Naše BLOGY  |   Registrácia  |   Vytvor si BLOG  |   Prihlásenie

 

August 2016
P U S Š P S N
« Júl    
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031  

Tomáš Munk a jeho história v procese blahorečenia

Tomáš Munk a jeho životná obeta.

Tomáš Munk SJ

Tomáš Munk SJ

Jezuitská ročenka z roku 2000 bilancuje jezuitský život uplynulých čias z rôznych aspektov. Kvôli celkovému obrazu o reholi uvádza aj dlhé zoznamy zavraždených rehoľníkov. Spomína vyše tristo mien jezuitov, ktorí v 20. storočí boli zavraždení, zomreli pre zlé zaobchádzanie alebo sa jednoducho stratili počas totalitných alebo diktátorských režimov či teroristických akcií. Nemecký nacistický režim takto odstránil 82 jezuitov. Väčšina z nich boli Poliaci, Nemci, Rakúšania, Česi, Slovinci, Francúzi a Holanďania. Nemeckí spojenci v Ázii zavraždili v tom čase ďalších 23 jezuitov, najmä Holanďanov, Španielov a Kanaďanov.

Zo slovenskej provincie podstúpil mučenícku smrť v apríli 1945 novic Tomáš Munk. Zastrelili ho spolu s jeho otcom Františkom, s ktorým bol uväznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Smrť Munkovcov, spolu s ďalšími 70 tisícami zavraždených Židov deportovaných zo Slovenska, znamená pre slovenskú spoločnosť traumatizujúci moment z obdobia prvej Slovenskej republiky. Dodnes vyvoláva neutíchajúcu sériu otázok aj pre Katolícku cirkev. Úplné odpovede na všetko často chýbajú.

P. Aurel Štefko SJ vložil do epilógu knihy Život pod hviezdou aj prosbu o odpustenie. Patrí síce Tomášovi Munkovi, ale vystihuje úprimný postoj voči tým, ktorým sme v zložitosti života mohli dať viac, ale sme nestihli. Na návrh slovenského provinciála Generálna kúria Spoločnosti Ježišovej 9. novembra 2009 poverila Aurela Štefka SJ zvláštnou službou. Jeho úlohou bude zaoberať sa prípadom zavraždených Munkovcov, aby ako vicepostulátor predstavil Tomáša a jeho otca Františka zodpovedným miestam v Cirkvi na akt blahorečenia.

Rodinu Munkovcov sa pokúsilo bližšie predstaviť slovenskej verejnosti už viacero publikácií. V roku 2008 vyšla kniha Život pod hviezdou od Ivana Petranského. Autor v nej predstavil životopisy členov rodiny, s osobitným zacielením na Tomáša. O rok neskôr zostavil P. Jozef Šuppa SJ deväťdňovú modlitbovú pobožnosť na rozšírenie úcty k obom umučeným. O Tomášovi a Františkovi Munkovcoch vyšlo aj viacero článkov: v časopise Viera a život články Aurela Štefka (č. 3/2007) a Róberta Letza (č. 5/2006); v štvrťročníku Pamäť národa (č. 3/2007) uverejnil životopis Munkovcov Ivan Petranský; v periodiku .týždeň (18. 8. 2008) priblížil publicistickým štýlom problematiku Munkovcov František Mikloško. Na knihu Ivana Petranského reagoval recenziou hovorca Ústredného zväzu židovských obcí v Slovenskej republike Jaroslav Franek (SME, 13. 9. 2008). Odporúča čitateľovi zaujať skeptický postoj ku priblíženiu tragického osudu oboch konvertitov zo židovstva. Jeho rada by  pri čítaní knihy docielila prekrytie ich viery v Ježiša Krista a bohatého života pri hľadaní tejto viery. Tomášov vzťah ku Kristovi, ktorý sa vkladá do jeho modlitieb, do životnej voľby povolania i do evanjeliovej animácie pre život v najťažších chvíľach, je dostatočným dôvodom, aby sme jeho život videli hlbším pohľadom, v jeho hlbšej histórii.

