IX. Rehoľná formácia jezuitov v rokoch totality
Internačný kláštor Jasov sa stal v roku 1950 dočasným väzením rehoľníkov
Rehoľná formácia na Slovensku pokračovala v zmenených podmienkach po 14. apríli 1950 v pozmenenej podobe. Zatiaľ čo internačné kláštory Jasov a Podolínec núkali novicom i školastikom častejšiu komunikáciu s pátrami, neskôr im ju nové okolnosti sťažili. Ďalšia skúsenosť prispela k tomu, že sa preukázala dôležitosť zásady „nezostať samotným, ale vyhľadávať jednotu a komunikáciu s ostatnými”. Skúsení pátri ju opakovali mladším jezuitom naliehavejšie aj v nasledujúcich desaťročiach, keď viacerí začali opúšťať Spoločnosť. Aktuálny stav neslobody na jar 1950 viacerí pokladali len za krátkodobý. Mladí jezuiti s nadšením počúvali P. Broniša, ako pevne veril, že sloboda príde nie o pár rokov, ale o pár dní. Novicov v Podolínci si podmanili aj svedectvá dominikána P. Húsku, ktorý, ovplyvnený skúsenosťou s mystičkou Teréziou Neumannovou, vyvodzoval optimistické závery pre budúcnosť Cirkvi. Čas však ukazoval, že ide o dlhodobý proces eliminácie rehoľníkov z verejného života.
V júni 1950 boli, z ústretového kroku P. Mateja Marka, tajne prijatí do noviciátu Jozef Gajdár a Ján Kaclík. Páter ich poznal ešte pred barbarskou nocou ako kandidátov. Bol to prvý krok, ktorým sa začala skrytá činnosť interného života rehole. Novicmajstra R. Mikuša v Podolínci oddelili od väčšinovej jezuitskej komunity a izolovali ho v internačnom kláštore Belušské Slatiny. Vo funkcii novicmajstra ho nahradil Alojz Litva. Ako zástupca provinciála v auguste 1950 vystavil viacerým školastikom Litterae dimissoriales na prijatie kňazskej vysviacky. Ministerstvo národnej obrany rozhodlo, že v zmysle branného zákona 92/1949 mladí rehoľníci nastúpia na základnú vojenskú službu. Pre nich mala podobu pomocnotechnických práporov (PTP táborov). Na rôznych miestach v republike ich bolo dvadsaťtri. Nástup do PTP táborov, ako aj prepustenie školastikov-nevojakov (P. Hnilica, P. Horský, J. Korec…) do civilného života pootvorili ďalšie komunikačné možnosti. Ovocím toho boli v skrytosti udeľované kňazské vysviacky od jesene 1950 z rúk rožňavského biskupa Róberta Pobožného.
Ďalší školastici a novici komunikovali medzi sebou navzájom v pracovných táboroch. Spolu, ale i s bohoslovcami z iných reholí, si pomáhali v príprave aj v dohovoroch o ďalších vysviackach. Tajne ich udeľovali ďalší noví biskupi: P. Hnilica, J. Korec, K. Matoušek.
Nová vlna prijatých do rehole
PTP tábory boli využívané na izoláciu z verejného života a prevýchovu politicky nespoľahlivých osôb. V apríli 1954 KSČ rozhodla o ich zrušení. Po prepustení jezuitov sa formáciou nových kandidátov do rehole zaoberali aj nedávno vysvätení školastici. Prijatie kandidáta predchádzal aspoň ročný čas kandidatúry, po ktorom nasledoval noviciát. Páter J. Porubčan takto prijal do noviciátu v roku 1958 Ivana Bunčeka. Ďalší z neskôr prijatých boli M. Hromník a E. Váni.
Viacerí v Slovenskej provincii si uvedomovali, že sa môže niečo dôležité premeškať, ak sa rehoľná charizma nebude odovzdávať mladým, ktorí javia záujem o rehoľný život. Andrej Osvald, ako čerstvý provinciál, na jednu z námietok - nezačínať s formáciou mladých, ale čakať na čas, keď budú mať jezuiti svoje domy - realisticky odvetil: „Ale kedy to bude? Keď sa niektorí z pátrov na slobode stretávajú pastoračne s mládežou, prečo by sme my neboli schopní i za terajších okolností mať noviciát a s Božou pomocou vychovávať dobrých budúcich jezuitov?” Táto odpoveď, vyslovená v roku 1977, ukazuje dramatickosť, aká sa dotýkala viacerých slovenských jezuitov v čase, keď politicko-spoločenské zmeny boli v nedohľadne.
