IV. Evanjelizačné výzvy medzivojnového obdobia a formácia kléru pre Rusko
Revolúcia v Rusku v roku 1917 priniesla v tejto krajine perzekúcie Cirkvi a existenčné ťažkosti kresťanom zjednoteným s Rímskym pápežom. V Západnom svete sa rozbiehali myšlienky jednoty a horliví kresťania napriek tomu pomýšľali aj na ekumenické hnutie s pravoslávnym svetom. Po Prvej svetovej vojne sa v protestantskom svete pre vec ekumenizmu spojili dve organizácie. Prvou bola evanjelická organizácia Život a dielo (Life and Work), založená v Európe v roku 1925 a druhá episkopálna organizácia Viera a regula (Faith and Order) založená v roku 1927 v Amerike. Obe sa v roku 1937 sa spojili a vytvorili Ekumenickú radu cirkvi (The World Council of the Churches). Na tieto významné podnety chcel odpovedať aj Svätý Otec Pius XI (1922-39). V roku 1928 vydal encykliku Mortalium animos kde ohlásil, že Katolícka cirkev sa rodiaceho ekumenického hnutia nezúčastní. Pápež prechovával odlišnú víziu o jednote Cirkvi. V encyklike ju popísal slovami potridentskej ekleziológie, podľa ktorej „byť v jedinej Kristovej Cirkvi môže len ten, kto je v poslušnosti voči autorite pápeža.” (AAS 20 /1928/ 15).
Smerom k pravosláviu, v duchu vtedajších nazeraní na jednotu, začal Pius XI. organizovať konkrétne kroky, ktoré mali zblížiť obe oddelené cirkvi. V čase veľkého hladu v Rusku (1921-23) zozbieral pápež po celom svete bohaté milodary a vyslal do Ruska zvláštnu komisiu aby zozbierané milióny v potravinách boli rozdelené hladujúcim. Tento krok spomína aj P. Javorka vo svojich písomných memoároch a zdá sa, že bol pre neho veľmi inšpiratívny. Pravoslávna cirkev v Rusku bola revolučnými represáliami stále viac a viac paralyzovaná. Zanikajú všetky katolícke inštitúcie v Rusku i v Európe, ktoré formovali aj budúci katolícky klérus pre Rusov. Pápež v tejto núdzi odpovedal založením Ruského kolégia v Ríme. Jeho vedenie zveril jezuitom, a tí nominovali na miesto rektora P. Vendelína Javorku.
Rektor Ruského kolégia v Ríme
V roku 1925 povoláva pátra Javorku P. Generál Vladimír Ledochowski do Ríma. Od roku 1929 sa má stať prvým rektorom Pápežského ruského kolégia. Cieľom zriadeného kolégia mala byť formácia kléru pre pastoračnú činnosť buď priamo v Rusku (až by to bolo možné) alebo pre pastoráciu Rusov rozptýlených po svete. V oboch prípadoch má sa tak diať v priamej a paralelnej spolupráci s pravoslávnym klérom. Toto usmernenie vo vzťahu k pravosláviu sa stalo ekumenickým poľom aj pre pátra Javorku v nasledujúcich rokoch.
Nový rektor zhromažďuje pre Ruské kolégium mladých adeptov na kňazstvo kde len môže. Nevynecháva ani Slovensko. Do prvého ročníka v r.1929 nastúpi sedem študentov. V ďalšom roku už deväť mladých, z ktorých jeden bol zo Slovenska. V roku 1931 nastupujú do formácie piati študenti, medzi ktorými je opäť jeden Slovák. Ide o Jána Kellnera, ktorý sa po skončení štúdií v roku 1940 dostal do ZSSR. Na Ukrajine hneď v prvých dňoch pobytu ho sedliak, u ktorého prenocoval, udal polícií a tá ho po vyšetrovaniach odsúdila na smrť. Rozsudok zastrelením bol vykonaný 7 júla 1941. Tento prípad odráža dramatické črty ruskej misie s akými sa stretli v nasledujúcich rokoch aj ďalší absolventi Ruského kolégia, ktorí sa dostali do ZSSR. Všetci boli po čase odhalení a odsúdení na viacročné nútené práce. Evanjelizácia v duchu zámerov Pia XI. priamo v Rusku si žiadala misijné nasadenie až po sebažertvu.
Viac sa preto ujala druhá možnosť pomoci ruským katolíkom. Absolventi Ruského kolégia boli vysielaní pomáhať ruským katolíkom rozptýleným po svete. Jednou z takýchto misií bola v Číne. Pápež Pius XI. sa rozhodol vyslať tam samotného Javorku.
