Naše BLOGY  |   Registrácia  |   Vytvor si BLOG  |   Prihlásenie

Povolanie človeka od Pána Boha. P. Alexander Puss S.J.

V evanjeliu sa spomína chlapec, ktorým hýbe alebo nad ktorým vládne „nečistý zlý duch“. Skutočne je to veľká bolesť a nešťastie v rodine, ak rodičia nedokážu prijať deti, ktoré sú nejako poškodené alebo nad nimi vládne zlý duch, či už v dôsledku havárie, alebo od narodenia. Je to skutočne veľký kríž a rodičia to veľmi ťažko znášajú. A naopak, aká je to radosť, keď v rodine objavia, že chlapec má povolanie, je nad ním Duch Svätý, že ho Duch Pána povolal. Aj vo Sv. písme čítame, ako Samuela a mnohých iných Boh povoláva. To je veľká česť, veľká úcta v rodine a vôbec na dedine, v okolí, keď sa ľudia dozvedia, že kohosi dobrý duch vyvolil a vládne nad ním. Ak je to zlý duch, je to kríž. Môže to byť alkohol, drogy, teraz je to už v móde, hracie automaty, to je skutočne zlý duch. Ak vládne nad niektorým chlapcom alebo dievčinou, je to veľké utrpenie. Ak kdesi objavíme povolanie, znaky povolania, mali by sme byť v prvom rade vďační Pánu Bohu.
Veľmi čudne však znie, keď sa dozvieme, že ktosi „stratil povolanie“. Môže sa stať kňazom, rehoľníkom, bohoslovcom, ale vyjadrí sa – ako som aj ja jedného počul –, že už nemá povolanie a ožení sa. Alebo rehoľná sestra povie, že stratila povolanie, preto sa vydá. Ako keby manželstvo nebolo povolanie! Veď ak si stratil povolanie, nemáš povolanie ani na manželstvo, nemôžeš sa vydať, nemôžeš sa ženiť, musíš znova hľadať, objaviť Pána Boha, aby ťa povolal. Ak títo ľudia znova nájdu cestu k Pánu Bohu, znova cítia povolanie na kňazstvo alebo rehoľný život. Takže povolanie potrebujeme i na manželstvo, aj do kláštora, aj na kňazstvo. Pán Boh povoláva každého – jedného sem, druhého tam. Každý to musí pocítiť, musí cítiť a počuť takýto vnútorný hlas. To sú prvé znaky a prvé znamenia. Znakom alebo znamením povolania je obyčajne nejaký zážitok, čosi, čo sme zažili, a z toho potom vzniká povolanie. Môže to byť pozitívne, pekné alebo často niečo nepríjemné. Počul som už aj o takých povolaniach. Ktorýsi chlapec povedal: “My sme doma mali pána farára, no on sa o nás nestaral. Nevenoval sa miništrantom, len bol stále zamknutý a ja som si povedal, že sa stanem kňazom a budem lepší, budem sa starať o deti, budem sa starať o miništrantov.” Z toho vzniká povolanie. Chlapec mal zážitok čohosi nepríjemného, zažil, čo to je, keď kňaz nemá čas pre veriacich, keď necíti zodpovednosť za deti, za rodiny. Zážitok – a pre neho to znamená začiatok. Ale obyčajne je to pekné a príjemné. Veľmi neschvaľujem, keď mladí ľudia hľadajú – idú k saleziánom, pozrú sa, aké to tam je, ako varia, pozrú sa k františkánom a potom idú inde, hľadajú a vyberajú, kde bolo lepšie. Dokonca chlapci, ako som počul, často vyberajú povolania podľa toho, že saleziáni majú škodovky, jezuiti felície, dominikáni majú takéto, tak ideme tam, kde majú najlepšie autá, asi tam bude aj najlepšie. Ani to by nebolo správne.
Obyčajne nehľadáme povolanie podľa toho, kde je najlepšie a kde lepšie varia. Ale keď som čítal a pýtal sa, aj starších: “Odkiaľ máš toto povolanie, prečo si išiel za kňaza?” hovoria: “Poznal som jedného kňaza, ja som si povedal, chcem byť taký ako on, a nevedel som, či je františkán, či jezuita, alebo salezián, ale to, že chcem byť ako on.” Teda potrebujeme vzor, kohosi, a povieme si, že chceme byť ako on. Dievča povie: “Ja chcem byť rehoľnou sestričkou, nezáleží mi na tom, či je hnedá, čierna, modrá, alebo aký má závoj, ale chcem byť ako ona,” lebo si pamätá jednu rehoľnú sestričku.
Aké sú podmienky alebo na základe čoho by sme si mohli povedať: áno, ty máš povolanie a ty ho nemáš? Pamätám si jednu tetušku, ktorá raz prišla k nám do kláštora. Povedala, že chce hovoriť s predstaveným, tak zavolali predstaveného a tetuška hovorí: “Viete, páterko, ja mám jedného syna, on je nanič, ani o dievčatá sa nezaujíma, ani robiť nevie, ani študovať sa mu nechce. Viete čo? Zoberte ho, bude z neho dobrý jezuita.” Tak ona si myslí, že keď je nanič, bude z neho aspoň kňaz. Základ je, aby bol normálnym človekom, dokonca dobrým človekom. Len z dobrého človeka môže byť dobrý kresťan a len z dobrého kresťana môže byť dobrý kňaz, dobrý rehoľník alebo dobrá učiteľka, dobrý manžel, dobrá manželka. Ďalší príklad: Pred týždňom sa mi stalo, že za mnou prišla jedna mamička, že má dcéru, ktorá sa zoznámila s jedným mužom. “On je taký dobrý človek, ale nechodí do kostola. Nie je ani pokrstený, však už pomôžte, už ho voľajako pokrstite, aby mohli mať sobáš v kostole.” Pýtam sa matky: “Načo ho krstiť, veď keď nie je pokrstený, keď nemá záujem o kresťanstvo, tak ho nechajte. Ak je dobrý človek, bude z neho i dobrý manžel a zoznámi sa s kresťanstvom cez rodinu, cez vás, a možno potom, po pár rokoch, sa prihlási a bude sa chcieť stať kresťanom. Je dobrý človek, aspoň čosi. Keby nebol dobrým človekom, nebude z neho ani dobrý manžel.”
