Naše BLOGY  |   Registrácia  |   Vytvor si BLOG  |   Prihlásenie

Rubriky

 

September 2014
P U S Š P S N
« Aug    
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
2930  

Keď periféria môže byť v centre

Nihilizmus - hosť alebo nová výzva ?

V závere prázdnin sa v Taliansku rok čo rok stretávajú v Rimini kresťania zaangažovaní v politickom a verejnom živote. Hnutie Comunione e liberazione, ako organizátor stretnutia, podnecuje úvahy na pálčivé otázky spoločenského života, ako aj hľadanie odpovedí na ne vo svetle evanjelia. Myšlienka, ktorá dominovala stretnutiu tento rok, bola v duchu výzvy ísť na periférie tohto sveta. „Periférie nie sú od nás ďaleko,” povedal zhromaždeným taliansky prezident Giorgio Napolitano, „sú časťou nášho sveta a nášho spoločného života.” Podľa neho dramatické udalosti v Iraku, v Sýrii, či ozbrojené zrážky v Ukrajine, ako aj ohniská napätí vyvolané masovou migráciou obyvateľstva do vyspelého sveta sú skutočnosťami, ktoré sa nás reálne dotýkajú. Tichá dráma sa však odohráva hlbšie. Je v dušiach tých, ktorým sa šliape po ľudských právach a hasne im nádej na východiská z núdze a z chudoby. Práve oni formujú naše osobné i spoločenské svedomie. Je správne položiť si otázku: ako?

Úvahy, ku ktorým podnecujú migranti

Masívnym problémom, ktorý sa dotýka Európy, je invázia státisícov migrantov z Ázie a Afriky. Prichádzajú k nám po pevnine z východu alebo po mori z juhu. V uliciach európskych miest  žije množstvo utečencov často bosých, skromne ošatených, ktorí spia na zemi a cez deň blúdia ulicami, aby si našli nejakú stravu alebo skrátili si čas. Zvláštnym problémom sú mladiství, ktorí sem došli sami, lebo cestou stratili dospelého sprievodcu. Tento fenomén odkrýva Európanom nielen spoločenský problém, ale aj ich vlastnú ťažkosť. Tkvie vo vytrácaní sa ich vlastných domácich hodnôt, ktoré podnecujú motiváciu pre spoločný život s prichádzajúcimi cudzincami. Profesor Joseph H. Weiller, z Newyourskej univerzity položil v Rimini voči vynárajúcej sa integrácii európskych národov provokačnú otázku: „Či Európa nie je pre mnohých skôr idolatriou, než ideálom.” K idolatrii - modloslužbe - dochádza podľa neho vtedy, ak sa stratí spravodlivá vec a začne sa preháňať. Pokoj, prosperita a ľudská osoba sa v spoločenskom myslení Európanov cenili v povojnových rokoch veľmi vysoko. Nové generácie koncept pokoja redukovali na nikým nerušený kľud. Rovnako sa zmenil význam slova prosperita. Viac než ekonomický dostatok, ktorý sa prv želal pre dôstojný život, sa začalo pokladať za dôležitejšie bohatstvo. Absencia veľkodušných odpovedí na potreby blížnych oslabila v spoločenskom živote vyspelej Európy solidaritu. Zabúdanie na všeľudskú solidaritu a odvrátenie pozornosti od núdznych urobili kultúrny obrat. Z Európy ideálov sa stala Európa idolatrie.

