Roky 1970 - 1980

VIII. Jezuiti na Slovensku a 32. generálna kongregácia

Páter Pedro Arrupe prekvapil svet v septembri 1973 zvolaním 32. generálnej kongregácie Spoločnosti Ježišovej.[1] Od jej otvorenia v decembri 1974 slovenských jezuitov na jej zasadaniach zastupoval P. Štefan Senčík SJ. Generálna kongregácia, po štyroch mesiacoch vytrvalých prác, zadefinovala jezuitskú misiu v aktuálnych časoch do línií v služby viery do podporovania spravodlivosti.[2] Vo štvrtom dekréte tejto kongregácie s názvom Naša misia dnes: služba (diakonia) viery a podpora spravodlivosti sa píše: „Misia Spoločnosti Ježišovej dnes je služba viery, ktorej podporovanie spravodlivosti tvorí absolútnu požiadavku nakoľko je časťou toho zmierenia medzi ľuďmi žiadaného zo zmierenia sa človeka s Bohom.”[3] Časť dokumentov 32. generálnej kongregácie bola preložená do slovenčiny a v samizdatovom zošite Sub crucis vexillo II. bola dostupná pre vnútornú potrebu jezuitskej rehole. Inšpiračne bohatý materiál kongregácie i jeho parciálne úryvky vysielané Vatikánskym rozhlasom, silno ovplyvnili životy pátrov rozptýlenej viceprovincie na Slovensku.

Jezuiti s civilným zamestnaním (Povala, Mlčúch, Bugan, Korec, Srna, Durček, Minárik, Kopilec, Eisele Lackovič…)  sa stretli v charitnom domove v Piešťanoch, ktorý bol jezuitským objektom pred rokom 1950.

Služba v ohlasovaní viery

Všetci jezuiti, ktorí boli prepúšťaní z väzenia v 60. rokoch cítili, že patria do verejného života. Viacerým pátrom sa podarilo po roku 1968 získať štátny súhlas pre pastoračnú službu vo farnostiach. Pátri A. Osvald, J. Porubčan, A. Dlugi, Ľ. Buček, J. Štefan, P. Dubovský a ďalší, po dohode s diecéznymi ordinármi sa zaradili do pastoračnej služby v ich farnostiach. Viacerí vo farnostiach podnietili mnohých mladých ľudí k rehoľnému povolaniu. Pátri J. Lackovič, L. Janda, J. Čačko, J. Gomboš, K. Korbačka, A. Litva a ďalší, prevzali zase pastoračnú starostlivosť o komunity rehoľných sestier v štátnych ústavoch sociálnej starostlivosti. Neboli to farské komunity, ale skôr preukazovali službu duchovného sprevádzania rehoľným sestrám, ktoré boli štátnymi zamestnankyňami. Aj v týchto spoločenstvách jezuitskí pátri asistovali mnohým mladým dievčatám pri prijímaní do tajných noviciátov.

Viacerí jezuiti boli zamestnaní v občianskom povolaní alebo žili v dôchodkovom veku u príbuzných, či v charitných domovoch. Niektorí pátri popri zamestnaní (J. Buchta, O. Formánek, J Dieška) pracovali na slovenských prekladoch pokoncilovej náboženskej literatúry. Rukopisy sa posielali jezuitom do  Ríma alebo do Kanady, kde ich tlačili a tajným spôsobom expedovali na Slovensko. Pátri Michal Kumorovitz, Valér Závarský, Jozef Daniš pastoračne vypomáhali vo farnostiach v Bratislave a s Emilom Krapkom bdeli nad študijnou formáciou mladých jezuitov, ktorí tajne vstupovali do rehole.[4]

Spomedzi týchto mladších povolaní pátri I. Bunček, E. Váni, M. Hromník, L. Csontos, I. Vajda a ďalší pracovali popri občianskom zamestnaní na prehlbovaní viery, najmä medzi mladými ľuďmi. Sprevádzali ich počas štúdií i po zaradení na iné stupne spoločenského života. Rovnako aj prispievali do samizdatových časopisov skrytej Cirkvi, ktoré v rokoch totality animovali slovenský katolicizmus.

