Mar 19 2012

Zamyslenie sa nad štúdiom filozofie

Vložil Peter do Diskusie

O štúdiu filozofie

Peter Úll

Človek stojí v živote neraz na križovatke, kedy sa rozhoduje akým smerom sa ďalej uberať a rozmýšľa o zameraní svojho života. Často stojí pred voľbami a alternatívami, ktoré sa nedajú realizovať naraz v tom istom čase a z ktorých si môže vybrať len jednu. Pre správny výber medzi alternatívami potom nie je rozhodujúce len vedomie, že alternatívy existujú, ale aj poznanie, čo daná alternatíva predstavuje a aké dôsledky prináša.

Takouto križovatkou je aj uchádzanie sa o štúdium na vysokej škole. Vtedy sa záujemca rozhoduje medzi rôznymi študijnými odbormi, a tým si zväčša predurčuje aj svoje budúce povolanie. V slovenských podmienkach je táto voľba ešte pálčivejšia, keďže dvojodborové štúdium sa stalo spoplatneným. Budúci študent, ak nie je práve z tých majetnejších, sa musí rozhodnúť pre jeden odbor, a to spomedzi viacerých, o ktorých má zväčša len veľmi skromné alebo dokonca žiadne vedomosti. Ak si nenechá poradiť od starších či skúsenejších z jeho okolia a ak nemá od detstva nejaký vysnívaný ideál budúceho povolania, zväčša sa rozhoduje na základe hmlistého dojmu, ktorý na neho zanechali rôzne vývesky, webové stránky vysokých škôl, či propagačné materiály pre uchádzačov o štúdium. Daný odbor si potom volí pod rúškom istého tajomna, a tak ho môže následná reálna skúsenosť a oboznámenie sa so štúdiom buď presvedčiť o dobrej voľbe a prispieť k naplneniu nejasných očakávaní, alebo priviesť k rozčarovaniu a k otázke: čo tu ja vlastne robím? Sklamaniu zo štúdia nejakého odboru sa síce nedá predísť – keďže z veľkej časti o naplnení očakávaní rozhoduje vlastný záujem a aktivita študenta rovnako ako kvalita konkrétnych pedagógov – v každom prípade je dobré o svojom štúdiu mať akú takú predstavu a zmysel svojho odboru nielen tušiť, ale aj poznať a zvedomiť.

Jednou z potenciálnych možností nasmerovania života je i štúdium filozofie. Nasledujúce pasáže nebudú objasnením ani obhajobou konkrétneho štúdia filozofie na nejakej katedre, ani odhalením pozadia krkolomne znejúcich filozofických predmetov, ale skôr jedným z možných pokusov vniesť aspoň trochu svetla do toho, o čom filozofia je, resp. o čom by mohla byť, a to nie len pre tých, čo sa ju rozhodli študovať, ale aj pre tých, čo si ju zvolili ako životnú cestu.

Filozofia medzi ostatnými odbormi

I keď dnes existuje veľa vysokoškolských odborov a zameraní, o ktorých zmysluplnosti by sa dalo uvažovať, pri istom zovšeobecnení – niekedy možno i so silným sebazaprením - sa dá povedať, že neexistuje študijný odbor, ktorý by pri správnom prístupe učiteľa či študenta bol nezmyselný, nezaujímavý či neopodstatnený. To platí i pre opodstatnenie filozofie. Zároveň sa mnohé názvami líšiace odbory vo svojej výučbe v značnej časti prelínajú – zvlášť to platí pre humanitné odbory – i keď tendencia k špecializácii, zabarikádovaniu a oploteniu si piesočkov vlastných odborov je silná. Napriek tomu, že tieto riadky nechcú byť obhajobou filozofie ako nejakej „kráľovnej vied“ a degradovaním ostatných odborov na nižšiu úroveň, treba povedať, že sa s filozofiou spájajú isté špecifiká nevlastné iným odborom, alebo im vlastné do tej miery, nakoľko sa prelínajú s filozofiou. Už vôbec pýtanie sa na opodstatnenosť istých javov (tu štúdií a odborov), teda na ich podstatu, zmysel či účel, je niečím bytostne filozofickým.

Otázky po podstate, zmysle a účely vecí nie sú len nejakou vzdialenou záľubou akademikov a intelektuálov, ktorej by sa niektorí mohli venovať, iní však nemuseli. Otázka zmyslu je vnútornou potrebou každého človeka a každý človek svoj život orientuje podľa nejakých, často nevypovedaných odpovedí na tieto filozofické otázky. Pritom sa viac či menej môže snažiť o to, aby jeho „životná filozofia“, resp. obraz sveta, podľa ktorého žije, bol vnútorne usporiadaný a neprotirečivý, prípadne aby aspoň navonok dal svojmu žitiu zdanie zmysluplnosti. Táto vnútorná potreba poznania zmyslu či účelu, ale i túžba „vedieť, ako sa veci majú“ a ako spolu súvisia, sa u rôznych ľudí prejavuje v rôznej intenzite. Pre koho je táto potreba akútna a neobmedzuje sa len na poznanie individuálnej duše či medziľudských vzťahov (psychológia), ale i jedinca presahujúcich fenoménov – dejín, spoločnosti, prírody, sveta či myslenia ako takého – tomu sa filozofia stáva výrazom jeho duševného zamerania i strádania. Inak povedané: to, čo v bežnom živote zväčša pôsobí prirodzene a často nevedome či nevyslovene, filozofia vynáša na svetlo a robí predmetom systematického bádania.

