MYŠLIENKY SV. IGNÁCA Z LOYOLY

Na úvod

Drahí priatelia od 1. 4., od Zeleného štvrtku budeme sledovať myšlienky sv. Ignáca z Loyoly.

Myšlienky budú uverejňované priebežne, na každý deň v danom týždni.

Čím viac do nich nahliadneme, tým zreteľnejšie sa nám v nich budú črtať evanjeliovým myslením do detailov preformované pravdy, ktoré nám pomôžu k rozvoju našej vlastnej osobnosti, - v prežívaní lásky k Bohu, ľuďom i celému stvoreniu, vystupovať až ku konečnému zjednoteniu v Ježišovi Kristovi.

myšlienky-april-2010

1. 5. Sobota

„Najkrajšia a takmer jediná cesta k svätosti je odvracať sa od všetkého, čo miluje a schvaľuje svet”.

Aj táto veta sv. Ignáca sa niekomu môže zdať „podivná”. Aby sme pochopili správne jej význam, treba si uvedomiť, že Ignác pod slovom svet nemyslí materiálnu stránku sveta, napr. planétu zem na ktorej žijeme, ani prírodu, a pod. Veď to všetko je podľa slov Stvoriteľa dobré. (Porov. správu o stvorení sveta Gen 1 kap.) Sv. Ignác týmto slovom myslí ľudí, ktorí svoje šťastie hľadajú v bohatstve, moci, sláve a pritom odmietajú Boha a jeho lásku. Čiže, keď sa budeme usilovať o opak ako oni, budeme sa usilovať poznávať Boha, veriť Bohu, milovať ho, prijímať jeho lásku a budeme z nej žiť. A to je najkrajšia, jediná cesta k dokonalosti, svätosti, podobnosti s Bohom. To je to, čo povedal Ježiš apoštolom vo večeradle: „Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. … Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo idem k Otcovi”. Jn 14, 7; 12; Skúsme preniknúť do hĺbky týchto slov Ježiša Krista a sv. Ignáca a žiť podľa nich. Potom budeme stále viac poznávať aké sú pravdivé.

2. 5. Nedeľa

„Prejavujme si vzájomnú úctu a lásku, ale úctou a láskou obdarujte aj všetkých ostatných ľudí”.

Keby sme boli pri zomierajúcom človekovi, ktorý nás má veľmi rád a povedal by nám svoju poslednú túžbu, poslednú vôľu, iste by sme sa usilovali ju splniť. Ježiš nám dal nové prikázanie lásky, aby sme sa navzájom milovali ako on miloval nás. Podľa toho nás majú poznať ľudia, že sme kresťania, že sa vzájomne milujeme. Ako slnko svieti a rozdáva svoje svetlo všetkým rovnako, tak aj človek, ktorý miluje skutočnou láskou, prejavuje ju voči všetkým. To je to nové, čo prináša Ježiš Kristus. Je naša láska, ktorú prejavujeme našim blízkym a všetkým ľuďom podobná Ježišovej? Je ona charakteristickým znakom nášho života? Prosme Boha a usilujme sa, aby to tak bolo.

3. 5. Pondelok

„S vypätím všetkých síl treba pracovať, aby sme aj dosiahli to, čo sa snažíme, aby sme vykročili na cestu dokonalosti a dospeli k tomu, čo je najdokonalejšie”.

Je to jeden z veľkých omylov, keď si niekto myslí, že milovať je len ľahké a príjemné. Sám Ježiš Kristus povedal, že nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto obetuje svoj život a on je toho dôkazom. Súvislosť medzi veľkou obetou a veľkou láskou dokázali najmä mučeníci a mnoho iných svätých, medzi nimi aj sv. Ignác. Preto mohol napísať slová: „S vypätím všetkých síl treba pracovať, aby sme aj dosiahli to, čo sa snažíme, aby sme vykročili na cestu dokonalosti a dospeli k tomu, čo je najdokonalejšie”. Alebo inak, s vypätím všetkých síl treba sa usilovať prísť k tomu, ktorý je Dokonalý, teda k Bohu. Čo poviem Ježišovi o sebe, o tom, aké úsilie vynakladám v snahe viac milovať Boha a ľudí? Čo môžem v tom zlepšiť?

4. 5. Utorok

„Kto sa usiluje o vnútorný život, musí dbať, aby vnútorný pokoj vyžaroval z neho aj navonok”.

Keď sa človek usiluje o duchovný život, snaží sa prežívať všetky situácie s Bohom, s láskou, s dôverou voči Bohu. To mu prináša pokoj do srdca. Tento vnútorný pokoj potom človek prejavuje aj navonok, voči ľuďom. Aj v ťažkostiach sa usiluje pokojne riešiť problémy. Iste, my ľudia máme rôzne povahové danosti, nadobudli sme si rôzne návyky, spôsoby správania, často krát reagujeme, namiesto toho, aby sme sa usilovali odpovedať na konkrétnu situáciu svojím vhodným správaním. Ježiš nás učí, aby sme všetky situácie v živote, aj utrpenie a kríž prijali s láskou voči Bohu i ľuďom. Ponúka nám aj posilu, svoj pokoj, ktorý pramení práve z lásky a dôvery v Boha. Naproti tomu neraz môžeme vidieť ako ľudia vo svete hľadajú pokoj v tom, aby nemali problémy, aby im druhí ľudia „dali pokoj”. Prípadne prijímaním alkoholu, cez drogy a pod. chcú zabudnúť na problémy, starosti života. Samozrejme, že tak narobia ešte väčšie problémy sebe i svojim blízkym. A to je veľký rozdiel, aký pokoj dáva Kristus a aký pokoj ponúka svet. Prosme za seba i za druhých ľudí, aby sme prijali Ježišov pokoj, posilu, lásku.

5. 5. Streda

„Úd odtrhnutý od tela stratí schopnosť hýbať sa a žiť”.

Pravda týchto slov je každému z nás jasná a samozrejmá keď ide o časť ľudského tela, alebo napr. konáre stromov, časti rastlín a pod. Sám Pán Ježiš použil podobenstvo o viniči, aby nám priblížil pravdu, že len v spojení s ním môžeme prežívať svoj život zmysluplne a hodnotne. Podobne nám o tom hovorí aj sv. Ignác. Je zvláštne, že keď ide o náš život, naše spojenie s Bohom, tam sa mnohí ľudia správajú, akoby to neplatilo. Potrebujeme si to veľmi dôsledne uvedomiť, že pravda, ktorú nám hovorí Ježiš Kristus i sv. Ignác platí o nás a jej význam je ešte väčší. Môžeme si pripomenúť koľko je rozbitých manželstiev, nešťastných detí, opustených starých ľudí, ktorí dosvedčujú, že keď človek pretrhne , zničí svoje sociálne, duchovné spojivá s tými ľuďmi, ku ktorým patrí. Ešte viac to platí o našom vzťahu k Bohu. Ak neprežívame úprimný vzťah dôvery a lásky k Bohu cez modlitbu, sviatostný život, konanie dobra, potom nutne prestávame žiť, odumierame na nedostatok lásky, ktorá cez tieto „kanáliky” (modlitbu, sviatosti) do nás prúdi. Prosme Boha a hľadajme ako obnoviť, ako môžeme oživiť náš vzťah lásky a dôvery k Bohu, aby sme lásku a dôveru mohli viac prežívať aj voči našim blízkym a tak vytvárať krajší život pre seba i druhých ľudí.

6. 5. Štvrtok

„Nadovšetko si prajem, aby ste všetci - okrem toho, že horlíte za Božiu slávu a za spásu blížnych,- vynikali aj čistou a úprimnou láskou k nášmu Spasiteľovi Ježišovi Kristovi”.

Kým predchádzajúce slová hovorili o dôležitej pravde cez negatívny obraz (úd odtrhnutý od tela), tieto slová túto pravdu podporujú pozitívnym povzbudením, aby sme sa usilovali vynikať úprimnou láskou k Ježišovi, a tak čerpali silu na konanie dobra, v úsilí o Božiu slávu a spásu ľudí. Ježiš tiež povzbudzuje apoštolov i nás, aby sme zostali v jeho láske a z tohto spojenia budeme čerpať silu i radosť v úsilí o dobro. Aj tu si môžeme uvedomiť, ako niektorí ľudia, napr. manželia pre množstvo práce pre svoju rodinu, aktivít v mnohých oblastiach, ktoré sú dobré, nemajú čas na prežívanie osobného, dôverného vzťahu k Ježišovi. To platí podobne aj o kňazoch a rehoľných osobách. Koľkí pre veľké aktivity v apoštoláte, zanedbali modlitbu, dôverný vzťah k Ježišovi a prišlo „vyhorenie” a niekedy aj opustenie povolania. Poučme sa z negatívnych osudov, nechajme sa osloviť pozitívnymi povzbudeniami cez tieto slová. Nech je pre nás najdôležitejšie usilovať sa o čistú a úprimnú lásku k nášmu Spasiteľovi Ježišovi Kristovi.

7. 5. Piatok

„Boh je predvídavý znalec, lásku posudzuje viac podľa skutkov než podľa slov”.

Koľko slov si ľudia vypovedali v tom zmysle, „mám ťa rád” a pritom ich skutky to nedokazovali. Koľko sme takých slov povedali Bohu a nakoľko boli pravdivé? To vie len Boh. On vidí do nášho srdca. Vie, že nestačí hovoriť slová, ale lásku treba žiť, prežívať skutkami. Preto nám dáva prikázanie, aby sme sa milovali navzájom tak, ako on miloval nás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. (Jn 15, 12n) Aj sv. Ignác nás povzbudzuje, aby sme si uvedomili veľký význam konania dobra, pobáda nás aby sme nezostali vo vzťahu k Bohu i ľuďom pri slovách o láske, ale aby sme ju dokazovali skutkami. Ako je to s mojou láskou voči Bohu a voči mojim najbližším?

8. 5. Sobota

„Ak sa na niekoho útočí, nech má aj niekoho, kto ho podporí”.

Tieto slová sv. Ignáca možno aplikovať v oblasti medziľudských vzťahov i v duchovnej oblasti. Vieme si predstaviť aká je dôležitá pomoc pre človeka, ktorého neprávom obviňujú, na ktorého útočia zlí protivníci. Nie menej je dôležité si uvedomiť, že potrebujeme pomoc aj v duchovnom boji proti zlu. Tu je najistejšou posilou a pomocníkom Boh. Sám Ježiš nás učí, aké bolo pre neho dôležité spojenie s Otcom, posilňovalo ho vedomie, že Otec je s ním, že plní Otcovu vôľu, že cez utrpenie príde do slávy. Keď Ježiš hovoril o tom, že keď jeho prenasledovali, budú aj nás, (Jn 15, 20) vzťahuje sa aj na nás to, že aj my potrebujeme Boha, jeho pomoc, jeho posilu. Boh nám ju ponúka. Môžeme ju prijímať cez modlitbu, zo sviatostí. Môžeme sa poučiť z Ježišovho života i z nášho vlastného, čo sme prežili, že sa nestačí spoliehať na svoje sily, že Boh je mocnejší, ako všetky sily zla. Prosme Boha už teraz, aby sme u neho nachádzali pomoc v ťažkých chvíľach života.

9. 5. Nedeľa

„Toto je jediná spravodlivá túžba: milovať Boha a pomocou Božej lásky rásť v láske”.

Ľudské šťastie spočíva v skutočnej, pravej láske. Skutočná láska nie je vášeň, ktorá vedie k chvíľkovým zážitkom radosti. Skutočná láska sa usiluje o pravé, ozajstné dobro človeka. Boh nás stvoril na svoju podobu, aby sme prežívali svoj život v láske ako On. My máme milovať Boha ta, že budeme zachovávať čo nám hovorí. V tom sa prejavuje naša láska k nemu i ku všetkým ľuďom i k celému svetu. Preto Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok”. (Jn 14, 23) Preto aj sv. Ignác hovorí, že jedinou spravodlivou, správnou túžbou, ktorá vedie človeka k skutočnému, šťastnému životu, je milovať Boha a pomocou Božej lásky rásť v láske. Ako ja chápem lásku? Ako zachovávam Božie prikázania? Ako prijímam a zachovávam Ježišove slová? Čo chcem v tom zlepšiť?

10. 5. Pondelok

„Ak Boh dopúšťa, aby si veľa trpel, pokladaj to za znamenie, že ťa chce urobiť veľkým svätcom”.

Je prirodzené, že človek sa bráni bolesti, utrpeniu. A predsa náš život sa bez neho nie je možný. Boh nám zjavuje, že bolesť, utrpenie a smrť sú následkom odmietnutia Boha, jeho lásky, čo je podstata hriechu. Keď Boh dopustí tieto následky, to nie preto aby nás trápil, ale aby sme si pod ich vplyvom uvedomili potrebu zmeniť život a prežívali ho s láskou. Teda hlavným činiteľom, skrze ktorý sa stávame svätými nie je utrpenie, ale láska. Ježišov život je toho najlepším svedectvom. Kristus o tom hovoril svojim apoštolom aj vo večeradle slovami: Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku. Toto som vám povedal, aby ste sa nepohoršovali. Vylúčia vás zo synagóg, ba prichádza hodina, keď sa každý, kto vás zabije, bude nazdávať, že tým slúži Bohu. A budú to robiť preto, že nepoznali Otca ani mňa. A toto som vám povedal, aby ste si spomenuli, keď príde ich hodina, že som vám to hovoril.
Porozprávajme sa s Ježišom: Ako chápem svätosť? Túžim a usilujem sa byť svätým? Aké svedectvo vydávam svojím životom?

11. 5. Utorok

„Kto sebe a svojim záležitostiam prikladá menej dôležitosti ako službe Bohu, o toho sa Boh postará omnoho lepšie, ako by sa mohol postarať sám, keby udprednostňoval svoje záležitosti pred službou Bohu”.

V našom každodennom živote neraz skusujeme neistotu, ba aj rozpor v otázke, čo máme robiť, čomu dať prednosť, ako zosúladiť naše túžby, plány, záujmy, … (naše záležitosti) s tým, čo chce, čo od nás očakáva Boh a čo dopustí Boh (čo sv. Ignác nazýva služba Bohu). Riešenie nám naznačuje sv. Ignác týmito slovami. Snažme sa, aby bol Boh na prvom mieste v našom živote. On sa už o ostatné postará. Pre nás to konkrétne znamená, aby sme svoje túžby, plány a všetko úsilie nasmerovali k tomu, čo znamená viac lásky, čo je viac pre dobro druhých ľudí. Tak môžeme chápať aj Ježišove slová, ktoré povedal apoštolom: „Teraz idem k tomu, ktorý ma poslal, a nik z vás sa ma nepýta: »Kam ideš?« Ale srdce vám naplnil smútok, že som vám to povedal. Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.” Ježiš pripravuje apoštolov, že odíde a prisľubuje im Ducha Svätého. Hoci to nechápali, bolo to pre nich lepšie. Ježiš aj nás povzbudzuje, aby sme mu verili, aby sme aj my prijali Ducha Svätého a v jeho pôsobení, s jeho pomocou budeme môcť konať viac dobra. Prosme, aby to tak bolo.

12. 5. Streda

„Ak chceš ísť dopredu, je veľmi užitočné mať priateľa, ktorému je dovolené ísť, aby ťa upozorňoval na tvoje nedostatky”.

Tieto slová sa možno zdajú nie príjemné, nie príťažlivé. Nebýva totiž príjemné počúvať upozornenia na naše nedostatky. Pokúsme sa ich však chápať pozitívne. Nikto z ľudí nie je taký, aby všetko vedel, aby nepotreboval poradiť, aby nepotreboval rozvíjať svoje poznanie. Dobrý, skutočný priateľ nás nebude upozorňovať na nedostatky tak, aby nás znechucoval, aby nás odradil, ale bude hľadať vhodný spôsob, aby sme prijali jeho upozornenia a bude sa snažiť, aby sme chápali aj význam, zmysel toho, čo nám hovorí, že to smeruje pre naše dobro. Iste upozornenia doplní aj láskavými povzbudeniami. Keď Ježiš hovoril apoštolom, že im pošle Ducha Sv., ktorý ich uvedie do plnej pravdy, tak to aj pre nás môže byť podnetom, aby sme prijali jeho povzbudenia a prehlbovali si poznanie pravdy, ktorú nám zjavil Boh. Prosme, aby v nás pôsobil Duch Sv., ktorý je láskou Otca a Syna, a aby nás pretváral svojou láskou.

13. 5. Štvrtok

„Choďte a zapáľte svet”.

Ľudia sú aktívni v rôznych oblastiach: vzdelanie, práca, šport, umenie, politika a iné. Robia to pre rozvoj vlastnej osobnosti, pomoc druhým, ale i pre osobnú prestíž, slávu, finančný zisk a majú pritom mnoho iných dôvodov. Slová „Choďte a zapáľte svet” povedal sv. Ignác Františkovi Xaverskému, keď ho posielal na misie na ďaleký východ. Podobné poslanie dostali apoštoli od Ježiša Krista pred tým ako vystúpil do neba k Otcovi, keď ich poslal do celého sveta ohlasovať evanjelium, krstiť, odpúšťať hriechy, premeniť svet láskou.
Prežívať život v láske k Bohu a túto lásku šíriť a prežívať vo vzťahoch voči všetkým ľuďom, to je to najdôležitejšie poslanie. My kresťania máme toto poslanie napĺňať všade tam, kde sme, v prostredí, medzi ľuďmi kde žijeme. Môžeme a máme ho uskutočňovať všetci, či sme zdraví, alebo chorí, či sme vzdelaní viac, alebo menej, či niekto žije v manželstve a rodine, alebo v reholi, a pod. Zamyslime sa nad tým, čo by nám o tom povedal Ježiš, ako ho uskutočňujeme, v čom a nakoľko ho môžeme naplniť ešte viac a lepšie.

