Naše BLOGY  |   Registrácia  |   Vytvor si BLOG  |   Prihlásenie

Rubriky

 

Máj 2016
P U S Š P S N
« Apr    
 1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031  

Reflexie o rodine v posynodálnom dokumente

Cirkev nad posynodálnou exhortáciou Radosť z lásky

Na sviatok svätého Jozefa bola podpísaná apoštolská posynodálna exhortácia Amoris laetitia (AL - Radosť z lásky). Dokument je súhrnom záverov dvoch zhromaždení Biskupskej synody o rodine z rokov 2014 a 2015. Pápež František v nej obsiahlo cituje záverečné synodálne správy, spolu s dokumentmi a učením svojich predchodcov, ako aj mnohé vlastné katechézy o rodine. Okrem toho využíva aj príspevky z rôznych biskupských konferencií sveta (Keňa, Austrália, Argentína…), ako to bolo aj v prípade iných dokumentov magistéria, a využíva citácie významných osobností, ako Martin Luther King alebo Erich Fromm. Špecifický je odkaz aj na film „Babettin obed”, pomocou ktorého pápež vysvetľuje koncept nezištného daru. Apoštolská exhortácia upúta aj svojím rozsahom a členením. Je rozdelená na deväť kapitol a má viac ako 300 paragrafov

Potreba zmyslu pre inkulturáciu

Viaceré časti exhortácie a jej obsahu si vyžadujú tak dôkladné čítanie, ako aj spresňujúci výklad. Dnes sa výkladom zaoberajú mnohí teológovia, sociológovia, publicisti a nedochádzajú k rovnakým záverom. Dokument má a asi ešte dlho bude mať svojich obdivovateľov i kritikov. Jedným netypickým príkladom takej debaty bolo stretnutie, ktoré usporiadala americká jezuitská univerzita Fordham University v New York City 19. apríla 2016. Debata mala neobyčajne provokatívnu tému: Is the Pope Catholic? - Je pápež katolíkom? Continue reading Reflexie o rodine v posynodálnom dokumente

Rozlišovať a konať

Viera ktorá koná spravodlivo

Úsilie v prospech chudobných a na premenu porušeného sveta vychádza z viery, ktorá koná spravodlivo. Viera, ktorá túto službu neustále motivuje, má svoje korene. Tie majú moc ju stále živiť, a preto veriaci človek má o ňu neustále dbať. Naša blízkosť pri chudobných a zápas pre ich vec sú tiež miestom milosti a stretnutia s pokorným a chudobným Pánom, od ktorého pochádza každé duchovné ovocie. Aby sa úsilia v prospech spravodlivosti a chudobných v nás obnovovali a posilňovali, stojíme pred nutnosťou živiť ich zo zdrojov, medzi ktoré patrí Sväté písmo, kontemplácia osoby Ježiša Krista, život podľa sociálnej náuky Cirkvi, duchovné cvičenia i solidarita s chudobnými a povzbudenie životnými príkladmi druhých. Vedomie dôležitosti koreňov pre vieru, ktorá koná spravodlivo, motivuje nás v presvedčení starať sa o chudobných na úrovni individuálnej aj komunitnej.

Animácia našej služby Svätým písmom

Najdôležitejší animačný zdroj nášho postupovania je Sväté písmo. Božie slovo sa obracia na nás s naliehavou výzvou, aby sme sa starali o chudobných. Pozorného čitateľa Písmo vedie tak, že ho robí zodpovednými za ostatné ľudské bytosti. Biblická pasáž zo života židov v Egypte nám odkrýva históriu, počas ktorej jestvovali trhy s otrokmi. Na nich sa predávali zotročení Židia. Boh sa v tejto histórii pred-stavuje ako súcitný, ktorý nie je ďaleko od trpiacich, je im blízko a je milosrdný. Všíma si utrpenie ľudí, ich smútok, súcíti s ich problémami a vyvádza ich z otroctva na slobodu. On je Emanuel: “Boh s nami”. Kresťania sú vyzvaní vo viere urobiť to isté voči bratom a sestrám, ktorí trpia, pretože Ježiš sa stotožňuje s trpiacimi. Potvrdzuje to v obraze o konci sveta kde vraví: „Všetko čo ste urobili jednému z mojich bratov, mne ste to urobili”. (Mt 25, 40) Dotknutí duchom týchto slov, mnohí veriaci nachádzajú útechu v službe pre núdznych, v ktorých vidia nášho Pána znovu ukrižovaného. Ježiš cez svoju službu chudobným transformuje tento súcit Boha Otca do životného programu, v ktorom dáva dôstojnosť ľuďom zabudnutým a vylúčeným. Kristus pohnutý súcitom medzi zúfalými svojej doby dvíha zabudnutých, čistí im a uzdravuje ich rany ako milosrdný Samaritán. Kontemplácia osoby Ježiša Krista, jeho skutkov, vyvoláva v nás vnútorné poznanie jeho spôsobu myslenia a jeho prístupu k životu, na základe ktorých poznávame, ako my máme ďalej žiť. Continue reading Rozlišovať a konať