Otvorene treba povedať, že filozofia sa dá študovať aj ako koníček popri štúdiu iných odborov, no rovnako sa aj iné odbory dajú študovať popri filozofii. Pokiaľ však niekto študuje napr. právo, tak ako filozofa práva ho nezaujímajú len existujúce zákony, napr. práva duševného vlastníctva, ale pýta sa aj po oprávnenosti rôznych práv a zákonov. Predmetom jeho záujmu nie je len legalita, ale i legitimita. Pokiaľ študuje politológiu, tak ho ako politického filozofa nezaujímajú len existujúce zriadenia a politické systémy, ale i aké politické zriadenia a systémy sú dobré a najlepšie, a taktiež pre koho a kedy. Filozof náboženstva zase nie je len zaznamenávateľom rôznych religionistických faktov o náboženstvách sveta, ale pýta sa aj po ich zmysle, vnútornej či vzájomnej konzistentnosti a miere racionality náboženstiev. Pokiaľ filozof študuje biológiu, tak sa ako filozof prírody nezaujíma len o najnovšie prírodovedecké poznatky, ale aj o to, akou metódou sa tieto poznatky dosahujú a aký vplyv majú na údel človeka a sveta. Zároveň dbá na to, aby rozlišoval, kedy sa o svete vyjadruje ešte ako biológ, a kedy už ako filozof, pretože mnohí biológovia a prírodovedci neznalí filozofie často nevedia, že svojimi výrokmi o účely či bezúčelnosti zvierat, prírody, človeka či sveta už prekračujú hranice svojho odboru a vstupujú na pôdu filozofie, teda na pôdu, na ktorej musia svoje názory obhájiť metódami vlastnými filozofii a nie ich opieraním o autoritu bieleho plášťa - talára vedy.

Trh práce a filozof

Jedným z najvplyvnejších faktorov pri výbere zamerania štúdia, faktorom stojacim i v pozadí väčšiny našich životných volieb, je otázka možnosti uplatnenia sa, čiže otázka vzťahu medzi absolvovaným štúdiom konkrétneho zamerania a vidinou zabezpečeného živobytia. Čo s tou filozofiu budeš robiť? – tak znie otázka, ktorej musia študenti filozofie často čeliť (hoci filozofia tu je len istým exemplárnym prípadom a podobnému dopytovaniu podliehajú aj študenti mnohých iných odborov). Prestíž, ktorá bola vlastná filozofii, je dnes minulosťou. Je to často len minulosť, z ktorej filozofia ťaží akú takú legitimitu pre pôsobenie v spoločnosti, minulosť, z ktorej si prináša istý pátos viažuci sa na veľké postavy filozofie akými sú Sokrates, Aristoteles či iní. Je však filozofia „mŕtvym jazykom“ dneška, je filozofia latinčinou humanitných odborov, ktorou moderný svet nehovorí? Má filozofia dnes praktické využitie? Isto, filozof si musí i tieto otázky klásť. No zároveň, ak sa nechce spreneveriť svojmu remeslu, musí si klásť aj otázku po správnosti týchto otázok, resp. po opodstatnenosti pôdy, z ktorej tieto otázky vyrastajú.

Nie je tomu až tak dávno, čo si ľudia museli pod tlakom podobných otázok – uplatniteľnosti, zabezpečenia živobytia – vyberať svoje životné i študijné zameranie tak, aby bolo v súlade s marxistickým svetonázorom, ktorý bol predpísaný štátom a vedúcou politickou garnitúrou. Dnes sme sa z týchto spoločenských podmienok do značnej miery oslobodili a – aspoň čo sa vysokých škôl týka - viac-menej žiadny politik či strana priamo nepredpisuje, čo sa má učiť a aké odbory sú prípustné, hoci ideologické vplyvy sú stále prítomné. Tlak však pomaly, ale o to istejšie a nezastaviteľnejšie prichádza z inej strany. Určovanie podmienok existencie a zamerania škôl teraz nevychádza primárne od štátu, ale pravidlá hry určuje v mnohom ekonomická sféra, resp. trh práce. A to práve tým, že školy sú zo značnej časti financované podľa počtu jej študentov a absolventov, študenti si zase školy často vyberajú podľa možnosti uplatnenia sa na trhu a zabezpečenia si živobytia, z čoho v konečnom dôsledku profitujú školy a odbory, ktoré týmto ekonomickým potrebám vedia vyjsť najlepšie v ústrety. K tomu si mnohé firmy sťažujú, že absolventi vysokých škôl sú pre ich požiadavky len málokedy použiteľní a radi by uvítali výučbu prispôsobenú ich požiadavkám. V tomto ohľade sa najmä viaceré humanitné odbory javia ako anachronickým prežitkom minulosti, keďže len chabo reagujú na požiadavky doby, pre ktorú je charakteristické ekonomické a trhové myslenie. Medzi takéto dobou diskvalifikované odbory nepatrí len archeológia či klasické jazyky, ale práve i tu diskutovaná filozofia.

Mnohé filozofické katedry a fakulty sú nútené obstáť pred tribunálom týchto ekonomických požiadaviek a chtiac-nechtiac „musia“ pred kritickým obecenstvom štátneho mecenášstva i uchádzačmi o štúdium prezentovať možnosti uplatniteľnosti ich absolventov. A isto, filozof sa naozaj môže uplatniť v rôznych vedecko-výskumných inštitúciách, v knižniciach, tu-tam vo verejnej správe, v treťom sektore a neziskových organizáciách a pod. Filozof sa môže dokonca stať dobrým ekonómom či finančným analytikom, najmä v inštitúciách ovplyvnených ekonomickými školami (prúdmi) – akou je napr. takzvaná rakúska – v ktorých nejde v prvom rade o používanie rôznych zložitých ekonometrických nástrojov a komplikovaných modelov, ale v ktorých sa narába najmä s deduktívnym myslením a logickými súvislosťami medzi ekonomickými faktormi, teda s inštrumentáriom systematicky rozvíjaným filozofiou. Alebo sa aj bez bieleho plášťa môže stať priekopníkom vedy či fyziky a na Einsteinov spôsob robiť z tepla obývačky čisto myšlienkové experimenty, o ktorých overenie sa pokúsia neskôr iní. No nech už je filozofova vízia svojej uplatniteľnosti akákoľvek, úprimne treba povedať, že trh práce sa o takého absolventa filozofie trhať nebude a keď si i prácu nájde, bude mať táto pravdepodobne len máločo dočinenia s tým, čo bolo obsahom jeho vysokoškolského vzdelávania.

