Barbarská noc, 14 apríla 1950, v pamäti rehoľného brata Andreja Škorňu
Trnavský hlas uverejnil rozhovor s jezuitským bratom Andrejom Škorňom v ktorom priblížil okolnosti likvidácie reholí na Slovensku zo 14. apríla 1950. Brat Andrej redaktorke Darine Kvetanovej historické okolnosti priblížil takto:
Fr. Andrej Škorňa
Trinásty apríl 1950. Polnoc. Do kláštorov všetkých cirkevných reholí na Slovensku a v Česku vtrhli ozbrojení vojaci. Cieľ bol jasný. Odtiahnuť ich do sústreďovacích kláštorov. Do koncentrákov. Odstrániť ich z verejného života, potichu, tajomne a hlavne všetkých. Pre komunistov boli najnebezpečnejší jezuiti. Akcia K neobišla ani Trnavu.
Brat Andrej Škorňa mal vtedy 27 rokov a v jezuitskom kláštore robil kostolníka. Býval hneď v prvej izbe na dlhej chodbe za sakristiou. „Zo spánku ma vytrhol veľký krik, nad mojou posteľou stáli ozbrojení ľudia, kričali, aby som vstal a do dvadsiatich minút sa pobalil,” spomína na Akciu K, ako osudovú noc pracovne nazvali najvyšší predstavitelia komunistického štátu. Ich hlavným cieľom bolo oslabiť cirkev, aby sa to podarilo, museli najskôr zakročiť proti reholiam. O to sa postarali komanda Štátnej bezpečnosti, Zboru verejnej bezpečnosti, ľudových milícií a vojska a zmocnenci Slovenského výboru úradu pre cirkevné veci.
„Práve tam, na dlhej chodbe nás všetkých zhromaždili. Netušili sme, čo sa s nami bude diať, i keď po meste sa už chýrilo, že vláda niečo chystá. Nikto nevedel, čo a kedy sa to stane a čo s nami bude,” vysvetľuje úž osemdesiatsedemročný rehoľník, ktorý je v Kostole Najsvätejšej Trojice kostolníkom aj dnes. I keď v tú noc neveril, že sa sem ešte niekedy vráti…
Barbari so zbraňami
„Pred kostolom čakali tri autobusy, do ktorých sme museli nastúpiť. Prešli sme Považím, Trenčínom až do Košíc. Odtiaľ nás previezli do sústreďovacieho kláštora v Jasove. Skončili tu jezuiti z celého Slovenska. Na každom kroku nás strážili vojaci, ešte aj keď sme spali. Až do noci z 24. na 25. apríla 1950, keď nás opäť naložili do autobusov a premiestnili do bývalého kláštora redemptoristov v Podolínci. Do jedného bloku sústredili jezuitov, do druhého seleziánov a redemptoristov.”
Práve v Podolínci bol najprísnejší režim. Na objekt dohliadali strážcovia z leopoldovskej väznice so psami. Kláštor sa postupne premieňal na koncentračný tábor, okná zamrežovali, okolo areálu natiahli ostnatý drôt. Na nádvorie postavili strážnu vežu, z ktorej v noci osvetľovali okolie reflektormi. Kto porušil poriadok, potrestali ho samoväzbou v pivnici. Takéto neľudské podmienky museli neprávom trpieť väzni komunizmu. Brat Andrej Škorňa tu strávil jeden ťažký rok svojho života. Neľahké však boli aj ďalšie dni, keď putoval z jedného miesta na druhé, z hrozných podmienok do ešte horších. Do českého Kladna, odtiaľ do Želivu, odtiaľ do Králikov. -„Eštebáci nad nami bdeli dňom i nocou so zbraňami v rukách. Robili sme ťažké práce, niektorí v lesoch, iní v kameňolomoch. Väznili biskupov, svetských kňazov. V Želive bola krásna záhrada, no okolo nej stál múr a v každom rohu strážne veže. Z nich nás sledovali ozbrojení policajti. Blízko bol kostol, no my sme doň nemohli ísť, bolo to zakázané.” A príkazy sa museli poslúchať! Kto tak neurobil, čakalo ho väzenie. Mnohí v ňom skončili. A koľkí ešte horšie…
Odpustiť, iná cesta nie je…
V roku 1962, keď sa Andrej Škorňa nachádzal v Králikoch, rozhodla vláda o prepustení uväznených jezuitov. A práve vtedy prišiel podnet od pátra Jána Srnu. „Zavolal mi a ponúkol možnosť odcestovať na Západ, do Kanady, kde potrebovali brata do tlačiarní. Musel som však vycestovať na rekreačný pobyt do Talianska, odtiaľ utiecť do Ríma za biskupom Hnilicom, ktorý mi pomohol vybaviť emigračné víza. Podarilo sa a ja som vycestoval.” V jezuitskom dome pracoval ako tlačiar 21 rokov. Už ani neveril, že sa raz do Trnavy vráti. Mnohí tam totiž zostali navždy. Osud ho napokon zavial späť do milovaného kostola. Na Slovensko sa vrátil aj s pátrom Rajmundom Ondrušom, ktorý prežil rovnako bolestivé roky odsúdenia. Napriek všetkému dnes brat Andrej Škorňa na zlé zabudol. „Prijal som, čo Pán Boh dal, nepatrí sa mu niečo vyčítať.” V deň barbarskej noci odvliekli z trnavského jezuitského kostola aj kardinála Korca, vtedy študenta teológie. „On sám dnes hovorí, že všetko zlé treba odpustiť. Aj ťažké a smrteľné previnenia. Iná cesta nie je.”
Trnavský hlas: 22. 4. 2010
Posledné tri články
- Spomienka na štátny zásah proti reholiam - April 15th, 2013
- Jubileum Spoločnosti Ježišovej na Slovensku - June 11th, 2011
- Totalitný sytém a jeho vplyv na jezuitov (1950-1989) - May 12th, 2010
Najnovšie komentáre