Založenie rodiny

Tomášovi rodičia, František Munk a Gizela Kohnová, pochádzali z dobre situovaných židovských rodín. František (pôvodným menom Filip) ukončil v júni 1912 Vyššiu obchodnú školu v Prešporku (Bratislave). Po absolvovaní vojenskej služby (1915 – 1918), ktorú skončil s vyznamenaním od rakúskeho cisára Karola za zásluhy o vojenský priemysel, žil v Lučenci. Tam spoznal svoju budúcu manželku Gizelu, ktorá bola vydatá za lučeneckého inžiniera Eugena Policzera. V januári 1923, po dohode oboch manželov a po súdnom pojednávaní na sedrii v Banskej Bystrici, sa manželstvo Eugena a Gizely Policzerovcov skončilo rozlúčením ich zväzku. Nato sa Gizela a František Munk zosobášili v Lučenci 2. mája 1923. František mal v tom čase dvadsaťosem a Gizela dvadsaťtri rokov.

29. januára 1924 v Budapešti sa manželom Munkovcom narodil syn Tomáš. Munkovci zatiaľ žili v Lučenci, až v roku 1926 sa presťahovali do Bratislavy. Otec rodiny František pokračoval v budovaní svojej kariéry. Začiatkom tridsiatych rokov pôsobil ako riaditeľ hospodárskej a priemyselnej akciovej spoločnosti v Mukačeve. Zo služieb spoločnosti vystúpil v marci 1932. 16. apríla 1930 sa im v Bratislave narodil druhý syn Juraj.

Školský a vnútorný život rodiny

Nezachovali sa nám údaje, kedy Tomáš začal chodiť do prvého ročníka ľudovej školy. V školskom roku 1932/33 nastúpil už do 3. ročníka. Ľudová škola nemecko-maďarskej evanjelickej a. v. obce v Bratislave ponúkala päť ročníkov základného vzdelania s prísnou výchovou. Učitelia pokladali Tomáša za veľmi citlivého žiaka s hlbokým duchovným životom. Po skončení ľudovej školy Tomáš pokračoval od septembra 1935 v štúdiu na Nemeckom štátnom reálnom gymnáziu v Bratislave. Tu absolvoval tri ročníky gymnaziálnych štúdií. Spolužiaci si na neho spomínajú ako na príjemného, tichého a nekonfliktného chlapca s najlepším prospechom. Tomáš bol v druhom ročníku gymnázia, keď jeho brat Juraj začal chodiť do tej istej nemecko-maďarskej evanjelickej ľudovej školy, ktorú predtým navštevoval aj on.


Gizela, František a syn Tomáš Munkovci

Gizela, František a syn Tomáš Munkovci

Počas života v Bratislave sa Munkovci rozišli s izraelitským náboženstvom. Ich vnútorný život vyústil do rozhodnutia vystúpiť zo židovskej náboženskej obce. Mestský notársky úrad v Bratislave im výmerom zo dňa 4. januára 1938 potvrdil opustenie židovského náboženského spoločenstva a ďalej uvádza, že ostali bez vyznania. Zachovali sa ešte staršie listy Gizely Munkovej z roku 1933, kde sa so sympatiou ku kresťanstvu pýta, či nestojí k nemu bližšie než masy, ktoré o tom majú v matrikách zápis. Ďalšie udalosti v ich živote pomôžu týmto sympatiám prerásť do rozhodnutia žiť osobný život s Ježišom Kristom.

V lete 1938 sa rodina Munkovcov sťahuje do Ružomberka. Presťahovanie súviselo s prácou živiteľa rodiny Františka, ktorý sa v tom čase stal riaditeľom a prokuristom ružomberskej celulózky. Od septembra 1938 je Tomáš už študentom Štátneho slovenského reálneho gymnázia v Ružomberku.

Neľahké začiatky v Ružomberku

Slovenský snem vyhlásil v Bratislave 14. marca 1939 vznik Slovenského štátu. Medzi negatívne momenty vývoja v novom štáte patril problém riešenia židovskej otázky. Mesiac po vzniku nového štátu sa prijalo rozhodnutie č. 63/1939, ktorým vláda vymedzila pojem Žid výlučne na náboženskom základe. Za Žida bol pokladaný každý, kto bol izraelitského vierovyznania a ak do 30. októbra 1918 neprestúpil na kresťanskú vieru. V ďalších mesiacoch pribudli nariadenia zasahujúce aj do práv Židov a znamenali ich vylúčenie z verejných služieb a z niektorých povolaní.

