V. Jezuiti na Slovensku 1950 - 1960
Na stretnutí zástupcov víťazných mocností po druhej svetovej vojne od 4. do 11. februára 1945 na Jalte bola stredná a celá východná Európa zverená pod kontrolu Sovietov. Rusko tým realizovalo dávny sen svojich cárov o kontrole nad celým slovanským blokom, čím sa stalo skutočným víťazom vojnového konfliktu. Povojnové časy zmobilizovali ľudí v Európe do veľkej spoločenskej obnovy. V Česko-Slovensku sa spoločenská obnova dostáva do rozporu s Cirkvou. Národné zhromaždenie ČSR odhlasovalo 14. - 25. októbra 1949 zákony č. 217 až 223 a postavilo Cirkev pod úplnú kontrolu a závislosť od štátu. Štátny úrad pre cirkevné veci, na Slovensku pod vedením Gustáva Husáka, má „dbať na to, aby sa cirkevný a náboženský život vyvíjal v súlade s ústavou a zásadami ľudovodemokratického zriadenia”. Výkon duchovnej služby budú môcť podľa zákona č. 218 uskutočňovať len kňazi so štátnym súhlasom, ktorý im udelí príslušný úrad pre cirkevné veci.
Situácia sa vyostrila po pastierskom liste biskupov, ktorý sa mal čítať v kostoloch 19. a 26. júna 1949. V ňom biskupi odsúdili všetky nespravodlivé opatrenia štátu proti Cirkvi. Po prvý raz použili v liste výraz „prenasledovanie kresťanov” v česko-slovenských pomeroch. Nezostalo to bez reakcie ľudu. Protirežimné vzbury, brániace Cirkev, sprevádzali násilné odvety. Povereníctvo spravodlivosti uvádza, že na vzburách sa zúčastnilo 25 000 osôb. Štátne orgány podali trestné oznámenie na 1 136 osôb a 467 z nich aj odsúdili. Medzi odsúdenými za čítanie spišského pastierskeho listu, kde bola zverejnená exkomunikácia katolíkov podporujúcich komunizmus, bol vo Vyšných Hágoch z jezuitov P. Štefan Bugan. Vo väzení si odsedel celé tri roky. Z Vatikánskeho rozhlasu z Ríma domáce udalosti komentoval P. Pavol Bajan. V nastupujúcich desaťročiach jeho vysielania boli silnou vzpruhou vo viere pre ťažko skúšaných krajanov.
Tajné vysviacky
Perzekúcie sa mužských reholí likvidačne dotkli 14. apríla 1950. Na Slovensku bolo z ich komunít do sústreďovacích kláštorov násilím vysťahovaných 1 019 rehoľníkov. Rehole stratili všetky svoje domy a diela. Jezuitov previezli najprv do kláštora premonštrátov v Jasove a po niekoľkých dňoch do kláštora redemptoristov v Podolínci. Provinciála Jána Srnu a ďalších predstavených jednotlivých domov previezli do kláštora kapucínov v Pezinku. Doviezli sem aj P. Mateja Marka z Piešťan, ktorý v príhodnom čase položil pátrovi provinciálovi otázku: „Prečo Pán Boh opúšťa naše diela?” P. Ján Srna mu slovami „lebo sú to asi naše diela, a nie Božie diela” dáva odpoveď, ktorá už odráža nájdenie rovnováhy v pohnutých chvíľach. Na rad prichádzajú aj ďalšie otázky. Jedna z nich sa dotýka tajných vysviacok. V lete 1950 dostáva páter provinciál od P. R. Mikuša správu, že P. M. Marko chce dať niektorého jezuitu vysvätiť za biskupa. P. Mikuš prosil pátra provinciála, aby tomu zabránil. Podľa neho svätenie biskupov je záležitosťou výlučne Svätej stolice a pripustiť svätenie niekoho z jezuitov za biskupa rozhodne P. Mikuš odmietal. P. Srna nereagoval na Mikušov list, keďže si nevedel reálne predstaviť biskupské konsekrácie. P. Marko sa svojich ideí nevzdával. Keď bol pre chorobu preložený na infekčné oddelenie do Bratislavy, týždenne