14. 5. Piatok

„Zo skúsenosti vieme, že kde sa nahromadí veľa prekážok, tam potom býva aj bohatšia úroda”.

Skúsenosť, ktorú mal sv. Ignác, ako hovorí, poznáme aj my. Ak je človek usilovný a viac času venuje práci, štúdiu, ak sa viac namáha a robí to s láskou, aj výsledok má viac hodnoty. Niekto to vyjadril výstižne: Čo málo stojí, za málo stojí”. To platí aj v duchovnom živote, aj v službe Bohu a ľuďom. V tom zmysle hovoril aj Ježiš apoštolom vo svojej rozlúčkovej reči: „Vy budete plakať a nariekať a svet sa bude radovať. Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť”. (Jn 16, 20)
Prosme Pána, aby sme ťažkosti a námahy svojho povolania prežívali s láskou a v tejto nádeji, že sám Boh nám bude odmenou.

15. 5. Sobota

„Môžeme s istotou dúfať, že Boh stále túži prejavovať nám svoju štedrosť. Hlboko v našej duši chce však nachádzať trvalú pokoru”.

Stvorenie vesmíru, našej zeme, krásnej prírody, dejiny spásy - dejiny ľudstva a jeho spásy cez Ježiša Krista, to všetko svedčí o Božej štedrosti a láske k nám. Na základe tohto poznania môžeme veriť a dúfať, že nekonečne dobrý Boh nám ľuďom bude neustále prejavovať svoju lásku aj naďalej. Ježiš najlepšie poznal nekonečnú lásku Otca a preto mohol pravdivo povedať apoštolom: Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. (Jn 16, 23) Aké sú naše modlitby? Prosíme v Ježišovom mene, alebo …? Len pokorný človek môže prežívať modlitbu v Ježišovom mene, v duchu lásky, ktorá nehľadá len vlastný záujem, ale skutočné dobro pre všetkých. Prosme, aby sme prežívali modlitbu a celý život v Ježišovom mene.

16. 5. Nedeľa

„Vzájomnú jednotu napomáha, keď sa pozornosť nesústreďuje na pozemské dobrá. Vo vzťahu k nim sa najviac hlási o slovo práve sebaláska, ktorá je najväčším nepriateľom jednoty a všeobecného dobra”.

Ľudia sa usilujú vytvárať rôzne druhy spoločenstiev. Vzťahy budujú na základe rôznych hodnôt, napr. rodinné príbuzenstvo, spoločná reč, kultúra, práca, zisk, záľuby apod. Dejiny i súčasné dianie nám dosvedčujú, že len takéto hodnoty nestačia na vybudovanie dobrých, trvalých vzťahov. Koľko utrpenia si spôsobujú národy vojnami, koľko nešťastia si spôsobujú ľudia pre bohatstvo, slávu, peniaze, atď. Ba aj najbližší ľudia v rodinách prežívajú dramatické situácie pre nedostatok pochopenia, pomoci a spôsobujú si veľa krát zranenia pre nedostatok lásky.
Ježiš Kristus prináša lásku ako základnú hodnotu nového spoločenstva, Cirkvi, ktorú založil. Vzťahy, dôveru, jednotu medzi ľuďmi možno budovať len na takej láske, akou nás miloval Ježiš. Preto prosil Otca, aby nás zachoval vo svojom mene, aby sme sa vzájomne milovali, aby sme boli jedno v láske tak ako on so svojím Otcom. (Jn 17, 21)To spoznal aj sv. Ignác a preto hovorí, že vzájomnú jednotu nevytvoríme na pozemských hodnotách, aj keď sú dobré samé o sebe. Sebectvo ľudí spôsobuje nepriateľstvo medzi nimi. Jedine Boh, jeho láska je základom jednoty a šťastia pre všetkých ľudí. Ako chápem a ako sa usilujem o vytváranie vzťahov voči ľuďom s ktorými žijem? Prosme Pána Ježiša, aby sme mu uverili a žili podľa jeho evanjelia lásky.

17. 5. Pondelok

„Spravodlivý človek zúžitkuje ešte aj nežičlivosť a útoky nepriateľov. Aj v tom, čo spôsobuje škody, on objaví zisk podobne, ako keby perly namiesto ľadovca celkom zničili vinicu, no zároveň by v nej zostali ako niečo ešte cennejšie”.

Všetci to poznáme. Všetci skusujeme od iných ľudí nepochopenie a rôzne prejavy nelásky, ktoré nás zraňujú. Ježiš Kristus to skúsil v tej najväčšej, najbolestnejšej podobe. A predsa všetko prijímal s láskou. On nikomu neodplácal zlým, ale s láskou utrpenie prijal a odpúšťal tým, ktorí mu ubližovali. Jeho láska k Otcovi a k nám mu k tomu dala silu a dôvera v Otca mu dala pokoj srdca. On je ten spravodlivý Pánov Služobník, ako ho nazýva prorok Izaiáš, ktorý premenil svojou láskou nepriateľské útoky a svoje utrpenie na hodnotu našej spásy. (Iz 53 kap.) Ježiš vedel, že sa apoštoli zo strachu rozpŕchnu, keď bude zajatý, vedel že nezostane sám, že Otec bude s ním. (Porov. Jn 16, 29-33) Preto mohol oprávnene povzbudzovať apoštolov, aby mali dôveru v neho a v ňom nájdu pokoj.
To potrebujeme aj my. Potrebujeme uveriť Ježišovi, jeho slovám, potrebujeme jeho pokoj, silu a lásku, aby sme to, čo je ťažké, čo nás zraňuje, prijímali a prežívali s láskou, ako Ježiš. Prosme, aby Jeho a naša láska premenila studený ľadovec zloby a sebectva ľudí na perly, ktoré budú bohatstvom pre nás, aj pre dobro našich blížnych.

18. 5. Utorok

„Sväté túžby a modlitby sú všade platným a stále účinným spôsobom pomoci blížnemu”.

O dobro ľudí sa môžeme pričiniť mnohými spôsobmi. Okrem skutkov to môžeme robiť aj modlitbou a rozvíjaním vlastných túžob po láske, pravde, kráse, čo nás vždy bude viac približovať k Bohu. Nie vždy môžeme skutkami vykonať to, čo je pre druhých potrebné. Môžeme však vždy v modlitbe prosiť Boha o to, čo je dôležité a čo potrebujeme my alebo iní.
V Ježišovom živote nachádzame neoddeliteľne spojené konanie pre dobro druhých a modlitbu. Aj vo večeradle hovoril s učeníkmi, poučoval ich a modlil sa za nich k svojmu Otcovi. Ježiš oslávil svojho Otca tým, že zjavil jeho lásku k ľuďom. Tak nám zjavil, že skutočný život je v tom, keď poznáme a milujeme Boha a ľudí. Usilujme sa aj my spájať modlitbu s konaním dobra. Rozvíjajme aj svoje túžby po Bohu, po všetkom, čo je krásne, dobré, pravdivé.

19. 5. Streda

„Sväté túžby a modlitby sú všade platným a stále účinným spôsobom pomoci blížnemu”.

Vráťme sa ešte k týmto slovám sv. Ignáca, sú skutočne hlboko pravdivé a aktuálne. Aj Ježiš sa vo svojej modlitbe k Otcovi vo večeradle vracal k dôležitým pravdám. Predovšetkým k tomu, aby vyjadril aká dôležitá je láska v jeho i našom živote. Ježiš vedel, že ho čaká utrpenie a smrť, vedel, čo sa stane s apoštolmi, ako ho opustia, ako bolestne ponesú jeho ukrižovanie, ako ťažko uveria v jeho zmŕtvychvstanie. Preto sa za nich modlil.
Môžeme si to uvedomiť aj my, keď nedokážeme zabrániť utrpeniu svojich blízkych napr. z ťažkej choroby alebo pre to, že odmietli Ježiša a jeho lásku a odmietajú aj naše slová, či ponúkanú pomoc. Vtedy nám zostáva modlitba. V nej môžeme nájsť pokoj a silu a vyprosiť ju aj pre našich blízkych, alebo môžeme prosiť, aby im Pán odpustil, aby ich ochránil pred Zlým, aby našli cestu späť. Každá úprimná modlitba prežitá s dôverou a láskou je účinnou pomocou blížnym.

20. 5. Štvrtok

„Boh si vás vyvolil, aby vaša duša neuviazla v sieti čisto ľudských záležitostí, ktoré nemajú ani zvlášť veľkú hodnotu, ani stálosť a aby tieto veci nezamestnávali a nerozptyľovali vaše srdce”.

Každý deň prežívame väčšie, či menšie starosti o mnohé záležitosti a potreby nášho každodenného života, napr. zdravie, o prácu, jedlo… Keby sme sa príliš o ne starali, mohli by sa stať pre nás sieťou, do ktorej by sme sa zamotali tak, že by nám už nezostali sily, čas na iné dôležité potreby a hodnoty, ktoré nás zameriavajú k Bohu.
Ježiš prosil vo večeradle Otca o jednotu s ním a medzi nami navzájom. Táto jednota má byť vytváraná našou vzájomnou láskou. Ježiš chce byť s nami tu v tomto živote j vo večnosti. On chce, aby jeho láska bola v nás živá, pôsobivá, aby sme sa vzájomne milovali, aby to bolo podnetom, žeby uverili v Ježiša aj iní ľudia.
Čo si najviac všimnú na nás, na našom správaní iní? Zaujme ich to, ako sa príliš staráme o materiálne veci, ako sa za nimi zháňame? Alebo ich osloví to, akí sme dobrí, citliví, chápaví, k našim blízkym a k druhým ľuďom? Prosme Pána, aby v nás bola jeho láska, aby sme sa usilovali o lásku k Bohu a ľuďom ako o tú najdôležitejšiu hodnotu.

21. 5. Piatok

„Nielen na Boha máme byť upriamení, ale pre Boha aj na ľudí”.

Ľudia vo svete veľmi často hodnotia a oceňujú druhých podľa toho, čo je navonok vidno ako veľké, mimoriadne. Organizujú sa súťaže talentov, hodnotia a obdivujú športové či pracovné výkony, vonkajšiu krásu, silu, a pod. Nie je to samo o sebe zlé, ale môže to viesť a aj často krát vedie k zlému. Koľko takých slávnych, výnimočných ľudí skončilo neslávne a nešťastne. A naviac, taký prístup má v sebe veľké nebezpečenstvo, že všetci ostatní, ktorí také mimoriadne výkony nepodávajú, sú odsunutí na okraj spoločnosti, sú ponižovaní, a mnohí sú ponechaní vo veľkých problémoch a utrpení. Iní ľudia si zasa myslia, že len na Boha sa majú upriamiť a chápu to v zmysle veľa sa modliť, postiť, zapierať, a pod. Tiež im ide o výkony, i keď „pre Boha”.
Ježiš Kristus nám ukazuje inú cestu. Podľa jeho evanjelia veľkosť človeka nie je v tom, či koná mimoriadne skutky, ale v tom, s akou láskou myslí, hovorí a koná a nakoľko sa usiluje o dobro druhých. Preto sa Ježiš pýtal Petra na to, či ho miluje viac ako ostatní, keď mu mal dať poslanie: „Pas moje ovce”, a nepýtal sa ho na to, aký je dobrý rybár, aký je vzdelaný, výrečný, pekný, bohatý a pod.. (Porov. Jn 21, 15-19)

22. 5. Sobota

„Ak sa celkom dáme k dispozícii Bohu a ochotne plníme jeho vôľu, on sám sa postará o to, čo bude pre nás osožné”.

Keď pozorujeme život ľudí, vidíme aké sú ich životné osudy rôzne. Jedni žijú v chudobe a biede, iní v dostatku a prepychu. Jedni sú chorí, iní celý život nemajú vážne zdravotné ťažkosti. Niektorí zomierajú mladí, iní sa dožijú dlhého veku. Niektorí prežívajú svoju vieru úprimne, iní povrchne. Bolo to tak v Ježišovej dobe, bolo to tak i keď žil sv. Ignác. Je to tak aj dnes. Prečo je to tak? Dôvodov je iste viac. Ignác nám hovorí slová, ktoré sú veľkým vyznaním dôvery voči Bohu, že „Ak sa celkom dáme k dispozícii Bohu a ochotne plníme jeho vôľu, on sám sa postará o to, čo bude pre nás osožné”. Veríme týmto slovám?
Môžeme si uvedomiť, že Ježiš Kristus neprišiel riešiť problémy ani spoločenské, ani majetkové, ani sociálne. Ako sám povedal prišiel, aby sme mali život v plnosti. O to sa celý život usiloval, aby ľuďom zjavil Boha a jeho lásku. Pozýval všetkých, aby mu uverili, podľa jeho evanjelia žili a tak dosiahli plnosť života v láske k Bohu i k ľuďom. To je možné v rôznych životných okolnostiach. Petrovi povedal aby ho nasledoval cestou obety svojho života. O apoštolovi Jánovi sa vyjadril, že jeho cesta bude iná. (Porov. Jn 21, 20-25)
Ak Ježišovi uveríme, nebude nám ťažké prijať ani Ignácove slová. Prosme, aby sme mu verili a podľa jeho evanjelia aj žili.

23. 5. Nedeľa

„Viac ako učenosť nám pomôže dobrý život, aby sme dary Svätého Ducha vedeli aj prijímať, aj rozdávať na všetky strany”.

Keď Ignác hovorí tieto slová, neznamená to, že by bol proti vzdelaniu, že by ho neuznával. Sám si uvedomil, že potrebuje väčšie vzdelanie, aby mohol hovoriť ľuďom o Bohu. Preto ako 33 ročný si v Barcelone spolu s deťmi sadol do školských lavíc a začal sa učiť latinčinu. Potom študoval na univerzitu v Alcale a Salamanke. Keď mal 38 rokov začal študovať filozofiu a teológiu na univerzite v Paríži. Sv. Ignác zdôrazňuje v súlade s tým, čo hovoril Ježiš, že dobrý život je potrebnejší ako učenosť. Môžeme sa o tom presvedčiť aj z mnohých udalostí našich čias. Môžeme si uvedomiť, ako sa často krát zneužívali a zneužívajú poznatky o svete a jeho zákonoch proti dobru ľudí, napr. na výrobu zbraní a iných vecí, ktorými si ľudia ubližujú, lebo odmietajú žiť v láske, ako nám hovorí Ježiš.
Boh dáva svojho Ducha apoštolom, napĺňa ich silou, pokojom, odvahou, aby svedčili o jeho láske, šírili ju a prinášali všetkým ľuďom. Boh chce dať svojho Sv. Ducha aj nám. Potrebujeme Boha, potrebujeme prijímať dary Ducha Sv., aby v nás pôsobila jeho láska, aby sme vytvárali a šírili dobro a lásku a ostatné dary Ducha Sv. ešte viac. Prosme o to osobitne dnes, na Slávnosť Zoslania Ducha Svätého.

24. 5. Pondelok

„Žiadna stvorená vec nemôže v duši spôsobiť takú radosť aká sa môže vyrovnať radosti Ducha Svätého”.

Iste sme už zažili veľa chvíľ, keď sme prežívali radosť. Niekedy to bolo z krásy prírody, inokedy z dobrého jedla, alebo keď sa nám niečo podarilo v práci, a pod. To všetko bolo krásne a vďaka Bohu za to. Inú radosť sme prežívali z blízkosti Boha pri modlitbe, alebo keď sme prijali odpustenie, keď sme cítili pochopenie, dôveru, lásku. Takáto radosť bola oveľa hlbšia a viac nás povzbudila ku konaniu dobra. Prosme, aby sme boli vnímaví na rôzne prejavy Božej blízkosti a lásky a vedeli sa z toho radovať a za to ďakovať.

25. 5. Utorok

„Kto chce lepšie nasledovať Krista, namiesto pôct a povesti učenosti mal by - tak ako Kristus - prijať skôr chudobu a to, že ho budú aj odmietať a pokladať za blázna; aj keby sa tým nič nepridalo k Božej sláve”.

