Ahoj mamka,

Prajem ti požehnanie a pokoj od Boha, ktorý prichádza, aby nás zachránil.

Z vďačnosti. Z veľkej vďačnosti sa rodia tieto slová a stekajú na papier ako kvapky potu z tváre namáhajúceho sa človeka. Ľudské srdce nechce túto skúsenosť v sebe uväzniť a nechať si ju len pre seba. To by bol koniec jeho vďačnosti. Započúvajme sa do jeho hlasu.

Začalo sa to kedysi pri prvom plači, keď dieťa prišlo na tento svet. Vtedy prežívali vďačnosť za jeho prítomnosť iní. Stalo sa darom tým, ktorí mu dali život. A dieťa rástlo, mocnelo na tele i na duchu, až zrazu prišiel čas, kedy si prvý krát uvedomilo seba. Doteraz potrebovalo pomoc ono, odteraz môže pomáhať samo. Mladosť, tá bola časom prijímania a napĺňania. Povedľa nich však v srdci klíčilo semienko. Z neho vyrástol a zmohutnel ten neznámy strom, ktorý niekto zasadil, a niekto iný polieval. Je to vznešený druh a dostal meno vďačnosť, vďačnosť za dary života.

Poďme sa pozrieť na ten strom do záhrady svojho srdca, ako sa mu darí a aké je na ňom ovocie. Je naozaj krásne, nikdy som také ovocie nevidel. Alebo? Áno, teraz vidím v jeho plodoch lásku tých, ktorí ma štedro obdarovali. Oberiem ten krásny strom. Veď ovocie už dozrelo. Tieto plody zanesiem všetkým, ktorí ma obdarovali, aby pocítili chuť ich veľkej lásky. Teraz je strom prázdny, ale keď príde čas, prinesie novú úrodu. Som rád, že je na svete toľko darov, a že tak ako ja, aj iní sú schopní oberať ovocie zo stromu vďačnosti, alebo zožať pole lásky, aby ona napĺňala naše vzťahy. A ešte niečo.

Vďačnosť rastie zo skutočného prijímania a darovania. Potom je aj jej ovocie hodné darovania. Vďačnosť je krásny dar ukrytý v srdci človeka. A ten strom, ktorý rastie v našich srdciach, ukrýva v každom zo svojich plodov celé srdce človeka.