Povolanie na posvätný stav kňazstva
Ján Ďurica S.J.
Vierou poznávame, že každý človek dostal život ako mimoriadny vzácny dar. Sv. Irenej hovorí, že Boh stvoril človeka, aby do neho mohol umiestniť svoje dobrá. Preto si každý človek vyberá povolanie, v ktorom môže oslavovať Boha a byť iným potrebný – ak svoje povolanie vykonáva podľa Božej vôle, bude šťastný.
Nikto nepochybuje o užitočnosti povolania lekára, krajčíra, železničiara, baníka, roľníka. To, aká potrebná je práca týchto ľudí, si uvedomujeme na každom kroku. Skúsenosť nám však hovorí, že okrem lekárov tela sú potrební aj lekári duše, pretože ochorení duše nie je menej, nie sú menej ťažké a menej bolestivé ako fyzické choroby a utrpenia. Okrem krajčírov, ktorí nám šijú šaty, sú potrební aj „krajčíri“ posväcujúcej milosti; Božia milosť nás robí milými Bohu aj ľuďom. Okrem železničiarov, ktorí nám pomáhajú dosiahnuť cieľ našej cesty, sú potrební aj Boží vyslanci, ktorí nás slovom usmerňujú na ceste k Bohu. Ako baník hlboko pod zemou odvážne doluje uhlie, tak je kňaz znalcom tajomstiev vnútorného života, pomáha zranenej duši objaviť pôsobenie milujúceho Boha. A konečne, ako roľník neúnavne obrába zem, musia byť aj sluhovia duší, ktorí vykonávajú nekonečne zodpovednú úlohu pri zušľachťovaní ľudských sŕdc, a to sŕdc hladných po Bohu.
Teda, ak sú potrebné povolania, ktorých obetavá a statočná práca pomôže ľuďom na niekoľko desaťročí tu na zemi, tým viac sú potrebné kňazské povolania, cez ktoré Boh, náš Otec, dáva život až naveky (Ž 122). “Ako každé kresťanské povolanie, tak aj kňazské povolanie má svoj zdroj v Najsvätejšej Trojici,” ktorá sa ľuďom zjavuje a dáva v Kristovi, a tak v ňom pôsobením Ducha Svätého ustanovuje Cirkev ako “zárodok a počiatok kráľovstva” s misijným rozmerom.
Povolania môžu byť spoločné alebo špecifické. Pri riešení nášho povolania nám pomáha Božie slovo a učiteľský úrad Cirkvi. „Povolanie je hlboké tajomstvo viery” (Pavol VI.). Základné prvky povolania z Božieho hľadiska majú tieto znaky:
a) Je to úkon slobodnej a zvrchovanej voľby. Boh si zamiloval človeka ešte pred stvorením sveta (porov. Jer 1, 6 – 7; Gal 1, 13 – 14; Ef 1, 3 – 14).
b) Je to úkon tvorivej lásky (porov. Gn 17, 5; Iz 45, 4; Jn 10, 3 – 18).
c) Je to jedno hľadisko Božieho zjavenia, Boh sa skláňa k človekovi a nadväzuje s ním dialóg. Jeho Slovo je programové, autoritatívne, pretvárajúce a rozoznávajúce.
d) Je to dynamická skutočnosť. Boh volá človeka v každom okamihu života (LG 48).
e) Je to univerzálny dar. Boh volá všetkých ľudí (porov. LG 2; AG 2; GS 22).
f) Je to dar pre poslanie (porov. Ex 3; 4, 1 – 19; Sk 9, 1 – 19; LG 11; AG 2, 5, 36).
Ďalej sú rozličné úseky povolania:
a) povolanie k životu (porov. Gn 1-2)
b) povolanie pripodobniť sa Kristovi (Kol 1, 15-20; 1 Kor 1, 9; Gal 2, 20; LG 3),
c) povolanie do Cirkvi (porov. Jn 7, 20-23; Sk 2, 44; Rim 12, 4-5),
d) povolanie k svätosti (porov. Mt 5, 48; LG 39-41),
e) povolanie k nebeskej sláve (Sk 7, 4-5; Rim 5-6; Ef 4, 13; LG 48).
Základné špecifické povolanie k službám má biskup, kňaz, diakon, laickí služobníci a misionári medzi pohanmi.
Ľudia túžia po istote a nenájdu ju nikde inde, len v Bohu. Vynikajúci humanista a filozof nášho veku, Mahátma Gándhí, povedal: „Vidím, že všetko okolo mňa sa mení a neustále umiera. Len jedna sila nepodlieha zmenám. Ona všetko riadi, uvoľňuje a znova tvorí. Tou silou je Boh. Vedľa smrti je život, vedľa klamstva žije pravda, vedľa tmy svetlo. Tak usudzujem, že Boh je život, pravda a svetlo.”