Humanizačné poslanie Cirkvi

Svetový deň chorých

Sviatok Panny Márie Lurdskej, ktorý slávime 11. februára, je zároveň Svetovým dňom chorých. Zavedenie spomienky Svetového dňa chorých súvisí aj s náplňou a s poslaním, aké mu chcela dať Cirkev. Prvoradým zámerom dňa chorých je zvýšenie citlivosti k chorým a trpiacim zo strany zdravých, ale aj citlivosti chorých a povzbudenie, aby svoje choroby a utrpenia obetovali za iných. Tento rok sa konali mimoriadne oslavy Svetového dňa chorých vo Svätej zemi. Na oslavách sa zúčastnila pápežská delegácia, v ktorej bolo 50 ľudí z 12 krajín sveta. Do Nazareta ju sprevádzal Mons. Zygmunt Zimowski, predseda Pápežskej rady pre pastoráciu zdravotníkov. Na konci slávnostnej svätej omše v Nazarete Mons. Z. Zimowski oznámil, že v roku 2019 sa Svetový deň chorých bude sláviť v Indii. Slovenský zástupca v skupine P. Ján Ďačok sa po príchode podelil o niekoľko myšlienok z týchto osláv.

Posolstvo viery pre chorých

Svetový deň chorých sa tohto roku niesol v znamení dvoch výziev: „Zveriť sa milosrdnému Ježišovi ako Mária” a „Urobte všetko, čo vám povie” (Jn 2,5). Obe výzvy vyjadrujú jednak zmysel Jubilejného roku milosrdenstva, a tiež - prostredníctvom Márie - orientujú na jej Syna Ježiša Krista. Tieto výzvy nadobúdajú osobitný charakter a silu vo Svätej zemi a hlavne v Nazarete, kde žil a vyrastal Ježiš. Svätá zem je miestom spolužitia veriacich troch náboženstiev: židovstva, kresťanstva a islamu, ale zároveň je to aj miesto dlhotrvajúcich napätí a konfliktov. Choroby, utrpenie, bolesť, zomieranie a smrť tu spájajú všetkých ľudí, bez rozdielu náboženstva. Každé posolstvo pokoja a vzájomnej spolupráce, práve na poli pomoci chorým a trpiacim - podľa príkladu milosrdného Samaritána - môže priniesť nádej na zmeny aj v inej časti sveta. Miesto konania Svetového dňa chorých vyberá Svätý Otec. Návšteva posvätných miest prináša veriacim návštevníkom bázeň i obdiv. Na jednej strane sa tu možno stretnúť s niečím konkrétnym, hmotným, ako to poznáme zo Svätého písma, ale na druhej strane sa za tým skrýva niečo nepochopiteľné a tajomné, čo vyvoláva otázky: „Prečo práve tu prišiel Ježiš Kristus? Prečo práve takým spôsobom? Prečo práve do tejto krajine, ktorá má veľa kameňa, ale málo úrodnej pôdy? Prečo táto krajina takmer nikdy nemala pokoj?” A mnohé iné… Na týchto posvätných miestach možno vidieť rôznych pútnikov z rozličných krajín, čo poukazuje na osobitný a jedinečný charakter miesta a na jeho príťažlivosť. Navšteva pápežskej delegácie zahrnovala aj návštevu zdravotníckych a sociálnych zariadenie, ktoré vo Svätej zemi vedú rehoľné sestry a v jednom prípade aj Milosrdní bratia. Zdravotnícke zariadenia napriek tomu, že nedostávajú nijakú podporu od štátu a žijú len z príspevkov dobrodincov, pracujú veľmi dobre. V spoluúčinkovaní profesionality, rozumu i srdca dosahujú vysokú úroveň a stávajú sa vynikajúcimi prostriedkami evanjelizácie, lebo svoje služby poskytujú hlavne moslimom a židom, kedže kresťania tam tvoria malú menšinu. Continue reading Humanizačné poslanie Cirkvi