Kultúrne zmeny a rehoľný život
Kniha Andreja Osvada SJ Boží dlžník
P. Andrej Osvald vo svojej knihe Boží dlžník priblížil stav tajnej formácie takto: „Keď som 13. novembra 1977 prijal poslanie byť provinciálom Spoločnosti Ježišovej, novicov viedol kde-kto. Niekto na východe Slovenska, ďalší na západe, ale aj v Čechách. V Bratislave niektorých viedol aj otec biskup Ján Korec.” Nebolo ľahké rozhodnúť sa pre účinnejšie formy starostlivosti o mladých novicov. P. Alojz Šatura napríklad nechcel, aby sa teraz, za aktuálneho stavu rozptýlenej a prenasledovanej rehole, formovali novici. Dôvodil, že „až vtedy budeme môcť dobre formovať novicov, keď sa život vráti do normálu”. P. Augustín Minárik v tejto veci P. Osvaldovi ešte ráznejšie namietal: „Chceš, aby nás všetkých pozatvárali?” Boli to vážne námietky, ale páter Osvald vyložil rehoľný ideál do aktuálnych podmienok takto: „Nechcel som, aby nás pozatvárali, ale aby sme v tom čase prenasledovania, do ktorého nás Boh poslal, žili jezuitskú charizmu s odvahou a s dôverou v Božiu pomoc, prípadne vo väzení trpeli a umierali.”
Je pravda, že mladšia generácia už vyrastala v socialistickej kultúre a patrila k jej novým javom (všetci majú prácu, niet súkromného majetku, materializácia verejného života, presila súkromného života). Za týchto pomerov mladí prijímali vzdelanie, výchovu, vieru ako i skromnú predstavu o perspektíve vlastného života. Staršia rehoľná generácia, ktorá od dominantnej kultúry skúsila útlak i tvrdé slovo, prechovávala voči tejto kultúre väčšinou odstup a podozrenie. Mladší sa líšili prístupom k svetu a vynárajúce sa úlohy brali ako výzvu. Na aktuálne časy sa dívali kriticky, ale prevládali u nich motívy, s ktorými chceli v tejto kultúre pozitívne žiť, odovzdávať vieru druhým a podnecovať ďalších k zasvätenému životu.
Podobný prielom zakúsili jezuiti aj v slobodnom svete. Druhý vatikánsky koncil si žiadal obnovu rehoľného života spôsobom návratu k úmyslom rehoľných zakladateľov a k aktualizácii ich zámerov do nových kultúrno-spoločenských podmienok. U jezuitov sa reforma začala voľbou japonského provinciála Pedra Arrupeho za generálneho predstaveného v roku 1965. Po dvoch generálnych kongregáciách (1966 a 1975) bolo evidentné, že zmena v chápaní rehoľnej identity a poslania je natoľko nová, že pokoncilového Generála nazvali zakladateľom tretej Spoločnosti.
Motor zmien
Zmeny na Slovensku dostali v osobe Andreja Osvalda svojho človeka. Kto bol páter Andrej? Do rehole vstúpil v roku 1946. Bolo to obdobie, keď prvé kultúrne zmeny u nás priviedli k odchodu z rehole desiatky mladých jezuitov. Po prepustení z väzenia v roku 1965 sa P. Andrej prihlásil na inzerát za organistu do Nemčičian. Tu založil s mládežou miešaný zbor na spevy sprevádzajúce sväté omše. S mladými gitaristami, čo hrávali po diskotékach, zase nacvičil bigbítové omše. Keď odišiel za podobnou prácou o dva roky do Vrbového, rovnaké aktivity rozšíril o repertoár koncertov na námestí pred kostolom. Politické uvoľnenie v roku 1968 mu pomohlo k ukončeniu formácie ku kňazstvu. Prijali ho na tri semestre doplňujúcich štúdií do bratislavského seminára. V júni 1970 bol vysvätený a prijatý do služby v Spišskej diecéze. Vytušil mnohé z ďalších spoločenských a kultúrnych zmien nastupujúcej doby. Keď mu dekan Mons. Šuľka vyčítal: „Čo to máš za vlasáčov v kapele na omši, čo sa nevedia ani prežehnať, a čo to hrávajú, keď i babky sa potriasajú?” P. Andrej bránil mladých poukázaním na to, že doteraz nechodili do kostola a teraz ochotne a zadarmo hrávajú a sú účastní na omši. Pastoračne vedel zachytiť aj Rómov. Po kaplánkach v Liptovskej Lužnej a v Ružomberku sa stal správcom liptovskej farnosti Svätý Kríž. Tu ho stihlo v roku 1977 menovanie za jezuitského provinciála.