Tieto slová sv. Ignáca sa môžu zdať neprijateľné. Veď kto by chcel žiť v chudobe a nedostatku, keď môže mať čo potrebuje k životu? Kto by chcel, aby ho pokladali za blázna? Každý by chcel radšej, aby si ho vážili. A predsa sa stáva, že ľudia sa rozhodnú žiť v chudobe, obetovať sa pre druhých, hoci sú s tým spojené mnohé ťažkosti, aj nepochopenie a výčitky blízkych, posmech a pod. Také rozhodnutie dokáže urobiť len ten, kto veľmi miluje. Ježiš sa z lásky k nám rozhodol stať človekom, zomrieť, obetovať sa za nás. Preto sv. Ignác oprávnene spája: „Kto chce lepšie nasledovať Krista…”.
Niekomu sa môže zdať, že veriť v Boha, to znamená v prvom rade zriekať sa toho, čo je dobré, príjemné, zachovávať prikázania, ktoré nás „obmedzujú”, zapierať sa, a pod. To je ale nepochopenie. Veriť v Boha, nasledovať Ježiša, to v prvom rade znamená milovať Boha a všetkých ľudí a celý svet. Je pravda, že s tým sú neraz spojené aj ťažkosti, prijať kríž. Len ten kto skutočne miluje, dokáže nasledovať Krista, prijať chudobu i posmech… Ten, kto si zakladá na bohatstve, sláve, postavení, ťažko sa priblíži k chudobným a trpiacim. Prosme, aby sme viac nasledovali Ježiša v láske k Bohu i ľuďom. Nestratíme, naopak, získame oveľa viac. (Mk 10, 28-31)

26. 5. Streda

„Keby niekto žiadal od teba to, čo pokladáš za škodlivé, postaraj sa, postaraj sa, aby si to odoprel takým spôsobom, aby ten, kto ťa o to žiadal, zastal tvojím priateľom”.

Už sme asi zažili situáciu, keď sme nemohli alebo nedokázali vyhovieť niekomu v tom, o čo nás žiadal. Pán Ježiš bol veľa krát v takej situácii, keď nemohol splniť prianie. Jedna z takých situácií bola, keď apoštoli Jakub a Ján ho prosili: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.” (Mk 10, 35-40)
Aj sv. Ignác nás týmito slovami pobáda, aby sme sa snažili citlivo a s láskou vyjadriť, aj keď nemôžeme vyhovieť niekomu, lebo to, o čo nás žiada je škodlivé alebo nesprávne. Láska radí, aby sme neurazili, neponížili, či nezahanbili človeka ani vtedy. Prosme Ježiša, aby sme sa učili takejto múdrosti a citlivej láske.

27. 5. Štvrtok

„Na ošetrovanie chorého nech sa vydajú aj posledné úspory. My, ktorí sme zdraví, ľahko vyžijeme na suchom chlebe, ak by sme už nemali ničoho iného”.

Tieto slová nie sú len nejaké nariadenie pre rehoľníkov. Tu sa ukazuje veľkosť osobnosti sv. Ignáca, veľkosť jeho lásky a ochoty nasledovať Ježiša Krista. On vedel, aký bol Ježiš Kristus osobitne pozorný ku chorým a trpiacim. (Mk 10, 46-52)Okrem toho sám poznal utrpenie chorých i to, aká je dôležitá Božia a ľudská pomoc pre trpiacich ľudí.
Aj v našich časoch, hoci úroveň odbornej zdravotníckej pomoci je iste väčšia ako v Ježišovej, či Ignácovej dobe, je dôležité, aby sme boli vnímaví na potreby chorých a trpiacich a ochotne pomáhali aspoň zmierniť ich ťažkú situáciu, ako môžeme.

28. 5. Piatok

„Každá vec má takú hodnotu, akú jej určil Boh”.

Toto sú jasné slová. A predsa ich pravdu nie vždy rešpektujeme a zachovávame. Človek totiž neraz sám chce určovať hodnotu, zmysel, význam vecí i udalostí. Keď je to v rozpore s tým, čo určil Boh, môžeme sa presvedčiť, že to vždy prinesie zlé dôsledky. Uvediem možno až príliš jednoduché príklady. Deň je na to, aby sme podľa svojich možností pracovali a noc, aby sme odpočívali. A predsa koľko ľudí nechce pracovať a v noci sa napr. zabávajú. Potom samozrejme majú prevrátený život. Dary zeme sú pre všetkých a predsa, koľko ľudí je hladných a žijúcich v biede. Chrám je miestom modlitby a niektorí z neho robia miesto obchodovania nielen s obetnými zvieratami. (Mk 11, 11-25)
Je pre nás dobré, keď rešpektujeme to, čo nám hovorí Boh a keď podľa toho žijeme. Inak budeme vytvárať pre seba i druhých len problémy. Čo je lepšie? Pre čo sa rozhodnem?

29. 5. Sobota

„Hrubý a beztvarý peň netuší, že môže byť okresaný na sochu, a tá sa preslávi ako umelecký zázrak. Iba umelec vidí, čo z neho môže vzniknúť. Podobne ani mnohí ľudia vôbec nevedia, čo je to byť kresťanom, a preto nechápu, že Božia ruka ich môže pretvoriť na svätých, keby sa nevzpierali ruke tohto umelca”.

Poznáme to z mnohých oblastí života v rodine, v rehoľných komunitách, v zamestnaní, ako je dobre keď sa ľudia chápu, keď spolupracujú. Poznáme aj opak, koľko problémov si spôsobujeme sebeckým odmietaním pomoci, neochotou spoluvytvárať dobro. O čo viac to platí v našom vzťahu k Bohu.
Ježiš tiež skúsil odmietanie toho, čo učil, odmietanie lásky, ktorú ponúkal ľuďom. (Mk 11, 27-33)Proti takému postoju je aj Ježiš „bezmocný”. Nikomu nenanucuje pravdu a lásku, nenútil ľudí, aby mu uverili.
Sv. Ignác nás chce týmto obrazom povzbudiť, aby sme ochotne spolupracovali s Bohom, aby sme sa otvorili pre pôsobenie jeho lásky v nás, aby sme sa stávali svätými ľuďmi. Byť kresťanom, znamená usilovať sa byť milujúcim človekom, tak ako nám to ukazuje Ježiš svojím životom. Prosme ho, aby sme sa takými stávali, aby sme ho ochotne nasledovali.

30. 5. Nedeľa

„Kto chce vystúpiť do výšok, musí dlho zostupovať do hlbín”.

Tieto slová si zdanlivo protirečia a predsa vyjadrujú veľkú pravdu. Kto dosiahol veľa v oblasti poznania, vedy, umenia, musel prežiť veľa času v ústraní, obrazne povedané zostúpiť do hlbín samoty. To platí ešte viac v oblasti viery v Boha. Kto chce rásť vo viere, dôvere, láske k Bohu, musí zostúpiť to hlbín ticha, modlitby, dôverného spojenia s Bohom.
To osobitne hlboko prežíval sv. Ignác nielen v období svojho obrátenia, ale aj potom, vlastne po celý život. Pritom bol aj človekom veľmi aktívnym, činným. Jednou z jeho zásad bolo „byť kontemplatívnym v činnosti”.
Boh nás celým zjavením, osobitne cez zjavenie tajomstva Najsv. Trojice pozýva, aby sme prežívali svoj život ako vzťah lásky k Nemu, k ľuďom i k celému stvoreniu. Takýto spôsob života harmonicky spája modlitbu s činným konaním dobra - zostupovanie do hlbín, s vystupovaním do výšok. Prosme Pána, aby sme oboje dokázali.

31. 5. Pondelok

„Hriech márnosti a bezobsažnej slávy sa rodí z nevedomosti a slepej sebalásky”.

Odmietanie Boha a jeho lásky má rôzne podoby, ale v podstate jeden základ, neuvedomenie si a neprijatie Božej lásky a slepé zahľadenie sa do seba - sebalásku, možno správnejšie sebectvo. To sa prejavovalo od hriechu prvých ľudí až po naše časy. Aj Pán Ježiš to zakúsil, keď ho odmietli veľkňazi, zákonníci a starší z Izraela. Aj podobenstvo, ktoré vyrozprával Ježiš o vinici, zlých najatých vinohradníkoch a o tom, ako zabili syna majiteľa vinice, vystihuje tento odveký problém. (Mk 12, 1-12)
Iste sa s týmto stretal aj sv. Ignác, preto vyslovil tieto slová. Nech sú aj pre nás upozornením. Veď aj v našej dobe má sebectvo ľudí rôzne podoby, túžbu po prázdnej sláve, vyhľadávanie márnosti, vecí bez hodnoty, ktoré prinášajú len sklamanie a nešťastie.
Pozrime si v modlitbe aj na seba, či to nie je aj náš osobný problém a prosme Pána, aby sme odmietali všetky akokoľvek lákavé ponuky a vplyvy zla. Prosme, aby sme boli a usilujme sa byť čestnými a zodpovednými správcami darov, ktoré nám Boh dal.

1. 6. Utorok

„Sú tri neklamné dôkazy správne usporiadaného rehoľného domu: ak sa presne zachováva klauzúra, čistota a pravidlo o mlčaní”.

Tieto slová môžu znieť ľuďom, ktorí nežijú v rehoľných domoch nezrozumiteľne, preto ich trochu objasním. Sv. Ignác tu chce vyjadriť, že pre usporiadaný život v kláštore sú potrebné niektoré podmienky a pravidlá. Klauzúra je zamedzenie vstupu do niektorých priestorov kláštora tým, ktorí v ňom nebývajú, aby rehoľníci mali potrebné ticho a pokoj na modlitbu a pod. Podobne je to aj v otázke mlčania, že sa mohlo rozprávať len v určenom čase a na určenom mieste, aby sa zbytočne nerozptyľovali. Od čias sv. Ignáca sa iste niektoré veci v tejto oblasti zmenili. Udržiavanie čistoty v dome je asi samozrejmá známka správneho života.
My si môžeme obsah a zmysel týchto slov uvedomiť a využiť každý podľa svojej potreby. Môžeme si ujasniť čo je potrebné pre dobrý, pokojný, harmonický život, či v rehoľnej komunite alebo v rodine, čo náš spoločný život napomáha, čo ho kazí.
Pre dobré vzťahy každej spoločnosti sú potrebné prirodzené i duchovné hodnoty, podmienky, pravidlá, zákony a ich zachovávanie.
Aj Pán Ježiš na to upozornil, keď hovoril, že treba dať Bohu, čo je božie a cisárovi čo patrí cisárovi. (Mk 12, 13-17)Dobrý rehoľník, dobrý kňaz, dobrý kresťan musí sa usilovať byť dobrým, čestným, zodpovedným človekom vo všetkých oblastiach a vzťahoch života. Ak by nezachovával poriadok v jednej oblasti, ovplyvní to negatívne aj ostatné.
Ako je to v mojom prostredí, v mojich vzťahoch? Potrebujem niečo zmeniť k lepšiemu? Ako to chcem urobiť? Prosme Boha, aby sme to, čo treba, napravili.

2. 6. Streda

„Kto túži vykonať veľké veci v Božej službe, nech sa predovšetkým vystríha toho, aby nemal priveľa rozumu”.

V prežívaní svojej viery, pri poznávaní Boha a jeho zjavenia, v úsilí o dobro, máme využívať všetky dary, schopnosti, príležitosti, ktoré nám Boh dal. Avšak len naše úsilie nestačí. Prvé a hlavné miesto patrí Bohu. Náš rozum, ani iné naše schopnosti nestačia, aby sme poznali a pochopili všetky skutočnosti, všetky pravdy o Bohu, o večnom živote po smrti. Kto by sa v tom spoliehal len na seba, zlyhá. Príkladom nám môžu byť saduceji, ktorí neverili v zmŕtvychvstanie. Aby si „dokázali svoju pravdu” prišli za Ježišom s vymysleným príbehom a so zdanlivo neriešiteľnou otázkou o tom, komu bude manželkou pri vzkriesení žena, ktorú mali siedmi bratia za manželku v tomto živote. Ježiš pokojne rieši aj tento ich „problém” a poukazuje na to, že po vzkriesení budeme žiť už iným životom, už budú iné vzťahy v porovnaní s tým, ako to bolo v tomto živote.
Boh nám zjavuje pravdy, ktoré presahujú možnosti nášho skúsenostného i rozumového poznania. Dôverovať a milovať je viac ako všetko poznať a porozumieť. Prosme Boha, aby sme mu dôverovali viac ako sebe, alebo komukoľvek inému.

3. 6. Štvrtok

„Ako málo je tých, ktorí prijímajú drahocennú Ježišovu Krv na svoju spásu”.

Netreba hĺbkovú analýzu týchto slov, či to Ignác myslel ako výčitku, alebo je to bolestný povzdych, aby sme si uvedomili ich pravdivosť a význam aj pre naše časy, pre každého z nás. Dnes na slávnosť Najsv. Kristovho tela a krvi si môžeme uvedomiť každý, ako je to s naším chápaním a prijímaním Daru Ježišovej lásky. Ježiš nám dáva svoje telo a krv v podobe chleba a vína, ako zdroj života pre našu lásku. Povedal nám to jasne: „Veru, veru hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň”. (Jn 6, 53-54)Keď nasýtil tisíce ľudí piatimi chlebami a dvoma rybami, ktoré mu ponúkli apoštoli (LK 9, 11b-17)to bol v očiach učeníkov a všetkých ľudí veľký zázrak. Ako napísal sv. Ján, ľudia žasli a chceli Ježiša vyhlásiť za kráľa. (Jn 6, 14-15)Nestačí len žasnúť. Máme prijímať a žiť.
Hoci sa situácia od čias sv. Ignáca v spôsobe prijímania Eucharistie zmenila, zostávajú Ježišove aj Ignácove slová i dnes výzvou, aby sme si prehĺbili a oživili svoj vzťah k Ježišovi a k Eucharistii. Práve v tomto období pristupuje veľa detí k prvému sv. prijímaniu. Neraz sa z toho robí viac vonkajšia oslava. Koľko z nich pokračuje v prijímaní Kristovho tela a koľko ich prestane veľmi rýchlo aj chodiť do kostola a prijímať Ježiša a jeho lásku. Iste, je to skôr záležitosť ich rodičov, ako samotných detí.
Hľadajme každý úprimne, čo potrebujeme a máme zmeniť u seba, v našom chápaní a prístupe k daru, v ktorom nám dáva Pán Ježiš sám seba, svoju lásku, svoj život, aby sme prijímali Ježišovo telo a krv na svoju spásu.

4. 6. Piatok

„Treba málo hovoriť a mnoho počúvať”.

My ľudia sme rôzni. Niektorí radi a veľa rozprávajú, iní zasa málo. Je dôležité hľadať a mať správnu mieru koľko hovoriť, komu a čo. Podobne je to i s počúvaním a samozrejme aj s mnohými inými prejavmi nášho spoločného života. Najlepším kritériom pre poznanie správnej miery koľko hovoriť, komu čo povedať, je láska. Mnohovravnosť oslabuje vážnosť a dôležitosť toho, čo hovoríme a je skôr záťažou ako pomocou.
Slová sv. Ignáca majú osobitný význam vo vzťahu k Bohu. Boh vie akí sme, čo potrebujeme, jemu nemusíme veľa hovoriť. Potrebujeme však veľa počúvať to, čo on hovorí nám a snažiť sa to chápať a podľa toho žiť.
Krátky úryvok z Markovho evanjelia (Mk 12, 35-37) nám ukazuje, ako zákonníci, odborníci na poznanie Božieho zjavenia nesprávne chápali a vysvetľovali vzťah medzi Ježišom a Dávidom. Nech nás povzbudia slová sv. Ignáca: „Treba málo hovoriť a mnoho počúvať” i to, čo napísal sv. Marek: „A veľký zástup ho počúval s radosťou”. Keď sa budeme podľa nich riadiť, stále viac budeme poznávať Boha a jeho lásku a tak budeme vytvárať lepšie vzťahy s ľuďmi i s Bohom. Ako je to s mojím hovorením? Ako je to s mojím počúvaním? Čo v tom mám, potrebujem zlepšiť?

5. 6. Sobota

„Čokoľvek robíme, nevyhľadávajme pochvalu. Každý náš čin nech je však taký, aby sa mu nič oprávnene nedalo vyčítať”.

Nie je zriedkavé stretnúť človeka, ktorý sa chváli tým, čo urobil, čo dokázal a očakáva uznanie, pochvalu. Takí ľudia boli aj zákonníci v Ježišovej dobe, ktorí radi chodili v dlhých rúchach, túžili po pozdravoch na uliciach, po prvých miestach v synagógach a na hostinách. Ježiš varuje svojich učeníkov pred takýmto správaním, pretože nevedie človeka k láske ku druhým ľuďom, ale skôr k povyšovaniu sa nad iných. (Mk 12, 38-40)
Určite to dobre poznal aj sv. Ignác zo správania svojich súčasníkov na šľachtických dvoroch a aj v kruhoch kňazov a cirkevných hodnostárov, ktorí sa viac usilovali o hmotné zabezpečenie seba a svojich príbuzných, ako o službu Bohu a dobro ľudí. Byť pokorným a skromným človekom nie je ľahké ani v našej dobe, keď sa v médiách viac vyzdvihujú celebrity, ako tí čo čestne, poctivo pracujú, ako dobrí a obetaví ľudia, ktorí sa usilujú pomáhať chudobným a trpiacim, ako dobrí otcovia a matky, čo s obetavou láskou vychovávajú svoje deti a sú verní svojmu poslaniu. Prosme, aby sme formovali svoje myslenie a správanie podľa pravdy týchto Ježišových a Ignácových slov.

6. 6. Nedeľa

„Jeden neobvyklý a znamenitý skutok ďaleko vyniká nad tisíce obyčajných”.