Terapia dobrou vôľou

Európska metóda vzťahov s inými je odlišná od americkej. V Amerike je iný akceptovaný až vtedy, ak sa najprv stane Američanom. Európa však nikdy nechcela zjednocovať všetkých do spoločného národa. Skôr rešpektovala jednotu rôznych európskych národov. V centre jej pozornosti bol človek. Chcieť vidieť jeho realitu -  v každom národe odlišnú - čo je vždy niečím podnetným, zaujímavým a pozorovateľovi prichádzajúcich hostí núka novú formu tej istej pravdy. Takáto vyhliadka prevyšuje stereotypy v medziľudských vzťahoch a núka novú nádej pre celý západný svet. Stretávanie sa a hľadanie hlbšieho významu vypovedaných slov, ich zmyslu je návod, ako zvládnuť nebezpečné a kruté dialógy zažitých stereotypov. V dialógoch stereotypov ide o slová, ktoré už stratili akúkoľvek konzistenciu. Jedným z takýchto slov, ktoré tratia význam, je slovo sloboda. Dnes je toto slovo na Západe synomymom absencie zväzkov, je charakteristikou stavu, keď nemusíš závisieť od nikoho. Eugenio Mazzarella, filozof z Univerzity Frederika II. v Neapoli, charakterizoval modernú dobu ako nositeľku ilúzie o človeku, ktorý sa môže bez čohokoľvek zaobísť. V tejto ilúzii sa síce cíti nezávislý, ale i bezočivý a s trúfalosťou, ktorá vychádza z jeho exponovanosti i z nedostatku nádeje v druhého - v človeka, vo svet, v Boha. V mylnom synonyme slobody si taká civilizácia zakladá len na sebe a všetko očakáva len od seba. Je to pokušenie, ktoré je človeku vždy poruke, pretože ilúzia je niečím, čo sa môže obísť bez štrukturálnej závislosti od všetkých podmienok svojho okolia. Moderná doba ju podporovala v predchádzajúcich povojnových rokoch, keď sa rozmohli rozhovory o všemocných atómových silách, až po ekologické otázky, v ktorých človek všetko reguloval. Vzišli z toho neočakávané účinky, pochádzajúce od priam bezhraničnej vedy a techniky. Paradoxne sme sa dnes ocitli v bode, v ktorom od kritiky kultúry aj samotnej techniky dospievame ku zrelšiemu postoju. Spoľahnutie sa, ktoré liplo úplne na vlastných silách, chápaných materiálne otvorilo nové možnosti. Sú nimi rezervy kultúrne, duchovné a politické, vďaka ktorým môžeme nihilizmu ukázať dvere a zbaviť sa ho. Európa dáva priestor dnes pre túto slobodu, tvrdí Joseph H. Weiller. Napriek tomu, že hrozby pre slobodu tu boli stále, nábožensky založený človek je ten, kto napriek ťažkostiam nestratí svoje krédo. Od veriaceho sa práve teraz vyžaduje viac dôvery voči súčasnej spoločnosti. Skôr než by sme nad ňou bedákali, treba ju počúvať. Nie preto náhodou viacerí relátori stretnutia zastávali ideu dôležitosti nekonfesných štátov.

Medzinárodné stretnutie v Rimini pozdravil osobitným listom aj štátny sekretár Vatikánu kardinál Pietro Parolin. V liste pripomenul, že „ľudia dnešných čias riskujú žiť život v individualistickom smútku za cenu konzumu. Ovocím toho je duchovná púšť. Na duchovnej púšti sú potrební ľudia viery, ktorí svojím životom usmerňujú cestu do zasľúbenej zeme, a tak udržujú nadprirodzenú nádej stále živú. (Leták Akcie 365 na september 2014).

Putovanie ako prostriedok na prehĺbenie duchovného života

Pútnicke cesty v Európe

V súčasnej dobe rastie v Európe popularita pútnických ciest. Od tých kratších k lokálnym svätyniam, až po viacmesačné pútnické cesty do Ríma, či do Compostely. Pešie putovanie napĺňa očakávania moderného človeka po stretnutí s tradíciami, nábožnosťou a históriou miest Európy. Viera a spiritualita, poznanie a sebapoznanie, objavenie svojich hraníc, turistika a umenie, príroda a človek, cesta a legenda, to všetko je príťažlivý celok uprostred reality našej doby. Jakubská cesta do Compostelly, alebo Franská cesta do Ríma priťahujú státisíce pútnikov ročne. Fenomén novej éry putovania znamená pre niekoho hlboký duchovný impulz k zamysleniu sa nad vecami tohto sveta, nad svojím životom, pre iného zase nevšednú turistiku s hrou na stredovekých pútnikov. V oboch prípadoch je putovanie aj dnes prostriedkom na duchovné obohatenie, čo je v časoch kríz dobrou voľbou.

