Tomáš a František Munkovci

Víchrica ľúta zemou lomcovala, človek sa v krvi brodil.
Ňou písal svoju strašnú históriu.
Vraj nadčlovek sa z čistej krvi zrodil.
A vládnuť bude svetu celému.
Za cenu ťažkú, cenu najťažšiu.
Za ľudskú kožu v koncentrákoch zdratú.
Za milióny ľudských životov,
Za obhorené tielka detí v ústach s cumlíčkami…

a

Amor Christi usque ab oblivionem sui
(Spomienka na Tomáša Munka SJ)

a

Ak iné národy kapú, to ma zaujíma dotiaľ, pokiaľ ich potrebujeme ako otrokov pre našu kultúru. To chcem vštepiť a dúfam, že som vštepil SS, ako jeden z najväčších zákonov budúcnosti. Našou starosťou, našou povinnosťou je náš národ a naša krv o to sa máme jedine starať, na to myslieť, pre to pracovať a za to bojovať a za nič iné.
Bola to jedna z revolučných dôb. Ako každá aj táto vyplavila na povrch masu ľudí, obyčajne charakterovo slabších. Títo vystihnú príležitosť v príhodnej dobe, bez námahy, bez vzdelania, uplatniť sa. Dôjsť k moci, k bohatstvu a rozhodovať o živote a smrti iných ľudí. Ideológia tej alebo inej „revolučnej doby” priamo živí a podporuje tieto nižšie ľudské pudy a dáva im, po čom túžia. Nie však zadarmo. Budete bez výhrad a rozmýšľania slúžiť a robiť, čo vám vodca alebo centrum rozkáže. Takto ideológie „riešia problémy”. Uvedomelých nepriateľov nemožno presvedčiť, ale ich treba nemilosrdne likvidovať. Pojem uvedomelý je ale pružný, prináša tragédie a nič nerieši. Také je myslenie „nadčloveka”. Je presvedčený, že práve v koncentračných táboroch sú ľudia, ktorí vlastne nie sú ľudia. Treba ich pracovne využiť a likvidovať. Títo osobní nepriatelia ohrozujú ich existenciu, ale aj existenciu národa, rasy a triedy.

Medzi takýchto „nepriateľov” patril aj Tomáš Munk - novic Spoločnosti Ježišovej.

Keď pozeráme na Tomášovu fotografiu, ktorá sa zachovala, pozerá sa na nás tvár mladíka - takmer chlapca, dieťaťa. Troška rozpačitý úsmev a vysoké čelo a najmä oči, trocha prižmúrené, dávajú tušiť inteligenciu a hĺbku ducha. Kto bol tento mladý muž?

Narodil sa v Budapešti 29. januára 1924 ako prvorodený syn židovských manželov - inžiniera Františka Munka a jeho manželky. Nebol teda od malička katolík. Sviatosť krstu prijal spolu s rodičmi a pravdepodobne aj s mladším bratom Jurajom 24. novembra 1939 z rúk Dr. Jána Ferenčíka. Tí, ktorí rodinu Munkovcov poznali, jednoznačne dosvedčujú, že krst u nich nebol vypočítavosťou, ale vecou hlbokého presvedčenia. Vieru prijala celá rodina po dlhých bojoch a príprave. Najväčším svedectvom viery však bola Tomášova smrť a smrť jeho otca.

Tomáš absolvoval gymnaziálne štúdia z časti v Bratislave, z časti v Ružomberku. Život rodiny bol najmä po prijatí krstu vzorný. Spoločné náboženské vzdelávanie, čítanie, rozjímanie, modlitby, návšteva chrámu, prijímanie sviatosti. Otec i syn si viackrát vykonali duchovné cvičenia. To všetko prinieslo ovocie. V Tomášovi dozrelo kňazské a rehoľné povolanie. Prosí o prijatie do Spoločnosti Ježišovej. Po udelení dišpenzu (potrebného pre konvertitov) začína 30. júla 1943 kanonický noviciát. Od začiatku berie svoje povolanie vážne. Heslom mu je AMOR CHRISTI USQUE AD OBLIVIONEM SUI - Láska ku Kristovi až do zabudnutia seba. Ešte netuší, akou realitou sa to heslo v jeho živote stane.

Jeho noviciát prebiehal pokojne až do oného dňa. Tomáš sa už chystal na to, čo malo prísť. Ružomberok v jeseni 1944 obsadili nemeckí vojaci. Spolu s nimi prišlo gestapo. Začal pohon na Židov. Až do decembra bol okolo Munkovcov kľud. Otec František, ktorý bol v Nitre v úrade, sa vrátil k rodine. Podľa svedectva domvedúcej Matildy Domorackej (bola Nemka) istá Nemka, ktorá spolupracovala s gestapom udala rodinu a na jej udanie ich zatkli.
Podľa iných prameňov táto Nemka pred sedriou v Ružomberku, kde sídlilo gestapo chytila pani Munkovú a vovliekla ju na gestapo, na čo ju zatkli. Na druhý deň z bytu odvliekli otca i mladšieho syna Juraja.