Prvou povinnosťou, ktorú ako jezuitský provinciál predniesol svojmu konzultu, bolo zjednotenie formácie novicov s určením vhodného pátra, ktorý by bol magistrom novicov. Stal sa ním P. Karol Ďurček. Aby sa formácia školastikov nepreťahovala na desať, pätnásť a viac rokov, zaviedli sa riadne školské roky a pravidelné skúškové obdobia. Ako provinciál ponúkol pri prvom stretnutí školastikom priateľstvo a tykanie. Na listy ostatných provinciálov, či Generálnej kúrie písomne odpovedal v latinčine. Komunikoval častejšie s východoeurópskym asistentom Pátra Generála A. Koprowským. Aby sa vyhol špicľovaniu, využil na komunikáciu aj poľský vlak, ktorým Páter Asistent cestoval z Viedne do Varšavy. Vo vlaku s ním strávil rozhovor od Břeclavy až k poľskej hranici. Pri ťažkostiach P. Andrej neupadol do sebaľútosti, ani sa neoddal privysokému ideálu jezuitu, ktorým by nakoniec ospravedlňoval v totalitných časoch svoju pasivitu. Po pátrovi M. Markovi, ktorý v 50. rokoch bol architektom skrytej provincie, sa páter A. Osvald pustil do jej prestavby.
Život a služba mladých jezuitov
Noví jezuiti, ktorí vstupovali do tajnej formácie, prijímali dlhodobú víziu zasväteného života a rehoľnej perspektívy najmä v skrytej, duchovnej práci popri vlastnom občianskom zamestnaní (I. Bunček, E. Vani, V. Karľa, J. Ďačok). Iných živila nádej na zmenu pomerov (L. Csontos), podľa teórie P. Jána Diešku. Teória mala vzorový príklad zo 4. storočia, keď v Rímskej ríši cisár Konštantín po storočiach útlaku zmenil situáciu kresťanstva a dal mu štatút slobodne vyznávaného náboženstva. Stav reálneho socializmu v ČSSR prijímala táto skupina ako niečo prechodné. Po roku 1968 bolo jasné, že zmena musí prísť zo strany Sovietov. Tejto teórii nahrávala aj Erika Kadlecová, ktorá bola v rokoch Pražskej jari vedúcou Sekretariátu pre veci cirkevné pri Ministerstve kultúry v Prahe. Ako marxistická sociologička vypracovala v roku 1985 elaborát o oživení záujmu o náboženstvo v ČSSR, ktorý koloval v samizdatoch. Kriticky opísala marxistickú spoločenskú atmosféru u nás ako takú, ktorá „nesie všetky znaky marazmu, skepsy, bezvýchodnosti a apatie. Celý verejný a politický život sa premenil na formálny rituál, počínajúc schôdzami pred zjazdmi KSČ, Prvými májmi, veľkými výročiami, až po voľby. Hrozivým a alarmujúcim sa stáva to, že kresťania sa stávajú zástancami robotníckych záujmov voči vláde socialistického štátu. Kam sme to došli?” - pýta sa E. Kadlecová -, „keď katolícka cirkev bojuje za slobodu slova a proti cenzúre nariaďovanej marxistami, za práva robotníkov združovať sa v odboroch, voči ktorým majú dôveru, ako napr. v Poľsku. To je memento mori, aby sme sa nespreneverili ideálom vlastného hnutia. Československo, ktoré malo zo všetkých socialistických krajín najlepšie predpoklady nájsť uspokojivý model vzťahov k veriacim a k cirkvám, sa tak stáva zahanbujúcou skamenelinou” - končí svoju deväťstranovú analýzu pomerov v socialistickom zriadení.
Početná skupina mladých jezuitov v tajnej formácii bola z radov diecéznych kňazov a bohoslovcov. Pracovala so štátnym súhlasom vo farnostiach a rehoľnú perspektívu videla v pastorácii za jestvujúceho režimu. Socialistický systém, aj keď ukazoval viaceré formy úpadku, bol nemilosrdný k svojim ideovým nepriateľom. Pátri, ktorí horlivo pracovali v diecézach, boli pod jeho neustálou kontrolou. Tak sa stalo, že P. Jozefovi Mydlovi v Košickej diecéze odobral cirkevný tajomník v roku 1975 štátny súhlas k verejnej pastoračnej službe na 8,5 roka. Znamenalo to pre neho odchod do manuálnej práce. P. Andrejovi Filipkovi v Spišskej diecéze odňal tajomník štátny súhlas v roku 1983 na 4 roky a zároveň ho režim odsúdil na 6 mesiacov väzby, s podmienkou na 2 roky. P. Ján Ďurica, pred vstupom do noviciátu, najprv stratil v Banskobystrickej diecéze štátny súhlas na 3 roky a v roku 1973 ho súd odsúdil na 8 mesiacov nepodmienečne za dávanie duchovných cvičení mladým ľuďom.