Povolanie, to je čosi sväté, čosi posvätné, to nie je len tak, že sa vyučím za kňaza. Určite poznáte pojmy zamestnanie a povolanie. Žiaľbohu, stane sa, že kňazi berú kňazstvo ako zamestnanie, ako aj mne jeden povedal: “Vieš čo, ráno vstaneš, odslúžiš omšu a máš fajront. Keď nemáš sobáš ani pohreb, môžeš celý deň robiť, čo chceš.” Pokiaľ to budem brať ako zamestnanie, bude to tak. Ak učitelia berú učiteľstvo, školu, ako zamestnanie, to už je zle. Pokiaľ si učiteľ povie, že mu stačí pätnásť študentov, odučí hodiny, zaplatia mu a má pokoj, má “fajront,” už je dávno zle. Správny učiteľ, dobrý učiteľ, to neberie ako zamestnanie, pre neho je to povolanie, čosi, za čo má zodpovednosť. Kain, kde je tvoj brat Ábel? Učiteľ teda cíti zodpovednosť za kohosi, za deti, cíti zodpovednosť za mládež, a takto sa stane zo zamestnania povolanie. Ale môže to byť i opačne, že z povolania sa stane zamestnanie, keď ho berie len ako možnosť získať, zarobiť si. Dokonca, ako som to zažil na Ukrajine, učitelia si, žiaľbohu, musia privyrobiť, napríklad chodia na tržnicu čosi predávať, lebo ich jednoducho nevyplácajú. Chodia do školy, učia deti, starajú sa o ne a peniaze vôbec nedostanú, lebo štát neplatí. Učiteľ skončí školu a večer ide kdesi na nejakú fušku, či už na stavbu, alebo na tržnicu čosi predávať, aby mohol živiť rodinu. Žiaľbohu, to už je koniec, lebo chvíľu sa to dá, ale dlho to nemôže ťahať, predsa má deti, má rodinu, musí sa o ňu starať. Povolanie treba zaplatiť, ale nemá to byť len zamestnanie.
Čo sa stane, keď to povolanie skutočne vzniká, Pán povolá človeka, človek odpovedá, ide po tejto ceste, aj prežije pár rokov v povolaní, či už v kňazstve, rehoľnom živote alebo manželstve, a jedného dňa si povie: „Ja už nič necítim, Boh je ticho, vtedy ma povolal, povedal: ,Poď!‘ A teraz kde je? Stratil sa, zaspal, čo teraz? Mňa to už nebaví, ja som unavený, ja už chcem mať pokoj.” Lenže povolanie, to je na celý život, nie na päť, desať rokov, ale navždy. I vy, keď sľubujete pri sobáši, sľubujete na celý život. Aj keď skladajú sľuby sestry, rehoľníci, to sú celoživotné sľuby, hoci ich počas formácie skladajú na rok, na tri, na päť, stále je tam úmysel, aby boli celoživotné. A čo ak príde kríza, pocit, že ma to už nebaví, že to už nechcem? Aj v manželstve sa stane, že manžel jedného dňa povie: “Ja už k tej žene nič necítim.” To znamená, že aj v povolaní, nech je akékoľvek vznešené, príde, to je celkom samozrejmé, kríza, čiže nejaký problém, a nevieme, čo s tým, nevieme, ako to riešiť, či už v kňazstve, alebo v manželstve, v rehoľnom živote. Kríza je tu nato, aby sme ju riešili, vyriešili. Ak vyriešime problém, ak vyriešime krízu, zvládneme ju, naše povolanie sa upevní ešte viac. Keď manželia prekonajú krízu, ktorá príde po piatich či po desiatich rokoch, spoločnými silami, ich manželstvo sa ešte viac upevní, bude ešte krajšie ako predtým. Ak však ľudia ujdú, ak pred krízou utekajú, chcú zanechať manželstvo, vymeniť manžela alebo manželku, nechať kňazstvo a oženiť sa, nič im to nepomôže, lebo krízu mali prekonať. Ak ju prekonajú, upevnia sa, posilnia a ich povolanie bude ešte lepšie, ešte krajšie. Treba teda rátať aj s tým, treba si hneď na začiatku povedať, že za tým pôjdem, nech to stojí čokoľvek, pôjdem za svojím povolaním. Treba rátať s tým, že na tej ceste budú ťažkosti, problémy, ale ísť za tým, nebáť sa, lebo Pán ma povolal a keď Pán kohosi povolá, dá mu aj dostatok síl, aby v tom povolaní vytrval až do konca.
Pán Boh nech aj vám pomôže, či už v manželstve, alebo v rehoľnom živote, aby ste vytrvali vo svojom povolaní. Lebo všetci sme povolaní a vôbec nie je pravda, že ak som stratil povolanie, mám sa oženiť. Ak si ho stratil, nemôžeš sa ani ženiť, lebo aj na manželstvo potrebuješ povolanie. Na záver ešte posledný príklad: Kňazi, ktorí už nechcú byť ďalej kňazmi, píšu často list, žiadosť, Sv. Otcovi, že už s tým chcú skončiť, chcú sa oženiť. Sv. Otec Ján Pavol II. však nechcel dávať súhlas. Mnohí mu aj vyčítali, že je taký, vraj predošlý bol lepší atď. Jeden z našich profesorov hovoril: „Ja som blízko pri Sv. Otcovi a pripravujem mu tie listy. V tej kancelárii máme dva stoly. Na jeden stôl prichádzajú žiadosti od kňazov, ktorí chcú nechať kňazstvo a chcú odísť, chcú sa dať laicizovať, ako sa hovorí. Žiadosti prichádzajú, kladieme ich na stôl. Sv. Otec ide okolo, pozrie sa, pomodlí sa za nich a nič nepovie. Ale v kancelárii máme ešte jeden ďalší stôl a tam prichádzajú listy od kňazov, ktorí sa oženili a chceli by ísť naspäť do kňazstva, lebo po roku, po dvoch chcú nechať manželstvo, chcú sa vrátiť. Viete čo, aj na tomto stole, aj na tamtom ten istý počet listov, stále prichádza toľko listov aj od kňazov, aj od tých, ktorí nechali kňazstvo. Preto Sv. otec hovorí, že nemá význam, keď im to povolí, veď o rok, o dva budú zasa písať, že chcú ísť naspäť.” Lebo nestratili povolanie, stratili len chuť žiť a ak znova nájdu chuť žiť, nájdu aj povolanie. Len sa netreba báť krízy. Krízy prídu, prídu ťažkosti, prekonáme ich a ide sa ďalej. Nech vám v tom Pán Boh pomôže.