Svätojakubská cesta do Compostelly

V základe púte do Compostelly je úcta k apoštolovi Jakubovi. Svätý Jakub syn Zebedeja a galilejský rybár bol jedným z dvanástich učeníkov, ktorých Ježiš Kristus rozposlal po svojom zmŕtvychvstaní do sveta ohlasovať evanjelium. Podľa tradície ohlasoval viac rokov Božie slovo na Iberskom polostrove. Po návrate do Palestíny ho dal Herodes Agrippa popraviť. Jeho žiaci Atanáz a Teodor dopravili mŕtve telo apoštola na miesta, kde ohlasoval evanjelium, a pochovali ho v Galícii. Na hrob sa po arabskej okupácii Hispánie zabudlo. V roku 813 eremita Pelayo bol vo sne upovedomený o jeho lokalite. Správu o posvätnom mieste odovzdal miestnemu biskupovi. Informácia sa rozšírila medzi poprednými náboženskými a civilnými autoritami, ktoré neskôr nad hrobom apoštola vybudovali kostol. Okolo kostola začalo vznikať svätojakubské mesto, dnes známe ako Santiago de Compostella. Hrob apoštola sa stal pútnickým miestom. Cestičky k nemu viedli zo všetkých svetových strán. Pred cestou sa pútnici zbavovali majetku, urobili testament a po obrade odovzdania pútnickej kapsy, palice a požehnaní Cirkvi sa najčastejšie v skupinách vydávali na dlhú púť. Vedľa trás začali vznikať nové kostoly, kláštory, útulky, hospice, nemocnice. Mnohé z nich slúžia po dnes. Spoločenstvá rytierov chránili v stredoveku pútnikov, medzi ktorými boli aj mnohí králi a osobnosti svojich čias. Francúzska revolúcia na začiatku modernej doby s osvieteneckými myšlienkami znamenala aj pútnický útlm návštevnosti. Na význam a prínos pútí pre duchovný život začal upozorňovať veriaci svet pápež Ján Pavol II. Sám sa v roku 1982 vydal ako pútnik po krátkom úseku Camino Frances na návštevu Compostelly a tam v roku 1989 zvolal aj Svetový deň mládeže. Chcel tak Európe ukázať, že prostriedky na obnovu viery má na dosah ruky a ich používaním sa vo viere dostaví aj duchovná obroda. Pre jakubskú cestu vyčlenila Rada Európy v roku 1987 finančné prostriedky na obnovu jej ciest, útulkov a ich značenia. UNESCO v roku 1993 zaradilo španielske a francúzske chodníky tejto cesty na zoznam humánneho svetového dedičstva.

Via Francigena - Franská cesta do Ríma

Ďalšou pútnickou destináciou sú hroby apoštolov sv. Petra a Pavla v Ríme. Po obrátení barbarských kmeňov v Európe a založením ich kráľovstiev v prvom miléniu sa putovanie do Ríma stalo súčasťou duchovného života nových kresťanov. Z anglického Canterbury, z Nizozemska, z Francúzska a Nemecka desaťtisíce veriacich od 7. storočia putovalo do Večného mesta transalpskou pútnickou cestou. Po celej jej dlžke sa budovali kláštory, útulky, ale i pevnosti, ktoré chudobných i zámožných pútnikov ochránili pred nepriazňou počasia i dobrodruhmi. Návštevy ad limina apostolorum boli sprevádzané duchovným ovocím, odpustkami a výsadami, ktoré pútnikom sprostredkovalo rímske cirkevné ústredie. Vzostup pútí po tejto ceste prinieslo 14. storočie tým, že pápeži v pravidelných periódach ohlasovali pre kresťanov sväté roky. V 19. storočí dochádza k útlmu pešieho putovania. Vybudovaním pevných ciest, tunelov a železníc sa vytvorila dopravná  sieť, ktorá pomáhala pútnikom zvládnuť alpský terén inak. Obnovou pútnického ducha v závere 20. storočia aj pútnicka cesta do Ríma zažila rozvoj. V roku 1994 ju Európsky inštitút kultúrnych ciest zaregistroval ako Cestu kultúry ľudskej civilizácie. Táto skutočnosť umožnila čerpanie finančných prostriedkov na obnovu a budovanie pútnických útulkov a informačných miest po jej dĺžke. Bratstvo sv. Jakuba v Perugii prijalo ako jeden zo svojich cieľov starosť o pútnikov v oblasti Toskánska. Rozhlasová stanica Radio Rai Tre prináša aktualizované správy o stave cesty v jednotlivých úsekoch, čím napomáha lepšiemu orientovaniu sa pútnikov v teréne.