ho navštevoval dvadsaťšesťročný študent teológie Ján Korec. Chodievali k nemu aj ďalší školastici, a tak o zámeroch tajných vysviacok začal P. Marko medzi nimi otvorene hovoriť. V knihe Od barbarskej noci J. Ch. Korec opíše, ako s pomocou pražského provinciála na čas dosiahol, aby celá vec - na nevôľu pátra - utíchla. Keď však P. Marko odišiel do zamestnania niekam v Čechách, kde sa tajné biskupské vysviacky už začali (konsekrovaní: K. Matoušek, F. Tomášek, L. Hlad, K. Otčenášek; zatiaľ ešte menovaní Piom XII.), pričinil sa, aby 2. januára 1951 bol na biskupa konsekrovaný P. Pavol Hnilica (na základe rozsiahlych fakúlt pre prenasledovanú Cirkev v Česko-Slovensku udelených Piom XII. biskupovi Š. Trochtovi v novembri 1948). O pár mesiacov je na neho vydaný zatykač a P. Hnilica myslí na emigráciu. Od P. Marka, zástupcu provinciála, dostáva na biskupskú vysviacku nový návrh P. Ján Korec. Domáca cirkev mala vtedy už stovky kňazov a viacerých biskupov na nútených prácach. Pred svojou emigráciou P. Pavol Hnilica konsekruje 24. augusta 1951 na biskupa aj P. Jána Korca. Tento fakt, ktorý vzišiel z napätých situácií, sa odstupom rokov ukáže plodným. Najprv priniesol utrpenie novosväteným biskupom, medzi ktorých bude od roku 1955 patriť aj P. Dominik Kaľata a od roku 1961 P. Peter Dubovský. Podnietil aj perzekúcie mnohých kňazov, ktorých tajní biskupi vysvätili. Sám fakt ustanovenia tajných štruktúr utvoril priestor pre pluralitu duchovného prúdenia, teologickej i spirituálnej školy v domácej cirkvi a v rozvíjajúcej sa spoločnosti. Mladí ľudia, ktorí v nasledujúcich rokoch budú vstupovať do diania vo svete viery, pocítia v tom prítomnosť a slobodu Ducha.
Diskusie o identite
Vývoj v reholi šiel ďalej cez zhodnocovanie nových okolností, tak ako prichádzali. Hneď v počiatkoch sústreďovania ponúkla Štátna bezpečnosť jezuitom možnosť ísť do farskej pastorácie. Ukazovala sa cesta, ako by sa dalo v tomto režime verejne žiť v službe ľuďom. Nie však bez protislužby! P. J. Srna preto namietal, že najprv treba vyriešiť spoločenskú otázku existencie rehoľníkov ako celku, a až v druhom kroku sa pýtať, či ísť alebo neísť na fary. Otázka identity bola natoľko vážna, že väčšina pátrov bola proti tomu, aby rehoľníci išli na fary. Po viacerých vzájomných poradách sa rozhodli, že do farskej pastorácie vo všeobecnosti nepôjdu. P. provinciál J. Srna ponechal túto vec otvorenú v individuálnych prípadoch pre riadenie sa svedomím. Sám dal predbežný súhlas tomu, kto by chcel individuálne slúžiť v diecéze. Vec sledovali aj štátne orgány. Keď sa na Najvyššom súde v Prahe v roku 1956 pýtal predseda Najvyššieho súdu P. Rudolfa Mikuša, prečo jezuiti nešli po pastorácie, na fary, P. Mikuš odpovedal, že po vzájomnej porade a po porade s diecéznymi kňazmi vzišla obava, že ak by rehoľníci prijali miesta v pastorácii na farách, tým viac umožnia ŠTB manipulovať a zatýkať diecéznych kňazov podľa ľubovôle. Na toto vysvetlenie P. Mikuša predseda Najvyššieho súdu neodpovedal. V Poľsku do podobných debát medzi rehoľníkmi zasiahol kardinál Stefan Wyszyński. Inicioval premenu rehoľných komunít na centrá s vlastnými kostolmi, ktoré povýšil na fary. Cirkevný impulz tam znamenal aj kontinuitu rehoľného stavu v časoch komunizmu.