Povolanie na posvätný stav kňazstva. Ján Ďurica S.J.

Vierou poznávame, že každý človek dostal život ako mimoriadny vzácny dar. Sv. Irenej hovorí, že Boh stvoril človeka, aby do neho mohol umiestniť svoje dobrá. Preto si každý človek vyberá povolanie, v ktorom môže oslavovať Boha a byť iným potrebný – ak svoje povolanie vykonáva podľa Božej vôle, bude šťastný.
Nikto nepochybuje o užitočnosti povolania lekára, krajčíra, železničiara, baníka, roľníka. To, aká potrebná je práca týchto ľudí, si uvedomujeme na každom kroku. Skúsenosť nám však hovorí, že okrem lekárov tela sú potrební aj lekári duše, pretože ochorení duše nie je menej, nie sú menej ťažké a menej bolestivé ako fyzické choroby a utrpenia. Okrem krajčírov, ktorí nám šijú šaty, sú potrební aj „krajčíri“ posväcujúcej milosti; Božia milosť nás robí milými Bohu aj ľuďom. Okrem železničiarov, ktorí nám pomáhajú dosiahnuť cieľ našej cesty, sú potrební aj Boží vyslanci, ktorí nás slovom usmerňujú na ceste k Bohu. Ako baník hlboko pod zemou odvážne doluje uhlie, tak je kňaz znalcom tajomstiev vnútorného života, pomáha zranenej duši objaviť pôsobenie milujúceho Boha. A konečne, ako roľník neúnavne obrába zem, musia byť aj sluhovia duší, ktorí vykonávajú nekonečne zodpovednú úlohu pri zušľachťovaní ľudských sŕdc, a to sŕdc hladných po Bohu.
Teda, ak sú potrebné povolania, ktorých obetavá a statočná práca pomôže ľuďom na niekoľko desaťročí tu na zemi, tým viac sú potrebné kňazské povolania, cez ktoré Boh, náš Otec, dáva život až naveky (Ž 122). “Ako každé kresťanské povolanie, tak aj kňazské povolanie má svoj zdroj v Najsvätejšej Trojici,” ktorá sa ľuďom zjavuje a dáva v Kristovi, a tak v ňom pôsobením Ducha Svätého ustanovuje Cirkev ako “zárodok a počiatok kráľovstva” s misijným rozmerom.
Povolania môžu byť spoločné alebo špecifické. Pri riešení nášho povolania nám pomáha Božie slovo a učiteľský úrad Cirkvi. „Povolanie je hlboké tajomstvo viery” (Pavol VI.). Základné prvky povolania z Božieho hľadiska majú tieto znaky:

a) Je to úkon slobodnej a zvrchovanej voľby. Boh si zamiloval človeka ešte pred stvorením sveta (porov. Jer 1, 6 – 7; Gal 1, 13 – 14; Ef 1, 3 – 14).
b) Je to úkon tvorivej lásky (porov. Gn 17, 5; Iz 45, 4; Jn 10, 3 – 18).
c) Je to jedno hľadisko Božieho zjavenia, Boh sa skláňa k človekovi a nadväzuje s ním dialóg. Jeho Slovo je programové, autoritatívne, pretvárajúce a rozoznávajúce.
d) Je to dynamická skutočnosť. Boh volá človeka v každom okamihu života (LG 48).
e) Je to univerzálny dar. Boh volá všetkých ľudí (porov. LG 2; AG 2; GS 22).
f) Je to dar pre poslanie (porov. Ex 3; 4, 1 – 19; Sk 9, 1 – 19; LG 11; AG 2, 5, 36).

Ďalej sú rozličné úseky povolania:

Continue reading Povolanie na posvätný stav kňazstva. Ján Ďurica S.J.

Aká je moja cesta alebo ako sa správne rozhodovať?

Božia vôľa a ja
V minulosti častým motívom pre hľadanie Božej vôle bol strach pred trestom. Našťastie dnes sa náš pohľad zmenil: hľadáme Božiu vôľu, pretože veríme, že Boh chce pre nás to najlepšie; chce naše šťastie a naplnenie.
Chce Boh pre mňa to isté ako ja chcem? Ako spoznať jeho vôľu? Môžem prosiť od Boha priame znamenie, aby mi ukázal jeho vôľu?…

1. “Mám problém”

Dnešná doba a svet rozhodnutí
Reklamná mašinéria nás presviedča o tom, čo je pre náš život, alebo život našich najbližších nevyhnutné. Ten šampón nám sľubuje šťastie v partnerstve; ten nápoj zasa popularitu medzi rovesníkmi… Reklama nám sľubuje nekonečnú radosť, aj keď iba vo vysnívanom svete virtuálnej reality. Na konci chceme všetko, čo samozrejme je nemožné. Potrebujeme urobiť rozhodnutia a urobiť ich v reálnom svete. Okrem bežných každodenných rozhodnutí, niekedy stojíme pred životnými rozhodnutiami.

Rozličné typy ľudí a ako to ovplyvňuje rozhodovanie

Racionálny vs. emocionálny
a) racionálny - na dosiahnutie svojich cieľov používajú silu vôle. Dnešný svet oceňuje tento typ ľudí. Dosahujú veľkej účinnosti.
Nedostatok: tendencia prehliadať určité aspekty reality, ktoré protirečia ich teoretickému mysleniu.

b) emocionálny - reagujú a rozhodujú sa na základe svojich pocitov. Vedia byť nadšení, zapálení pre niečo.
Nedostatok: zmena nálad niekedy spôsobuje zmenu rozhodnutia.