Rodina Munkovcov svoje vnútorné náboženské rozpoloženie odkryla v rozhovoroch a v žiadosti ružomberskému katolíckemu kňazovi Jánovi Ferenčíkovi. V rozhovoroch prejavili ochotu prijať sviatosť krstu v Katolíckej cirkvi. Listy Gizely, Františka a Tomáša Munkovcov, ktoré odovzdali vdp. Ferenčíkovi, vyjadrujú nielen ich úprimnú prosbu, ale aj vnútorné motívy pre stotožnenie sa s evanjeliom Ježiša Krista. Listom zo 16. septembra 1939 spišskému biskupovi Jánovi Vojtaššákovi požiadal ružomberský farár Ján Ferenčík o cirkevný súhlas vyslúžiť členom rodiny Munkovcov svätý krst a v súlade s kánonickým právom urovnať predošlý civilný zväzok Gizely pre nový katolícky sobáš s Františkom.

K cirkevnoprávnemu usporiadaniu prvého manželstva Gizely s Eugenom Policzerom bola neľahká cesta. V tomto procese mala najprv Gizela vyzvať svojho pôvodného partnera Eugena, či si nepraje žiť so svojou manželskou partnerkou, alebo či podobne ako ona i on nechce konvertovať a prijať katolícky krst. Po jeho negatívnej odpovedi by potom Cirkev uplatnila pavlovske privilégium, umožňujúce Gizele možnosť nového manželského zväzku s Františkom. O tomto kroku Gizela nepredpokladala, že by ho jej bývalý manžel čestne urobil. Cirkevná autorita hľadala východisko zo situácie v oslovení Svätej stolice so žiadosťou o dišpenz. Na vyjadrenie úprimného úmyslu na prijatie krstu stanovil miestny biskup náročné podmienky. Manželia mali prerušiť spolužitie až do čias katolíckeho sobáša.

24. novembra 1939 prijala celá rodina v ružomberskom farskom kostole sviatosť krstu. Odlúčený život manželov nebol bez komplikácií. Ukázalo sa to pri výchove oboch synov. Gizela i František ho však svedomito dodržiavali. Vo februári 1940, keď spišský biskup dostal od Svätej stolice súhlas na katolícky sobáš oboch konvertovaných, pominula najväčšia ťažkosť spojená s povinnosťou Gizely interpelovať bývalého manžela. Po splnení ďalších podmienok boli Gizela a František zosobášení 13. apríla 1940 v ružomberskom farskom kostole.

Noví priatelia

V Ružomberku si rodina nachádzala nových priateľov. Rodinným priateľom sa stal Pavol Strauss, ktorý ako lekár pôsobil vo vojenskej nemocnici. O tri roky po ich spriatelení aj on konvertoval zo židovstva na katolícku vieru. P. Ján Broniš SJ duchovne vplýval na konvertovanú rodinu. Najmladší Juraj vyhlásil, že takého duchovného vodcu ako P. Broniš človek hocikde nenájde. Spomedzi Tomášových priateľov sa mu stal veľmi blízkym Pavol Horský, spolužiak z ružomberského gymnázia. Obaja chodievali do mariánskej kongregácie aj s Marcelom Babálom z Vlkolínca.