Na druhej strane vedomie skutočnosti, že s filozofiou to bude mať jej absolvent ťažké, prispieva k tomu, že jej štúdiom nie sú priťahovaní ľudia s chtivými motiváciami po peniazoch či politickej moci (neberúc teraz do ohľadu fakt, že filozofiu študujú neraz takí, ktorí sa nedostali na iné odbory), ale skôr tí, v ktorých dušiach existuje odvaha vychádzať v ústrety potrebe poznávať napriek odstrašujúcim víziám živorenia. No spýtajme sa ešte raz: Aký je vzťah medzi filozofiou a trhom práce?

Ako už bolo (a ešte bude) povedané, hlavnou zbraňou filozofa, s ktorou si presekáva cestu životom, aby sa uplatnil vo svete, je myslenie. Myslením odhaľuje súvislosti medzi vecami. Skutočnosti nemusí byť vzdialená predstava, že niekedy v minulosti museli ľudia všetku svoju energiu a celodennú aktivitu vynaložiť na to, aby prežili a zabezpečili si potravu, napr. zbieraním voľne rastúcich plodín alebo lovením. Práca pre obživu im zabrala všetok čas. Vynájdením nástroja - napr. sekery, loveckého oštepu - sa im táto práca uľahčila. Nástroj predstavuje prepracovanie prírody myslením, vtlačenie istého zamýšľaného účelu (lovenie, sekanie) do prírodného materiálu. Alebo inak, nástroj je prerobením prírodných faktov na artefakty, na umelé, ľudským umom pretvorené prostriedky. Tieto prostriedky sa pod vplyvom skúseností a ľudskej vynachádzavosti ďalej zdokonaľovali, od kolesa, cez voz až k súčasnému traktoru či iným vymoženostiam. Čoraz menej ľudskej fyzickej práce bolo potrebnej na zabezpečenie obživy. Dnes sú nástrojmi kultúry stroje, ktoré v mnohom nahradili človeka v činnostiach, pri ktorých mu tiekol pot z tváre. Technika, ktorá nás zo všetkých strán obklopuje, je stelesnením tvorivých ľudských myšlienok, ich zhmotnením v prírode. Filozofia - v jej najširšom ponímaní ako výraz ľudského myslenia – tak stojí na začiatku ľudskej kultúry, vo vzniku nástrojov a v prvotnej kultivácii prírody myslením.

Ľudský um sa však dá použiť nie len na prírodný materiál kvôli vynachádzaniu nástrojov, ale i na samotných ľudí, ktorí tieto nástroje používajú. Teda aj samotná práca sa dá organizovať, pretvárať mysľou. Z istého hľadiska nie je nepodstatné, ako sa práca vykonáva, teda napr. či nejaký pracovník nerobí niečo, čo by mohol lepšie urobiť iný, či dvaja, nevediac o sebe, nerobia náhodou zbytočne tú istú prácu, či by dvaja neurobili viac, ak by nevyrábali obaja ten istý výrobok celý, ale každý by vykonával len istú činnosť pri zhotovovaní toho istého výrobku a pod. Organizácia práce – manažment – je tak popri nástrojoch ďalšou oblasťou možnosti použitia myslenia, ktorá výrazne znižuje množstvo práce potrebné na zhotovenie nejakého výrobku alebo zabezpečenie cieľa, napr. obživy pre spoločnosť. Nie sú to totiž len prírodné zdroje ako ropa, plyn, uhlie, diamanty, ktoré robia istú spoločnosť bohatou, ale mieru bohatstva krajiny v mnohom určuje „používanie hlavy“, resp. organizačného myslenia a predvídania meniacich sa podmienok, bez ktorých sa nezaobídu podnikatelia. A možno i preto, že latinsky sa hlava povie caput, dostal systém, v ktorom sa ľudské intelektuálne schopnosti (i finančné prostriedky) začali investovať v prvom rade do výroby a zabezpečovania ekonomických statkov, meno kapitalizmus. A vari preto i spoločnosť, v ktorej je pre uplatnenie a prežitie potrebné vedieť, ako na to, ono „know how“, teda mať potrebné informácie, sa nazýva informačnou spoločnosťou.

Filozofia, hoci jej cieľom nie sú ani tak informácie, ako skôr poznanie, stojí v istom zmysle nielen na začiatku kultúry pri vynájdení prvých nástrojov, ale aj na jej konci, na vrchole kultúry. Myslenie vďaka inovatívnemu prepracovaniu prírody v nástroje a vďaka podnikateľskej organizácii práce umožnilo to, že čas a energia, ktoré sa v minulosti museli vynaložiť na zabezpečenie obživy, sa teraz vo veľkom môžu použiť na iné činnosti, ktoré nasledujú po tom, keď už je obživa zabezpečená. Myslenie teda najskôr poslúžilo hmote a materiálnym potrebám, aby vytvorilo predpoklady a podmienky k tomu, že sa samo môže venovať impulzom a potrebám jemu vlastným. A až tu sa začína filozofia v pravom zmysle, keď cieľom myslenia už nie je nutne zlepšovanie materiálnych podmienok, ale kde sa cieľom stáva poznanie samé o sebe, resp. poznanie právd, ktoré sa filozof slobodne rozhodne poznávať. Filozofia stojaca na konci kultúry - teda myslenie oslobodené od materiálnych nutností - tak nemusí uspokojovať len potreby vychádzajúce zo žalúdka, ale môže byť uspokojením duševných potrieb spoločnosti a výrazom najvyšších snáh človeka.