Zápas duchov

Konciloví otcovia na Druhom vatikánskom koncile sformulovali do konštitúcie Gaudium et spes aj toto nazeranie na ateizmus: „Aj keď Cirkev odmieta ateizmus, úprimne vyhlasuje, že všetci ľudia, veriaci i neveriaci majú náležite budovať tento svet. A to je nemožné bez úprimného a rozvážneho dialógu. Preto Cirkev vyslovuje svoje poľutovanie nad nespravodlivou diskrimináciou, ktorú zavádzajú niektoré občianske vrchnosti medzi veriacimi a neveriacimi, neuznávajúc základné práva ľudskej osoby. Pre veriacich sa dožaduje účinnej slobody aby mali možnosť budovať na tomto svete aj chrám Boží. Ateistov priateľsky pozýva, aby s úprimným srdcom uvažovali o Evanjeliu Kristovom.”[5]

Cirkev sa vyslovila kladne ku spolupráci ľudí s rozdielnym svetonázorom. Tak chcela robiť aj v socialistickom Česko-Slovensku. Cez dialóg a hľadanie pozícii z ktorých by sa kresťania pokúsili o formu spolupráce sa živilo presvedčenie, že veriaci i neveriaci obohatia ľudskú spoločnosť a ťažkosti spojené s diskrimináciou odstránia. Spoločnou platformou neveriacich ako aj kňazov v Česko-Slovensku bolo úsilie o zachovanie mieru vo svete. Niektorí kňazi pre tento cieľ založili v roku 1971 mierové združenie Pacem in terris, ktoré sa tešilo obľube neveriacich občianskych štruktúr. V zapätí sa núkala otázka, či je možný aj ideologický dialóg medzi skupinami neveriacich a veriacich. Európa bola ideologický podelená! Radikálne rozdelenie bolo viditeľné aj v tisícke kilometrov dlhej železnej opone od Baltiku po Jadran. Udržiavali ho tí, čo sa hlásili za radikálnych neveriacich, usilujúcich sa cestou politiky, ekonomiky, kultúrneho a sociálneho života o elimináciu histórie viery a jej tradícii. Vo veci diskriminácie, ktorú spomína koncilový text, (a pociťovali ju v socialistických štátoch strednej Európy rovnako veriaci i neveriaci), začala Cirkev po zvolení Krakovského kardinála Karola Wojtylu za pápeža v roku 1978 podnikať kroky k jej odstraňovaniu. V Európe sa Svätá stolica pokúšala tieto témy riešiť aj diplomaticky, cestou ostpolitiky.

Situácia sa v Česko-Slovensku vyhrotila, keď v roku 1982 združeniu Pacem in terris príde z Ríma zákaz činnosti. Kardinál Silvio Oddi pre média vypovie, že týmto zákazom sa cieli k zachovaniu kňazskej identity.[6] Spolupráca kňazov s neveriacimi dostáva nové ohraničenie. Nepriamo sa tým dá najavo, že v socialistickom Česko-Slovensku boli priaznivé pomery smerujúce k strate kňazskej identity. Povedané aj inak. Podmienky spoločenského života a širšieho konsenzu k socialistickými poriadkom privádzali niektorých duchovných k takému stupňu svojvoľného života, že sa mohli ocitnúť v stave straty kňazskej identity. Namieste je otázka: „Čo tvorí identitu kňaza? Je to vykonávanie kňazských úkonov v liturgii alebo úradných funkcií? Alebo hranica kňazskej identity končí na rozhraní viery a ateizmu?”