Mohlo by sa zdať, že sv. Ignác sa týmito slovami prispôsobuje mysleniu tohto sveta: robiť výnimočné skutky, aby sa človek, ktorý ich robí, stal bohatým a slávnym. Také myslenie je Ignácovi po jeho obrátení vzdialené. Prvoradé je pre neho, aby všetko, čo robí, bolo na božiu slávu. Pripomeňme si, čo sme hovorili na začiatku, že všetko, čo človek robí s láskou, je na božiu slávu. Iste, medzi tým čo robíme, môže byť niečo viac neobvyklé, výnimočné, iné môže byť zase to, čo robíme bežne, napr. každodenné práce. I keď reakcie ľudí sú rôzne, zostáva pravdou, že hodnotu všetkému čo robíme dáva naša láska.
Túto pravdu, si môžeme overiť na tom, čo konal Pán Ježiš. Ľudské reakcie na jeho slová a konanie boli síce rôzne. Všetko však čo hovoril a konal, bolo zjavením božej lásky. Či ľudia žasli nad vzkriesením naimského mládenca (Lk 7, 11-17), alebo sa búrili proti jeho slovám, Ježiš neprestal konať dobro. Prosme, aby sme sa Ježišovi podobali.

7. 6. Pondelok

„Kto zakotvil svoje srdce v Bohu, ako mu je to len možné, a Boha má ustavične v srdci, ten žije blažene”.

Túžba po šťastí je jedna z najväčších, aké my ľudia máme. To máme spoločné. V hľadaní a dosahovaní šťastia sa však rozchádzame. Z dejín, i zo súčasnosti môžeme poznať, aké rôzne hodnoty i nehodnoty zaujali jednotlivých ľudí, o čo sa usilovali mysliac, že keď to dosiahnu, budú šťastní, blažení. Je pre nás dobré si uvedomiť a poučiť sa z toho, ako sa mnohí mýlili, keď si mysleli, že budú šťastní ak budú bohatí, slávni, a pod. Aj sám sv. Ignác sa presvedčil, že život rytiera v službách svetského kráľa nie je cesta k skutočnému šťastiu. Boh mu dal postupne poznať pravdu týchto slov: „Kto zakotví svoje srdce v Bohu, ako mu je to len možné, a Boha má ustavične v srdci, ten žije blažene”. Ignác prežil obrátenie a zmenil svoj život. Rozhodol sa slúžiť Ježišovi, ktoré si predstavil ako kráľa, o čom svedčia rozjímania v Duchovných cvičeniach.
Hľadajme aj my pravdu o našom šťastí. Nájdeme ju v Ježišovej reči na hore, v blahoslavenstvách. (Mt 5, 1-12) Ježiš tu hovorí, že naše šťastie je založené na láske. Len vtedy a natoľko môžeme byť šťastní, nakoľko budeme prežívať svoj život, všetky vzťahy, všetky udalosti a situácie s láskou. Môžeme byť chudobní, hladní, môžu nás prenasledovať, ak to všetko budeme prežívať s Bohom, ak naše srdce bude milovať čistou, nesebeckou láskou, budeme žiť šťastne, blažene. Tu, v tomto živote sa o to môžeme len snažiť. V plnosti dosiahneme lásku a teda aj šťastie až vo večnosti. Veríme Ježišovi? Alebo si chceme aj naďalej ísť svojou cestou za šťastím? Deň čo deň sa môžeme presvedčiť, že jedine Ježiš má pravdu.

8. 6. Utorok

„Muži, ktorí vynikajú v čnosti, aj keď nevedia veľa o rôznych spôsoboch, ako pomáhať blížnym, už svojím vlastným príkladom kážu veľmi výrečne a svedectvom vlastného života povzbudzujú k statočnému životu účinnejšie, ako by to mohli urobiť aj najvzdelanejší a najskúsenejší rečníci”.

Byť vzdelaným nie je to isté ako byť múdry. Vzdelaním človek nadobudne veľa poznatkov. Múdry človek žije v súlade s tým, čo hovorí Boh. Ľudia, ktorí vynikajú dobrotou a láskou, sú skromní a pokorní, sú pokojní a trpezliví, sú vynaliezaví v pomáhaní druhým a kreatívni v konaní dobra, pravdu nepresadzujú násilím, ale ju predkladajú s láskou. Takí ľudia sú svetlom sveta a soľou zeme. (Mt 5, 13-16) Svojím životom svedčia o Božej láske, ukazujú správnu cestu a prinášajú iným povzbudenie a chuť žiť aj vtedy, keď je život ťažký, plný starostí a problémov.
Prosme Pána aby sme sa takými stávali, aby sme boli svetlom a soľou pre druhých, ako to myslel a chce od nás Ježiš.

9. 6. Streda

„V láske môžeme stále vzrastať a stále sa zdokonaľovať, lebo predmet našej lásky je nekonečný”.

Keď ide o náš život, môžeme si uvedomiť, ako nie naraz, ale postupne rastieme, postupne sa rozvíja naše telo, poznanie i duchovný život. Niečo podobné si môžeme uvedomiť aj keď ide o dejiny celého ľudstva. Boh dal ľuďom postupne poznávať seba a svoje zámery, svoju lásku. V plnosti sa zjavil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Ježiš neruší to, čo Boh zjavil v Starom zákone, ale prináša naplnenie zjavenia o Bohu, že je Láska. (Mt, 5, 17-19) To znamená aj pre nás, že v poznávaní Boha a v láske k Bohu môžeme stále vzrastať a stále sa zdokonaľovať, lebo predmet našej lásky je nekonečný. Je ním sám Boh. Milovať Boha je ten najväčší a najkrajší zmysel nášho života, ktorý môžeme stále viac dosahovať, až do nekonečna. Daj, Pane, aby to tak bolo.

10. 6. Štvrtok

„V láske môžeme stále vzrastať a stále sa zdokonaľovať, lebo predmet našej lásky je nekonečný”.

Tieto slová sv. Ignáca nie sú len nejakou všeobecne myslenou výzvou, ale majú celkom konkrétne uplatnenie.
Aj Ježiš nám predkladá oblasti vzťahov k Bohu i ľuďom, v ktorých môžeme vidieť, že prináša plnšie chápanie toho, čo Boh zjavil a ako to možno uplatňovať. (Mt 5, 20-26) Obsahom 5. božieho prikázania „Nezabiješ” nie je len ochrana života človeka, ale aj ochrana dobrých vzťahov, ochrana lásky. Aj ten kto sa hnevá na iného človeka, koná proti 5. božiemu prikázaniu, - zabíja lásku vo svojom srdci. Tak podobne môžeme poznávať aj iné oblasti života a nachádzať, ako Ježiš prináša plnšie chápanie Božieho zjavenia. Keď budeme žiť podľa jeho evanjelia, budeme prežívať krajší, šťastnejší život my, aj iní okolo nás. Zamyslime sa a v modlitbe prosme, aby sme spoznali konkrétnu oblasť, kde môžeme viac rásť v láske k Bohu i ľuďom a usilujme sa to zmeniť k lepšiemu.

11. 6. Piatok

„Voči hriešnikom sa správaj ako milujúca matka, ktorá sa obetavo a súcitne skláňa ku svojmu chorému dieťaťu a nežne ho láska a teší viac, ako keď je zdravé a plné síl”.

Vo Svätom Písme máme veľa obrazov, ktoré vyjadrujú obetavú a starostlivú lásku Boha k nám ľuďom. Medzi tie najpôsobivejšie patrí obraz milujúceho otca, milujúcej matky, či dobrého pastiera., Boh nám prejavil svoju lásku najviac cez svojho Syna Ježiša Krista. Symbol, ktorý nám ju predstavuje je jeho prebodnuté srdce. Ježiš nás takto, do krajnosti miloval, aby nás zachránil od následkov zla, ktoré si svojím sebectvom spôsobujeme, teda aby nás vykúpil, ale tiež preto, aby nám bol príkladom, aby sme sa aj my tak navzájom milovali. Buďme vnímaví na to, čo nám Boh zjavuje. Buďme vnímaví aj na lásku, ktorú nám Boh dáva cez našich najbližších a opätujme ju. Prosme dnes Pána Ježiša, aby nás láska jeho milujúceho srdca naplnila a pretvárala, aby sa naše srdce čo najviac podobalo jeho srdcu, naša láska jeho láske, náš život jeho životu.

12. 6. Sobota

„Neodsudzuj skutok druhého akoby šlo hneď iba o zlý skutok. Skúmaj aj úmysel, ktorý mohol byť celkom čestný aj statočný, hoci navonok vyzerá skôr zle”.

Často skusujeme, ako prirýchlo ľudia posudzujú správanie iných bez toho, aby sa aspoň trochu zamysleli nad problémom zo strany toho druhého. Na všetko majú len svoje kritériá, často krát veľmi sebecké. Tým si samozrejme zaťažujú svoje vnútro i vzájomné vzťahy s inými ľuďmi. Každé sebectvo znečisťuje srdce, lásku človeka.
Sv. Ignác nás povzbudzuje, aby sme sa takéhoto unáhleného posudzovania chránili.
Dobrý príklad si môžeme zobrať aj od Panny Márie, Ježišovej matky, ako nekritizovala a neposudzovala Ježiša, že zostal v Jeruzaleme, keď ona s Jozefom a ostatnými pútnikmi sa vracali zo slávnosti domov. (Lk 2, 41-51)A hoci nechápala slová synovej odpovede, uvažovala nad nimi a ticho, pokojne a s láskou zvládla takú náročnú situáciu. V tom sa ukazuje nesebeckosť, čistota Máriinej lásky. Prosme, aby sme sa aj my usilovali o takúto čistú, nesebeckú lásku.

13. 6. Nedeľa

„Miluj aj ľudí veľmi skazených, miluj v nich zbytok ich viery v Krista a keby už vôbec neverili, miluj čnostný život, ktorý zradili, miluj Boží obraz, ktorý v sebe nosia, miluj Kristovu krv, ktorou, ako veríš, boli vykúpení”.

Milovať ľudí, ktorí sú dobrí, najmä k nám, je pre nás samozrejmé. Milovať ľudí, ktorí zle žijú je ťažké. Sv. Ignác nás týmito slovami povzbudzuje, aby sme milovali aj ľudí, ktorí konajú to, čo je zlé, a odhaľuje nám aj dôvody, pre čo ich máme milovať.
Aj Ježiš Kristus nám svojím životom ukazuje, ako sa máme zachovať voči takým ľuďom. On sám bol veľmi pozorný, citlivý k hriešnikom, najmä k tým ktorí chceli zmeniť život. Svojou láskou ich k tomu vyzýval, povzbudzoval. (Lk 7, 36-50) Aj ženu, nad hriešnosťou ktorej sa farizej Šimon pohoršoval, Ježiš prijíma, lebo vidí do jej srdca a vyzdvihuje jej lásku a vieru. Ako by sme sa asi zachovali my? Ako sa správame voči hriešnikom? Sme schopní vidieť nielen ich hriechy, ale aj pohliadnuť do ich vnútra, neodsudzovať ich a pomôcť im svojou citlivou láskou? Prosme, aby sme sa v tom Ježišovi podobali.

14. 6. Pondelok

„Prosím vás pre milosť Ježiša Krista, zabudnite na to, čo je minulosťou a neúnavne vzrastajte v čnostnom živote, akoby ste sa iba teraz vydávali na takú dlhú cestu”.

Často sa stáva, že si svoj život zaťažujeme naučenými spôsobmi správania, zlými návykmi, predsudkami, a pod. Dnešné slová sv. Ignáca nám môžu byť povzbudením, aby sme sa snažili zanechať, obmedzovať tieto zlé návyky, ktoré sme si vytvorili alebo prebrali od iných a aby sme sa neúnavne usilovali o dobro a lásku. V podobnom duchu hovorí aj Ježiš svojím učeníkom, aby láska bola pre nich vyššou hodnotou a dôležitejším pravidlom ako spravodlivé vymeriavanie „oko za oko”. (Mt 5, 38-42) Čím sa riadim ja? V čom sa potrebujem zmeniť, aby som sa viac podobal Ježišovi a žil podľa jeho evanjelia a slov sv. Ignáca?

15. 6. Utorok

„Pre toho, kto chce, nič nie je ťažké, a už vôbec nie to, čo sa má urobiť z lásky”.

Myslím, že sme už skúsili pravdivosť týchto slov sv. Ignáca. Je to už tak, že motivácia je pre nás ľudí veľmi dôležitá. Pýtajme sa sami seba, ale úprimne: Čo je pre mňa tou najsilnejšou motiváciou? Môžeme si to vyjasniť v rôznych oblastiach, v tom, čo robíme, aké vzťahy tvoríme s najbližšími, ako žijeme atď.
Boh nám zjavuje, že jeho bytostným princípom je láska a ona je aj najväčšou a najdôležitejšou motivačnou silou života a všetkých vzťahov pre nás ľudí. Preto Ježiš hovorí slová, ktoré nám robia asi nemálo problémov a ešte dlho budú: Milujte aj svojich nepriateľov. (Mt 5, 43-48) Ježiš nám ich nehovorí preto, aby sme mali s nimi problémy, ale práve naopak. Chce nám povedať a svojím životom ukazuje, že jedine láskou možno prekonať všetky problémy, nepriateľstvá, samotné zlo a z toho plynúce nešťastie. Uverme nanovo Ježišovi a usilujme sa dať lásku na prvé miesto našich životných hodnôt. Tak sa stane pre nás tou najsilnejšou motiváciou.

16. 6. Streda

„Najcennejšia koruna očakáva v nebi tých, ktorí vykonávajú svoje skutky so všetkou svedomitosťou, a akou je to možné. Nestačí totiž robiť dobré skutky samy o sebe, ale treba ich konať dobre”.

Z mnohých oblastí nášho života vieme, že študentom nestačí chodiť do školy a učiť sa, ale treba sa učiť tak, aby učivo pochopili, aby skúšky urobili, aby to, čo sa naučili dokázali uplatniť v živote, a to čo najlepšie. Nestačí chodiť do zamestnania, je potrebné, aby človek robil prácu odborne, aby mal dobré vzťahy k spoluzamestnancom i k vedeniu. Nestačí len uzavrieť manželstvo, byť vysvätený za kňaza, ale je potrebné prežívať svoje životné povolanie čo najviac v súlade s Božou vôľou a teda s láskou. V tomto zmysle hovorí aj sv. Ignác. V tomto duchu hovoril aj Ježiš, keď upozorňoval učeníkov a všetkých, čo ho počúvali, že nemajú konať dobré skutky, dávať almužnu, modliť sa, konať skutky sebazapierania pre obdiv ľudí, ale z lásky k Bohu, ktorý vidí do srdca, aký je vnútorný úmysel. Čo by som povedal o svojom správaní, o konaní dobrých skutkov v mojom povolaní, rodine a tiež v duchovnom živote? Čo by o tom povedal Boh?
Myšlienky sv. Ignáca z predchádzajúcich dní sú na stránke „Myšlienky sv. Ignáca z Loyoly”.

17. 6. Štvrtok

„Keď Boh je naším učiteľom, jedna hodina v Manrese nás naučí viac, ako by nás mohli naučiť iní učitelia celého sveta”.

Všetci sa musíme učiť. Učili sme sa chodiť, rozprávať, čítať, písať, a mnoho iných vecí. Mali sme mnohých učiteľov. Tí prví boli naši rodičia, a po nich mnohí ďalší. V učení potrebujeme pokračovať po celý život. Čomu sa potrebujem učiť v tejto etape života? Kto sú moji učitelia? Aké miesto má medzi nimi Boh?
Aj sv. Ignác sa učil v rodine, škole i na univerzite v Paríži. Týmito slovami chce Ignác vyzdvihnúť pravdu, že to, čo nás učí a ako nás učí Boh je pre nás dôležitejšie ako iné poznatky. Ignác prežil v španielskom mestečku Manresa osobné stretnutie s Bohom pri svojich duchovných cvičeniach, keď meditoval o Bohu a o tom, k čomu ho Boh volá.
Ježiš bol Učiteľom pre svojich apoštolov a ostatných učeníkov. Keď im hovoril o modlitbe, zdôraznil, že dôležité nie je množstvo slov, ale úprimnosť, dôvera a láska, s ktorou modlitbu prežívame. Modlitba nás má viesť k Bohu a k láske k ľuďom.
Ako je to s mojou modlitbou? Ako ju prežívam? Čo potrebujem zmeniť?

18. 6. Piatok

„ Spása ktoréhokoľvek človeka nech pre teba znamená viac než všetky poklady celého sveta”.

Každý človek, i skupina ľudí, ako štát, národ, si tvorí určitý hodnotový systém, ktorý vyjadruje, čo kto považuje za viac, či menej dôležité. Každý z nás má svoje „poklady”. Niektoré majú pravú, skutočnú hodnotu, iné sú bezcenné, falošné, nehodnotné. Ježiš to dobre vedel a preto upozorňoval svojich učeníkov, aby si zhromažďovali poklady, ktoré nebudú zničené, ktoré im zlodeji neukradnú, teda pravé poklady dobra a lásky, ktorých hodnota je večná. (Mt 6, 19-23)
Sv. Ignác nás, podobne ako Ježiš, upozorňuje na to, čo má v živote skutočnú hodnotu - je to spása človeka. Usilovať sa žiť podľa Kristovho evanjelia a pomáhať v tom aj iným je viac, ako všetky iné hodnoty, materiálne a akékoľvek iné.
Aké sú moje poklady? Kde ich zhromažďujem? Kde je moje srdce?