Isto, mnohí filozofi či celé filozofické školy sa vzdialili realite a potrebám tzv. bežného života, svojím bádaním nevychádzajú v ústrety otázkam, ktoré prirodzene vyvstávajú v spoločnosti a v hnutiach duše zmorenej svetom. Máloktorý filozof cíti vďačnosť za to, že jeho slobodná činnosť, vôbec jeho možnosť odhliadnuť od potrieb bežného človeka, je umožnená deľbou práce, teda tým, že sú tu stále takí, ktorí v pote tváre celý deň pracujú, aby on mohol myslieť a ktorí v chaose a absurdnosti sveta často márne hľadajú ostrovy zmysluplnosti. Ak si však filozof voči zvyšku spoločnosti dokáže utvoriť taký vzťah, aký má rastlina voči pôde, z ktorej vyrastá, potom má jeho myslenie možnosť zakoreniť sa v realite a asociálna, od duševných potrieb spoločnosti odtrhnutá filozofia, sa môže stať filozofiou sociálnou. Pokúšať sa však stiahnuť filozofické posluchárne z ich abstraktných výšok späť do ulíc a duší skutočného života nie dôverou v zdravý úsudok filozofov, ale vonkajším tlakom, či už politickým alebo ekonomickým, vedie buď k ideologicky podfarbeným výsledkom bádania, alebo k opačným cieľom než je zámer – k produkcii textov, ktoré nikto nikdy nebude mať chuť čítať, k ešte silnejšiemu zabarikádovaniu filozofických katedier pred svetom a ešte hlbšiemu ponoreniu filozofických hláv do piesku a hlavolamov nesprávne položených otázok. Spravme kritériom štúdií užitočnosť a uplatniteľnosť a vyprodukujeme hordy neuplatniteľných absolventov. Spravme kritériom pravdivosť a slobodné bádanie a pravda sa ukáže ako tá najužitočnejšia a najplodnejšia.

Žiadať od fakúlt prispôsobenie sa požiadavkám trhu práce je nepoznaním miesta filozofie v čase a spoločnosti, jej opätovným zapriahnutím do služieb matérie a vytváraním kultúry, ktorá nedovoľuje zamýšľať sa. Je to aj uzavretie možnosti filozofa pýtať sa, či to nie je náhodou práve práca, ktorá by sa na trhu vôbec nemala predávať.

Myslenie, cítenie, vôľa

Ľudia sa rôznym spôsobom snažia prekonať svoj údel, ten radikálny pocit odcudzenia sa celku a svetu okolo nás, to zvláštne oddelenie individuálneho vedomia a vonkajšieho sveta, či oddelenie „ja“ od „ty“, „ty“ od „my“. Pre niektorých je ten pocit odcudzenia neznesiteľný a riešia ho falošnými náhradami, alkoholom, drogami, splynutím v dave (či už na štadióne, na koncerte alebo v zápale nacionalistického ošiaľu), uspávacou hypnózou televízie a podobne. Iní sa neuspokojujú s atrapami a pociťovanú neúplnosť sa snažia zaceliť umením, náboženstvom či mystickým vytržením. I sklon zamilovávať sa je poukazom na túto neúplnosť, keď sa nádej na jej prekonanie vkladá do druhého človeka. Aj filozof sa snaží túto priepasť prekonať a často sa zamilováva. Jeho tajnou milenkou mu je múdrosť, ktorej sa snaží bdelo dotýkať sledovaním a napĺňaním túžby po poznaní. Cesta k nej vedie cez kultiváciu myslenia.

Filozofii nie je naklonená doba, v ktorej sa ona sama musí obhajovať. Môže to znieť paradoxne, ale dnešná kultúra prejavuje značnú nedôveru voči mysleniu, tomu základnému kameňu filozofie. Podceňovanie či bagatelizácia myslenia prichádza z viacerých strán. Tak napr. mnohí laickí zástancovia empirickej vedy sa domnievajú, že k pravdivému poznaniu sa nedostávame filozofickým myslením, ale pozorovaním empírie a zaznamenávaním toho, čo je viditeľné, počuteľné, hmatateľné, resp. merateľné. Filozofia je pre nich len subjektívnym špekulovaním. Uvedený názor z časti pravdivo vystihuje istú nezdravú tendenciu niektorých filozofov vyhýbať sa svetu faktov a pozorovaní a zaplietať sa v abstraktných sieťach úvah nezodpovedajúcich svetu skúsenosti. Zároveň však takýto názor pramení práve z nepoznania, resp. z nedostatočnosti myslenia. Veď predsa už samo tvrdenie, že len zmyslové či merateľné poznanie je pravdivým poznaním, nepochádza zo žiadnej zmyslovo vnímanej ani merateľnej skutočnosti. Je to totiž filozofická, v myšlienkach založená výpoveď. A ak je daná výpoveď pravdivým poznaním, potom je to pravdivé poznanie na základe myslenia, filozofie. To ukazuje, že hoci fanúšikovia faktov nedôverujú mysleniu ako zdroju poznania, sami sa mu nevedia vyhnúť a v mnohom nepriznane a nespoznane filozofujú.

Čiastočne oprávnená je i námietka, že filozofom chýba vôľa meniť svet k lepšiemu, že svet stále len vysvetľujú, ale nemenia. Táto pochádza najmä od ľudí, u ktorých je ich vôľa silnejšia ako potreba poznávať a ktorí v myslení zväčša vidia len samé „abstrakcie“ a špekulácie odtrhnuté od praktického života. A isto, mnohé filozofické názory majú podobu vzdušných zámkov a len s veľkou námahou v nich badať nejaké možné návrhy pre praktický život. Je reálnym rizikom filozofa, že jeho filozofické bádania získajú podobu len myslených ideí a konceptov, že jeho myšlienky zostanú len v hlave a vôľa človeka nimi zostane nedotknutá. Tomuto riziku môže filozof predchádzať tým, že myšlienky preniká vôľou, čím sa jeho idey stávajú zároveň ideálmi a sú schopné pôsobiť do sveta ako zástavy, priťahujúce činorodých ľudí so schopnosťou premieňať svet.

Hovorí sa: dvakrát meraj, raz rež – teda že predtým, než konáme, máme sa nad tým zamyslieť. Filozof vidí svet, akoby v ňom všetci rezali a nikto nemeral. Je si vedomý, že ľudia i celé národy konajú bez toho, aby sa zamýšľali nad dôsledkami činov a že ani zlé následky ich často nedovedú k zamysleniu. Svetom dorezaný filozof potom upadá do opačného extrému, trikrát meria a aj tak nakoniec nevie, čo by sa malo urezať. Často nespoznáva, že myslenie, ktoré nedochádza k záverom a neoslovuje vôľu, je pre svet rovnako neplodné a škodlivé ako skutok, ktorému nepredchádza poznanie. Až vedomie súvisu medzi poznaním a konaním vedie k schopnosti svet nielen meniť, ale meniť ho i k lepšiemu. A až vedomie, že niet sebapremeny bez sebapoznania dáva vzniknúť praktickej múdrosti.