Na základe nových vládnych nariadení z augusta 1940 musel Tomáš prerušiť školskú dochádzku. Židia boli podľa predpisov vylúčení z akéhokoľvek štúdia, okrem ľudových škôl. Pavol Horský mu aj naďalej nosil domov školské úlohy a poznámky z vyučovania. Ďalšie vládne nariadenie z októbra 1940 dovoľovalo Židov zamestnávať len po udelení pracovného povolenia. Otec František Munk síce povolenie dostal, ale s výraznou redukciou činností, ktoré smel vykonávať. Po vypršaní povolenia v júni 1942 prestal pracovať v celulózke. Ekonomický život v krajine privádzal vládne orgány k tomu, aby určili, kto zo Židov môže byť ponechaný vo verejnom a hospodárskom živote i naďalej. Prezident Jozef Tiso udeľoval výnimky pre tých, ktorí mali nevyhnutne ostať na dôležitých hospodárskych miestach v krajine. Za udelenie výnimky pre Františka Munka intervenoval u prezidenta poslanec snemu a člen HSĽS vdp. Ján Ferenčík. Pri osobnom stretnutí s prezidentom 1. októbra 1942 sa za neho prihováral aj jezuitský provinciál Jozef Jurovský SJ. František Munk výnimku dostal. Osobitným listom z 9. decembra 1942 mu P. Jurovský k získaniu tejto výnimky blahoželal. Prezidentská výnimka chránila zároveň celú rodinu pred možnou deportáciou zo Slovenskej republiky. Po získaní tejto výnimky sa František Munk mohol po 9. novembri 1942 pracovne uplatniť v spoločnosti Slovenské drevo, patriacej do koncernu Sedliackej banky. Tomášovi výnimka opäť vrátila možnosť navštevovať školu. V apríli 1943 mohol začať písomné maturitné skúšky. Jeho brat Juraj nastúpil do Štátnej meštianskej školy v Ružomberku. Neskôr, v roku 1943, z nej odišiel a prestúpil na ružomberské gymnázium.

Tomáš si v tom čase podal prihlášku do jezuitského noviciátu v Ružomberku. Počas examinácie 31. mája 1943 ho preverovali pátri Koloman Grieger, Ján Schmidt, Ján Broniš a Klement Korbačka. V otázke prijatia nemali jezuiti nijaké pochybnosti a 11. júna 1943 sa Tomáš dozvedel, že je prijatý. V predvečer sviatku sv. Ignáca v roku 1943 začal Tomáš svoj jezuitský život. Niektorí dodnes žijúci spolunovici (Dominik Kaľata SJ, Alojz Dlugi SJ, Jozef Šimončič, Alojz Tomašovič), ale aj tí starší (Ján Ch. Korec SJ) vydávajú dobré svedectvo o jeho duchovnom živote, intelektuálnej hĺbavosti a prežívaní vlastného povolania.

Život novicov prebiehal v kolobehu stanoveného rozvrhu činností. Ich magistrom bol Rudolf Mikuš SJ. Súčasťou formácie boli tridsaťdňové exercície. Pri ich závere, v decembri 1943, P. Mikuš dospel k poznaniu, že nik z ročníka nevnikol do nich tak prenikavo ako Tomáš Munk. Tomáš a jeho spolunovic Alojz Dlugi vykonávali počas sociálneho experimentu pomocné práce v ružomberskej nemocnici. Podľa spomienok P. Alojza rehoľné sestry v nemocnici boli na nich náročné. Tomáš aj tieto chvíľky prijímal ochotne a v kamarátskom duchu. Ako katechéta potom dvakrát do týždňa učil v marci 1944 deti vo Vlkolínci katechizmus. 21. mája 1944 prijal v kaplnke noviciátu od biskupa Jána Vojtaššáka sviatosť birmovania. Na počesť mučeníka sv. Andreja Bobulu si zvolil birmovné meno Andrej. V lete 1944 pribudlo do noviciátu ďalších deväť jeho nových spolubratov.