.
.
Primičný obrátok pátra Javorku
.
* * *
.
.
.
Nová misia v Číne
V dvadsiatych rokoch XX. storočia sa z Ruska vysťahovalo pred revolučným terorom a hladom do Mandžuska v Číne 130 000 Rusov. Pápež Pius XI. v roku 1928 zriadil pre nich v Charbine ordinariát byzantsko-slovanského obradu. V roku 1933 povolal Pius XI. archimandritu Abrantoviča do Ríma, aby referoval o stave novej misie pre Rusov v Charbine. Na jeho mieste ho dočasne mal nahradiť, vo funkcii apoštolského vizitátora, páter Vendelín Javorka. K práci pre dobro Cirkvi mu pápež Pius XI. dáva 6. januára 1934 osobitné požehnanie so slovami: „Dúfaj proti nádeji, buď zmužilý vo všetkých ťažkostiach a modli sa aj za mňa.” Javorka podľa pápežových slov má pracovať vo veci zjednocovania kresťanov s nádejou aj v beznádejných situáciách. Boli to prorocké slová a ich platnosť potvrdia neskoršie roky.
Páter sa do Číny odoberie transoceánskym parníkom Conte Rosso. V Egypte pribudnú nový pasažieri. Medzi nimi, po púti vo Svätej zemi nastúpil v Port Saide, pravoslávny biskup z Charbinu. Sprevádzal ho mladý kňaz, ktorý neskôr pracoval aj na Slovensku v Ladomírove. Spoločná cesta do Mandžuska ich zblíži. Počas tichých a dlhých večerov sa na palube lode s biskupom rozprávajú o obojstrannej túžbe po jednote kresťanov. Javorka ju formuluje do praktických krokov, ako ich poznal od Pia XI. Ten chcel „zjednotiť v jedno stádo oboch, čo nevôľa časov rozdvojila s tým, že obradové rozdiely nie sú žiadnou prekážkou.”
Charbinský pravoslávny biskup v rozhovore podobne formuluje svoj pohľad o jednote. Ten vychádza z vlastnej skúsenosti a Javorkovi odpovedá: „Áno drahý otče, vidíme a vieme, že Katolícka cirkev sa snaží aby zjednotila všetkých. Ona je jediná, čo má dobrú disciplínu, ktorej my nemáme. Vieme, že Katolícka cirkev si váži naše obrady a k zjednoteniu musí prísť. No nakoľko poznám všetkých ruských biskupov v emigrácii, neviem ani o jednom, čo by bol na výške oceniť túto potrebu. My nemáme na to pripravených biskupov, a preto teraz si myslím, že k hromadnému zjednoteniu nepríde. Toto je úlohou budúcich generácií, no verím, že k zjednoteniu musí dôjsť.”
Javorka mal aj do takých situácií po ruke východisko. V reči biskupovi nadhodil, že „keď je o tom presvedčený, nech sám vezme do rúk toto hnutie a stane sa hlavou tohto svätého diela.” Na takto videnú perspektívu dostal páter už len vyhýbavú odpoveď.
Závažné ťažkosti
Páter Javorka sa v Charbine pustil do katechetickej, administratívnej, učiteľskej práce ako aj dávajúc duchovné cvičenia. Po čase mal opäť príležitosť stretnúť sa s pravoslávnymi biskupmi, ktorí prišli do Charbinu vysvätiť nového biskupa. Tamojší arcibiskup prijal pátra vľúdne, čo umožnilo rozvinúť aj debatu o otázke jednoty medzi pravoslávím a katolíkmi. Arcibiskup pátrovi odpovedal, že „pravoslávna viera je jasná a nepotrebuje žiadnych objasnení. Nič nemožno upustiť z toho čo pravoslávie má, pokračoval a keď katolíci sa chcú s pravoslávím zjednotiť, nech odstránia nové dogmy: o Duchu Svätom, o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie, o neomylnosti pápežov vo viere, čo poskytne priestor pre jednotu. Teraz nie na to vhodný čas lebo v emigrácii niet Svätej synody, ktorá jediná je kompetentná v tom zaujať stanovisko.” ukončil arcibiskup. Boli to myšlienky vyslovené s pokojom a zdá sa že v plnej úprimnosti.
Páter Javorka už mal aj skúsenosť so stretnutia s hlavou ruskej pravoslávnej cirkvi v emigrácii. Bol ním kyjevský metropolita Antonij Chraponicki. Pred svojím odchodom z Európy ho páter navštívil v Sriemských Karlovciach. Počas návštevy si staručký metropolita najprv vypočul od Javorku, čo Katolícka cirkev robí v Ríme pre jednotu kresťanov. Páter mu vtedy líčil snahy pápeža Pia XI. V rozhovore dodal aj vetu, že „záchrana Ruska je len v Katolíckej cirkvi k čomu žiadal od starého metropolitu spoluúčinkovanie.