Tomáš počul o zaistení matky a tak sa chystal na to, čo malo prísť. Podľa svedectva spolubratov noc pre zatknutím strávil v kaplnke noviciátu. Ráno povedal svojmu priateľovi, spolužiakovi a spolunovicovi : „Svoj život som obetoval za svoj národ, za jeho obrátenie a za Cirkev.”

Zradca poznal toto miesto (por. Jn 17,20).

V to decembrové ráno v hovorni kláštora Jezuitov traja gestapáci žiadajú vydať Tomáša. Chabá obrana zástupcu predstaveného a odpoveď príšelcov : „Nie je možný žiaden kompromis. Musíte ho vydať” Bolo 15. decembra 1944. Musel ísť. Druhýkrát vstupuje do Spoločnosti, ktorá nesie meno jeho Majstra. Tentokrát až príliš reálne a veľmi krutým spôsobom. AMOR CHRISTI - jeho heslo dostáva v jeho živote svoju vlastnú tvár. Má ju urobiť viditeľnou, aj keď to tentoraz bolí. To bolo prvé zastavenie na jeho Via crucis.

Zastavenie druhé

Tohoročné Vianoce rodiny Munkovcov boli smutné, ale aspoň podobné tým prvým v Betleheme. Ozajstné spoločenstvo s chudobným Ježišom. Tak písal Tomáš z väzenia.

Zastavenie tretie

Po novom roku celú rodinu odvliekli do Serede. Koncentračný tábor v Seredi bol v tom čase zhromaždišťom partizánov a Židov. V tom čase tu medzi Židmi bola početná skupina hlboko presvedčených a praktických katolíkov. Situácia zvláštna. Otec Peter Edmund Bárdoš ju charakterizuje takto…akoby obraz spod kríža…uvidíme, či mu Eliáš príde pomôcť…Nádej na záchranu minimálna. Presne sa vtedy už vedelo o Osvienčime a likvidácii Židov.

V prostredí tohto koncentračného tábora, najmä medzi intelektuálmi, spomína otec Bárdoš, najčastejšou témou rozhovorov bolo kresťanstvo. Považovali ho za utópiu, alebo najviac za idealisticko-filozofický smer, čoho dôkazom je, že sa nerealizovalo v živote. Za najsilnejší protiargument poslúžil spomínanému kňazovi život Munkovej rodiny. Takto na nich spomína: „Rodinu Munkovcov z Ružomberka mi láskavý Boh poslal ako nesmiernu milosť (gratiam externam) pre moje posilnenie i povzbudenie. Už prvé stretnutie, keď na ich tvárach žiaril ozaj nebeský úsmev, ma spojilo s nimi až po ich mučenícku smrť. Spoločne vykonávali modlitby ráno, večer, pred jedlom i po jedle, ruženec, duchovné rozhovory a čítali Písmo. Tak praktickým konaním dokazovali ostatným čo znamená kresťansky žiť.

Ďalšie zastavenie…koľko ich ešte bude?

Židia nostalgicky spievajú po hebrejsky svoju hymnu, Munkovci sa s kňazom Petrom modlia z breviára Itinerarium (starú modlitbu, ktorú sa kresťania zvykli modliť pred dlhou a nebezpečnou cestou. Je deň nakladania. Väzňov v sereďskom zhromažďovacom tábore stavajú do päťstupu. Ešte bolestná rozlúčka. Matka Munková s 12 ročným synom Jurkom majú byť odtransportovaní do tábora Bergen Belser.
Osud Tomáša a otca rodiny Františka zostáva zatiaľ neznámy. „Nadčlovek” počíta: „jedna, dve, tri…….sedemdesiat. Stačí.” Vagón pôvodne určený pre dobytok, môže byť zavretý, zaplombovaný a vyexpedovaný. Aj s „tovarom značky človek”.
Vlak sa pohol. Smer: Bratislava - Kúty - Brno - Terezín. Krátka prestávka (vystupujú ženy a deti) a ide sa Ďalej. Ústi nad Labem - Drážďany - Ravenbrück (odpojenie ďalších vagónov so ženami a deťmi), Berlín a konečná stanica Oranierburg.

