byť poslaný…

Moji rodičia ma navštívili v nedeľu a rozpovedali mi príbeh:

Mamina a ocino chodievajú pravidelne na sv. omšu. Cestou do kostola v autobuse jedného dňa prišla pani a vraví: “počula som, že váš syn má niečo s misiami”. Áno - odpovedala. Viete - pani pokračovala, ja a moja sestra sme si povedali, že tento rok sme neurobili veľa dobrého, a chceli by sme ešte tento rok to aspoň malým skutkom napraviť. Mamina sa začudovala, lebo pozná tú pani, ako veľmi priateľskú a slušnú. A keď vidíme koľko je biedy okolo nás a my sa máme dobre, rozhodli sme sa, že nebudeme večerať a z ušetrených peňazí pomôžeme aspoň niekomu. Bezdomovcom pravidelne ponúkneme kúsok chleba, alebo jabĺčko, ale chceli by sme aj pomôcť aj tým, čo nemôžu za to, že kde v akom prostredí sa narodili. Otvorila peňaženku a dala mamine niekoľko korún. Včera s mojou mamou som tieto jej ušetrené financie vložil na náš jezuitský účet, určený na misie v Indickej Manvi.
Ďakujem Bohu, že sú medzi nami ľudia, ktorí sú ochotní vzdať sa svojho, aj keď skromného “blahobytu”. Dokonca že žijú medzi nami ľudia o ktorých by sme sa nikdy nedozvedeli, že nás v tichosti pozorujú a dôverujú. Nech ich Pán ochraňuje!