Napriek uvedenému, najsilnejšie podceňovanie myslenia zdá sa neprichádza zo strany vôľových aktivistov a pragmatikov, ani od empirikov, ale zo strany citovo založených ľudí. A to nielen od priaznivcov citovej mystiky – snažiacimi sa dostať k dotyku s celkom obídením myslenia, vypestovaním vrúcneho a zbožného cítenia - ale i bežnými ľuďmi, ktorí nemajú ambície svätcov. Veď ako často počuť, že netreba sucho mudrovať, ale je potrebné nasledovať svoje srdce, riadiť sa na základe pocitu, intuície a pod.

Ponímanie filozofie ako istej antitézy k cíteniu však neraz pramení z nepoznania toho, o čom filozofia je či môže byť. Keď svojho času Richard Tarnas napísal dielo o dejinách západnej filozofie, nenazval ho rozprava, traktát ani prechádzka filozofiou. Svojej knihe dal názov Vášeň západného myslenia. A veru, filozofické myslenie nemusí byť len niečím strohým, suchým, nudným, ale môže byť i vášnivým dobrodružstvom plným nádejí i sklamaní. Bola to vášeň k mysleniu a poznaniu, ktorá formovala mnohé v našej civilizácii. Nielen chladné filozofické komentáre, ale i zápalisté dišputy a horlenie – myslenie plné horúcich citov. Nebol to len Logos, ale i Eros, ktorý viedol dušu z osamelosti v nevedomosti k spoločenstvu v poznaní. Vtedy sa z človeka stáva filozof, keď prvýkrát pocíti vášeň z poznávania, keď sa mu filozofické problémy sveta a poznania stanú jeho osobnými problémami a on nebude filozofiu len myslieť, ale i žiť. Potom sa mu filozofia stane znamením osudu a suché a chladné idey sa premenia na duševné vzplanutia, ktoré mu dokážu dušu nielen povzniesť, ale i spáliť.

Názor preferujúci cítenie na úkor myslenia taktiež zabúda, akú úlohu v cítení zohráva práve myslenie. Veď to, čo cítime, často záleží na našich myšlienkach o svete okolo nás. Iné pocity voči ľuďom zdieľa človek, ktorý je presvedčený o tom, že každú chvíľu je tu možnosť nejakého teroristického útoku, iné človek, pre ktorého je daná hrozba v mnohom len vymysleným strašiakom; iné pocity vyvstávajú voči prírode človeku, ktorý prírodu poníma ako zhluk génov a náhodný produkt súťaže o prežitie, a iné človeku, ktorý v nej spoznáva umelecké dielo a konkrétne prírodné štýly a slohy; inak sa nastávajúcej skúšky či testu obáva ten, kto sa nezamýšľa nad minulými skúsenosťami a ten, kto spoznal, že už viackrát v minulosti napriek opakovaným obavám skúška vždy dopadla dobre a jeho obavy boli neopodstatnené. Jednoducho povedané, naše myslenie a náš názor na svet má vplyv na to, čo cítime. A myslitelia sa nevyhýbajú cíteniu. Cítenie sa však u nich neobjavuje napriek mysleniu, ale vďaka nemu.

Cítenie často nasleduje až po myšlienke. Pomyslíme napr. na nejakú sladkosť, a následne dostaneme na ňu chuť. Myslíme na nejakú osobu, ktorá nám nejako ukrivdila či ublížila, a to v nás vyvoláva negatívne pocity, ktorých sa snažíme zbaviť tým, že odvrátime pozornosť mysle inam. A podľa toho, či pestujeme ovládanie svojich myšlienok alebo nie, sme buď pánmi alebo otrokmi svojich citov. Filozof sa snaží viesť svoju dušu k ušľachtilým citom upnutím pozornosti na šľachetné myšlienky.

Isto, na prvý pohľad je u filozofov cítenie v úzadí, najmä keď sa snažia vyhnúť emocionálnym výpovediam či osobným útokom a svoje argumentačné línie vedú neosobným spôsobom. Filozofi sami si však neraz neuvedomujú, že ich zdanlivo objektívne a neosobné názory sú len pojmovou a racionálnejšou formou vyjadrenia ich osobných sklonov, záľub, sympatií a antipatií, teda že v ich názoroch o svete sa zrkadlí ich vnútorný duševný svet, že svojimi mysliteľskými výpoveďami nehovoria niečo len o svete, ale aj o sebe. Osobné city tak stoja na začiatku poznávania a ovplyvňujú názory filozofa i to, čo vo svete „vidí“. Ak si však mysliteľ stanoví ako ideál sledovanie pravdy, ktorú o veciach hovoria veci samé a nie jeho osobné želania a sklony, keď mu pravda na základe poriadku vecí je milšia ako narcistické zrkadlenie vlastnej duše, tak vtedy prichádza k poznaniu, ktoré je pravdivé a proti ktorému sa môžu osobné city dokonca búriť. Takú pravdu - najmä pravdu o sebe - človek neraz nie je ochotný prijať, urputne sa jej bráni, alebo proti nej bojuje, lebo by kvôli nej musel niečo na sebe zmeniť, priznať si omyl a obetovať úzko osobné sklony v prospech nadosobnej pravdy. Taká pravda sa prijíma veľmi ťažko i pre filozofa. Takmer nadľudskou pokorou sa vyznačujú tí, ktorí nemilú pravdu o sebe a svoj omyl v nejakom životnom postoji uznajú ešte počas rozhovoru, tvárou v tvár toho, koho im osud poslal, aby im ju zvestoval. Väčšinou sa prijíma až osamote a v skrytosti, často po obdobiach mnohých životných kríz plynúcich z daného nesprávneho postoja.