Podpora spravodlivosti

Diecézni kňazi (medzi ktorými boli aj tajní rehoľníci) sa v Česko-Slovensku uchádzali o štátny súhlas na úradoch v duchu požiadavky zákona č. 218/1949. Zákon pripúšťal spoluprácu kňazov na budovaní vtedajšej spoločnosti i keď ju silne okliešťoval. Socialistický systém síce ukazoval po roku 1968 viaceré formy úpadku, ale naďalej bol nemilosrdný k svojím ideovým nepriateľom. Pátri, ktorí  horlivo pracovali v diecéznych farnostiach boli pod jeho neustálou kontrolou a často trestaní odnímaním štátneho súhlasu. P. Jozefovi Mydlovi SJ v Košickej diecéze odňali v r. 1975 štátny súhlas k verejnej pastoračnej službe na 8,5 roka. Znamenalo to pre neho odchod do manuálnej práce. P. Andrejovi Filipkovi SJ v Spišskej diecéze odňali úrady štátny súhlas v roku 1983 na 4 roky a zároveň ho režim odsúdil na 6 mesiacov väzby s podmienkou na 2 roky. P. Ján Ďurica SJ, pred vstupom do noviciátu, najprv stratil v Banskobystrickej diecéze štátny súhlas na 3 roky a v roku 1973 ho súd odsúdil na 8 mesiacov nepodmienečne za dávanie duchovných cvičení mladým ľuďom. Prenasledovaní boli aj starší pátri. 65 ročný P. Oskár Formánek SJ bol v roku 1980 odsúdený na 1,5 roka podmienečne na dobu 4 roky za marenie štátneho dozoru nad cirkvami a za poburovanie proti socialistickému zriadeniu. P. Gabriel Povala SJ, ktorý takisto už mal 65 rokov, bol druhýkrát odsúdený v roku 1982 na 8 mesiacov nepodmienečne. Trest napriek pokročilému veku odsedel v ilavskej väznici.[7] Starší pátri často pripomínali mladším odkaz predchádzajúceho provinciála Jána Srnu (1909-1984), ktorý im do väzníc a táborov nútených prác v šesťdesiatych rokoch odkázal, aby z krajiny neemigrovali, ale ostávali pri ťažko skúšaných veriacich, aj keby z nich tu mal zostať iba mastný fľak.[8]

Od nových perzekúcii neboli nich oslobodení ani tí jezuiti, ktorí pracovali alebo boli už na dôchodku. Po prepustení z väzenia otec Ján Chryzostom Korec bol ako robotník v chemickej továrni neustále predvolávaný na políciu k vypočúvaniam o stave jezuitskej rehole. Políciu zaujímala aj činnosť skrytej Cirkvi, ktorá sa v Československu aktivizovala napriek protináboženským zákonom č. 217-223/1949 Zb. Otec Ján Korec si všímal nové nespravodlivosti zo strany komunistického režimu voči jeho osobe, voči kňazom ktorí strácali štátny súhlas, voči angažovaným veriacim laikom i voči širokej občianskej spoločnosti. O násilnostiach voči týmto osobám začal upovedomovať listami: Predsedníctvo federálneho zhromaždenia ČSSR (1980), prezidenta ČSSR (1982), denníky Smena (1983) a Rudé právo (1987), Československú televíziu (1989), Katolícke noviny (1989) a žiadať verejnú a spravodlivú nápravu. Listy zverejňovali samizdatové média, čítali ich v správach zahraničných rozhlasových staníc a jeho odvážnymi myšlienkami sa povzbudzoval aj slovenský disent. Dňa 25. marca 1988 disent zorganizoval v Bratislave protestné zhromaždenie za náboženskú slobodu v ČSSR.