Zdráhavý vs. rýchly
a) zdráhavý - takýto človek odkladá rozhodnutia, možno aj zo strachu pred tým, že by mohol/a urobiť nesprávne rozhodnutie. Títo ľudia si myslia, že ešte neprenikli na koreň problému a veci. Boja sa riskovať; chcú si byť absolútne istí. Odkladajú svadbu, alebo novú prácu, lebo sa boja. Niekedy preto sa minú cieľa.

b) rýchly - veci majú veľmi rýchle vyriešené a jasné aj bez dopriania si dostatočného času na rozmyslenie. Títo ľudia nevedia alebo nedoceňujú, že aj naša duša, naše vnútro, potrebuje určitý čas predtým, než dosiahne jasnosť čo potrebuje či chce. Moja schopnosť rýchlo sa rozhodovať môže u iných vzbudiť obdiv, no niekedy pod touto rozhodnosťou sa môže skrývať môj strach pred slabosťou. Takto urobené rozhodnutia môžu sa neskôr ukázať ako nesprávne, bolestivé a zraňujúce.

Úloha: poznať samého seba, svoje silné a slabé stránky či tendencie; učiť sa do procesu rozhodovania zapojiť obidvoje, tak rozum ako aj emócie. Dopriať si správny a potrebný čas - kairos (καιρος).

2. Predpoklady pre správne rozhodnutie

Môj vnútorný svet (”hnutia duše”)
Ide o moje preferencie, sympatie, náklonnosti, averzie, strachy, obranné reakcie… Tie môžeme deliť na:
a) usporiadané - trpezlivosť, obetavosť, nábožnosť, rozvážnosť, empatia…
b) neusporiadané - láska k peniazom, pohodlnosť, túžba po moci a ovládaní iných, zameranosť iba na seba, zranenia, paralyzujúci strach…

Vnútorná sloboda (”indiferencia”)
a) sloboda “od” - je to sloboda od neusporiadaných náklonností. To neznamená, že už nebudú vôbec prítomné v mojom živote. Skôr to znamená, že som si ich vedomý a nedovolím im, aby oni určovali smer môjho rozhodnutia.
b) sloboda “pre” - rozhodnúť sa pre lepšiu možnosť. Voľba v pravom zmysle slova spočíva v rozhodovaní sa medzi dvoma alebo viacerými možnosťami, z ktorých všetky musia byť dobré. Podľa Ignáca, pre urobenie rozhodnutie často všeobecné morálne princípy nestačia, ale potrebujem počúvať aj svoj vnútorný hlas. Hybnou silou pre slobodu “pre” je Ježiš Kristus, jeho život, slová, milosrdenstvo, vernosť, pravdivosť a láska.

Je možné aj nadobudnúť dobré náklonnosti a zlé odstrániť? Modlitba, pôst a almužna sú starovekými osvedčenými prostriedkami na čistenie ľudského vnútra a rast pravej slobody (viď. pôstne obdobie, piatok ako deň kajúcnosti, sviatosti…)
Ignác Loyolský opisuje vnútornú slobodu, čiže indiferenciu ako stav, kedy “z našej strany nechceme radšej zdravie ako chorobu, radšej bohatstvo ako chudobu, radšej česť ako potupu, radšej dlhší ako kratší život… túžiac po tom a voliac si jedine to, čo nás lepšie vedie k cieľu, pre ktorý sme stvorení” (Duchovné cvičenia 23. bod).

Úloha: poznať svoje vnútorné náklonnosti, tak dobré ako aj zlé. Využívať prostriedky na očisťovanie svojho vnútra a napĺňanie dobrom (modlitba, pôst, veľkodušnosť).

Tri spôsoby/metódy pre urobenie voľby
1. priame Božie vnuknutie - intuícia - Božšká inšpirácia, ktorá objasňuje bezpochyby to, čo má byť urobené. Napr. Šaulovo obrátenie na ceste do Damašku. Je to čistý Boží dar. Treba ho však podrobiť nášmu osobnému skúmaniu - rozlišovaniu, prípadne poradiť sa aj s osobou znalou v duchovných veciach.

2. Spozorovanie vlastných inklinácii a ich rozlíšenie. Najdôležitejšie na tomto mieste sú predovšetkým pocity, ktoré vychádzajú na povrch počas úprimnej a pokojnej meditácie a modlitbového zvažovania možných alternatív. Pôsobenie Božieho ducha treba v tomto bode učiť sa rozoznávať a odlíšiť od nepriateľa našej spásy.

3. Racionálny prístup
Pozostáva v argumentoch “za” a “proti” tej-ktorej alternatíve.

Skúsenosť však ukazuje, že rozhodnutia sú veľmi často výsledkom 2. a 3. možnosti. Taktiež v závislosti od typu osobnosti, máme sklon k robeniu rozhodnutia buď na základe spoznania našich inklinácii alebo racionálnym prístupom. Nezávisle od typu našej osobnosti, odporúča sa využiť obidve spomenuté metódy. Samozrejme, môžem prosiť aj o priame Božie vnuknutie, ktoré by ma správne motivovalo, urobilo nadšeným.
Pri inklináciach, náklonnostiach, si treba uvedomiť, že sú rozličné, niekedy aj protichodné a mätúce. Treba si ich priznať, prijať ich a hodnotiť ich; spoznať, kam nás vedú. Na to treba schopnosť rozlišujúcej resp. rozvážnej lásky (caritas discreta).

Poznámka: Nezávisle od toho akým spôsobom bolo rozhodnutie urobené, či v intuitívnom momente alebo v rozšírenom procese, treba, aby sme sa modlili o potvrdenie tohto rozhodnutia, a aby bolo doplnené realitou, v ktorej sa nachádza.

Úloha: Spomeň si na niektoré vážnejšie rozhodnutia v tvojom živote a skúmaj na základe ktorého z 3 spôsobov si sa rozhodol/a? Vieš na základe toho, alebo aj širšieho sebapoznania určiť, ktorá zo stránok (emocionálna alebo racionálna) prevažuje u teba v procese rozhodovania?

3. Kritéria pre rozlišovanie
Kritéria sú normy, na základe ktorých sa môžeme rozhodovať. Bývajú kultúrne, nábožensky a dobovo podmienené. Sú postavené na hodnotách.

Existujú nejaké objektívne kritéria, ktoré môžu priniesť istotu ako pomoc pri mojom rozhodovaní?
Áno aj nie. “Áno”, existuje niekoľko kritérií, ktoré mi môžu byť oporou pri rozhodovaní sa často v komplexnej situáciách. “Nie”, keďže kritéria nie sú jednoduchými prípravkami, ktoré môže hocikto aplikovať s očakávaním bezpečného a istého rozhodnutia.