Tieto slová pátra Javorku, odrážajú starší pohľad na unifikačné perspektívy v Cirkvi. Také zastával Pius XI., a také ich interpretoval aj rektor pápežského kolégia. Interpretácia vychádzala ešte z kvantitatívneho výkladu axiómy „extra ecclesiam nulla salus” (mimo cirkvi niet spásy). Pri jej výklade sa skryte dávalo za osobnú a ťažkú vinu odlúčenému to, že narušil spoločenstvo Cirkvi. Podľa teológie Druhého vatikánskeho koncilu (1965) sa náuka nezmenila, len sa zmenil predpoklad. Už sa nepredpokladá, že odlúčené osoby sú vinné proti základným cnostiam viery a lásky, pre absenciu ktorých sú mimo cirkvi, ale predpokladá sa, že o fakte odlúčenia zmýšľajú ako nevinní a žijú vo svojej cirkvi so všetkými záväzkami, aké im ona predkladá. Koncilový dekrét Unitas redintegratio z roku 1964 ešte naviac potvrdí, že aj u východných kresťanov „slávením Pánovej Eucharistie v jednotlivých cirkvách sa buduje a vzrastá Cirkev Božia” (UR 15a).
Ďalší rozhovor kyjevského metropolitu Chraponického a pátrom Javorkom sa rozvíja v reformnom hľadaní všetkého čo Pravoslávnu cirkev oslabilo, keď sa zriekla v liturgii vlastných starobylých foriem a prijala novšie podoby z katolíckej liturgie a náuky. Tie, podľa slov metropolitu, by bolo potrebné nahradiť opäť pôvodnými formuláciami. Takto vedený dialóg s odborníkom na východné a západné prvky v liturgii a v hľadaní služby teologickému a spirituálnemu dedičstvu Cirkvi si na oboch stranách v lepšom stupni ani nemožno predstaviť. Nemohol by vzniknúť, keby nebol animovaný úprimnosťou oboch. Páter Javorka sa jednako domnieval, že metropolita sa chce vrátiť ku konzervatívnejším formám v pravosláví, ale v závere dodal, že …„tu neide o moju a vašu mienku ale o jasnú a čistú pravdu,” a nakoniec (azda aj s humorom) obom zaželal „aby nám štedrý Boh dodal ešte sto rokov života a mohli skončiť aspoň dvadsať teologických univerzít, a tak si zasadnúť za stôl a dobromyseľne si pohovoriť o tejto otázke.”
Stretnutie sa odohralo mimo Ruska a tak si Javorka kládol otázku: „Ako je to v Rusku kde za kresťanstvo mnohí trpia a krvácajú?” Netušil, že Božia Prozreteľnosť mu dá okúsiť situáciu priamo na pôde Ruska, aby na vlastnej koži nadobudol reálny obraz o zmýšľaní Rusov vo veci jednoty s Katolíckou cirkvou.
Vytrvalá pastoračná práca medzi pospolitým ľudom priniesla aj konverzie. P. Javorkovi sa Číne sa mu podarilo priviesť ku katolíckej viere jednotlivcov i celé rodiny v počte asi 120 Rusov. Na obranu prirodzených postojov v pravde apologeticky vystúpil po tom, keď pravoslávnemu biskupovi vyčítal jeho nízke spôsoby v upevňovaní pravoslávia za pomoci ohováračného pamfletu proti Katolíckej cirkvi.
Úsilie o jednotu kryté utrpením
Javorkov návrat v roku 1939 do Európy znamenal popri inom aj zdokumentovanie jeho doterajšej práce vo veci unifikačných procesov, ako aj hľadanie nových podnetov pre prácu medzi katolíkmi východného obradu. Ocitol sa opäť medzi nimi v rumunskej Bukovine, kde po vypuknutí Nemecko-Ruskej vojny v r. 1941 gréckokatolícki kňazi opustili farnosti bez súhlasu Kongregácie pre východné cirkvi. Javorka sa ujímal opustených veriacich a slúžil im.