Táto Pravda, toto Svetlo, tento Život potrebuje svedkov. Pán Ježiš povedal: “Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás, aby ste šli a prinášali ovocie.” A po svojom zmŕtvychvstaní ich povzbudí: “Budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.” A tak aj dnes sú mnohí, ktorí odpovedajú na Božie volanie: tu som. Je to podivné, že Absolútno a Dokonalosť bez hraníc potrebuje krehkých a nedokonalých svedkov, akými sú ľudia; hoci sú vybraní, povolaní, predsa sú to krehkí ľudia. Títo svedkovia sa volajú kňazi. Kňaz je potrebný Bohu a je potrebný aj ľuďom. Dag Hammarskjöld o kňazovi hovorí: “Je to človek, ktorý už nemôže žiť priemerným životom; musí žiť v stálom napätí. Nezvyklé požiadavky mu nedajú oddýchnuť. Musí milovať ako ten, ktorý všetko vie, musí byť trpezlivý ako ten, ktorý nikdy nezradí, a pokorný ako ten, ktorý vo svojom živote zažil všetky možné zrady.”
Tieto vysoké požiadavky, ktoré ľudia na kňaza právom kladú, získavajú povolaní cez intelektuálnu formáciu na získanie poznatkov a vedomostí a cez asketicko-duchovnú formáciu k svätosti. Spojenie poznatkov so svätosťou bude kňaz prežívať tak sám, ako aj s ostatnými veriacimi cez neustále duchovné dozrievanie a konverziu v spoločenstve s Bohom v hľadaní Krista.
Vlastná formácia človeka, ktorá vychádza z antropológie otvorenej pravdivému pohľadu na človeka, sa začína a završuje duchovnou formáciou. Každý človek stvorený Bohom a vykúpený Kristovou krvou je povolaný, aby sa znovuzrodil z „vody a Ducha” (porov. Jn 3,5) a stal sa „synom v Synovi.” V tomto obdivuhodnom Božom zámere spočíva základ náboženského rozmeru ľudského bytia, ktorý tuší a hľadá i jednoduchý rozum: človek je otvorený transcendentnu, absolútnu, jeho srdce je nespokojné, kým nespočinie v Pánovi.
Niekedy sa kňazské povolanie rodí v modlitbe otca, ako to bolo i u francúzskeho jezuitu P. Duvala, ktorý piesňou hlásal evanjelium:
„Bol som v rodine piaty z deviatich detí. Každý deň sme sa večer modlievali ruženec. Do konca života budem spomínať na tie krásne chvíle. Dodnes ma hlboko vzrušuje postava môjho otca. Unavený prácou na poli alebo zvážaním dreva, kľakol si po večeri na dlážku, oprel si lakte o operadlo kresla a vložil si tvár do dlaní. Nepozeral sa na nás, nedvíhal hlavu, nepokašlával, neprejavoval netrpezlivosť. A ja som si myslel: To je môj otec. On sa nikdy nepoddá, hoci by ho zastihol akýkoľvek osud. Nebojí sa ani starostu, ani bohatých – hlavu skláňa len pred Pánom Bohom. Keď sa s ním rozpráva, stane sa akýmsi iným. Naozaj, Boh musí byť blízky ľuďom, pretože môj otec sa rozpráva s ním v jednoduchých pracovných šatách…” (Moje kňazstvo, s. 38)
Duchovná formácia každého kňaza je srdcom, ktoré zjednocuje a oživuje jeho kňazské bytie a konanie. Obsah kresťanského života nám odhalil Ježiš v podobenstve o viniči a ratolestiach.
V súčasnej kultúre nechýbajú duchovné a náboženské hodnoty a človek napriek tomu stále trpí hladom a smädom po Bohu. Kresťanskému náboženstvu však často hrozí, že bude považované za také isté ako ostatné, ak sa zredukuje na obyčajnú sociálnu etiku v službe človeku. A predsa je „tajomstvom,” je udalosťou spojenou s Božím Synom, ktorý sa stáva človekom a dáva možnosť stať sa Božími deťmi všetkým, čo v neho uveria (porov. Jn 1,12); je zvesťou, ba darom osobnej zmluvy lásky a života medzi Bohom a človekom.
Kresťania dúfajú, že v kňazovi nenájdu len človeka, ktorý ich láskavo privíta, ktorý ich ochotne vypočuje, ktorý im prejaví úprimné sympatie, ale predovšetkým takého človeka, ktorý im pomôže obrátiť pohľad na Boha a prísť k nemu.
Kňaz je teda povolaný byť človekom lásky k blížnemu a je povolaný v Kristovom mene vychovávať iných k nasledovaniu Krista i k plneniu nového prikázania bratskej lásky (porov. Jn 15, 13; PDV 49), čím aj sám rastie.
“Dám vám pastierov podľa svojho srdca” (Jer 3, 15). Tento Boží prísľub ešte dnes žije a spĺňa sa v Cirkvi: ona v každom čase preciťuje radosť, že jej patria tieto prorocké slová; vidí, ako sa denne realizujú v mnohých kútoch sveta, ba čo viac, v srdciach toľkých ľudí, najmä mládeže. Kristus má dosť povolaní a bude na svete v takej miere, v akej my budeme zaštepení do Krista a vnímaví na jeho volanie.