Dante Alighieri vo svojej Božskej komédii spomína tri stredoveké pútnické cesty. Píše o púti do Compostely, ktorej symbolom je lastúra, o púti do Ríma, ktorá má ako symbol kríž. Tretia pútnická cesta pokračuje z Ríma po Via Apia do Bari, odkiaľ pútnici loďou odchádzali do Svätej zeme a do Jeruzalema. Symbolom tejto púte bola palma. Pútnici si pred cestou kládli najmä jeden z troch cieľov: splniť zadaný sľub, alebo prosiť o osobitnú milosť, alebo sa na púť vydávali pre osobné náboženské hľadanie. Nemecký básnik Johann Wolfgang Goethe o tejto bohatej tradícii právom povedal, že pútnické cesty kultúrne vychovali Európu. (Leták Akcie 365 na august 2014)

Milan Hudaček SJ

Rodová rovnosť a odpoveď viery

Cirkev a jej nadčasový prístup k téme gender

V Ríme sa koncom júna tohto roku konalo stretnutie vyše tridsiatich odborníkov zaoberajúcich sa témou „gender”. Mons. Jean Laffitte, tajomník Pápežskej rady pre rodinu, ktorá iniciovala stretnutie, v úvode povedal, že „človek dneška si chce pre život ponechať otvorené všetky možné voľby tak, aby mohol o živote povedať, že prežil obdobie možného, ako mu ho dal čas”. Je pravda, že evolúcia je v ostatných rokoch omnoho hlbšia a rýchlejšia, ako by sme sa domnievali. Okrem iného sa dnes rozšírilo úplné oddelenie medzi chápaním tradičných a náboženských koncepcií manželstva a tzv. „novou rodinou”, ktorú prináša postmoderná kultúra. V „novej rodine” manželstvo neznamená zväzok muža a ženy, ale zväzok medzi osobami. Negácia mužskej a ženskej rozdielnosti sa tým redukuje na otázku výberu a kultúry. Na mieste je však otázka: Kam povedie táto zmena perspektívy?

Odstrániť rozdiely a uniformovať život

V dnešnej civilizácii je gender problematika silným prvkom novej kultúrnej revolúcie Západu, a to vo všetkých jej konceptoch a mechanizmoch. Kultúrny a historický kontext vo všeobecnosti hovorí o holistickom pokuse smerujúcom k vynulovaniu rozdielov v živote a v uniformovani reality. Nové pokušenie spočíva v odsúvaní múdrosti i stvorenia a v uspokojení sa s teóriami poznania prírodných vied. Ignorujú sa pritom vnútorné odlišnosti stvorených vecí, ich rozdiely a namiesto toho  nastupuje ich subjektívne a povrchné vysvetľovanie so zrejmým cieľom ľahšie ovládnuť priestor. Prirodzenosť, kultúra, história sa odkláňajú od toho, čo sme rozumeli pod týmito výrazmi dodnes. V súčasnosti už nejde o nové čítanie a pochopenie človeka, jeho konania a jeho vzťahov, ale v hre je nové chápanie ľudského prvku so svetom.

Filozof Søren Kierkegaard vo svojom diele Smrteľná choroba z roku 1849 odhalil niečo z vnútorných pochodov, ktoré vystihol týmto opisom: „Dnes, keď sa možnosti ukazujú silnejšie a intenzívnejšie ako nutnosť, ľudské ja uteká od samého seba bez možnosti vrátiť sa k nutnému. Toto ja sa stáva abstraktnou možnosťou, hýbe sa medzi možnosťami až do vyčerpania, ale nehýbe sa z miesta, ani neprichádza na nejaké miesto … nakoniec je akoby bolo všetko možné, čo je práve chvíľou, kedy priepasť pohltila ja.”  Na mieste je otázka, ako má poslúžiť Cirkev človeku v tomto epochálnom momente. Cirkev je skutočne chudobná na prostriedky, ale jej realita a výhoda je v tom, že stráži rozumové bohatstvo a spoločné zdieľa pravdu, čo je v tejto situácii svetlom, životom, láskou, cestou, pre všetkých. Do toho pokladá za vhodné vkladať rozhovor o vzťahu viery a rozumu. Osobitná otázka, ktorá sa viaže na túto tému, je hľadanie toho, ako ukázať krásu muža a ženy ich súvisiaci svet a ich jedinečnosť a dôstojnosť. Continue reading Rodová rovnosť a odpoveď viery