Pobyt v Európe mu dovoľoval intenzívnejšie komunikovať s Rímom, kde po voľbe nového pápeža sa očakával aj nový kurz vo vzťahoch ku kresťanom iných cirkví. Pápež Pius XII. vydal v roku 1943 dlho očakávanú encykliku Mystici corporis. Jedným z jej cieľov bolo dôsledne sa vysloviť, že autentická katolícka tradícia nevyvoláva separáciu medzi mystickým telom a viditeľnou Cirkvou. Pápež v encyklike nielenže pozitívne identifikoval mystické telo s Cirkvou, ale identifikoval ho tak výlučným spôsobom s Rímskokatolíckou cirkvou, že iní kresťania, nemohli byť reálne považovaní za údy mystického tela Kristovho. Pre ekumenizmus sa tieto pohľady nehodili. Páter Javorka ostal pri doterajších zásadách. Nemáme zachytený žiadny jeho rozhovor o probléme jednoty s pravoslávnym hierarchom v Rumunsku, čo dosvedčuje skôr jeho prechod k pastoračným metódam a vytrvalej práci medzi veriacimi východných cirkví. Napriek ekleziologickej problematike vtedajších čias, Božia Prozreteľnosť neumenšila jeho zásluhy na poli zjednocovania cirkvi.
V júni 1945 sa pátra Javorku zmocní ruská rozviedka NKVD (Ľudový komisariát vnútorných záležitostí aktívny v rokoch 1934-1946). Bukovina, kde pôsobil, pripadla po vojne do ZSSR a sám sa ocitol vo vyšetrovacej väzbe v Moskve. Počas vyšetrovania sa NKVD zaujímala aj o náboženské motívy jeho služby. Vypytovali sa ho ako sa pokúšal oživiť Katolícku cirkev na území ZSSR?; koľko misionárov sa formuje v Ruskom kolégiu v Ríme pre prácu v ZSSR?; aké sú ich mená? atď. Páter vypovedal, že pre misiu mal poverenie od kardinála pre Východné cirkvi Eugéne Tisseranta k nadviazaniu kontaktov s Ruskou pravoslávnou cirkvou a k práci pre jednotu Cirkvi. Pod nátlakom priznal aj 16 mien absolventov Ruského kolégia v Ríme, ktorí pastoračne pracovali medzi ruskými emigrantmi. Tieto výpovede sa nakoniec premietli do jeho obžaloby so štyrmi bodmi. Dva z nich majú náboženský motív.
V prvom bode sa pátrovi kladie za vinu propagovanie katolicizmu a vo štvrtom bode pokus o zjednotenie Ruskej pravoslávnej cirkvi s Katolíckou pod autoritou rímskeho pápeža.
Pátrova mravčia činnosť medzi ruskými katolíkmi dostala na Moskovskom súde náboženské obvinenie, za ktoré mu bolo potrebné stráviť desať rokov v nápravných pracovných zariadeniach v ZSSR. Jeho snahy o výchovu kléru so zmyslom pre jednotu Cirkvi skúsili tak poníženie aké skusovali aj ďalší vynikajúci muži usilujúci o ekumenické zblíženie tých čias. Služba evanjeliu sa mu stala predmetom perzekúcií a hrdinského svedectva hlbokej viery. Do Československa sa mohol z trestného tábora vrátiť v roku 1955. Žil u príbuzných v Žiline a tu zomrel v roku 1965.
Na záver treba povedať, že na konci komunistickej éry v ZSSR, bol páter Vendelín Javorka 1. novembra 1990 v súlade s výnosom Prezídia Sovietu ZSSR celkom rehabilitovaný. Toto vyhlásenie očistilo jeho pamiatku a ideály pre ktoré žil.
Milan Hudaček SJ
Prezentácia knihy o Vendelínovi Javorkovi SJ v Černovej. Zorganizovala ju Dobrá kniha.
Použitý archívny fond:
ASIS (Archív Spoločnosti Ježišovej na Slovensku): kartón 5.2, obálka Vendelín Javorka.
Vendelín Javorka SJ: Misijné rozpomienky; Samizdat;
Gabriel Povala SJ: Za P. Vendelínom Javorkom; Samizdat 1966;
Michal Lacko SJ: Pápežský ruský seminár; Samizdat;
Michal Lacko SJ: Vendelín Javorka, kalendár 1992, Spolok sv. Cyrila a Metoda;
Rajmund Ondruš SJ: Z Černovej do Žiliny cez Rím, Šanghaj a gulak, Trnava 2007;
Francis Sullivan SJ: The Church We Beliv In, Mahwah/Dublin 1989.
Posledné tri články
- Spomienka na štátny zásah proti reholiam - April 15th, 2013
- Jubileum Spoločnosti Ježišovej na Slovensku - June 11th, 2011
- Svedectvo Andreja Škorňu po 60 rokoch od likvidácie rehoľných domov - May 16th, 2010
Najnovšie komentáre