„Banditen, alle heraus !” a potom „in Laufschritt (poklusom vpred). Kliatby, bitka, kopance - len tak na „povzbudenie”. Po dvoch-troch kilometroch brána a na nej nadpis: „Arbeit macht frei”. Koncentračný tábor „Sachsenhausen.” Dojem šokujúci. Desať metrov vysoký betónový múr. Každých 50 metrov strážna veža a v nej dvaja SS-manni, guľomet, reflektory. Pred múrom plot s pichľavým drôtom s vysokonapäťovým prúdom. Na appelplatzi prvý mŕtvy - astmatik, ktorého beh zo stanice zabil. „Prijímacie pokračovanie” - forma odvšivavenia. Vyzliecť, osprchovať, ostrihať. Trestanecké šaty a dreváky. Potom 14 - denná karanténa - rozumej 14 dní premysleného týrania. Bitie, štyri - päť hodinové státie na mraze, preháňanie (sportmachen). Totálna absencia rozumu.
A potom nekonečné dni. Jeden ako druhý. Všetko s povestnou nemeckou presnosťou. Vstávať, jesť, celodenná práca.

Boh však zázračne chráni…

Jeden zážitok z táborového života. Tomáš, známy aj medzi väzňami svojim optimistickým úsmevom ako typický apoštol lásky, ktorý sa vedel podeliť s posledným kúskom chleba, bol manuálne nešikovný. Pri jednom prehadzovaní piesku si túto jeho nešikovnosť všimol pritom SS-mann. Ukázal mu ako má piesok nahadzovať. Keď to ani potom nevedel, udrel ho päsťou po tvári, že spadol na zem, kde ticho stenal. Otec sa sklonil k nemu a povedal: „Tomáš, ktorý pre nás bičovaný bol”…Ako injekcia zaúčinkovali otcove slová. Tomáš vstal a pokojne pracoval ďalej až do chvíle, keď sa s ostatnými väzňami po úbohej večeri uložil k spánku na drevenej prični a ako každý večer spolu s otcom odriekal ústavu Evanjelia…Blahoslavení chudobní, tichí,….ktorí plačú,…ktorí trpia.

Aj Šimona stretli

Kňaz Bárdoš spomína. Popri jednom pracovisku v Berlíne prechádzali francúzski zajatci. Keď boli dozorcovia vzdialení, pýtam sa jedného z nich - nie je medzi vami katolícky kňaz? Odpovedá - ja som. Prosil som ho o absolúciu a keď mi ju udelil, ďalšia otázka bola - zajtra pôjdete tadeto? Prisvedčil. Tomáš napísal po latinsky lístok. Prosili sme Písmo a najsv. Eucharistiu. Poslal 15 konsekrovaných hostií, zabalených v plátne a k tomu nádhernú knižočku - Manuale Christanum a maličký misál. Tešili sme sa ako malé deti. Eucharistický Kristus vstúpil do koncentráku.

Zastavenie posledné

Mnohí z väzňov, ktorí prežili koncentračný tábor spomínali, že najhroznejší v koncentráku bol večný hlad. Možno práve on sa stal pre Tomáša osudným.

Deň pred pochodom smrti hnaný hladom našiel na smetisku kuchyne zhnitú mrkvu. Zdá sa, že smetisko bolo postriekané chemikáliami. Na druhý deň, keď práve likvidovali tábor, stál sotva na nohách. SS - manni zbadali, že nevládze a zdržuje pochod kolóny. Vytrhli ho z radu a vsotili do priekopy. Samozrejme, že otec zostal s ním. Auf - hore, weiter maschieren - kričí „nadčlovek”- poďme ďalej. Otec prosí o chvíľu oddychu pre syna. Dve strely…krv otca sa zmiešala so synovou. Consumatum est. Tomáš tretíkrát vstupuje do Spoločnosti Syna Večného Otca. Tentokrát navždy. Bolo to neďaleko Berlína a bol marec 1945.

Za čas krátky naplnil veky mnohé

Vyznavač? Hrdina? Mučeník? Svedectvá o posledných dňoch jeho života naznačujú jedno, druhé aj tretie. Závery ponechajme kompetentným. Môžeme však oprávnene predpokladať, že Tomáš Munk vo svojom krátkom živote (zomrel 21 ročný) naozaj naplniť veky mnohé (por. Knihu Múdrosti). Tí, ktorí ho poznali hovoria o úprimnej konverzii, spolunovici spomínajú mimoriadnu horlivosť. Z prijímača noviciátu odchádza vzorný nováčik vojska sv. Ignáca z Loyoly. O niekoľko mesiacov pri Berlíne zomiera zrelý vojak Kristovej armády.
Tomáš, brat môj. Ako každý mladý človek i ty si mal iste svoje sny a plány. Možno si chcel pracovať na poli teologickej vedy, možno len v tichosti ako „jednoduchý kňaz”. Možno by si sa bol stal misionárom, alebo by si sa „len” modlil za svoj národ. Tvoj Veliteľ Ježiš ťa zobral za slovo Milovať až do zabudnutia seba.

A tak pozerám na tvoju fotografiu a v duchu sa zastavujem pred bránou nášho noviciátu. Touto bránou ťa vyvliekli. Prosím, chráň našu provinciu a uč nás milovať až do zabudnutia seba.

A ešte jedno. Odpusť, odpusť Tomáš, brat môj.

P. Aurel Štefko SJ