Dospievaním k pravde človek akoby strácal niečo zo svojich osobných citov, akoby vymieňal niečo zo seba za nič, za strohú a suchú pravdu. Má pocit, akoby zomieral. Prijímaním pravdy však v človeku zomiera práve len to, čo je pominuteľné, čo neobstojí pred tribunálom večnosti. Vari preto nazval Platón filozofiu prípravou na smrť. Filozof tak zomiera už zaživa, poznávaním necháva odumrieť v sebe tomu nepravému a pominuteľnému. Poznávaním večnej pravdy sa však večnosť sama prijíma do duše. Keď sa človek naučí povzniesť city, ktoré bránia pravde, k citom, ktoré z pravdy vychádzajú a ktoré ona prebúdza, tak toto zomieranie nie je skokom do prázdna a ničoty, ale usmrtením smrti, predohrou a zakúšaním večného života.

Pravé poznanie nerobí dušu chudobnejšou, ale bohatšou na city. Pravdou očistené city spôsobujú, že dvaja ľudia, ktorí sa stretli v poznaní, sa často zhodnú aj v estetickom vkuse. Také duševné city a prežívania sa filozofi nesnažia poprieť, ale ich vyjadriť, a to nie v obrazoch ako umelci, ani v priestorových náčrtoch ako architekti, ale v zrozumiteľných a jasných pojmoch. Nepotláčajú, ale cibria svoj cit pre pravdu, ktorý ich vedie k jej porozumeniu aj na miestach, kde im pre ňu chýbajú slová. Nielen cítia, ale milujú múdrosť, pretože chcú byť verní menu ich múzy - filosophii.

Myslením filozof opustil každodennosť a prestal byť spokojný s jednoduchým životom človeka spätého s pôdou, prírodou, rodinou a fyzickou drinou. Svet mu prestal byť domovom a vydal sa na cestu myšlienok a otázok, ktoré svet problematizujú a človeka z neho vytrhávajú. Odcudzený svetu a životu sa stal intelektuálom, ktorému sa útulkami stali salóny, kaviarne a diskusné krúžky. Na svojej púti len málokedy prišiel na miesta, kde by zbadal, že zdravé city múdrych, hoci nevzdelaných, dnes takmer už mýtických dedinských stareniek, cítia tú istú pravdu ako city mysliteľa vychádzajúce z pravého poznania. Keď filozof dokáže inštinktívne cítenú pravdu sedliackeho rozumu pretaviť do jasného, vedomého a tvorivého poznania, keď jeho myslenie neuviazne len v otázkach o záhadách sveta, ale prinesie i plody odpovedí, tak opätovne pocíti svet v jeho intimite domova a darom poznania pozdvihne domov samotný z hmlistej inštinktívnosti k vedomiu zmysluplnosti.

Pravda a sloboda

Je však úlohou filozofie dochádzať k pravde a poskytovať odpovede na duševné a spoločenské otázky? Nie sú to práve len otázky, ktorých kladenie je úlohou filozofa? A existuje vôbec pravda a pravdivé odpovede?

Isto, filozofia začína tam, kde sa zaužívané zvyky, obyčaje, inštitúcie či spoločenské normy začnú spochybňovať, keď sa niekto začne pýtať po oprávnenosti toho, čo je bežné a „normálne“, kde pôvod sveta či človeka začne byť neistý a predmetom úvah. Je však začiatok filozofie aj jej koncom? Nie je náhodou stotožnenie filozofie len s otázkami zámenou začiatku za cieľ? Nie je to pokusom filozofa vyhnúť sa priznaniu, že nedošiel do cieľa, že blúdenie považuje za normálny stav? A je tvrdenie, že filozofia nemá za cieľ poznanie a odpovede, ale len otázky a pochybovanie, tiež ešte otázkou, alebo práve už tvrdením a výpoveďou, v ktorej sa pod nevinným rúškom otáznika schováva výkričník?!

Filozofovým cieľom je poznanie. Cesta k nemu však vedie údolím otázok a filozof väčšinu svojho času žije viac v záhadách ako riešeniach sveta. Hĺbku poznania filozofa určuje práve miera, v akej zažil na vlastnej duši pálčivosť istých otázok a v akej si pretrpel rôzne rozpory a protirečenia medzi odporujúcimi si tvrdeniami, ktoré sa z istých hľadísk zdali obe oprávnené. Filozofovo poznanie je tesané utrpením a vnútornými bojmi, ktoré ho sprevádzajú na ceste za pravdou.

Filozofia nie je ako niektoré iné povolania. Murár po piatich rokoch stavania budov vie a má istotu, že niečo konkrétne už dokáže postaviť, že pokiaľ má ruky a materiál, tak vie zaručiť isté výsledky. Filozofovi sa taká istota dosahuje oveľa ťažšie a i po mnohých rokoch štúdia sa môžu jeho zdanlivé istoty zrútiť do seba ako slamené konštrukcie bez pevných základov. Istota poznania je pre filozofa častokrát väčšia a namáhavejšie vydobytá hodnota než istoty materiálne, ktoré mu umožňujú poznávať a ktoré by neraz za istotu poznania i vymenil. Duševne je pre filozofa krízový a najťažší onen stav, kedy už opustil neproblematický svet samozrejmostí, no zatiaľ si ešte nenašiel nové stanovisko a bez pevného bodu sa zmieta v mori nesúvisiacich poznatkov a v búrkach protirečení, zahltený rôznymi „za“ a „proti“. Práve do tohto štádia neraz dospievajú absolventi štúdia filozofie, keď zahltený protichodnými poznatkami a dejinami filozofie opúšťajú svoje katedry s diagnózou – otrava filozofiou. Tak ako uspokojenie potreby poznania vedie k duševnému pokoju, tak i naopak, rast potreby poznania bez jej naplnenia spôsobuje nervozitu a vnútorný nepokoj. Človek, ktorý stratí a nenájde stanovisko, pociťuje závrat a stratu pôdy pod nohami, jeho vôľa konať je oslabená. Vtedy neraz ako náhradu za svoju vnútornú stratu chce spôsobiť túto stratu aj u iných, hľadajúc svoju vnútornú silu prejavuje taký človek istú útočnosť navonok, na každé stanovisko vyslovuje protistanovisko, na každý názor pozná protinázor, vie citovať autorov, ktorí hovoria to či ono, ako i autorov, ktorí tvrdia opak, vie isté tvrdenie obhájiť i vyvrátiť bez toho, aby spoznal jeho pravdivosť či nepravdivosť v rámci celku. Prípadne sa taký filozof zabarikáduje za hradbu bežnému človeku nezrozumiteľných filozofických termínov, miesto prejasňovania pojmov radšej zahmlieva súvislosti novotvarmi bez vzťahu ku skutočnosti a miesto pokorného uznania svojej nevedomosti nevedomosť samú zahaľuje do rúška tajomnej odbornosti.