Zvrat pred koncom vojny

Koncom leta 1944 vypuklo v Banskej Bystrici Slovenské národné povstanie. Povstalci sa zmocnili aj Ružomberka. Nemci mesto opäť dobyli 6. septembra. O týchto zápasoch dobre informujú aj Stanislavovské zvesti, ktoré vydával jezuitský dom. Od novembra 1944 sídlilo v Ružomberku osobitné komando nemeckej bezpečnostnej polície. Pátranie po Židoch bolo jeho prioritnou záležitosťou. Prezidentská výnimka, ktorá až dovtedy chránila rodinu Munkovcov, sa po potlačení SNP premenila na bezcenný list papiera. Vo štvrtok 14. decembra 1944 zaistila nemecká bezpečnosť Gizelu Munkovú na ceste ku kaderníkovi. Tomášovi, ktorý bol v tom čase na vychádzke, dobehol oznámiť túto správu jeho rodný brat Juraj. Nasledujúca noc mala byť v noviciáte pre Tomáša posledná. Tomáš si svoju situáciu uvedomoval. Nešiel spať a celú noc strávil v kaplnke. Ráno, ako si to zapamätal Jozef Porubčan SJ, povedal Tomáš ostatným: „Tejto noci som ponúkol Bohu svoj život za svoj židovský národ.“ Vo Zvestiach z r. 1946 priblížil jezuitský autor jeho situáciu slovami: „Oddal sa do riadenia Božieho a svoj kríž obetoval za svoj národ, za jeho obrátenie.“

Do jezuitského noviciátu si prišli po Tomáša na druhý deň, 15. decembra 1944. Podľa spomienok Dominika Kaľatu, magister novicov P. Mikuš viedol s tromi Nemcami dlhý rozhovor, v ktorom bránil Tomáša. Dostal od nich úsečnú odpoveď: „Nemôžeme si dovoliť urobiť výnimku. Ak my nezatkneme Tomáša, veliteľstvo gestapa zatkne nás pre spoluprácu so Židmi.“ Svedkom tejto udalosti bol aj brat Jozef Osvald SJ, ktorý zachytil slová Tomáša pri jeho odchode: „Modlite sa za mňa, aby som vám neurobil hanbu, aby som nezradil.“

Rodina Munkovcov prežila Vianoce 1944 v ružomberskej väznici. Ešte pred koncom roka ich preložili do koncentračného tábora v Seredi. Seredský tábor sa po potlačení SNP stal nástrojom represívnej nacistickej politiky, zacielenej na likvidáciu posledných zvyškov židovských obyvateľov Slovenska. Od septembra 1944 opúšťali Sereď transporty do Osvienčimu a neskôr aj do Sachsenhausenu, Bergen-Belsenu, Ravensbrücku a Terezína.

Otázka uväzneného novica nenechala ľahostajným ani jezuitského provinciála. P. Jozef Jurovský sa 3. januára 1945 obrátil listom na ministra vnútra Slovenskej republiky Alexandra Macha. Predstavil mu rodinu Munkovcov ako vzornú a poprosil ministra o vrátenie slobody pre nich a pre kňaza Edmunda P. Bardoša, ktorý bol židovského pôvodu. Odpoveď ministra A. Macha z 15. januára 1945 je prejavom bezmocnosti, v akej sa tento vplyvný muž od jesene 1944 ocitol. Vo liste napísal: „Nie je v mojej moci, veľadôstojný pane, od septembrových dní ani vziať, ani vrátiť slobodu a nemám na tieto veci temer žiadny vplyv. Jednako, čo sa dá, urobím. Poprosím príslušných rozhodujúcich činiteľov, aby Vášmu želaniu bolo vyhovené.“ Výsledok snáh, o ktorých sa minister Mach zmieňuje, sa nedostavil. Uväznení boli 16. januára 1945 vyvezení do Nemecka. V tejto fáze sa strácajú správy o Gizele a Jurajovi Munkovcoch, ktorí boli pravdepodobne odvezení do koncentračného tábora Bergen-Belsen, neďaleko Hannoveru.

Otec František a syn Tomáš v posledných dňoch

Dva krát denne všetci väzni v Sachsenhausene museli nastúpiť pred bránou na apel

Dva krát denne všetci väzni v Sachsenhausene museli nastúpiť pred bránou na apel k prezentácii

Inú cestu transportu do Nemecka nastúpili Tomáš a jeho otec František. Transport ich dopravil do koncentračného tábora Sachsenhausen pri Berlíne. Začiatkom roku 1945 bolo v koncentračnom tábore asi 60 000 väzňov. Ani tam nezostali Munkovci a kňaz Edmund Bardoš natrvalo. Po karanténe ich previezli do tábora Lichtenrade na južnom predmestí Berlína. Väzni z Lichtenrade boli nasadzovaní na práce v zničenom Berlíne. Odpratávali trosky domov a zúčastňovali sa na opevňovacích prácach. Väznený kňaz E. Bardoš napísal, že najhorší bol neustály hlad. Tomáš Munk spolu s E. Bardošom sa pokúsili napísať informáciu po latinsky pre biskupa Jána Vojaššáka. K biskupovi sa však tento odkaz nikdy nedostal.