Medzináboženský dialóg s islamom

Keď násilie mieša karty

V posledných časoch sa častejšie stretávame s množiacími sa správami o islamskom násilí, o terorizme, či extrémizmoch islamských skupín. Takisto však nechýbajú ani vzájomné úsilia o pokojné riešenie týchto nečakaných konfliktov a z kresťanskej strany počuť o návrhoch na stretnutia, na výzvy o vzájomný dialóg. Niekedy sa zdá, že diskusie s predstaviteľmi islamu neprinášajú ovocie, že je to jedno z mnohých tabu, ktoré by si azda kresťania želali  v ich kultúre prelomiť. Šíri sa tiež idea, podľa ktorej by vzájomné spolunažívanie bolo možné iba pri skrytí vlastnej náboženskej príslušnosti, stretávaním sa v akomsi neutrálnom priestore, bez odkazov na čokoľvek transcendentné. No oprávnená je tu otázka, ako by bolo možné vytvoriť skutočné vzťahy, vybudovať spoločnosť, ktorá by bola ozajstným spoločným domovom, ak by sme dali bokom to, čo každý považuje za intímnu súčasť svojho bytia.

Napätia, nepokoje, omyly

Voči sérii negatívnych správ referujúcich o surovostiach i neľudskej ukrutnosti, pri ktorých je zjavný nedostatok milosrdenstva a odpustenia, možno v spoločnosti u mnohých vnímať presvedčenie, že islam je náboženstvo opojené násilím. Je nesporne jasné, že pri počúvaní správ o násilnostiach sa nemožno tváriť neutrálne. Násilia, ktorých sa obeťami nedávno stali kresťania v Sýrii, keď ich na námestí v obci Maalula ukrižovali, alebo v Sudáne, kde odsúdili ženu na sto úderov bičom a na obesenie za to, že sa vydala za kresťana, či pri nedávnom únose vyše dvesto kresťanských študentiek v Boko Harame v Nigérii, aby ich potom predali ako otrokyne sexu, nikoho nenechajú na pochybách, že ide o hrôzy, pri ktorých je znegovaný človek. Navyše je to evidentné aj vo vojenských konfliktoch agresívneho islamu v Nigeri, v Čade, v Stredoafrickej republike, v Líbyi, či vo dvojročnom sýrskom konflikte, kde proti sebe stoja dve frakcie islamu. Tieto nepokoje znamenajú pre Európu každodenné invázie tisícok nezorientovaných utečencov, ktorých nikto nevie zastaviť. Zoznam problémov by mohol pokračovať. Na mieste by bola aj otázka: „V čom tkvie koreň týchto násilností a hrubosti, ktoré akoby charakterizovali islamské národy?” Continue reading Medzináboženský dialóg s islamom

Pozývame na pešiu púť do Levoče

Duchovná obnova v pútnickej forme Family Xaveriáda 2014

Jezuiti vás pozývajú na duchovnú obnovu spojenú s peším putovaním. Podujatie je pokračovaním pútnických podujatí Family Xaveriády a Spoločnosť Ježišova ich pripravuje sa pre mladých ľudí a rodiny po viacročnej skúsenosti.  Putovanie sa koná v dvoch skupinách a záujemcovia si môžu zvoliť podľa výberu. Prvá skupina putuje (1. - 6. 7. 2014) z Revúcej na Gemeri a pokračuje štyrmi pútnickými dňami cez Vyšnú Slanú, Hnilec, Spišskú Novú Ves do Levoče. Druhá skupina  z Habovky na Orave (30. 6. - 6. 7. 2014) počas piatich pútnických dní prechádza cez Zakopane, Lysú Poľanu, Tatranské Matliare a a Abrahámovce do cieľa na Mariánsku horu v Levoči.Duchovná obnova je zacielená na rodiny a jej témou je S vierou Márie k viere v rodine. K dennému putovaniu sa vyžaduje zdolnosť absolvovať asi 20 - 25 km denne. Nocľahy v turistickej forme (spacák karimatka) sú dohovorené v cieľových obciach jednotlivých dní. Obe skupiny, v sprievode jezuitských pátrov a sprievodného auta sa stretnú v Levoči 5. júla 2014. Na Mariánskej hore je pripravený celonočný program a púť vyvrcholí hlavnou sv. omšou o 10 hod. Odchod z Levoče je v individuálnej réžii. Viac informácii na www.xaveriada.sk