Ignaciánske “Magis” - “Viac”
Pri rozhodovaní medzi dvoma alebo viacerými dobrami každá z alternatív, každá služba, bude prínosom pre rast Božieho kráľovstva. Otázka “viac” však spočíva v tom: “Čo je tým mojím viac?; Čim ja môžem “viac” prispieť k budovaniu Božieho kráľovstva?.
“Viac” však neznamená viac pracovať, ani robiť nemožné. Viac nemá nič spoločné s workoholizmom či prehnaným aktivizmom.

Rozlíšenie medzi cieľmi a prostriedkami
a) Ciele - sú hodnoty samy v sebe.
b) Prostriedky - cesty, ktorými dané ciele dosahujeme (kariéra, aktivity, úlohy a projekty, životný stav)

1. Hlavné kritérium: Väčšia plodnosť
Pýtam sa:
Ktorá alternatíva prinesie lepšie výsledky, viac ovocia?
Ktorá alternatíva mi dá príležitosť konať viac dobro sebe a blížnym?
Ktorá alternatíva bude účinnejšia, dobročinnejšia alebo produktívnejšie pre mňa a pre iných?

- jedná sa o nesebecké, altruistické kritérium

Ovocie
- znamená niečo pre spoločné dobro; skrytú krásu a trvalú hodnotu; niečo, čo je “medzi riadkami”; malý ale osobný krok k zmiereniu alebo spravodlivosti
- ovocie znamená hĺbku viacej nez množstvo; kvalitu viacej než kvantitu
- neznamená niečo merateľné a nemá nič spoločné s úspechom. “Úspech nie je jedným z mien Boha” (Martin Buber).

2. hlavné kritérium: väčšia duchovná útecha.
Pýtam sa:
Ktorá z alternatív mi ponúka viacej radosti, pokoja a naplnenia?
Čo mi ako človeku pomáha byť viac sebou samým, dáva mi väčší zmysel vlastnej identity a robím ma spokojným se sebou?
Ktorá z alternatív ma viacej smeruje k dobrým a život prinášajúcim vzťahom so sebou, inými blížnymi a Bohom?
Ktorá z alternatív mi dovoľuje slobodnejšie vyjadriť svoje pocity, prekonať utrpenia a byť radostnejším/radostnejšou?

- jedná sa o pozitívne kritérium lásky k sebe v zmysle 2. najväčšieho príkazu. Reflektuje našu jedinečnosť a fakt, že ako ľudia nemôžeme iba dávať, ale potrebujeme aj prijímať.

Duchovná útecha
- je to to, čo Ignác nazýva láskou k Bohu a k blížnym; rýdzi vzťah, ktorý pohýna a napĺňa.
- vnútorná pretrvávajúca radosť, ktorá volá a priťahuje človeka smerom k nebeským veciam; radosť, ktorá je hlbšia ako utrpenie alebo nepochopenie zo strany iných
- duchovná útecha nemá nič spoločné so zábavou, alebo plytkou radosťou, alebo stálym uspokojovaním svojich potrieb

Poznámka:
V týchto dvoch hlavných kritériách nejde o ich vzájomné súperenie typu: altruistický vs. egocentrický. Filozofia týchto dvoch kritérií spočíva v tom: čo je pre mňa naozaj dobré a naplňujúce to koniec-koncov prinesie dobro aj iným. Ide o vzájomne doplňujúce sa kritéria.
V minulosti sa možno príliš zdôrazňovalo dávanie: vždy slúžiť, byť pre iných, byť pokorný, obetovať sa… Myslieť na seba bolo často považované za neduchovný postoj, za niečo nemorálne a dokonca až nekresťanské. Súčasnosť je viac orientujúca sa na seba, súťažiaca… Byť kresťanom znamená správne kombinovať, dopĺňať prvé a druhé kritérium.

3. nepísané kritérium: Kariéra smerom nadol

“Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili” (Mt 25, 40)
Pýtam sa:
Ako ťažko pracujem na zmenšení ľudského utrpenia a biedy? Využíva na to svoje talenty a dary?

- v miere nakoľko mám možnosť výberu určitej kariéry či záväzku alebo životného štýlu, každý kresťan by sa mal pýtať či jeho alebo jej úsilie prvotne napomáhajú dobro bohatých a šťastných, alebo či on alebo ona taktiež pomáýhajú tým, ktorý sú nejakým spôsobom znevýhodnení, marginalizovaní? Vzorom je nám Kristu a jeho služba tým najbiednejším, opovrhovaným…

Otázka na tomto mieste: Je teda kríž alebo utrpenie kritérium, podľa ktorého by mal kresťan si voliť nejaký stav, alebo poslanie?
Nie! Kríž ako taký nesmie byť kritériom voľby. Aj “ovocie” (to čo očakávame), aj “útecha” (to, po čom túžime), musia byť pozitívnymi hodnotami. Zapretie sa a utrpenie nesmú byť vybrané, lebo ony nie sú hodnotami samy v sebe. Iba ak pre masochistu, ale nie pre kresťana. Viď. prosbu Krista v Getsemanskej záhrade: “„Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!” (Lk 22, 42). (Uviesť príklad tehotnej ženy, ktorá sa rozhodne donosiť a vychovať aj postihnuté dieťa.)

Úloha: Nakoľko som ovplyvnený/á modernou mentalitou, kde “viac” sa chápe v zmysle úspechu či prestíže? Viem aj “nič nerobiť” v zmysle “strácania času” v modlitbe a hľadaní?

4. Rozličné metódy rozlišovania
Metódy samy o sebe nezaručujú úspech. Sú však pomocou, vychádzajúcou v tomto prípade zo širšej ľudskej skúsenosti overenej viacerými storočiami.