Zápas za spravodlivosť zo široka komentovali zo zahraničia Vatikánsky rozhlas, z Nemecka Slobodná Európa a The Voice Amerika, ktorého redaktorom pod menom Peter Manín bol z Ríma P. Félix Litva. Odvahu J. Korca v zápase za spravodlivosť si z USA všimla univerzita Notre Dame a 18. mája 1986 mu udelila čestný doktorát. Osobitným listom sa v októbri 1986 poďakoval J. Korcovi aj P. Generál Peter Hans Kolvenbach, keď mu napísal: „Veľmi si cením Tvoj duchovný postoj, plný ducha evanjelia, ktorým nasleduješ Pavla a Sílasa (Sk 16, 18-43). Oni hoci boli v prvom európskom väzení vo Filipách, predsa „sa modlili a chválili Boha”, ohlasujúc Kristovo vykúpenie aj v takýchto okolnostiach. Chcem vyjadriť, že som s Tebou duchovne spojený so vzdávaním vďaky Pánovi. Svedectvo, ktoré v našich časoch vydávaš, možno považovať „za novú udalosť Letníc” v roznietení náboženského záujmu a v prebudení potreby počúvať Božie slovo. Týmto svedectvom dodávaš ducha aj nám.”[9]

Duch zápasu za spravodlivosť bol pre veľkú časť veriacich v Československu zrozumiteľným a vecným kapitálom k životnej orientácii. Pomohol k náboženskej konverzii mnohým mladým i starším ľudí. Najznámejší je prípad konverzie slovenského spisovateľa Dominika Tatarku, ktorý komunikoval s otcom Jánom Korcom a prešiel zložitou cestou hľadania zmyslu života. V posledných mesiacoch svojho života a v závere si žiadal cirkevný pohreb.[10]

Po páde komunizmu v novembri 1989 bol otec Ján menovaný za sídelného biskupa do Nitry a v júni 1991 ho Ján Pavol II. povýšil na kardinálsky stupeň. Rímsky Sekretariát pre dialóg s neveriacimi ho od roku 1992 prijal za svojho člena.

---

[1] Litterae die 8. septembris 1973. ARSI XVI. (1963), Romae 1974, s. 109.

[2] Decreta Congregationis generalis XXXII. ARSI XVI (1975), Romae 1975, s. 275-445.

[3] Dekrét 4: Naša misia dnes: diakonia viery a podpora spravodlivosti, č. 2. In: Decreta Congregationis generalis XXXII. ARSI XVI (1975), Romae 1975, s. 331.

[4] HUDAČEK, Milan: História, ktorá nás obohacuje VI. In: Zvesti slovenských jezuitov 6/2008, s. 12-13.

[5] Gaudium et spes 21f. In: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, SSV Trnava 1995, s. 248.

[6] ODDI, Silvio: Rozhovor s kardinálom  v denníku La Repubblica 11.3.1982. In: Stanislav Balík, Jiří Hanuš: Katolícka církev v Československu 1945-1989, Brno 2007, s. 140.

[7] HUDAČEK, Milan: História, ktorá nás obohacuje VII. In: Zvesti slovenských jezuitov 1/2009, s. 14-15.

[8] OSVALD, Andrej: (nar. 9.5.1925), bytom Ivánka pri Dunaji, Námestie Padlých hrdinov 7, provinciálny predstavený slovenskej jezuitskej provincie v rokoch 1977-1990, záznam zo 14.2.2009.

[9] List Petra Hansa Kolvenbacha Otcovi Jánovi Ch. Korcovi SJ z 30. októbra 1986. In: Kríž vo svetle pravdy, Bratislava, Lúč 1991, s. 77-78.

[10] List Dominika Tatarku otcovi biskupovi J. Ch. Korcovi. In: Kríž vo svetle pravdy, Bratislava, Lúč 1991, s. 77-79-80.

Posledné tri články

• Termín odhalenia tabule P. Gabrielovi Kapimu je preložený - March 23rd, 2010
• Vzácny nález vo veži trnavského jezuitského kostola - January 28th, 2010
• Spoločnosť Ježišova dnešných dní - January 11th, 2010