So skromnými prostriedkami a možnosťami sa formovala nová generácia jezuitov. Aj keď kultúrne zmeny, ktoré mladí vo svojom životnom štýle reprezentovali, mohli byť terčom námietok starších pátrov, predsa ich so staršou generáciou zbližovalo rovnaké povolanie a utrpenie. Mladší ukazovali niekedy až heroickú odvahu v rizikových situáciách, keď bez ohľadu na vlastné spoločenské postavenie im jediným svetlom bol rehoľný ideál. Ukázali to pri službách okolo chorých pátrov, alebo keď išlo napr. o prácu pre tajnú tlačiareň a distribúciu cyklostylovaných samizdatových médií a skrípt. Na tlač bolo potrebné pozháňať a dopraviť (popri stále číhajúcich kontrolách režimu) tony papiera, ktoré sa tlačili na fare u mladého jezuitu Jozef Opralu vo Veľkých Bieliciach. Aj nejezuitskí kňazi adresovali výčitky provinciálovi A. Osvaldovi, či nemá obavy z odhalenia, keďže v tomto prípade by to už bolo na riadnu basu.
Dva impulzy z Ríma
Arcibiskup Luigi Poggi (vpravo) pri rozhovoroch v rámci Ospolitiky
Jedným z krokov ostpolitiky, ktorú od čias pápeža Jána XXIII. viedol Vatikán pri rozhovoroch so zástupcami socialistických krajín, bolo pre Česko-Slovensko v roku 1976 pozastavenie svätiteľskej služby tajným biskupom Jánovi Korcovi a Petrovi Dubovskému. Tento diplomatický krok arcibiskupa Luigiho Poggiho sa prijímal v skrytej cirkvi rozpačito. Na druhej strane vyvolal hľadanie pomoci pri svätení mladých jezuitov inde. Provinciál A. Osvald po dohode s pátrom asistentom Andrzejom Koprowským našiel východisko na realizáciu vysviacok v Poľsku. Krakovský provinciál Eugeniusz Ożóg sprostredkoval slovenskému provinciálovi návštevu u vroclavského arcibiskupa Henryka Gulbinowicza. S ním dohodol vysviacky prvých štyroch školastikov. Na prelome rokov 1979/1980 sa z Poľska vrátili vysvätení mladí pátri I. Bunček, E. Váni, J. Michal a L. Csontos.
Po vysviacke sa rozbehla tretia probácia. Viedol ju P. Ján Srna. Neskôr ho vystriedal Peter Dubovský a po ňom probáciu prevzal P. František Bednár. Jej absolvovaním sa skončila dôležitá etapa jezuitského života pre tých, ktorí všetky jej podoby absolvovali v skrytosti. V zatvorenom kostole v Svätom Kríži mohli 3. decembra 1983 zložiť profesné sľuby pátri I. Bunček, M. Hromník, E. Váni, J. Michal a o tri mesiace P. Juraj Silaj. Ukázalo sa, že sa našiel spôsob, ako v nepriaznivých podmienkach žiť a obnovovať rehoľnú charizmu.
Druhý impulz z Ríma bol ovocím 33. generálnej kongregácie. Počas nej bol za generálneho predstaveného zvolený Peter-Hans Kolvenbach. Novozvolený Páter Generál povýšil na základe kongregačného dekrétu Slovenskú viceprovinciu na samostatnú provinciu. Dôležitú správu oznámil P. Andrejovi Osvaldovi listom zo 16. novembra 1983. Podobného povýšenia na provinciu sa dostalo aj slovenskej viceprovincii v zahraničí, ktorú z Kanady viedol P. Jozef Javorka.
Z tajnej formácie na Slovensku vychádzali ďalší jezuiti. V osemdesiatych rokoch nastal čas, keď z tajne formovaných pátrov niektorí začali odchádzať do misie v zahraničí. Na misiu v prospech univerzálnej Cirkvi odišli pátri František Sočufka, Stanislav Labjak. V Ríme boli povolaní za redaktorov Vatikánskeho rozhlasu. Slovenská provincia sa tým ukázala ako vitálna a v stave postaviť sa zodpovedne aj k univerzálnym výzvam svojho času.
Požité pramene:
Andrej Osvald: Boží dlžník. Trnava 2008 a rukopis, str. 51;
Vincent Petrík: Posledná vila Cambridge 1990; Čudná vojenčina, Trnava 1993;
Emil Krapka: Teologický inštitút sv. Alojza v rokoch 1951 - 1990. In: Zborník z príležitosti 60 rokov Teologického inštitútu sv. Alojza, Bratislava 2001;
Erika Kadlecová: Oživení záujmu o náboženství. Samizdat, jún 1985;
Ladislav Csontos: Jednou nohou v krimináli. Trnava 2003
Milan Hudaček SJ
Posledné tri články
- Termín odhalenia tabule P. Gabrielovi Kapimu je preložený - March 23rd, 2010
- Vzácny nález vo veži trnavského jezuitského kostola - January 28th, 2010
- Spoločnosť Ježišova dnešných dní - January 11th, 2010
Najnovšie komentáre