Modlitba v procese rozlišovania a rozhodovania sa
Často sa hovorí, že dnešná doba je uponáhľaná. Človek sa od rána až do večera stále niekam ponáhľa: potrebuje stihnúť vlak, či vyhnúť sa rannej dopravnej špičke, dostať sa načas do práce alebo do školy, stihnúť termíny projektov… Stále niekam uteká. V prítomnej chvíli sa zapodieva budúcou, a tak stráca aj tú prítomnú. Podobá sa človekovi, ktorý pri stretnutí s priateľom rozmýšľa o tom, telefonuje a vybavuje iné veci. V tomto kolotoči sa človek cíti unavený, nenaplnený, prázdny, nepokojný… “Nestíha sa” modliť, a predsa túži po pokoji. Tlačí ho potreba rozhodnúť, avšak životný kolotoč a beh mu nedovoľuje nabrať potrebný pokoj, aby veci a seba videl v jasnejšom a priamejšom svetle. Modlitba mu naopak poskytuje priestor pre zastavenia sa, načúvanie sebe a Bohu. Takto som pozvaný/á diskutovať, komunikovať s Bohom o všetkom, čo sa týka môjho hľadania a rozhodovania: túžby a pochybnosti, nádeje a obavy, pocity bytia pod tlakom a vnímanie spokojnosti. Modlitba mení nie Boha, ale toho, kto sa modlí.

Zastaviť sa
“Zastaviť sa” môže mať rôznu podobu: pravidelná denná meditácia nad Božím slovom; večerná modlitba milujúcej pozornosti (10-15′); jednodňová alebo víkendová duchovná obnova; duchovné cvičenia a pod.
Pomocou pri tom nám môže byť dobrá kniha na určitú tému, rozhovor s duchovnou osobou a taktiež zmena prostredia.

Ticho v službe načúvaniu sebe a Bohu
Ticho je nevyhnutnou podmienkou na to, aby sme dokázali počuť. Starobylé mníške tradície východu ako aj západu svedčia o dôležitosti ticha. To platilo aj o samotnom Ježišovi Kristovi, ako aj o sv. Pavlovi apoštolovi, či Františkovi Asiskom alebo aj Ignácovi Loyolskom. V dôležitých okamihoch ich života sa utiahli do samoty.
Ticho prináša z nášho vnútra na povrch naše starosti, motívy, záujmy. Samozrejme ticho môže “vyplaviť” na povrch aj naše obavy, zraňujúce skúsenosti, chaotické myšlienky či bremená, ktoré si nosíme z minulosti. Ich jednoduchým “zametením pod koberec” by sme dosiahli možno zdanlivý pokoj avšak s rizikom, že nás budú negatívne ovplyvňovať aj naďalej. Stíšenie sa v modlitbe nie je cieľom, ale prostriedkom pre stretnutie sa so sebou samým a Bohom. Vyjadruje postoj otvorenosti a načúvania.
V súvislosti s rozhodnutím, ktoré má čaká, si v modlitbe môžem osobitne všímať pocity, ktoré sprevádzajú toto moje hľadanie.
Môžem sa pýtať:
Čo zachytáva moju pozornosť? Čo ma nadchýna? Čo ochromuje moje rozmýšľanie? Čo mi zabraňuje urobiť krok vpred? Čo mi bráni v úprimnou pohľade na realitu? Sú moje obavy opodstatnené, alebo nie? Čo ma motivuje? Dávam príliš veľa dôrazu na názor iných ľudí? Po čom skutočne túžim?…

Príklad použitia vybraných tém zo Sv. písma ako pomoc pri osobnom hľadaní
Modlitba nad Božím slovom (meditácia, kontemplácia alebo Lectio Divina) nám môže pomôcť vniesť viacej svetla a jasnosti do nášho hľadania a rozhodovania.
Povolanie Bohom: Napr. povolanie učeníkov (Mk 1, 16-20) alebo Jn 1, 35-51; stretnutie Ježiša s Máriou Magdalénou (Jn 20, 11-18). Alebo zo SZ: povolanie Abraháma (Gn 12, 1-5); Mojžiš a horiaci krík (Ex 3, 1-15); Gedeon (Sud 6, 11-24); Izaiáš (6, 1-13); Jeremiáš (Jer 1, 4-10)…
Vidieť svoje hľadanie a rozhodovanie vo svetle týchto biblických príbehov. (NB.: veľmi praktický príklad ako to robiť je na s. 79.)
Ochota konať “viac” v živote: Bohatý mladík (Lk 18, 18-27)
Dať Bohu všetko: Chudobná vdova (Lk 21, 1-4); Zvestovanie (Lk 1, 26-38)
Dôvera iba v Boha: Blahoslavenstvá (Mt 5, 3-12)

Úloha: Aký je môj postoj k tichu a načúvaniu iných? Viem aktívne počúvať iných? Viem stráviť čas v tichu modlitby? Je pre mňa ticho synonymom prázdnoty alebo pokoja?

Desať vodiacich princípov v rozlišovaní
1. Ostaň v kontakte s realitou a s tým, čo sa skutočne deje.
Realita ako taká má byť uznaná. Všímaj si jej konkrétne aspekty, dokonca aj v malých veciach.
Niekedy sa stáva, že je v rozpore s našimi ideálmi. Naše obrazy, predstavy, sny, myšlienky a pocity musia byť v neustálom kontakte s realitou, aby mali váhu.
Pomocou preto môže byť večerná modlitba milujúcej pozornosti.

2. Snaž sa o primeraný vnútorný zmysel pre načasovanie.
Nekonaj príliš rýchlo, ani príliš neodkladaj rozhodnutie. Prijmi vonkajší časový nátlak ako aj veľké omeškanie s rozvahou. Rozdeľ si svoj proces rozhodovania do krokov a daj im reálny časový rámec. Nečakaný náhly náhľad môže byť dobrý, no treba, aby bol potvrdený každodennou skutočnosťou súdiac ako veľa útechy a pokoja prinášajú.

3. Predstav svoje myšlienky a plán pred kritický zrak tvojich priateľov.
Hľadaj radu rozvážnych ľudí. Skúmaj tvoje alternatívy tak, že ich porovnávaj, testuj so skúsenosťou. Ak nemôžeš takéhoto človeka nájsť, formuluj svoje plány a myšlienky pred fiktívneho poslucháča. Niekedy to môže pomôcť ujasniť si myšlienky.