Keď mysliteľ na svojej osobnej ceste nedospel k poznaniu, neraz má tendenciu druhým určovať možnosti a hranice poznania, svoje osobné schopnosti stanoviť ako schopnosti človeka ako takého a skepsu vyhlásiť za nutný dôsledok filozofie. A veru, skepsa sa z filozofických posluchárni postupne rozšírila ďalej a stala sa kultúrnym fenoménom, takmer nevedomým náboženstvom vynucujúcim si ortodoxnú príslušnosť. Ak v bežnej diskusii dnes niekto vysloví nejaké tvrdenie o svete či človeku, no nedodá k tomu verejné doznanie typu, že „je to iba môj osobný názor“, „iba podľa mňa je to tak“, „ja to tak cítim, niekto iný to môže cítiť inak“, „každý má svoju pravdu“, „pravdu nikto nemôže vlastniť“, tak taký človek je vnímaný ako potenciálny inkvizítor, diktátor myslenia. Aj kvôli tomu, že v minulosti sa pravda neraz šírila nie vlastnou presvedčivosťou, ale pomocou štátnej či inej moci, ľudia sa dnes boja pravdy. Jej existenciu si automaticky spájajú s „vnucovaním“, so skrytými utláčateľskými sklonmi, so snahou druhým vnucovať „svoju pravdu“.

Avšak nie je to práve pravda, v ktorej sloboda, teda onen ideál, ktorému sa protiví každé vnucovanie, nachádza svoju pevnú pôdu? Veď ako možno vôbec odsudzovať či akokoľvek inak sa vymedzovať voči onomu vnucovaniu a potláčaniu slobodnej vôle a iných názorov, ak ho nevnímame ako nepravdivé a nesprávne, ak sme slobodu nespoznali ako pravdivú hodnotu? Ak je odpor voči vnucovaniu len jeden z možných subjektívnych názorov, len ďalšia „niekoho pravda“, len ďalšia „teória“, tak na základe čoho sa brániť a obhajovať, ak bude našu slobodu chcieť niekto potláčať? A nie je to práve sloboda od rôznych tlakov - ekonomických, politických či iných – ktorá umožňuje pravde prísť a rásť? Môže byť pravda bez slobody a sloboda bez poznania pravdy?

Odmietanie možnosti poznať pravdu má okrem onej vyciťovanej hrozby vnucovania aj iné zdroje, ktoré sú zväčša pochopiteľné a ľudské, no zároveň nesprávne vyjadrené a zasadené do skomoleného kontextu. Jedným z nich je zdravé cítenie bežného, filozoficky neškoleného človeka, keď sa stretne s filozofom istého typu - intelektuálom. Myslenie intelektuála, pokiaľ nie je preniknuté mravnou vôľou a teplom srdca, sa môže zostriť do takej miery, že dokáže slovnou ekvilibristikou takmer dokonale obhájiť aj nemorálnu lož. Človek s dobrým srdcom dokáže potom v slovách intelektuála neraz vycítiť niečo, proti čomu sa chce brániť, čo odmieta prijať, no nedokáže to uchopiť v jasných myšlienkach a pojmoch, nedokáže proti lži postaviť pravdu a často sa nechá zviesť k niečomu, čo v hlbších rovinách odporuje jeho presvedčeniu. Alebo sa miesto skromného priznania, že pravda, ktorú on cíti a tuší, je iná než tá, ktorú mu prezentujú abstraktní intelektuáli, nechá zaviesť do opačného kúta, zostane nedôverčivý voči akémukoľvek mysleniu a strčením hlavy do piesku svojho osobného cítenia vymení možnosť spoznať pravdu aj myslením za ilúziu bezpečia. Otvorenosť pre pravdu je tak nepriamo potláčaná a hatená intelektuálmi bez srdca a charakteru, ktorí sa zneužívaním darov myslenia snažia prostý, ale v srdciach dobrý ľud navždy udržať v naivite a tým ho ovládať.

Žiť bez poznania pravdy je dlhodobo neúnosné a vo svete sa nedá prakticky konať bez prijatia nejakého stanoviska považovaného za pravdivé. Keď však filozof nenájde pevný bod v sebe na základe poznania, má sklon hľadať útechu v stanoviskách a postojoch k svetu, ktoré k človeku pristupujú zvonku a nemajú základ v osobnom poznaní. Nositeľom takýchto stanovísk môže byť rodina, priatelia, kultúra, viera, tradície. Tieto sú neraz dedičstvom z časov, kedy bol život ešte ako tak ukotvený v skutočnosti. Bez poznania však nevie rozlíšiť v nich to, čo za zmenených podmienok už skutočnosti nezodpovedá. Takéto stanoviská, hoci uznávajú, že aj idey môžu byť pravdivé, že aj idey majú svoj logos, sa ľahko stávajú paródiami pravdivého poznania – ideológiami. Také stanoviská zase produkujú protistanoviská, a tak sa to vo svete myšlienok hemží národnými, sociálnymi, humanistickými, liberálnymi, konzervatívnymi, kresťanskými, progresívnymi, kritickými, sociobiologickými, libertariánskymi a inými stanoviskami. Takéto stanoviská okolo istého pravdivého zrnka rozvíjajú svoje systémy, ktoré však ako celok majú len málokedy kontakt so skutočnosťou, často chcú skôr celú skutočnosť vpratať do svojich úzkych obzorov. Študent filozofie musí byť voči nim obozretný a mať vo vedomí, že tak ako v politike zostalo spoločné dobro na perách a prax ovládla korupcia, tak ako sa v umení pod rúškom krásy neraz schováva nízkosť, tak aj na katedrách filozofie sa pod zástavou poznania a pravdy môže schovávať čokoľvek iné, len nie ona. Práve pokrivené, ideologické stanoviská imitujúce poznanie vedú potom k odmietaniu stanoviska ako takého a sú protipólom i vodou na mlyn skepse.