V druhej polovici apríla 1945 sa front priblížil natoľko, že Nemci sa rozhodli evakuovať tábor Sachsenhausen. Väzni nemali padnúť do rúk Sovietskej armády. V súvislosti s prípravou pochodu premiestnili väzňov umiestnených v Lichtenrade do hlavného tábora Sachsenhausen pri Oranienburgu, medzi nimi aj Munkovcov a Bardoša. Asi 30 000 väzňov rozdelených do skupín sa 21. apríla vydalo v pochode na severozápad. Pochodujúci absolvovali asi 30 km bez dostačujúceho jedla. Kto nevládal držať krok, bol okamžite zastrelený. Podľa spomienok E. Bardoša, deň pred pochodom našiel hladný Tomáš zhnitú mrkvu a zjedol ju. To mohlo byť príčinou problémov, ktoré sa nasledujúci deň objavili. Keď s otcom nastupovali na pochod, cítil sa veľmi zle. „Už po hodine cesty,“ spomína Bardoš, „sa Tomáš začal potácať a klesal na zem. Otec a ja sme ho podopierali a povzbudzovali. SS-mani, keď zbadali, že Tomáš nevládze pochodovať a zdržuje kolónu, ho vytrhli z radu a sotili do priekopy. Samozrejme, Tomášov otec zostal s ním. Ja som musel pochodovať ďalej. Celú noc bolo počuť výstrely. Ráno po krátkom oddychu sme sa stretli s priateľmi z iných pochodových stoviek a tí mi zvestovali hroznú novinu, že Tomáš i otec František sú mŕtvi. Oni to videli na vlastné oči. Po našom odlúčení pristúpil k nim SS-man s krikom: Auf – hore – weitermarschieren – poďme ďalej! Otec prosil, že syn je chorý, aby mu doprial chvíľu oddychu. SS-man nato dvoma ranami z automatu zabil Tomáša a jeho otca.“

Tomáš a František Munkovci zomreli pravdepodobne 21. alebo 22. apríla 1945 neďaleko mesta Neuruppin. Patrili medzi šesťtisíc obetí, ktoré počas pochodu zahynuli. Koncentračný tábor Sachsenhausen oslobodila Sovietska armáda 22. apríla 1945. Pochod smrti ešte pokračoval ďalej smerom na sever a na začiatku mája ho príslušníci SS opustili a ubiedení väzni sa dostali do rúk sovietskych a amerických vojsk.

V roku 1946 Okresný súd v Ružomberku úradne vyhlásil Františka, Gizelu, Tomáša a Juraja Munkovcov za mŕtvych.

Milan Hudaček SJ

Bibliografia:

Petranský, Ivan A.: Život pod hviezdou. Vydavateľstvo Michal Vaško, Prešov 2008.

Petranský, Ivan A.: Tomáš Munk – jezuitský novic obeťou protižidovských represií. In: Pamäť národa, 3/2007, s. 70 – 76.

Castellón Covarrubias, Jaime SJ: Martirologio del XX secolo. Annuario della Compagnia di Gesù 2000. Roma 1999, s. 150 – 155.

ASIS (Archív Spoločnosti Ježišovej na Slovensku): Písomné svedectvá o Tomášovi Munkovi od Alojza Dlugého (9. 5. 2006), Dominika Kaľatu (27. 5. 2006, 24. 8. 2006), Jozefa Šimončiča (14. 5. 2006), Alojza Tomašoviča (16. 5. 2006), Marcela Babála (fotokópia z jeho knihy; 16. 5. 2006). Kartón 5.2. Obálka: Tomáš Munk.

Posledné tri články

Poslať odpoveď

Musíte byť prihlásený , aby ste mohli písať komentáre.