4. Počúvaj čo ti tvoja myseľ, srdce a intuícia hovoria.
Uisti sa, že všetky tieto tri hlasy tvojej duše sú súčasťou konečného rozlišovania. V rozlišovaní sa treba snažiť o rovnováhu tak, aby rozhodnutia boli urobené upierajúc jeden pohľad na materiálne veci, funkcionalitu a rozumové argumenty a druhý pohľad upretý na emócie.

5. Buď si vedomý/á, že zlý duch často zamýšľa urobiť rozhodnutie komplikovanejším, než v skutočnosti je.
Diabol často používa strach. Preto hľadaj dôveru a jednoduchosť. Počas procesu rozhodovania sa potrebujeme pýtať, čo je v skutočnosti jadrom problému. Ktoré hodnoty, z dlhodobého hľadiska, hoci by ich bolo iba zopár, sú zahrnuté v rozhodnutí?

6. Nerob rozhodnutie, keď si ponorený/á v kríze.
Kríza nie je dobrým časom pre rozhodovanie. Potrebujeme počkať, kým sa upokojíme. Vo všetkom hľadaj väčší stupeň útechy a väčšiu plodnosť. Nasleduj svoje túžby. Buď radikálny/a. Sú dve vnútorne kritéria pri rozhodovaní:
1. množstvo útechu, ktorú rozhodnutie prinesie. T.j., ktorá alternatíva prinesie väčší stupeň vnútornej radosti, pokoja, nádeje, istoty a zmyslu?
2. množstvo ovocia, ktoré prinesie. T. j., ktorá alternatíva podstatnejšie sa podieľa na spravodlivosti, pokoji, viere a láske?
Obidve, útecha a ovocie, sa navzájom dopĺňajú. V rovnakom čase potrebujeme pozerať na cestu, na ktorú túžba poukazuje.

7. Poznaj svoje obmedzenia; prijmi a pozoruj ich. Nehľadaj kríž, ale buď pripravený/á prijať ho z lásky, ak Boh to od teba bude chcieť.
Sebapoznanie vyžaduje pokoru, zdravý úsudok a lásku. Je to niečo, na čom potrebujeme pracovať celý život.

8. Ožeľ možnosti, ktoré si ignoroval/a ako aj príležitosti, ktoré si minul/a.
Tvoj život je cestou zanechávania a umierania. Ak prijmeš život týmto spôsobom, budeš schopný/á ľahšie sa zasvätiť vzťahom a staneš sa spokojnejším/ou. Ak povieme “áno” jednej veci, potrebujem povedať “nie” ďalšej. Oželieť to, čoho sa zriekame, kvôli niečomu alebo niekomu, nám môže pomôcť byť slobodnejší a vďačnejší vo voľbe, ktorú sme urobili a prijali.

9. Ježiš by mal byť normou, prvotným obrazom, “tvarom a formou” našich životov a rozhodnutí.
Ježiš nám pomáha skrze svoje učenie a príklad toho, ako jednal s ľuďmi: milosrdne, pravdivo, verne, férovo, spravodlivo a milujúco. Naše časté čítanie a kontemplovanie evanjelií v našej každodennosti alebo počas osobitných chvíľ ticha nám k tomu môžu pomôcť.

10. Akonáhle sme zapojení do procesu rozhodovania, v určitom momente prídeme k bodu, kedy potrebujem preseknúť “gordický uzol”.
Potrebujeme prijať riziká a ísť. Naša základná dôvera v život, v ľudstvo a v Boha, nám pomôžu v tomto procese.
Praktické cvičenia:

Použitie predstavivosti pri robení dôležitej životnej voľby

Prvé cvičenie
Užitočné cvičenie v ohľade na zvažovanie dvoch alternatív môže byť nasledovné:
1. Krok: predstaviť si 1. alternatívu
Predstaviť si, tak realisticky ako len môžem, aký by bol môj život podľa prvej alternatívy: moje aktivity, vzťahy, miesta, kam by som šiel/šla v živote, môj oddych… Predstavím ako by asi vyzeral môj priemerný deň, moje roky takého to života… Snažím sa vnímať to optimisticky, čo by ma napĺňalo? Ak mi prídu na myseľ aj negatívne obrazy, snažím sa aj ich kontemplovať a prijímať ich.
Môžem sa pýtať: Kam by ma to posunulo; môj každodenný život, starosti a radosti, moja služba…? Treba tomuto cvičeniu venovať aspoň hodinu. Potom venovať 10-15′ reflexii, kde si treba zapísať všetky dôležité pocity, myšlienky (tak pozitívne ako aj negatívne), ktoré sprevádzali toto moje rozvažovanie.
2. Krok: predstaviť si 2. alternatívu
Zopakovať prvý krok s 2. alternatívou. Nerobiť na tomto mieste porovnávanie.

3. Krok: porovnávanie
Treba si všimnúť skutočnosti, ktoré sú iracionálne, tj. nemajú poriadny základ. Potom tiež demaskovať zveličovania, nútené ospravedlnenia a jednostranné racionalizovanie; a nevšímať si tie, ktoré sú príliš zamerané iba na moje osobné potreby. Kritéria sú tie isté, ako sme o tom hovorili v časti “Kritéria rozhodovania”, čiže: Ktorá alternatíva mi môže priniesť viac útechy a ovocia? Dobrou pomocou pre toto cvičenie môže byť aj rozhovor so skúsených duchovným doprevádzateľom.

(4. Krok: zopakovanie celého cvičenia)
Užitočné môže byť toto cvičenie s odstupom času zopakovať.

Druhé cvičenie: doplňujúce cvičenie
Ešte raz si pozriem 1. alternatívu. Snažím sa ju vidieť vo svetle, čoho všetkého sa zrieknem tým, ak si ju zvolím. Nenechám sa však pritom utíšiť lacnými formami útechy, ale svoje straty a zrieknutia zverím Bohu. Pre lásku k tomu čo si zvolím som rozhodnutý/á prijať aj frustrácie, prázdnotu a nenaplnenie niektorým mojich túžob.
To isté potom aplikujem aj na 2. alternatívu.
Poznámka: straty, zrieknutia či utrpenie nie sú kritériom pre voľbu.