Aktívni a pasívni kresťania

Cirkev je pre všetkých

Vo veľkonočnej dobe pri bohoslužbách čítame na pokračovanie z histórie vzniku Cirkvi. Jedným z citovaných miest v Skutkoch apoštolov je to, kde sa uvádza, že po prvej kázni apoštola Petra žiadalo tritisíc ľudí krst. Cirkev sa tak stala viditeľnou a množstvo kresťanov rástlo ďalej. Pribúdalo však aj takých, ktorí život viery brali formálne. Ananiáš a Zafíra sú spomínaní ako veriaci, ktorí sú schopní aj predvádzať sa, len aby vyzerali v spoločenstve dobre. Touto historickou správou sa naznačila aj ťažkosť súvisiaca s masovosťou Cirkvi. Dnes má Katolícka cirkev už 1,2 miliardy členov. Výsledkom tohto rastu je aj asymetria medzi aktívnymi a neaktívnymi kresťanmi. Pasívne a neaktívne členstvo v Cirkvi sa stáva atraktívnejším a v súčasnosti je v Európe už normálnym. Pre aktívnych členov je tento pocit frustrujúci a predstavuje krajne kritický bod pri stretnutí oboch spôsobov príslušnosti k Cirkvi.

Pasívne kresťanstvo

Problém pomeru medzi aktívnymi a neaktívnymi členmi Cirkvi netrápi len katolíkov. Jedna z novších štúdií nemeckej evanjelickej cirkvi nazvala svojich neaktívnych členov „vernými cirkevnými odrodilcami”. Americký reformovaný teológ George Lindbeck vo svojom výskume zistil, že neaktívni kresťania sa považujú za zbožných i vtedy, keď popierajú posmrtný život a existenciu Boha Stvoriteľa pokladajú za nepravdepodobnú. Ježiš Kristus nie je pre nich Boží Syn a ich predstava o ňom nie je ani zďaleka biblická. Voči rozšíreniu svojho náboženského horizontu pomocou katechéz sú imúnni, ale niekedy sa zaujímajú o to, ako evanjelium vstupuje do existenčného alebo psychologického vyjadrovacieho jazyka v spoločnosti. Reč teológie oslobodenia im pomáha artikulovať ich latentnú kresťanskosť. Dôležitým faktorom v dobe postupujúceho odkresťančovania je aj charakter Cirkvi. Na rozdiel od dôb misionárskeho šírenia sa v súčasnosti cirkvi prispôsobujú prevládajúcej kultúre, namiesto toho, aby ju formovali. A pravdepodobne ani nemôžu inak. Takým spôsobom pokračujú v získavaní obyvateľstva a musia sa voľky-nevoľky prispôsobiť trendom väčšiny. To im však neuľahčuje výchovu pozorných kresťanov dokonca ani medzi vlastnými deťmi. Aj keď viacerí odmietajú blahobyt súvisiaci s dominantným americkým životným štýlom, prikláňajú sa namiesto toho k rôznym náboženstvám Východu. Georg Lindbek vidí v týchto trendoch cenu za stav niekdajšej kultúrnej etablovanosti, udržujúcej sa celé stáročia. Continue reading Aktívni a pasívni kresťania

Napomáhať kresťanskému posolstvu elektronickými médami

Objaviť krásu stretnutia s Kristom pomocou internetu

Vďaka mediálnej sieti kresťanské posolstvo môže cestovať „až po samý kraj zeme” (Sk 1, 8). Otvoriť brány kostolov znamená otvoriť ich aj digitálnemu prostrediu; jednak preto, aby ľudia mohli vstúpiť, nech už sa nachádzajú v akýchkoľvek životných podmienkach, ale tiež preto, aby evanjelium mohlo prekročiť prah chrámu a vyjsť v ústrety všetkým. Sme povolaní vydávať svedectvo o Cirkvi, ktorá má byť domovom všetkých, hovorí pápež František a pýta sa: Sme schopní takto komunikovať o tvári Cirkvi? Komunikácia prispieva k formovaniu misionárskeho povolania kresťanov a spoločenské siete sú dnes jedným z miest, kde toto povolanie treba žiť. Aj tam možno ľuďom pomôcť objaviť krásu viery, krásu stretnutia s Kristom. Digitálna sieť môže byť miestom bohatým na ľudskosť; nielen sieťou drôtov, ale sieťou osôb. Viac v Akcii 365 na Apríl 2014.