19. 6. Sobota

„Boh je štedrý. Z jeho rúk prijímam, čo nenachádzam v rukách ľudí. Ak mi nič nedajú, všetko dostanem od Boha”.

Každý deň ľudia prežívajú rôzne starosti, o život, o zdravie, o jedlo, o prácu, o dôveru a lásku svojich blízkych a pod. Niektoré z týchto hodnôt a vecí o ktoré máme starosť sú dôležité viac, iné menej. Asi sme skúsili, že nie všetko závisí od nás a ani iní ľudia nám nedokážu vždy pomôcť. Poznáme aj to, že niekedy sa ľudia, alebo aj my sami priveľmi staráme a nadmieru trápime nad niečím, akoby všetko záležalo od nás, akoby sme my museli všetko a hneď vyriešiť.
Slová sv. Ignáca na dnešný deň nám ukazujú, ako sa oslobodiť od prílišného trápenia a starostí, ktoré sa môžu stať pre nás veľkým bremenom. Veriť a dôverovať Bohu, že nás miluje, že nám pomôže v našich ťažkostiach, že vie o našich potrebách a postará sa o nás, dá nám, čo potrebujeme, to nie je nedbalosť, únik, to je veľká úľava a oslobodenie sa od nadmerného trápenia a starostí.
Aj Pán Ježiš nás povzbudzuje, aby sme sa príliš nestarali o to, čo budeme jesť, čo si oblečieme atď. (Mt 6, 24-34) Iste, potrebná miera záujmu a úsilia o všetky dôležité veci je správna. Napr. rodičia sa majú starať o zabezpečenie rodiny, detí, ale tým správnym spôsobom, v primeranej miere, aby to slúžilo pre ich spoločné dobro.
Ako je to v mojom živote? Viem nájsť ten správny spôsob a mieru ako sa postarať o potreby pre seba a svojich blízkych? Ako si uvedomujem svoju závislosť na Bohu, ako prežívam dôveru v Boha? Čo v tom potrebujem zmeniť?

20. 6. Nedeľa

„Skôr ako s niekým vstúpiš do priateľského vzťahu, usiluj sa spoznať, či ide o statočného človeka”.

V dnešnej dobe je veľa možností, ako sa ľudia stretávajú, spoznávajú. Možnosti cestovania po svete, kontaktovania sa cez internet sú na to veľkou príležitosťou. Je iste múdre byť opatrným pri nadväzovaní kontaktov, priateľstiev. Neopatrnosť v tom priniesla mnohým veľké problémy.
Sv. Ignác nás povzbudzuje, aby sme si dobre uvážili s kým sa spriatelíme. Máme sa usilovať spoznať toho človeka, jeho charakterové vlastnosti, danosti, jeho vnútorné osobnostné hodnoty, či ide o človeka statočného, dobrého, zodpovedného atď.
Podobný spôsob môžeme použiť aj vtedy, keď chceme poznať Ježiša. Kto je Ježiš, za koho ho ľudia pokladajú, kým je pre nás, čo nám dá priateľstvo s ním, aký máme vzťah k nemu? To sú otázky, ktoré si potrebujeme úprimne zodpovedať. (Lk 9, 18-24)
Ježiš nie je len jeden z dávnych prorokov, ako si to mysleli mnohí jeho súčasníci. To, čo prináša Ježiš svojím evanjeliom, láska, ktorou nás miluje, je niečo úplne iné, je to oveľa, oveľa viac, ako to, čo hovoria, čo ponúkajú iní ľudia. Dajme si tú námahu, nájdime si potrebný čas a pokúsme sa pravdivo poznať kým je pre nás Ježiš, za koho ho pokladáme. Prosme, aby sme v neho nanovo uverili a usilovali sa žiť podľa jeho evanjelia. Tak budeme stále viac prežívať, že láska akú nám prináša je riešením všetkých problémov, je silou, ktorá zvíťazí nad každým zlom, je krásou, ktorá prevyšuje všetko ostatné, je cestou k plnosti šťastia.

21. 6. Pondelok

„Ak na iných ľuďoch objavuješ chyby, čo je celkom ľudské, poslúž si nimi ako zrkadlom, v ktorom uvidíš, čo všetko by si mal zmeniť na sebe”.

Posudzovanie a kritizovanie druhých ľudí je v našej dobe veľmi rozšírené. Posudzujeme konanie iných v spoločnosti, v Cirkvi, všade. My posudzujeme iných, iní posudzujú nás. Z prílišnej kritickosti sa vytvára v človeku nepokoj a mnohé podoby zla.
Sv. Ignác nám ponúka iné riešenie situácie, keď pozorujeme, že niekto koná nesprávne. Povzbudzuje nás, aby sme aj z takej situácie získali niečo dobré. Keď vidíme chyby iných ľudí, môžeme to využiť ako podnet, aby sme sa pozreli na seba, svoj život, či podobné nedostatky nemáme aj my sami. Tak nebudeme rozširovať zlo, ale budeme napomáhať šíreniu dobra.
Aj Pán Ježiš vystríhal svojich učeníkov, aby sa chránili posudzovania. Kto posudzuje a odsudzuje iných, sám bude odsúdený. (Mt 7, 1-5)
Prosme Pána, aby sme aj vtedy, keď vidíme, že niekto koná zle, neodsudzovali človeka, toho máme milovať, ale aby sme odmietali zlo, ktoré koná. Len láska, akú nám prináša Kristus, nám môže pomôcť, aby sme sa vždy usilovali o dobro, aj vtedy, keď vidíme, že iní konajú niečo nesprávne a zlé.

22. 6. Utorok

„Človek obdarený rozumom má držať na uzde nielen nezriadené vášne, aby sa neprejavili v slovách alebo skutkoch, ale má ich ovládať natoľko, aby nič nekonal neuvážene, ale všetko s rozvahou”.

Boh nám dáva všetky dary, schopnosti, aby sme ich používali na konanie dobra. Sú v nás aj sily, túžby, ktoré majú pôvod v našej náklonnosti na hriech a tie máme ovládať a usmerňovať. Keby sme tak nerobili, podobali by sme sa ľuďom, čo idú po širokej ceste, ktorá vedie do nešťastia. (Mt 7, 13) V mnohých oblastiach života sa môžeme presvedčiť, že Ježiš má aj v tomto pravdu. Aj keď to nie je ľahké, je lepšie kráčať životom po úzkej ceste, ktorá vedie do života. Jednoducho, nemôžeme všetko jesť, čo nám chutí, nemôžeme byť všade, kde by sme chceli, nemôžeme robiť všetko to, čo sa nám momentálne páči, apod. Podobne sa musíme denne usilovať poznávať a rozlišovať čo je vhodné, naozaj dobré, a rozhodovať sa správne. Aj sv. Ignác nás v tom povzbudzuje, aby sme s rozumom ovládali svoje túžby a vášne, ktoré vy nás mohli viesť k zlému.
Prosme Pána, aby sme múdro a s rozvahou vedeli používať na konanie dobra svoje schopnosti, ktoré nám Boh dal a možnosti, ktoré nám denne ponúka, aby sme nekonali neuvážene, ale s rozvahou.

23. 6. Streda

„Je isté, že lenivci, ktorí sa nepremáhajú, nikdy nedosiahnu ani pokoj duše, ani si dokonalo neosvoja jednotlivé čnosti. Svedomití ľudia však dosiahnu oboje ľahko a v krátkom čase”.

Sv. Ignác týmito slovami nevyjadruje všeobecný princíp, ktorý možno ľahko uplatniť na každú situáciu každého človeka napr. „kto sa usiluje, ľahko dosiahne v čomkoľvek veľký úspech”. Ignác nám ukazuje na porovnanie dva postoje správania ľudí. Ten, kto sa usiluje o dobro a s láskou prežíva situácie každodenného života, ovocím je úsilia je porozumenie, láska, pokoj, radosť, a to prežíva v sebe i prináša ľuďom. Naproti tomu tí ľudia, ktorí sú leniví, ktorí sa nesnažia o dobro, alebo tí ktorí konajú zlo, spôsobujú problémy, ubližujú, šíria nepokoj, nešťastie.
Pán Ježiš to tiež vyjadril slovami: „Každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie”. (Mt 7, 17)
Ako je to v mojom živote? Akým som „stromom a aké ovocie prinášam svojim blízkym”? Čo potrebujem zmeniť, o čo sa usilovať, aby mojím ovocím bola láskavosť, pokoj, radosť?

24. 6. Štvrtok

„Je našou spoločnou povinnosťou radovať sa z toho, že v sebe môžeme nosiť a zdokonaľovať Boží obraz, ktorý nám Boh vrátil vykúpený predrahou krvou svojho jednorodeného Syna”.

Máme veľa dôvodov k radosti. Kto má vnímavé srdce, vie sa tešiť z krásy prírody, prítomnosti dobrých ľudí, a mnohých iných darov, ktorými nás Boh obdarúva. Jedným z takých výnimočných darov, ktoré nám Pán dáva, je schopnosť milovať, konať dobro. Všetkým, čo dobré robíme s láskou, ba aj každou myšlienkou, ktorá pramení z lásky a k nej vedie človeka, sa podobáme Bohu a podľa slov sv. Ignáca zdokonaľujeme v sebe Boží obraz.
Ján Krstiteľ bol predchodcom Mesiáša. Pripravoval ľudí na príchod Ježiša Krista. Sv. Lukáš píše o ňom, že ľudia sa radovali z jeho narodenia… Pánova ruka bola s ním… Chlapec rástol a mocnel na duchu…
Prosme Pána, aby to platilo aj o nás, aby sme aj my rástli v láske, aby sme sa stále viac podobali Bohu, aby s nami bola Pánova ruka, aby sme prinášali radosť, lásku všetkým, s ktorými sa stretáme.

25. 6. Piatok

„Ani vo finančnej tiesni nemá sa šetriť výdavkami, ktoré sú potrebné pre starostlivosť o chorých, aby im nič nechýbalo”.

Choroby, utrpenie rôzneho druhu sprevádzajú ľudí cez celý život. Prirodzene hľadáme pomoc, liečenie. Aj sám sv. Ignác zakúsil veľké bolesti po zranení a pri liečení. Iste, terajšie poznatky lekárov a možnosti zdravotníckej pomoci sú oveľa väčšie ako v Ignácovej dobe. Sv. Ignác nás povzbudzuje, aby sme v starostlivosti o chorých boli pozorní na ich stav a ochotne pomáhali, aj keď hovorí len o jednej stránke, o finančnej pomoci.
Môžeme sa učiť aj, a ešte viac od Ježiša, aký bol pozorný k chorým a ako im obetavo pomáhal, ako ich uzdravoval. Niekedy v tichosti, ako pri uzdravení malomocného, Ježiš nechcel, aby sa z toho robili senzácie. (Mt 8, 1-4)
Aký máme postoj k chorým, a trpiacim ľuďom? Sme im ochotní pomôcť podľa svojich možností? Robíme to s láskou? K čomu nás vyzývajú slová sv. Ignáca a uvedená udalosť z Matúšovho evanjelia?

26. 6. Sobota

„Kto prijíma a uskutočňuje úlohy od predstavených len nerád a s námietkami, musí sa pokladať za najúbohejšieho otroka”.

Myšlienka sv. Ignáca na dnes nás pozýva, aby sme si uvedomili, ako je to s našou vierou , poslušnosťou, láskou. Nejde len o chápanie a prežívanie viery, dôvery, poslušnosti, lásky v reholi, ale i v rodine, v Cirkvi a nakoniec aj voči Bohu. Asi nikto z nás by nechcel byť otrokom. Chceme žiť ako slobodní ľudia. Skutočná sloboda však nie je svojvôľa, že si človek robí, čo sa mu zachce, ale sloboda je prejav lásky, s ktorou človek oslobodený od sebectva ochotne koná dobro.
Udalosť z evanjelia o tom ako Ježiš uzdravil v Kafarnaume sluhu stotníka, ktorý ho o to prosil, je pre nás v mnohom podnetná. (Mt 8, 5-17) Hovorí nám aj o tom, ako Pán vyzdvihol stotníkovu vieru v Ježiša, že on môže uzdraviť jeho chorého sluhu. Tento rímsky vojak si Ježišovu moc uzdraviť vysvetlil jednoducho podľa toho, ako to bolo v armáde. Keď ten čo má moc niečo povie, podriadený to musí urobiť. Pozoruhodná je aj stotníkova snaha o uzdravenie sluhu. Zrejme ho mal rád, preto vyhľadal Ježiša, aby mu sluhu uzdravil.
Ježiš chce uzdraviť aj nás. Čo mu o sebe povieme? Aké sú naše vzájomné vzťahy? Ako je to s našou slobodou, dôverou, poslušnosťou, láskou voči Bohu, i v našich medziľudských vzťahoch? Čo by povedal Ježiš o nás, o našej viere, o našej láske?

27. 6. Nedeľa

„Nikdy nič nerob ani nehovor, kým si najprv neuvážil, či sa to páči Bohu, či ti to osoží a či je to blížnemu na povzbudenie”.

Koľko slov ľudia hovoria, koľko vecí robia a tak málo uvažujú, či to má a aký to má význam, hodnotu. Nestáva sa to aj nám?
Sv. Ignác nás povzbudzuje, aby sme nehovorili a nerobili veci, rozhodnutia bez toho, aby sme uvážili, či sa to páči Bohu a či je to dobré aj pre ľudí. Ignác sám zakúsil, aké rôzne vnútorné túžby i vonkajšie udalosti ovplyvňujú človeka a aké je dôležité rozpoznávať ich a správne sa rozhodovať. V duchovných cvičeniach sa tomu dôsledne venuje.
Aj úryvok z Lukášovho evanjelia (Lk 9, 51-62) ukazuje, ako apoštoli príliš neuvážene reagovali na situáciu, keď v samarijskej dedine Ježiša neprijali na prenocovanie ako pútnika, lebo mal namierené do Jeruzalema. Ježiš prijíma pokojne aj to, že ho odmietli, upozorňuje apoštolov na ich nesprávnu horlivosť a rieši situáciu múdro a s láskou, pokračuje v ceste a nájdu si nocľah inde.
Ako je to v našom živote? Nájdime si čas a v modlitbe s Ježišom si o tom pouvažujme. To čo hovorím, čo robím, páči sa Bohu? Je to na osoh a povzbudenie ľudí? Alebo som človekom, ktorý len reaguje, lebo sa príliš nechá ovplyvňovať vlastnými emóciami, správaním iných ľudí a vonkajšími udalosťami? Prosme Pána, aby sme to pravdivo poznali a čo treba usilovali sa zmeniť.

28. 6. Pondelok

„Kto chce vstúpiť do rehole, má vedieť, že tam nezostane natrvalo a nebude spokojný, ak neprekročí prah oboma nohami, celkom dobrovoľne a samozrejme po rozvážnej úvahe”.

Asi sme už stretli človeka, ktorý robil prácu tak „na polovicu”, s čiastočným nasadením. Podobne môžeme vidieť, že ľudia žijú v manželstve, alebo v zasvätenom živote tiež len tak „na polovicu”. Koľko si takým prístupom narobia problémov.
Sv. Ignác týmito slovami pripomína tým, ktorí sa rozhodujú vstúpiť do rehole, že taký spôsob života si vyžaduje ochotné a slobodné oddanie sa Bohu celým srdcom. Myslím, že si pravdu týchto slov potrebujeme uvedomiť aj my, ktorí sme už vstúpili do rehole, alebo sa stali kňazmi. Tieto slová majú zmysel a význam aj pre manželský život a môžeme si ich aj na prežívanie viery v Boha.
Ježiš dobre vie, aké je dôležité milovať celým srdcom, celou dušou, z celej sily. Preto je náročný k tým, ktorí chcú ísť za ním a ktorých pozýva, aby ho nasledovali. (Mt 8, 18-22) Keď to Ježiš vyžaduje, neobmedzuje nás, ani nechce ochudobniť, ale naopak. Veriť Ježišovi a žiť podľa jeho evanjelia je pre človeka obohatenie, znamená to naplniť svoj život láskou.
Aký je môj životný postoj k Ježišovi, k prežívaniu viery, k povolaniu ktoré mám, alebo pre ktoré sa rozhodujem? Nie som polovičným rehoľníkom, kňazom, manželom, kresťanom? Čo by som mal zmeniť?

29. 6. Utorok

„Kto sa chce starať o spásu blížneho, musí mať aj primeranú vážnosť, ale takú, ktorá nemá nič spoločného s povrchnosťou a márnivosťou autorít, ako nám ich predstavuje svet”.