V Duchovných cvičeniach sv. Ignáca môžeme nájsť ešte tri ďalšie cvičenia (bod. 185-187).
[185] Predstavím si človeka, ktoré¬ho som nikdy nevidel ani nepoznal a ktorému prajem dokonalosť v každom ohľade. Uvážim, čo by som mu odporúčal robiť a voliť na väčšiu česť Boha a Pána a na spásu a zdokonalenie jeho duše. 2 Práve takisto budem postupovať voči sebe a zachovám pravidlo, ktoré som určil pre druhého.
[186] Môžem si uvážiť, ako by som zomieral a aký spôsob a mieru by som si vtedy prial zachovať v terajšej voľbe. Riadiac sa pod¬ľa toho, urobím teraz svoje rozhodnutie.
[187] Pomyslím si a uvážim, ako sa budem cítiť v súdny deň a aké rozhodnutie o prítomnej veci by som si vtedy prial. 2 Pravidlo, ktoré by som vtedy chcel zachovať, volím si teraz, aby som potom mal úplnú potechu a radosť.

Modlitba milujúcej pozornosti (ignaciánske spytovanie svedomia)

(spracované podľa: Stefan Kiechle SJ, Sv. Ignác Loyolský - majster rozlišovania)

Povolanie očami Pavla apoštola

Agape, freska, Katakomby sv. Petra a Marcelína

Ideál prvých kresťanov dodnes pretrváva v povedomí veriacich ako obraz čistej nábožnosti (bez modlárstva), odhodlanej vernosti (mučeníctva) a úprimnej bratskej lásky (agapé). Je preto namieste pozrieť sa, ako títo kresťania vnímali otázku povolania.

Snáď prvý, kto použil slovo „povolanie“ v zmysle životnej situácii, v ktorej sa jednotlivý človek nachádza a realizuje sa, bol sv. Pavol. Svoj apoštolský úrad sám vnímal ako povolanie („z Božej vôle povolaný za apoštola Ježiša Krista“ 1 Kor 1,1). Aj národnostno-náboženská príslušnosť (obrezaný – neobrezaný) a spoločenský status (otrok – slobodný) je formou „povolania v Pánovi“ – hoci tieto veci sú relatívne a menej dôležité: Obriezka nie je nič a neobriezka tiež nie je nič. (1 Kor 7,19) Lebo kto je povolaný v Pánovi ako otrok, je Pánov oslobodenec. Podobne kto je povolaný ako slobodný, je Kristov otrok. (1 Kor 7,22)

V otázke manželstva a celibátu sa Pavol stavia k veci veľmi realisticky: jeho „radou“ je bezženstvo (Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi… Aj nevydatá a panna rozmýšľajú o Pánových veciach, aby boli sväté telom a dušou. 1 Kor 7,32.34), ale nie je ono pre všetkých a za každú cenu – kritériom je schopnosť „zdržanlivosti“ alebo „horenia“: Ale ak sa nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva. Lebo je lepšie žiť v manželstve ako horieť. (1 Kor 7,9) Prirodzene, Pavol uprednostňuje stav, ktorý sám žije, ktorý pozná a v ktorom nachádza spôsob, ako slúžiť Bohu. Dôležité je, že neopovrhuje inou cestou – cestou manželstva, ale aj ju pokladá za osobitné povolanie, dar: Chcel by som, aby boli všetci ľudia tak, ako som ja; lenže každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak, druhý onak. (1 Kor 7,7)

Jednotiacim prvkom všetkých sociálnych či národných povolaní je pritom Boh, pretože práve od neho tieto dary pochádzajú a pred Ním ich tiež máme v slobode uskutočňovať: Bratia. nech každý zostane pred Bohom v tom, v čom bol povolaný. (1 Kor 7,24)

Obrazom najdokonalejšej jednoty rozličných povolaní je u sv. Pavla predstava Kristovho tela, v ktorom jednotliví veriaci tvoria údy tohto tela v pestrosti a zloženosti, aké v sebe živý organizmus naozaj zahŕňa. Ako je jednotou tela duch, ktorý oživuje hmotu, tak jednotou kresťanov je Duch Svätý dávajúci život. (por. 1 Kor 12,12n)

V dôsledku takejto pavlovskej perspektívy sa kresťan nemusí už obmedzovať len na svoju sociálno-národnú identitu (otrok/slobodný – Žid/Grék/Barbar) ani sa nemusí príliš znepokojovať hľadaním spôsobu svojej sebarealizácie (manželstvo/panenstvo), veď jeho život nadobúda nový rozmer, dimenziu božskosti, presnejšie boho-ľudskosti v Kristovi ako v Bohu, ktorý sa stal človekom. To dáva kresťanovi nesmiernu slobodu pretvárať a vytvárať svoj život podľa svojich darov a schopností, keďže jeho základným povolaním je život bez konca, bez hraníc smrti a zla v perspektíve večnosti.

Povolanie?

Pri slove „povolanie“ sa zazvyčaj myslí na profesiu, zamestnanie, prácu.

Keď sa však povie: životné povolanie, vedie to človeka k zamysleniu. Povolanie na celý život? Životné poslanie? Cieľ a zmyslel mojej práce a života?

Neodškriepiteľnou skutočnosťou je, že som tu. Že prežívam danú chvíľku, že vedome alebo podvedome vykonávam nejakú činnosť.

Môžem všetky vonkajšie veci a činnosti vnímať aj ako symboly, ktoré ma odvolávajú na hlbšiu, skrytú skutočnosť.

Tiché, bezslovné volanie spoza záclony viditeľnosti a hmatateľnosti. Zvláštny pocit, že sa na mňa Niekto díva, že Niekto predsa len pozná moje myšlienky a vie o mojich túžbach. Niekto, kto sa snaží neustále komunikovať, dovolať sa – hoci inak, než sme na to zvyknutí.

Niekto, koho hlas nie ja závislý na rýchlosti zvuku, pohybe pier ani na kmitaní ušného bubienka.

Volá povoláva, lebo jeho podstatou je vychádzať zo seba a ísť v ústrety druhej, volanej bytosti – k povolanému.

Niekto

Je tu niekto, čo ma myslí.

Čo ma dýcha. Čo ma kreslí.

Čo ma tvorí – a aj môj svet.

Čo ma drží – aj dáva vzlet.

Kto je ten Niekto?

Je on mnou? Som ja Ním?

(Masha Kaléko, Irgendwer)