Pri ceste za poznaním sa však pokrivené stanoviská nedajú obísť. Nie je na škodu, najmä pre filozofa na začiatku cesty, keď sa pred morom protichodných názorov obráni nejakým, hoci ideologickým stanoviskom, keď sa podľa naladenia svojej duše nechá prilákať nejakým svetonázorom či autorom zastávajúcim isté stanovisko, do hĺbky ho naštuduje a dokáže na základe neho zaujať postoj voči svetu a vymedziť sa voči iným stanoviskám. Na škodu však je, ak sa na začiatku cesty aj zastaví a nezbadá, že aj iné podobné stanoviská obsahujú zrnká pravdy, ktoré musí filozof zbierať do obilnice poznania. Keď filozof zo začiatku predsa len neurobí koniec, tak sa stáva hľadajúcim – pútnikom za pravdou. No nie takým, ktorý ešte len hľadá pevný bod a stanovisko v záplave protichodností, ale takým, ktorý v istom stanovisku našiel časť pravdy a teraz hľadá aj jej zvyšné časti. Stanoviska sa tak nevzdáva, ale jeho rozširovaním ho očisťuje od jednostranností. Práve v tomto rozširovaní stanoviska spočívajú filozofove vnútorné boje a krízy, keď sa zmieta medzi rôznymi pólmi myslenia, neraz stojí na dvoch stoličkách, zápasiac na jednej strane o stanovisko, na druhej o otvorenosť, sa ocitá medzi rôznymi extrémami myslenia. Cieľom rozširovania jeho obzoru mu nie je schopnosť vedieť na každý názor protinázor ani zahmlievanie rozdielov medzi pravdou a lžou, ale schopnosť v rôznych názoroch rozpoznávať fazety celku, celosť pravdy vnímať v jej vnútornej usporiadanosti a každému názoru prisudzovať jeho miesto v celku, a to podľa stupňa jeho oprávnenosti a podľa miery jeho jednostrannosti.

Nie je ľahký život filozofa, ktorému sa túžbou stala celostná pravda – múdrosť. Tým, že si otvorenosťou pre pravdu rozširuje horizonty svojej duše, mu všetky ideologické a jednostranné stanoviská prídu priúzke na to, aby v nich mohol nájsť duševné uspokojenie. Všetkým vie dať za pravdu, vidí i v jednostrannostiach čiastočnú oprávnenosť, no jemu dá za pravdu len málokto, pretože to vyžaduje rozšírenie duševných obzorov a prekonanie seba samého premenou lásky k vlastnej duši zrkadliacej sa v zastávaných názoroch na lásku k pravde. Milovník múdrosti nachádza spoločenstvo istoty len v samote alebo so spolupútnikmi s podobným osudom. Potrebuje odvahu opustiť istotu úzkeho stanoviska a vydať sa neraz do vzduchoprázdna bez pevnej opory, aby sa naučil vnútornej pohyblivosti a zazrel pravdu v jej jemných a oblých kontúrach. Pri práci na šírke svojej duše sa jednou nohou odpútava od pevnej zeme, balansujúc oslabuje svoj pozíciu a schopnosť konať, vykračuje ňou do prázdna s nádejou, že nájde oporu pre lepší postoj voči svetu a posilnenie vôle žiť podľa spoznanej pravdy.

V namáhavosti cesty za pravdou však spočíva aj zdroj jeho skromnosti. Vie, ako ťažké je žiť to, čo spoznal ako pravdivé, ako sa celá bytosť proti tomu neraz búri, ako je ťažké urobiť nie osobné sklony, ale pravdu vládkyňou života. Rozpor medzi spoznaným a žitým, ono neustále zaostávanie duše za pravdou ho vedie k pokore, často až k pocitu hanby. Cíti váhu zodpovednosti, ktorú poznanie prináša, pretože si je vedomý, že služobník pravdy jej slúži nielen slovami, ale v prvom rade životom a príkladom. Otváraním duše pre celú pravdu sa mu zároveň vzďaľuje i cieľ, ktorý tušil vychádzať na horizonte poznania. Nie v skepse voči pravde, ale tu spočíva zdroj jeho skromnosti, v narastajúcom uvedomovaní, že napriek poznávaniu je veľa toho, čo nevie, a že aj to, čo vie, dokáže vyjadriť len spôsobom neohrabaným voči plnej skutočnosti. Spoznaná pravda, nakoľko ju filozof vpustil v citoch do srdca a v činoch do kostí rúk a nôh, ho nevedie k nadutosti voči iným mienkam, ale skôr k porozumeniu pre omyly a jednostrannosti iných, pretože sám si istými jednostrannosťami prešiel a iné sa pokúšal naplno pochopiť. Neberie otázky druhých ako útok na svoju osobu, ale ako šancu vymaniť sa z omylu, či ako možnosť čoraz lepšie vyjadriť spoznané, obrúsiť hrany ostrých vyjadrovacích prostriedkov, aby sa pravda mohla ukázať v jej vlastných šatách. Filozof, ktorému sa na ceste za poznaním zbraňou stalo myslenie, brnením pokora, kompasom vedomie omylnosti a majákom pravda, vie, že pravda je nežná a nemá rada, keď sa obhajuje búchaním do stola. A že hoci ju zavádzanie vie vyburcovať k spravodlivému hnevu, stačí jej, keď v škriepení rôznych mienok raz zaznie a pokojom, ktorý dáva životu, premôže aj stokrát opakovanú lož. Pozná znamenie a moc pravdy, ktorou nie je jej kŕčovité vnucovanie do života iným, ale vôľa postaviť pravdu nad vlastný život a v bezmocnosti mučeníkov jej byť verný i tvárou tvár smrti.

.

Najnovšie príspevky

Spätný odkaz URI | Komentáre RSS

Pošli komentár

Pre písanie komentárov musíte byť prihlásený.