V minulosti boli autority spoločenského života určované na základe prirodzeného pôvodu rodu, osobných schopností presadiť sa mocou, bohatstvom a pod. Dnes v mnohých krajinách sveta si autority volia ľudia na základe politických sľubov. Takýto spôsob ustanovenia autority viedol v minulosti k presadzovaniu osobných, rodinných, alebo iných skupinových záujmov jedných proti druhým, z čoho vznikali nepokoje, rozbroje, vojny. Tak je to i v súčasnosti, i keď spôsoby a formy moci, márnivosti sú iné.
Ježiš Kristus prináša iný poriadok. Keď Peter vyznal, že Ježiš je Mesiáš, Syn živého Boha, Ježiš mu dáva autoritu v Cirkvi na základe Božieho vyvolenia. (Mt 16, 13-19) Peter ju má využívať nie pre svoje osobné záujmy, ale pre dobro všetkých, pre službu lásky v odpúšťaní hriechov.
Sv. Ignác múdro rozlišuje medzi spôsobmi a správaním sa autorít tohto sveta a autoritou tých, ktorí sa majú starať o duchovné dobro a spásu blížnych.
Aké je moje chápanie autority vo svete, v Cirkvi, v rodine? Ako ju prežívam? Je to v súlade s Božou vôľou? Boh chce vždy naše skutočné dobro.

30. 6. Streda

„Keď diabol u niekoho zbadá nepokoj vo svedomí, usiluje sa znepokojovať ho ešte viac a zaženie ho až do stavu úzkosti, aby ho potom, takého úbohého a znepokojeného zabrzdil v jeho duchovnom raste”.

Existencia zla, vplyv a pôsobenie zlého ducha je skutočnosť, ktorá sa nedá poprieť. Má na človeka mnohoraký dopad, vždy zlý. Niekedy zlý duch znepokojuje človeka, ktorý potom zveličuje aj svoje malé hriechy a nedostatky ako veľké a ťažké previnenia, niekedy predstavuje Boha ako toho, kto prináša človeku trápenie, prílišné nároky, ktoré človek nedokáže uskutočniť, inokedy človeka znechucuje, aby nežil podľa prikázaní, ktoré Boh dal pre naše dobro, ale diabol ich predstavuje človeku ako obmedzenia slobody a pod.
Sv. Ignác skúsil v období obrátenia takéto útoky zla. S pomocou Boha všetky prekonal a v knižke Duchovné cvičenia napísal niekoľko pravidiel, ktoré nám môžu pomôcť v boji proti zlému duchu.
Pre nás je veľmi dôležité, aby sme vedeli, že moc Ježišovej lásky je väčšia, ako pôsobenie zlého ducha. Udalosť o tom, ako Ježiš vyhnal zlých duchov z dvoch ľudí, ktorí boli v gadarskom kraji, ktorí boli takí zúriví, že sa ich všetci báli, ukazuje túto veľkú pravdu. (Mt 8, 28-34) Boha sa nemusíme báť, on nás neprišiel trápiť, alebo zahubiť, ako si to mysleli títo posadnutí zlými duchmi.
Ježiš prišiel, aby nás svojou láskou zachránil a pozýva nás, aby sme aj my svojou láskou a s jeho pomocou zvíťazili nad zlom. Prosme Boha, aby sme mu nanovo uverili a prosme, aby sme s jeho pomocou a láskou prekonali všetky vplyvy a odmietli všetky falošné ponuky zlého ducha.

1. 7. Štvrtok

„Voči hriešnikom sa správaj ako milujúca matka, ktorá sa obetavo a súcitne skláňa ku svojmu chorému dieťaťu a nežne ho láska a teší viac, ako keď je zdravé a plné síl”.

Nestáva sa aj nám, že posudzujeme, odsudzujeme a odmietame hriešnikov, ľudí ktorí konajú niečo zlé, tak ako to robia mnohí ľudia v našom okolí?
Je treba, aby sme sa učili od Ježiša s láskou pozerať na hriešnikov a hľadať, ako im pomôcť. V evanjeliách nachádzame veľa udalostí, kde Ježiš s láskou prijímal hriešnikov a pomáhal im. Osobitne to vidieť v udalosti, keď uzdravil chorého, ale najskôr mu odpustil hriechy. (Mt 9, 1-8) Ježišov láskyplný pohľad videl, čo tento človek potrebuje viac. Je to dôležité aj pre nás, aby sme vedeli rozpoznávať, čo je dôležitejšie, keď ide o nás, aj keď ide o druhých ľudí.
Aj sv. Ignác nás povzbudzuje, aby sme boli voči iným ako dobrá matka, ktorá miluje svoje dieťa a postará sa o to, čo potrebuje.
Prosme, aby sme sa v prístupe ku všetkým ľuďom podobali Ježišovi, aby sme zvlášť voči hriešnikom vedeli byť pozorní na to, čo potrebujú. Určite potrebujú našu lásku. Prosme, aby sme im ju vedeli prejaviť vo vhodnej, správnej forme.

2. 7. Piatok

„Vo svojom srdci vnímam tichú hudbu, počujem harmóniu akoby bez tónov. Je to príjemná melódia, nemožno ju prirovnať k ničomu na svete”.

I keď sa to nestáva často, možno sme už zažili niečo také, o čom hovorí sv. Ignác. Je to zvláštny stav duše, keď nás, naše vnútro napĺňa radosť, pokoj, láska, Boh. Iste to zažil aj sv. Ignác.
Asi niečo také prežívala aj Panna Mária, keď sa stretla s Alžbetou a velebila Boha, ktorý zhliadol na jej poníženosť, ktorý urobil veľké veci jej i tým, ktorí sa ho boja, veď jeho milosrdenstvo je s nimi a pôsobí v nich neustále, z pokolenia na pokolenie. Podobne taký zážitok mala pri ich stretnutí aj Alžbeta, aj ona oslavovala Boha, ktorý jej dal poznať, že Mária je „požehnaná medzi ženami…”, že je blahoslavená, lebo uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán. (Lk 1, 39-56)
Taký stav ducha je mimoriadnym, veľkým darom od Boha, ktorý chce, aby naše srdce bolo šťastné. Nemožno si ho vynútiť, ale môžeme po ňom túžiť a pripravovať si naše srdce, aby bolo čisté od sebectva, otvorené pre pôsobenie Božej lásky v nás a ochotné plniť bezvýhradne jeho vôľu.

3. 7. Sobota

„Pravdu nič nadlho nepreváži. Môže sa na ňu útočiť, nemožno ju však premôcť”.

Aj pravdivosť týchto slov sv. Ignáca potvrdzuje sám život. Sme svedkami mnohých útokov na pravdu, na lásku, proti Bohu, i voči ľuďom. Niekedy sa môže zdať, akoby zlo úplne víťazilo. Jeho vplyv je však len dočasný.
Najlepšie to môžeme vidieť na Ježišovi Kristovi. Jeho umučenie a smrť sa apoštolom a mnohým ľuďom javili ako víťazstvo ľudskej zloby nad Ježišovou láskou a pravdou, že on je Mesiáš. On však vstal z mŕtvych. Až keď sa stretol s apoštolmi a videli, že ich má rovnako rád ako predtým, uverili že žije. Osobitne to môžeme vidieť na Tomášovi. (Jn 20, 24-29)Keď mu ostatní učeníci hovorili, že Ježiš vstal z mŕtvych, neveril. Dožadoval sa dôkazov. Keď sa s ním Ježiš stretol a ponúkol mu, aby sa presvedčil, že je skutočne živý, Tomáš padol k jeho nohám a v pokore vyznal: „Pán môj a Boh môj”.
Čo mne najviac oslabí vieru v Božiu lásku? Čo mi zvyčajne zatieni pravdu, že Boh ma miluje? Čo mi najčastejšie oslabí dôveru a lásku voči mojim najbližším? Prosme, aby sme verili v pravdu, ktorú nám zjavil Ježiš Kristus, že láska Boha je nekonečná a zvíťazí nad zlobou ľudí, ak ju sám človek neodmietne.

4. 7. Nedeľa

„Koho zamestnáva starosť o spásu iného, vždy mu účinnejšie pomôže pokorná skromnosť než vážna rozhodnosť a rýchlejšie zvíťazí ustupovaním ako bojovnosťou”.

Mocní a bohatí tohto sveta posielali svojich poslov, aby šírili ich moc, nadvládu nad inými národmi. Podobne aj v súčasnosti majú štáty svojich vyslancov, diplomatov, aby vyjednávali, dohodli zmluvy, atď. Neraz to má podobný význam a dôsledky ako v minulosti.
Ježiš posiela svojich apoštolov a učeníkov ako baránkov medzi vlkov, aby ohlasovali Božie kráľovstvo, aby prinášali ľuďom jeho evanjelium lásky a pokoja. Nemajú si pritom zakladať na hmotnom zabezpečení a nemajú sa spoliehať sa ani na nič iné, iba na moc Ježišovej lásky. (Lk 10, 1-9) My, kresťania sme pokračovateľmi tohto poslania, ktoré dal Ježiš svojim učeníkom.
Sv. Ignác nás podobne povzbudzuje, aby sme sa usilovali s láskou, pokorou, skromnosťou vytvárať naše vzťahy a tak prispievať k spáse iných ľudí.
Čo by o nás povedali iní ľudia, čo im prinášame, ako napĺňame toto poslanie? Čo by nám o tom povedal Ježiš?

5. 7. Pondelok

„Robotníci Pánovej vinice jednou nohou majú stáť na zemi, druhou majú byť pripravení rýchlo vykročiť”.

Ľuďom sa niekedy stáva, že pripútajú seba, svoje srdce k miestu, práci alebo iným hodnotám tak, že im to bráni prijať nové možnosti konania dobra. Sv. Ignác to videl u svojich súčasníkov v Cirkvi i spoločnosti. Preto povzbudzuje svojich nasledovníkov, aby boli ochotní prijať nové poslanie, ktoré im dá predstavený, osobitne pápež. Tieto jeho slová nás vyzývajú, aby sme konali to, čo máme zodpovedne, a zároveň boli ochotní prijať nové príležitosti a možnosti pre konanie dobra.
V tomto nám môžu byť príkladom apoštoli, ktorým Ježiš dal poslanie ísť do celého sveta a ohlasovať jeho evanjelium lásky. (Mt 28, 16-20) V tejto ochote pre nové poslanie vynikli sv. Cyril a Metod, ktorí priniesli našim predkom Kristovo evanjelium a nové písmo, s čím sa otvorili dvere pre rozvoj ich vzdelania a kultúry. V ťažkých podmienkach a okolnostiach vtedajšej doby zostali sv. Cyril a Metod verní svojmu poslaniu.
Ako je to v mojom živote? Nepripútal som sa k niečomu tak, že mi to bráni viac milovať Boha a ľudí?

6. 7. Utorok

„Keď sa stane, že musíš niečo aj vytrpieť, či už to dopustí Boh, alebo to s Božím dovolením spôsobí aj diabol, vždy vkladaj svoju nádej na víťazstvo do Božích rúk”.

Niekedy sa stáva, že ľudia, keď sa nachádzajú v trápeniach, v akomsi unáhlenom hodnotení obviňujú Boha, že ich trestá, že na nich zabudol a pod.
Sv. Ignác nás týmito slovami povzbudzuje, aby sme boli opatrní v takých vyjadreniach, a snažili sa o pohľad viery a dôvery. Boh môže dopustiť v našom živote aj ťažkosti a utrpenie, ale nie preto, že na nás zabudol, alebo nás chce potrestať, ale robí to pre naše dobro, alebo dobro iných. Pre nás je najdôležitejšie, aby sme seba „vložili” do Božích rúk a všetky problémy prežívali s dôverou a nádejou v pomoc Boha, a s láskou.
Takýto prístup k utrpeniu môžeme vidieť u Ježiša, či vtedy keď uzdravoval, alebo vtedy, keď sám trpel. Postoj farizejov, ktorí obviňovali Ježiša, že s pomocou diabla vyháňa zlých duchov je veľkým nepochopením a vedie k odmietnutiu pomoci, ktorú nám ponúka Pán. (Mt 9, 32-38)
Prosme Boha, aby sme v ťažkostiach a trápeniach života dokázali dôverovať v jeho nekonečnú lásku a v ťažkostiach ktoré majú druhí, ochotne a s láskou im pomáhali podľa svojich možností.

7. 7. Streda

„Kto chce ísť do Pánovej vinice a ponúknuť svoje námahy na jej zveľaďovanie, nech sa na túto namáhavú, no zároveň vznešenú cestu pripraví pokorou a úsilím zabúdať na seba. Stavba, ktorá stojí na základoch pokory, môže sa bezpečne dvíhať do výšky”.

V rôznych oblastiach života, práce môžeme stretať ľudí, ktorí síce pracujú, podávajú výkony, ale robia to preto, ako aj sami tak hovoria, „aby dokázali sebe i druhým, čo oni dokážu”.
Sv. Ignác nás orientuje opačným smerom. Povzbudzuje nás, aby sme boli pokorní, ochotní zabúdať na seba, čo je iste prejav lásky. To je pevný základ, aby sme dokázali vykonať veľa dobra, pre druhých.
Keď si Ježiš vyvolil dvanástich apoštolov a dal im moc, aby uzdravovali ľudí a prinášali im Božiu lásku. Uskutočnenie tohto poslania si vyžaduje postoj pokory a zabúdania na seba v úsilí o dobro druhých.
Prosme Pána o jeho pomoc a o to, aby sme v tom vynikali.

8. 7. Štvrtok

„Aby sme ochotu ľudí sústredili na Božiu službu, treba sa nám stať všetkým pre všetkých. Duše možno získavať len tak, že sa priblížime k ich zvyklostiam”.

V spoločenskom, pracovnom, politickom živote mnohí sľubujú materiálne zisky, výhody, len aby získali iných pre svoje zámery.
Ježiš Kristus chce získať nasledovníkov s celkom iným zámerom. Ponúka všetkým Božie kráľovstvo, plnosť života v láske, v nových vzťahoch, kde sa ľudia budú vzájomne milovať a usilovať sa o dobro druhých. Tých ktorí ho prijmú, posiela, aby túto lásku, tento život, toto Božie kráľovstvo ohlasovali, prinášali iným. Úspešnosť ich poslania nezávisí od peňazí, od ich hmotného zabezpečenia. (Mt 10, 7-15)
Aj sv. Ignác nám hovorí, a povzbudzuje nás, aby sme svoj život i druhých upriamili na Boha. Je to možné len tak, ak im dáme zakúsiť, že Boh ich miluje, ak im budeme prejavovať lásku, ak sa staneme všetkým pre všetkých.
Ako je to v mojom živote? Ktorým smerom sústreďujem svoje úsilie a túžby, k Bohu, alebo pre svoj prospech? Nevytváram vzťahy k iným ľuďom s nejakým sebeckým úmyslom, napr. mať tých druhých len pre seba?

9. 7. Piatok

„Zaiste by bolo najväčším zázrakom, keby Boh nechal bez svojej pomoci tých, ktorí z lásky k nemu všetko opustili”.

V živote ľudí z minulosti i v našej dobe nájdeme veľa situácií, keď si priatelia, i tí čo sa nepoznali, navzájom nezištne pomáhali. Stávalo sa i to, že si ľudia nepomáhali, že i tí najbližší napr. z rodiny opustili svoje deti z rôznych sebeckých dôvodov.
Pre sv. Ignáca by to bolo niečo nanajvýš nepochopiteľné, nazýva to „najväčší zázrak”, že by Boh nechal bez pomoci tých, ktorých miluje, ktorí sú mu blízki, ktorí odpovedali na jeho povolanie a dali sa do jeho služby.
Nemysleli sme si niekedy, že prečo Boh nechal trpieť a zomrieť svojho Syna, prečo nechá trpieť mučeníkov? Nevyzerá to, akoby ich opustil, ponechal bez pomoci?
Možno také nepochopiteľné sa nám zdajú slová Pána Ježiša, že keď posiela svojich učeníkov ohlasovať Božie kráľovstvo, posiela ich ako „baránkov medzi vlkov”, že im predpovedá budúcnosť veľmi ťažkú, že ich pre neho budú prenasledovať, súdiť, bičovať atď. (Mt, 10, 16-23) Nie je to hrozné, absurdné?
Áno, bolo by to hrozné a absurdné, keby sme z toho vynechali lásku. Každé utrpenie, ba aj každý ľudský život bez lásky by bol absurdný a nezmyselný. Práve láska dala hodnotu a zmysel Ježišovmu utrpeniu a smrti a všetkému, čo Ježiš prežil. Tak isto je to aj v živote každého z nás. A tak je pravdou, že Boh neopustil ani Ježiša v jeho utrpení a smrti, ani neopustil mučeníkov v ich položení, ani nás neopustí. Práve láska s ktorou človek znáša ťažkosti a trápenia je dôkazom, že Boh tomu človeku pomáha. Je na nás, či Bohu uveríme, či túto jeho pomoc prijmeme.
Prosme, aby sme dokázali tak ako Ježiš prežívať s láskou každé utrpenie, všetky problémy, celý život.

10. 7. Sobota

„Kto sa veľmi bojí ľudí, nikdy nič veľké pre Boha nevykoná”.