Tiene súdnych procesov
P. Ján Srna SJ bol v roku 1955 zo sústreďovacieho kláštora v Želive odvezený do vyšetrovacej väzby v Žiline. Neskôr zase do väznice v Prahe - Ruzyni. Tu sa konal súdny proces s vylúčením verejnosti od 24. do 27. apríla 1956. Za jeden týždeň boli odsúdení P. Ján Srna a sedem ďalších pátrov. Školastika Jána Jendželovského a brata Andreja Ratulovského z tejto skupiny prepustili na slobodu. V knihe J. Ch. Korca Od barbarskej noci je aj epizóda z výsluchov pátrov. Išlo o dopátranie sa pôvodu ich kňazských svätení. Pri vypočúvaní a pátraní po pôvode svätenia u Ferdinanda Takáča ho o vysviacke „usvedčil zástupca provinciála. Vtedy sa (F. Takáč) priznal, a potom to potvrdil ešte ďalší, ktorému zástupca provinciála povedal, že nemá zmysel nič popierať…” (s. 204). Následne boli pátri odsúdení do väzenia takto: P. Ján Srna na 12 rokov, P. Ján Dieška na 11 rokov, P. Rudolf Mikuš na 10 rokov, P. Matej Marko na 10 rokov, P. Oskar Formánek na 10 rokov, P. Juraj Bak na 9 rokov, P. Klement Korbačka na 8 rokov, P. Ferdiš Takáč na 8 rokov. Začalo utrpenie na samotkách a na nútených prácach. Koniec tejto etapy mohol niektorým priniesť 9. máj 1960, keď prezident Antonín Novotný vyhlásil amnestiu pre politických väzňov. Podľa oficiálnych údajov bolo prepustených 5 601 politických väzňov. Z vyššie spomenutej skupiny prepustili šiestich, okrem pátrov R. Mikuša a J. Diešku. Procesy však pokračovali ďalej. Niektoré súdy si počkali, aby svoje rozsudky vyniesli až po májovej amnestii. V rokoch 1950 - 1963 bolo väzením potrestaných ďalších 15 jezuitov slovenskej viceprovincie. Česko-Slovensko, aby sa mohlo uchádzať o medzinárodnú ekonomickú pomoc, sa chcelo ukázať v dobrej vôli voči politickým väzňom aj druhýkrát. Z väzenia boli na amnestiu v roku 1962 prepustení pátri E. Krapka, Ľ. Buček, K. Ďurček, R. Ondruš, A. Dlugi.
Keď sa dostane útechy zhora
Život vo väzení prináša rôzne formy útlaku a ponížení. Sv. Ignác hovorí, že aj v takej situácii môže dať náš Pán útechu bez príčiny alebo pomocou dobrého ducha (DC 330-331). Na podobnú chvíľku si pri čítaní vlastnej obžaloby spomína uväznený P. Ján Korec. Do jeho obžaloby zapracovali totiž aj výpoveď P. Emila Krapku, ktorá na strane 12 mala neuveriteľnú silu. Pri jej čítaní J. Korec „veril, že je to autentická výpoveď, azda jediná v celej žalobe, kedže v nej necítil štylizovanosť referenta: Obvinený Krapka vo výpovedi zo dňa 31. 3. 1960 udáva: »Mojím vysvätením za kňaza a ďalším štúdiom teológie po roku 1950 až do súčasnej doby som sledoval upevnenie svojho kňazského povolania a príslušnosti k jezuitskému rádu. Toto som sa snažil udržať aj u ďalších bývalých jezuitov, s ktorými som dochádzal do styku, ktorých som upevňoval v dodržiavaní zásad a sľubov, ktoré mali. Viedol som ich tiež k tomu, aby študovali teológiu. Počítal som s tým a počítam aj teraz, že raz bude u nás, v ČSR povolená legálna činnosť rádu jezuitov…« Táto výpoveď je jednoduchá, priama, pravdivá a rýdza. Keď som ju v obžalobe čítal, mal som radosť. (…) P. E. Krapka, aký pravdivý bol, tak aj pravdivo hovoril” (Od barbarskej noci, s. 210 - 211). Aj uprostred ťažkostí sa pri úprimnosti priateľov vidí budúcnosť a život. Ani ťažké okolnosti ju v týchto rokoch z dobrých spoločníkov nevyhnali. Neskôr to prinieslo požehnanie ďalším kandidátom zasväteného života, ktorí ich svedectvo so zatajeným dychom sledovali.
(Autor: Milan Hudaček SJ)
Posledné tri články
- Termín odhalenia tabule P. Gabrielovi Kapimu je preložený - March 23rd, 2010
- Vzácny nález vo veži trnavského jezuitského kostola - January 28th, 2010
- Spoločnosť Ježišova dnešných dní - January 11th, 2010
Najnovšie komentáre