatok síl, aby v tom povolaní vytrval až do konca.
Pán Boh nech aj vám pomôže, či už v manželstve, alebo v rehoľnom živote, aby ste vytrvali vo svojom povolaní. Lebo všetci sme povolaní a vôbec nie je pravda, že ak som stratil povolanie, mám sa oženiť. Ak si ho stratil, nemôžeš sa ani ženiť, lebo aj na manželstvo potrebuješ povolanie. Na záver ešte posledný príklad: Kňazi, ktorí už nechcú byť ďalej kňazmi, píšu často list, žiadosť, Sv. Otcovi, že už s tým chcú skončiť, chcú sa oženiť. Sv. Otec Ján Pavol II. však nechcel dávať súhlas. Mnohí mu aj vyčítali, že je taký, vraj predošlý bol lepší atď. Jeden z našich profesorov hovoril: „Ja som blízko pri Sv. Otcovi a pripravujem mu tie listy. V tej kancelárii máme dva stoly. Na jeden stôl prichádzajú žiadosti od kňazov, ktorí chcú nechať kňazstvo a chcú odísť, chcú sa dať laicizovať, ako sa hovorí. Žiadosti prichádzajú, kladieme ich na stôl. Sv. Otec ide okolo, pozrie sa, pomodlí sa za nich a nič nepovie. Ale v kancelárii máme ešte jeden ďalší stôl a tam prichádzajú listy od kňazov, ktorí sa oženili a chceli by ísť naspäť do kňazstva, lebo po roku, po dvoch chcú nechať manželstvo, chcú sa vrátiť. Viete čo, aj na tomto stole, aj na tamtom ten istý počet listov, stále prichádza toľko listov aj od kňazov, aj od tých, ktorí nechali kňazstvo. Preto Sv. otec hovorí, že nemá význam, keď im to povolí, veď o rok, o dva budú zasa písať, že chcú ísť naspäť.” Lebo nestratili povolanie, stratili len chuť žiť a ak znova nájdu chuť žiť, nájdu aj povolanie. Len sa netreba báť krízy. Krízy prídu, prídu ťažkosti, prekonáme ich a ide sa ďalej. Nech vám v tom Pán Boh pomôže.
Ne, Jan 29, 2012 | Blog: Ružomberok