Iste poznáme ľudí, ktorí nemúdro riskujú či v športe, alebo iných oblastiach, napr. ktorí si nevšímajú rady alebo upozornenia. Poznáme aj takých, čo sú ustráchaní, ktorí sa boja mienky iných, len aby im niekto niečo nevyčítal. Každý extrém je obyčajne nesprávny.
Sv. Ignác nás týmito slovami povzbudzuje, aby sme sa nenechali odradiť v konaní dobra strachom z toho, čo si pomyslia ľudia, či nás budú kritizovať a pod. Ignác iste nechce, aby sme boli nevšímaví voči tomu, čo nám ľudia hovoria.
Aj Ježišove slová nás upozorňujú na to, že sa nemusíme tak veľmi obávať toho, že nám ľudia môžu spôsobiť nejaké ťažkosti. Oveľa viac by sme sa mali chrániť pôsobenia Zlého, toho, čo nám môže i dušu i telo zahubiť v pekle. (Mt 10, 24-33)
Strach, ktorý človek prežíva môže byť dobrý, keď nás ochráni pred zlým, a môže byť aj nesprávny, keď je neprimeraný a prekáža nám konať dobro.
Čoho sa najviac bojím? Aký strach prežívam? Porozprávam sa o tom s Ježišom.

11. 7. Nedeľa

„Je užitočné neodkladať na zajtra to, čo môžeš vykonať dnes”.

Život nám prináša mnohé príležitosti konať dobro. Ak je človek lenivý, nevšímavý, premárni ich. Sv. Ignác nás povzbudzuje, aby sme ochotne, pohotovo konali to dobré, ktoré môžeme urobiť. Ak tú príležitosť nevyužijeme, už sa nemusí zopakovať. A na svete bude menej dobra a lásky.
Ježiš Kristus nám je v tom príkladom. Mnohými slovami a celým svojím životom nás povzbudzuje k tomu, aby sme aj my prejavovali lásku blížnym tak, ako len môžeme. Podobenstvo o milosrdnom samaritánovi to nádherne ilustruje. (Lk 10, 25-37) Ježiš nám ním hovorí, že on je nám najbližší, ten ktorý nás zachraňuje z utrpenia a nešťastia, ktoré si svojim sebectvom a hriechmi spôsobujeme. Zároveň nás povzbudzuje. Aby sme aj my tak konali ako on.
Láska je najlepším prostriedkom na vytváranie vzťahov, ktoré robia náš život krásnym a šťastným. Ako je to v mojom živote? Aké vzťahy tvorím? Čo môžem zlepšiť, aby som ochotne konal dobro a neodkladal to na neskôr? Kto je môj blížny?

12. 7. Pondelok

„Každý nech je presvedčený, že v duchovnom živote iba natoľko pokročí, nakoľko unikne sebaláske a vyhľadávaniu vlastného prospechu”.

Pre správne pochopenie týchto slov by bolo dobré si najskôr uvedomiť, že duchovný život je život v Duchu Svätom, je to život s Bohom, život v súlade s tým, čo nám hovorí Boh.
Tieto slová sv. Ignáca sú podobné Ježišovým , v ktorých vyjadruje, že neprináša nejaký pohodlný, bezproblémový život, kde sa bude človeku vo všetkom dariť, kde bude človek úspešný, obdivovaný, bude môcť robiť čo sa mu zachce. (Mt 10, 34-42) Ježiš aj Ignác nám hovoria pravdu, že skutočné šťastie, plnosť života a lásky sa dosahuje natoľko, nakoľko sa človek bude oslobodzovať od svojho vlastného sebectva, ktoré je opakom lásky, ktoré je zdrojom hriechov a problémov, ktoré z nich vyplývajú, teda mnohých prejavov nelásky, rozporov, utrpenia, nešťastia. Ak sa budeme usilovať žiť ako nám Boh hovorí, ak mu budeme veriť a vytrváme v úsilí milovať Boha viac ako kohokoľvek a čokoľvek na svete, ak budeme minimalizovať svoje sebectvo a budeme pomáhať aj iným umenšovať ich sebectvo a rásť v láske, budeme tak najviac prispievať k tomu, aby sa svet menil a život ľudí bol stále krajší a plnší skutočnej lásky a pokoja.
Verím týmto Ježišovým a Ignácovým slovám? Ako ich chcem dnes a každý deň svojho života uskutočňovať?

13. 7. Utorok

„Myslíš si, že Boh ťa postavil do sveta preto, aby si žil, akoby nebolo neba ani pekla? Je vari spása hodnotou, o ktorú sa netreba starať”?

Sú ľudia, ktorí neuznávajú a neveria v posmrtný život a odmietajú existenciu pekla aj neba.
Boh nám zjavuje pravdu, že náš život smrťou nekončí, ale má svoje pokračovanie aj za hranicou smrti. Iste, je to pre nás veľké tajomstvo, ale odmietať ho, by bolo ochudobnením seba. Ježiš Kristus viac krát hovoril o existencii neba ako dovŕšenia ľudského života v spoločenstve s Bohom v nekonečnej láske. Slová ktoré uvádza sv. Matúš (Mt 11, 20-24) sú jasným vyjadrením o pekle ako definitívnom stave nešťastia, ktoré je dôsledkom odmietnutia Boha a jeho lásky. Týmito slovami nás Ježiš nestraší, ani nás nenúti.
Aj sv. Ignác nás povzbudzuje, aby sme si uvedomili, že Boh nám daroval tento život a ponúka nám spásu, večný život s ním ako veľkú hodnotu, o ktorú sa máme usilovať.
Verím Bohu a jeho zjaveniu pravdy o živote po smrti, o nebi, o pekle? Nie je moje chápanie neba, pekla ovplyvnené nesprávnymi predstavami, ktoré si ľudia vymysleli?
Prosme Pána, aby sme s dôverou prijali zjavenie pravdy o nebi, o pekle a ochotne sa usilovali žiť tak, aby sme raz dosiahli plnosť života, lásky a šťastia v spoločenstve s Bohom.

14. 7. Streda

„Čím užšie sa niekto pripúta k Bohu, čím štedrejší sa prejaví voči Najvyššiemu Majestátu, tým viac zakúsi na sebe jeho štedrosť”.

Ľudia najmä vo veľkých mestách sa denne stretajú bez toho, aby sa spoznali bližšie a prežívali osobný hlbší vzťah. Sú a zostávajú voči sebe cudzí. Tí, ktorí sú si blízki, či v rodine, alebo v priateľských vzťahoch a záleží im na ich vzťahu, stále viac sa usilujú o dôveru a lásku.
Slová sv. Ignáca na dnes aj keď vychádzajú z predstavy Boha ako vznešeného kráľa, (Najvyššieho Majestátu) vyjadrujú povzbudenie, aby sme prežívali svoj vzťah k Bohu nie povrchne, zvykovo, ale hlboko osobne v dôvere a láske, ktorá sa daruje tomu, koho miluje. Sv. Ignác nás uisťuje, že Boh bude voči nám oveľa viac štedrejší, čím viac sa odovzdáme v našom vzťahu Bohu, tým viac nás on obdaruje svojou láskou.
Podobne nás pozýva Ježiš k dôverného vzťahu k Bohu, ktorého nám predstavuje ako dobrého, milujúceho Otca. Ježišove slová: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme…” (Mt 11, 25-27) vyjadrujú práve túto pravdu. V biblickom chápaní „maličkí” sú tí, ktorí dôverujú Bohu, uvedomujú si svoju závislosť na jeho láske. Takáto veľká oddanosť, závislosť ich neobmedzuje, neponižuje, ale naopak, robí ich otvorenými prijímať Boha, jeho dary, jeho lásku. Boh im zjavuje tajomstvá Božieho kráľovstva.
Ako prežívam svoj vzťah k Bohu ja? Nebojím sa Bohu veriť, odovzdať sa mu v dôvere? Patrím medzi tých „maličkých”, ktorým Boh zjavuje tajomstvá svojho kráľovstva - život v Plnosti Pravdy ,Lásky, Krásy a Šťastia? Túžim po tom, aby som stále viac, plnšie prežíval svoju vieru a lásku k Bohu? Čo pre to chcem urobiť?

15. 7. Štvrtok

„Húževnato sa usilujte dosiahnuť cieľ, ku ktorému ste povolaní, veď Boh má pre vás pripravený dostatok pomoci aj prostriedkov”.

Tak ako tí, ktorí sú usilovní v práci, v konaní dobra, môžu nám byť príkladom a povzbudením k nasledovaniu, tí, čo sú nedbalí a ľahostajní, môžu byť pre nás výzvou, aby sme my takí neboli.
Iste, tí, čo sa namáhajú potrebujú odpočinok. Ježiš to dobre vedel. Ako dobre je počuť jeho slová: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním…”. (Mt 11, 28-30) Je iste rozdiel dopriať si potrebný odpočinok, a byť lenivým a premárniť čas a príležitosti konať dobro.
Sv. Ignác nás povzbudzuje, aby sme vynaložili všetky sily a využili všetky schopnosti pre dosiahnutie spásy svojej, i blížnych a pritom máme dôverovať Bohu, že nám v tom pomôže.
Ako sa usilujem zosúladiť požiadavky konať dobro s potrebou odpočívať? Učím sa od Ježiša byť tichým a pokorným, uznať si svoju ohraničenosť a závislosť na Bohu? Verím, že Boh je vždy so mnou, najmä v mojich ťažkostiach a že ma miluje a pomôže mi?

16. 7. Piatok

„Vlastnosťou Božej dobroty je pohotovo brániť to, na čo diabol prudko útočí”.

Je to určitá psychologická reakcia správania človeka chrániť sa v ohrození, brániť si to, čo nám berú. Ak človek vníma ako ohrozenie príkazy, zákazy, tak ich odmieta a ani neuvažuje o ich obsahu, význame.
Slová sv. Ignáca nás povzbudzujú, aby sme sa učili od Boha vytvárať a chrániť dobro, na ktoré diabol útočí rôznymi spôsobmi. Všetky prikázania, ktoré nám dáva Boh sú pre naše dobro. Boh nám ich dal, nie preto, aby nás obmedzoval, trápil, ale aby sme vedeli či je dobré, to konali a čo je zlé, toho sa chránili.
Ježiš Kristus nám to jasne ukazuje svojím chápaním a vysvetľovaním príkazu svätiť sobotu, ktorý bol pre židov taký významný. Poukazuje na to, že prikázanie lásky, byť milosrdným je najdôležitejšie. Preto chráni učeníkov pred útokom farizejov (Mt 12, 1-8)
Ako chápem božie prikázania, ako obmedzenia, alebo ako pozvanie chrániť sa zla a konať dobro, žiť v láske? Je pre mňa žiť podľa Ježišovho evanjelia to najdôležitejšie, o čo sa najviac usilujem?

17. 7. Sobota

„Ak chceš získať to, o čo sa usiluješ, je lepšie získavať to prosbou alebo dohodou ako hádkami”.

Niektorí ľudia pre dosiahnutie svojich záujmov používajú akékoľvek prostriedky, aj zlé. Je jasné, môžeme sa o tom neraz presvedčiť, že to vedie len k novým problémom a mnohému zlu.
Sv. Ignác nás povzbudzuje, aby sme dobro o ktoré sa usilujeme dosahovali dobrými spôsobmi a prostriedkami. Tieto Ignácove slová vyvracajú obvinenia, ktorých sa dostalo jemu a jeho nasledovníkom, že sa riadili heslom „cieľ posväcuje prostriedky”, čiže napr. pod zámienkou šírenia evanjelia vraj jezuiti používali zlé veci, prostriedky. Ak tak niekto robil, bolo to nesprávne, bolo to proti Ignácovmu presvedčeniu a samozrejme aj proti evanjeliu.
Aj Pán Ježiš nám celým svojim životom dokazuje, že v žiadnych okolnostiach, keby nás prenasledovali ako jeho, keby nám ubližovali ako jemu, nikdy nemôžeme konať to, čo je zlé. Jednu z udalostí Ježišovho života opisuje aj sv. Matúš v 12. kapitole svojho evanjelia, (Mt 12, 14-21). Farizeji chceli Ježiša zahubiť. Keď ho odmietali, išiel inde a tam uzdravoval, inde konal dobro. Tak naplnil proroctvo, ktoré o ňom povedal prorok Izaiáš: „Hľa môj služobník, ktorého som si vyvolil… Nebude sa škriepiť, nebude kričať… Nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí,…” Tento postoj by sme sa mali usilovať praktizovať aj my kresťania.
Prosme o to, aby to tak bolo, aby sme sa vyznačovali takou láskou, ako Ježiš Kristus.

18. 7. Nedeľa

„Boh všetko hodnotí podľa toho, v akej miere nám to - v spojení s ním - slúži na uskutočňovanie dobra”.

Ľudia často hodnotia veci, udalosti i druhých ľudí podľa toho, čo alebo kto sa im páči alebo nepáči, čo alebo kto im momentálne vyhovuje alebo nevyhovuje a pod. To je ale veľmi labilné kritérium, ktoré prináša veľa problémov.
Sv. Ignác nám hovorí o tom, aké kritérium na hodnotenie má Boh, a tým je väčšie dobro pre nás.
V istom zmysle nám to môže priblížiť aj udalosť o tom, ako Ježiš navštívil Martu a Máriu v Betánii. (Lk 10, 38-42) Ježišove slová o správaní Marty, ktorá mala veľa práce s prípravou pohostenia a obslúžením Ježiša a o Márii, ktorá si sadla k Ježišovi a počúvala čo hovorí nám poukazujú na to, že vtedy, v tej chvíli bolo správnejšie čo urobila Mária, bolo to väčšie dobro.
Prosme Pána, aby sme sa vedeli správne rozhodovať v životných situáciách podľa toho kritéria, aké nám ukazuje Ježiš.

19. 7. Pondelok

„Tí, ktorí sa sebavedome domnievajú, že duchovne sú už dostatočne na výške, aby mohli usmerňovať duše, obyčajne sa veľmi sklamú”.

Sebavedomých ľudí, ktorí si zakladajú na svojich kvalitách a výkonoch môžeme nájsť v rôznych oblastiach života, v oblasti práce, vzdelania, umenia, športu, politiky, ba aj v oblasti duchovného života.
V Ježišovej dobe medzi takých patrili farizeji a zákonníci, ktorí si zakladali na svojom poznaní a zachovávaní Mojžišovho zákona. To ich viedlo k povýšenosti voči iným, ktorých považovali za menej dokonalých, a seba pokladali za tých, čo sú duchovne vysoko a môžu usmerňovať, poučovať iných. Farizeji a zákonníci sa preto často krát postavili proti Ježišovi. Prichádzali za ním aby ho pokúšali, provokovali, aby ho mohli obžalovať. Aj ich požiadavka na Ježiša: „Učiteľ, chceme vidieť nejaké znamenie od teba” mala taký dôvod. Ježiš im ju nesplnil, ba poukázal na ich nesprávne zámery a na potrebu uveriť tomu, že Ježiš je prisľúbený Mesiáš a prijať čo Boh dáva cez Ježiša, našu spásu. (Mt 12, 38-42)
Sv. Ignác videl u mnohých svojich súčasníkov, aké je nebezpečné zakladať si na svojich schopnostiach, učenosti, alebo aj na svojej duchovnej výške. A zo svojej skúsenosti poznal, aké dôležité je byť skromným, pokorným, svoje úspechy brať ako dar od Boha a usilovať sa milovať a slúžiť Bohu vo všetkých okolnostiach a situáciách života.
Akým som človekom ja? Porozprávam sa o tom s Ježišom.

20. 7. Utorok

„Je to v poriadku, ak nám dačo odporúčajú ľudia alebo aj náš vlastný rozum, ale nič nezačínajme bez toho, aby sme sa najprv neporadili s Bohom v modlitbe”.

Človek prežíva svoj život v spoločenstve. Zvyčajne sú to práve rodinné vzťahy v ktorých sme rástli rozvíjali svoje poznanie a celú svoju osobnosť a prežili veľa krásnych chvíľ naplnených láskou. Neskôr sa tieto vzťahy rozširovali na iných ľudí. Ľudské vzťahy a aj naše poznanie sú nestále a nedokonalé, majú svoje obmedzenia a niekedy môžu viesť aj k nesprávnemu rozhodnutiu a konaniu. Všetko to dobré, čo sme sa naučili a prežili sa dialo vďaka Božiemu pôsobeniu.
Sv. Ignác nás preto povzbudzuje, aby sme všetko to, čo prijímame od ľudí a čo nám hovorí náš rozum a naša skúsenosť, dávali do súladu s tým, čo nám hovorí Boh. Najlepšie je to robiť v modlitbe. Božia pravda je istota, božie zámery sa nemenia tak ako je to u nás ľudí.
Udalosť, ktorú nám podáva sv. Matúš (Mt 12, 46-50) nám naznačuje tiež túto pravdu, že rodinné vzťahy sú dôležité, že majú svoju krásu a ten kto plní Božiu vôľu stáva sa Ježišovi osobitne blízkym.
Prosme Boha, aby sme sa snažili poznávať čo Boh od nás očakáva a ochotne a s láskou to aj konali.

21. 7. Streda

„Život by sa mi stal neznesiteľným, keby som sa dozvedel, že sa v mojej duši skrýva len niečo ľudské a ani sčasti nič Božie”.