Obnovená rehoľa

Jezuiti pred 200 rokmi znovu potvrdení pápežom Piom VII.

Jezuitská rehoľa si tento rok pripomína 200 rokov od svojho obnovenia. Jej zrušenie v roku 1773 bolo ovocím vysokých ambícií, aké si stavali mocní tohto sveta v osvieteneckých ideáloch a revolúcia vo Francúzsku ich aj zviditeľnila. Zrušením jezuitov sa nedala zastaviť ani postupujúca sekularizácia, ako domnievala Svätá stolica, keď zostavovala dekrét zrušenia. Pius VII., ktorý rehoľu znovu v roku 1814 potvrdil povedal, že tak robí na radu mnohých kardinálov a že sa tým chce vrátiť k prostriedkom obnovy viery, aké jezuitská rehoľa v ignaciánskej charizme ponúkala.

V nasledujúcich rokoch jezuiti poslúžili výchovou a vzdelávaním mladých ľudí v školách vyspelého i rozvojového sveta, misijnou činnosťou v ázijských, afrických i latinskoamerických krajinách a pomocou pri reforme Cirkvi ako sa udiala na Druhom vatikánskom koncile. V našej krajine sa jej prítomnosť ukázala ako nápomocná ľuďom v čase totality, pri podpore spravodlivosti a napomáhaním ústnym i tlačeným slovom veriacim v podzemnej Cirkvi. Duchovné cvičenia sv. Ignáca končia meditáciou a modlitbou o nadobudnutie lásky k ľuďom a všetkým stvoreným veciam. Nech nás aj história o zrušení a obnove jezuitskej rehole vedie k vďačnosti Bohu za jeho dary a k novému odhodlaniu napomáhať šíreniu Božieho kráľovstva aj nepatrnou, či skrytou činnosťou. Viac v Akcii 365 na marec 2014.

Rodová rovnosť a kresťanské zmýšľanie

Tému rodovej rovnosti nemožno pri novej evanjelizácii obísť

Denník SME uverejnil článok Spása slovenského konzervativizmu (21. 1. 2014), ktorého predmetom je téma o oslabovaní konzervatívnych trendov v USA. Tie potom kladie do súvisu s ich posilňovaním, k vlastnému údivu, na Slovensku. To, že sa môžeme doma prerátať, dokumentuje na príklade kampane Georga W. Busha z roku 2004, keď konzervatívna téma o ústavnom zákaze manželstiev párov rovnakého pohlavia nakrátko zvíťazila, ale po rokoch už v USA nedosahuje želateľné výsledky. Podľa autora aj slovenská Cirkev, ktorá pastierskym listom oznámila v advente odlišný pohľad na liberalizujúce trendy voči inštitúcii rodiny a manželstva, utvorila vlastný front, ktorý má za nepriateľov zástancov rodovej rovnosti. Verejnosti článok vnucuje pocity nepriateľstva, ak sa usiluje vypočuť a pochopiť do dôsledkov obsah vážnej diskusie k otázke rodovej rovnosti. Podsúva jej obraz, že snahy o zachovanie klasického manželstva, rovnosti mužov a žien nepotrebuje. Viac v Akcii 365 na február 2014.

Nájsť životný štýl v konzumnej spoločnosti

Konzum prírodných zdrojov ohrozuje aj človeka

V roku 1921 vznikol film The Kid v ktorom Charlie Chaplin hrá úlohu sklenára. Ten svoju prácu ponúkne ľuďom vtedy, keď jeho syn, krátko pred tým, hádzaním kameňov do okien bytov, spôsobí nič netušiacim ľuďom škodu. Sklenár môže vďaka triku chlapca žiť z dňa na deň a chlapec dostane za svoje povolanie tiež patričnú odmenu. Táto scéna je dokonalou metaforou konzumizmu. Konzumizmus kráľuje na utváraní nejestvujúcich potrieb. V krátkom čase predvída ich zničenie a utváranie novších potrieb, ktoré nahradia predchádzajúce. Tento mechanizmus, ktorý hýbe trhom vo svojej povahe nemá ako cieľ utváranie blahobytu, ale jeho ustavičnú regeneráciu v novších formách. Zatvára si oči pred skutočnými potrebami a núdzou ľudí, ktorí niekedy zápasia o prežitie. Viac v Akcii 365 na január 2014.