Poznáme to všetci, že v nás, v našom myslení, v tom čo prežívame sú túžby, sú také sily, ktoré nás vedú k Bohu a sú aj také ktoré nás vedú k zlému.
Sv. Ignác týmito slovami nepopiera, že celý človek a teda aj jeho telo je stvorené Bohom. Ignác hovorí o ľudskej duši, v ktorej môžu byť túžby a sily dobré, ktoré sú od Boha a môžu byť využité na konanie dobra. Je v nás aj to, čo nás vedie k zlému. Ignác chce vyjadriť, že by to bolo hrozné, keby v nás pôsobilo iba zlo.
Podobenstvo o rozsievačovi je pekný obraz, ktorým nám Boh zjavuje, že do nás zasieva zrno svojho slova, svoju lásku. (Mt 13, 1-9)
Ako ich prijímam? Mám uši, ktoré počúvajú Božie slovo? Mám srdce, ktoré prijíma Božie slovo a Božiu lásku?

22. 7. Štvrtok

„Nie je rozumné robiť dôležité rozhodnutia, keď sme unavení alebo veľmi rozrušení. Až keď jedno či druhé pominie, zaumieňme si že urobíme, čo nám radí pokojná rozvaha, a nie chvíľkové vzplanutie citov”.

Náš život sa skladá z pokojných chvíľ, v ktorých dokážeme uvažovať s jasným rozpoznávaním čo je dôležité, dobré, a čo nie. Sú v našom živote aj chvíle, keď sme zaťažení starosťami a problémami, keď nás ovláda strach, hnev, alebo keď sme na niečom príliš citovo zaujatí a pod. Vtedy sme akoby v tme. Nie sme schopní správne uvažovať. Akoby nič iné neexistovalo.
Sv. Ignác nás pobáda, aby sme v takom stave nerobili vážne a dôležité rozhodnutia. Je totiž veľká pravdepodobnosť, že by sme sa rozhodovali nesprávne.
Dobrým príkladom je situácia Ježišových učeníkov po jeho ukrižovaní. Smrť ich majstra bola pre nich takým ťaživým zážitkom, že nedokázali na nič iné myslieť. Akoby zabudli, že im Ježiš hovoril čo ho čaká, že ho zabijú, ale on vstane z mŕtvych. Ježišova láska však prekonala aj túto ich situáciu. Prišiel za nimi, upokojoval ich, presviedčal, že je to on, že ich miluje. Aj Mária Magdaléna z bola Ježišovej smrti veľmi nešťastná. Jej veľká láska k Ježišovi ju pobádala, aby prišla zavčas ráno k Ježišovmu hrobu. Nedokázala ho spoznať, myslela, že je to záhradník. Až keď ju oslovil, spoznala ho. (Jn 20, 1-2. 11-18)
Prosme Boha, aby sme mali takú veľkú túžbu byť s Ježišom, ako mala Mária Magdaléna, a aby nás povzbudzovala ku konaniu dobra.

23. 7. Piatok

„Kto statočne premáha seba, hoci jeho prirodzenosť sa musí namáhať viac, získava dvojnásobne väčšie zásluhy a predbehne tých, ktorým tichá a pokojná povaha nespôsobuje nijakú ťažkosť”.

Máme rôzne povahové danosti, rôzne schopnosti, žijeme v rôznych životných situáciách a okolnostiach. Ľudia sa často krát porovnávajú a myslia si: „…keby som mal inú povahu, keby som mal také talenty ako ten druhý, bolo by to lepšie…”. Každý človek je originálne Božie dielo. Každému človeku dal Boh potrebné schopnosti a možnosti, aby prežil svoj život v láske.
Sv. Ignác nás povzbudzuje, aby sme sa usilovali prijať svoju prirodzenosť, povahu, danosti, a aby sme sa statočne usilovali pretvárať podľa toho, k čomu nás Boh volá a podľa možností, ktoré máme.
Aj podobenstvo o rozsievačovi a rôznych druhoch pôdy, ako ho Ježiš vysvetlil, (Mt 13, 18-23) môže byť pre nás výzvou, aby sme si uvedomili aká je pôda môjho srdca na prijatie Božieho slova, teda čo mám konkrétne robiť, aby úroda dobra a lásky v mojom živote bola čo najväčšia.
Prosme Pána, aby sme to viac poznali a úprimne a zodpovedne sa usilovali zúrodniť pôdu svojho srdca pre prijatie darov, ktorými nás Boh chce obdarovať, aby sme každý deň prinášali úrodu dobra a lásky.

24. 7. Sobota

„Príliš veľkým odporom k pokleskom iných sa dosiahne skôr odcudzenie duší ako ich polepšenie. Namiesto pomoci ponúka sa im skôr dôvod na útek”.

Asi sme niekedy počuli vyjadrenia ľudí, ktorí chceli riešiť zlyhania, chyby a hriešnosť iných radikálne, jednoznačným odsudzovaním, prísnym potrestaním a pod.
Skúsenosť i láska nám však potvrdzujú pravdivosť slov sv. Ignáca, že príliš veľký odpor a odmietanie ľudí, ktorí zhrešili, nepomáha k ich náprave.
Ešte viac nás môže zaujať prístup Boha k nám ľuďom, aký je k nám dobrý, s akou láskou nám pomáha, aby sme nerobili zle, neubližovali, aby sme slobodne a dobrovoľne pracovali na zmene svojho zmýšľania a správania od sebectva k láske. Aj Ježišove slová a podobenstvo o tom ako treba nechať pšenicu rásť s kúkoľom až do žatvy (Mt 13, 24-30) je pre nás povzbudením, aby sme prijali Boží pohľad na hriešnosť svoju i u druhých ľudí.
Uverme Bohu a snažme sa trpezlivo, vytrvalo dobrom a láskou umenšovať sebectvo a zlo u seba i u iných.

25. 7. Nedeľa

„Pre tých, ktorí sa horlivo venujú modlitbe, predstavuje rovnaké nebezpečenstvo aj to, že sa im v modlitbe darí, aj to, že pri nej zažívajú vyprahnutosť. Úspech ľahko vedie dušu k pýche a vyprahnutosť ľahko vyvoláva nechuť”.

Každý z nás skúsil úspech i neúspech v mnohých oblastiach, v škole, v práci, vo vzťahoch, i pri modlitbe. Pripomeňme si, ako sme tieto rozdielne situácie prežívali.
Slová sv. Ignáca nás upozorňujú, že nie je najdôležitejšie, či sa nám darí či nedarí. Úspešnosť i ťažkosti samé o sebe majú svoje riziká a negatíva, úspech môže človeka viesť k pýche, keď ich človek obráti na seba a neúspech zase môže viesť k znechuteniu a vyprahnutosti, ak sa človek orientuje len na seba.
Správny prístup k modlitbe nám ukazuje Ježiš Kristus. Pri modlitbe sa máme obrátiť k Bohu, On je ten „najdôležitejší”. Podľa Ježiša máme prežívať modlitbu ako súčasť nášho vzťahu k Bohu, nášmu nebeskému Otcovi. Keď Pána Ježiša prosili učeníci, aby ich naučil modliť sa, predložil im náčrt, ako môžu predkladať svoje prosby k Bohu a zdôraznil, že Boh je nekonečne dobrý, pozná naše potreby, dá nám svoje dary a svojho Ducha Svätého, keď ho budeme o to s dôverou, úprimne a vytrvalo prosiť. (Lk 11, 1-13)
Ako ja prežívam modlitbu, ako povinnosť, zvyk, alebo úprimne a s láskou, ako niečo bytostne dôležité? Kto, čo je najdôležitejšie v mojej modlitbe? Je to Boh, alebo ja, moje starosti, problémy, úspechy?

26. 7. Pondelok

„Miera pokroku v duchovnom živote sa nesprávne posudzuje podľa výzoru tváre, držania tela, podľa prirodzenej prívetivosti alebo lásky k samote, hoci by sa mala posudzovať mierou námahy, ktorú človek vynakladá pre svoj rast”.

Možno sme stretli ľudí, ktorí nás zaujali svojím vonkajším výzorom, milým správaním a pod., ale postupne sme zistili, že ich vnútro, zmýšľanie, srdce je sebecké, že sa vo všetkom orientujú na seba, že im ide len o ich vlastný prospech.
Sv. Ignác nás upozorňuje, aby sme si uvedomili, že podobne ako je to v iných oblastiach, napr. vzdelanie, práca a iné, aj v duchovnom živote pokrok závisí od miery úsilia, ktoré človek vynaloží pre svoj rast. To nemá nič spoločné s voluntarizmom, kde sa považuje za základ bytia vôľa alebo len podriadenosť rozumu vôli.
Ježišovo podobenstvo o tom, ako z malého semienka vyrastie strom, a o kvase, ktorý má silu a schopnosť prekvasiť všetko cesto nám poukazujú na Božiu silu a jej pôsobenie nielen vo svete hmoty, v prírode, ale aj a ešte viac v duchovnom živote človeka. (Mt 13, 31-35) Slová Pána Ježiša „Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov” potvrdzujú túto pravdu.
Ako je to v mojom živote? Akú mieru pokroku v duchovnom živote prežívam teraz, napr. za posledný rok, dva, tri? Ako spolupracujem s Božou milosťou? Čo by som mal zmeniť, ako sa viac usilovať o rast mojej lásky k Bohu a k ľuďom? Porozprávam sa o tom s Ježišom.

27. 7. Utorok

„Len málokedy sa stáva, že svoje chyby sme schopní dôkladne poznať bez toho, aby nám ich zvláštnym spôsobom neodhalil Boh”.

Sú ľudia, ktorí si zakladajú len na svojich schopnostiach, sile a pod., a spoliehajú sa len na to, čo oni dokážu. Skúsenosť nám ukazuje pravdu, aký je to „krátkozraký” pohľad.
Sv. Ignác nás týmito slovami chce správne orientovať. Aj keď tu hovorí len o poznávaní chýb, pravda jeho slov platí aj v mnohých iných oblastiach. Bez Boha a jeho osobitnej pomoci by sme nedokázali poznať nielen svoje chyby, ale ani Boha, ani zmysel a cieľ svojho života. Bez Boha a jeho pomoci by sme to nielenže nepoznali, ale ani nedosiahli.
Boh to vie a preto nám ľuďom zjavil seba i pravdu o nás. Dobrým príkladom je Ježišovo podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou a jeho vysvetlenie (Mt 13, 36-43). Učeníci nerozumeli jeho obsah a preto im ho musel Ježiš vysvetliť. Ďakujme Bohu za všetko, čo nám zjavil a že nám pomáha žiť podľa Ježišovho evanjelia.
Ako je to v mojom prípade? Nestáva sa aj mne, že sa viac spolieham na seba, či už
ide o poznanie a lebo iné oblasti života, a málo rátam s Bohom?

28. 7. Streda

„Bohatý človek nech sa dopracuje k takej výške, aby bol pánom všetkého, čo má. Nesmie dopustiť, aby sa bohatstvo stalo jeho pánom”.

Niektorí ľudia sa nechajú tak ovládať túžbou po bohatstve, sláve, moci a pod., že naplneniu tejto túžby podriadia všetko, sú ochotní obetovať i stratiť pre ne svoje sily, čas, zdravie, i vzťahy k svojim blízkym. V istej miere sa s tým musíme vysporiadať všetci.
Sv. Ignác hovorí, že bohatý človek sa má usilovať o taký postoj k tomu čo má, aby sa mu bohatstvo stalo prostriedkom, ktorý používa na konanie dobra a nie pánom, ktorý ho ovláda. To je však dôležité pre každého človeka.
V súvislosti s týmto síce z inej strany nás Ježišovo podobenstvo o človekovi, ktorý kúpil pole na ktorom našiel ukrytý veľký poklad povzbudzuje, aby sme si cenili nadovšetko Božie kráľovstvo. (Mt 13, 44-46) Máme byť ochotní všetko v živote urobiť, len aby sme poklad Božieho kráľovstva, teda život s Bohom nestratili, ale rozvíjali.
Aký je náš postoj k veciam a hodnotám, ktoré nazývame „moje”? Nakoľko nás ohrozuje sebectvo vlastniť ich len pre seba a nakoľko sme ochotní ich darovať a používať pre dobro druhých. Je pre mňa Božie kráľovstvo tým najväčším pokladom?

29. 7. Štvrtok

„Bože, daruj mi len svoju lásku a milosť a som dosť bohatý a nič viac nežiadam”.

Ľudia si dávajú dary pri rôznych príležitostiach, výročiach, oslavách, pod. Často krát sa darujúci i obdarovaní pozerajú len na finančnú hodnotu alebo vonkajšiu stránku daru, prípadne na jeho úžitkovosť. Je to najdôležitejšie ako čo vyzerá, farebne ladí, koľko to stálo, ako sa to dá využiť?
Boh nám zjavuje, že tým najdôležitejším v našom živote je láska. Boh nám dáva sám seba ako najväčší dar. Možno aj preto povedal Ježiš o Márii, ktorá si mu sadla k nohám a počúvala ho, kým Marta pripravovala pohostenie a obsluhovala, že Mária si zvolila lepší podiel. Mária objavila v Ježišovi ten najväčší dar, jej prístup k nemu bol vtedy správnejší. (Lk 10, 38-42)
Boh dal poznať sv. Ignácovi túto pravdu, že Božia láska a milosť je tým najväčším darom, že je najdôležitejšia pre nás ľudí a tak tieto slová sv. Ignáca sú modlitbou, sú prosbou o Božiu lásku a milosť, o to, čo najviac potrebujeme.
Prosme aj my so sv. Ignácom, aby nám Boh neustále dával svoju lásku a milosť, aby sme ju ochotne prijímali a z nej žili a dávali aj svojim blízkym a všetkým s ktorými sa stretáme. Prosme, aby sme sa vedeli v životných situáciách správne rozhodovať.

30. 7. Piatok

„Ak by pravda nebola sprievodkyňou lásky a ľudskosti, už by to nebola ani láska, ani ľudskosť, ale lož a márnosť”.

Možno sme skúsili, že niektorí ľudia vyhlasovali, ako veľmi im ide o pravdu a presadzovali ju aj nasilu, iní zase veľmi chcú byť ľudskí a v zmysle toho dovolia nech si robí každý ako uzná za vhodné, že klamú, aby niekomu neublížili a pod. Takéto jednostranné a prehnané úsilie len o pravdu, len o lásku, len o ľudskosť vedie často krát k zlému.
Sv. Ignác to dobre vedel a preto nás upozorňuje, že je dôležité, aby sme neoddeľovali pravdu, lásku, ľudskosť, ale všetky tieto hodnoty a dobrá majú byť neoddeliteľne spojené.
V Bohu je Pravda, Láska, Krása v dokonalej jednote. Ježiš Kristus nám to zjavuje celým svojím životom. On nám zjavil Pravdu o Bohu i o nás, zjavil nám ako nás Boh miluje. Ježiš bol vždy citlivý, dobrý, láskavý, ľudský ku všetkým, či to boli chorí, ktorých uzdravil, alebo farizeji a zákonníci, ktorí ho odmietali ako Mesiáša, keď ho poznali ako žije v Nazarete, poznali jeho príbuzných a pohoršovali sa na ňom. (Mt 13, 54-58)
Ako je to v našom živote? Nestáva sa, že niekedy presadzujeme svoju pravdu nasilu a s neláskou? Nestáva sa nám niekedy, že chceme byť až príliš dobrí, ľudskí a pritom je to v rozpore s pravdou, ktorú nám zjavil Ježiš Kristus? Porozprávajme sa o tom s Ježišom.

31. 7. Sobota

„Kto našiel Boha vie sa povzniesť k Božej láske nielen pri pohľade na nebo a hviezdy, ale aj keď pozoruje krehkú rastlinku alebo hocijakú celkom jednoduchú vec”.

Je to už tak, že našu pozornosť, náš záujem viac vzbudia veľké veci a mimoriadne udalosti, ako tie malé, všedné. Skôr si v prírode všimneme slona, ako malého chrobáčika. Viac nás zaujme nejaká mimoriadna udalosť, ako každodenná statočná práca obetavého otca či matky pre svoju rodinu. To by ešte samo osebe nebolo niečo zlé. Problémom býva to, že si tie malé všedné veci a udalosti , každodenné prejavy lásky našich blízkych málo všímame.
Sv. Ignác nás pozýva, aby sme sa usilovali o to, v čom on vynikal - nachádzať Boha a jeho lásku vo všetkých veciach a udalostiach, aj v tých malých a zdanlivo obyčajných.
Ježišov život a náš život podľa evanjelia nám v tom bude vynikajúcou školou.
Myšlienky sv. Ignáca z predchádzajúcich dní sú na stránke „Myšlienky sv. Ignáca z Loyoly”.

Myšlienky sv. Ignáca sme začali jeho známym heslom: „Všetko na väčšiu slávu Božiu”. Dnes na sviatok sv. Ignáca chcem zakončiť túto malú sériu jeho druhým heslom: „Vo všetkom nachádzať Boha”. Prajem všetkým, aby sa nám tieto slová stali životným postojom.
Ak sa budeme o to usilovať, budeme prežívať blízkosť Boha a vidieť ako jeho láska pretvára nás a celý svet aj v našej dobe. Daj, Pane, aby to tak bolo.

Spätné odkazy URI |