Anton Srholec a jeho miesto pri ľuďoch

Páter, ktorý obohacoval druhých

Začiatkom nového roka zomrel v Bratislave známy kňaz z rehole saleziánov Don Anton Srholec. História jeho povolania i duchovného vkladu pre slovensku spoločnosť je výnimočná. Narodil sa 12. júna 1929 a v roku 1946 vstúpil do saleziánskej rehole. Jeho cieľom bolo venovať sa výchove chudobnej mládeže. Rehole však boli v apríli 1950 v Československu zlikvidované. Po maturite sa preto pokúsil v roku 1951 o emigráciu, aby mohol študovať teológiu. Bol zadržaný na hraniciach a za tento trestný čin bol odsúdený na 12 rokov väzenia. Prevažnú časť svojho trestu si odpykal v jáchymovských táboroch, kde pracoval v uránových baniach. Po desiatich rokoch väzenia ho prepustili s posudkom: „Schopný vykonávať akúkoľvek manuálnu prácu.” Sotvakto vtedy tušil, že mladý Anton sa zapíše do vedomia mnohých ľudí ako duchovný pastier, ktorý spirituálnymi prostriedkami dvíhal ubitých ľudí

Práca robotníka i duchovného otca

Po návrate z väzenia bol páter Anton nasledujúcich desať rokov robotníkom. Pracoval na stavbách, vo fabrike na výrobu betónových prefabrikátov, ako aj pri vysokých peciach v Ostravských oceliarňach. Vo väzení a v čase robotníckych zamestnaní si štúdiami dopĺňal teológiu. V Ostrave mu bolo umožnené študovať aj cudzie jazyky, kde si urobil štátne skúšky z jazyka anglického a nemeckého. Po dva roky sa hlásil do seminára v Bratislave, ale na jeho žiadosť mu nedali ani len odpoveď. V roku 1969 vycestoval na tri mesiace do Talianska. Pobyt si predĺžil na jeden rok, aby dokončil teologické štúdiá. Po ich absolvovaní ho pápež Pavol VI. vysvätil v Ríme 17. mája 1970 na kňaza. Na to sa vrátil na Slovensko, nemohol sa však hneď zapojiť do pastoračnej práce. Cestu k nej si nachádzal ako kostolník s povolením vypomáhať v kňazských prácach v bratislavskom kostole Blumentál. Hlavný dôraz kládol na prácu s mládežou a osobitne na kultúru slova, vďaka čomu sa zapísal do vedomia mnohých ľudí. Štátna bezpečnosť ho neustále sledovala a odobrala mu súhlas pre prácu v Bratislave. Trnavský biskup, aby ho zachránil pre pastoračnú činnosť, dal mu poslanie za správcu farnosti v Perneku. Tu napísal prvú dvojdielnu zbierku kázni Slová pre veriacich i neveriacich, ktorá sa rozmnožovala samizdatovou technikou. Kedže do Perneka chodilo za ním veľa jeho priateľov, po troch rokoch ho preložili do Veľkého Zálužia a nakoniec do Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu bol odobratý štátny súhlas, pretože jeho činnosť sa nezhodovala s predstavami Úradu pre veci cirkevné. Bol vyšetrovaný pre aktívnu účasť počas cyrilo-metodských slávností v roku 1985 na Velehrade a potom pozbavený pastoračnej služby, čím sa stal opäť robotníkom. V Záhorskej Vsi bolo veľa rómskych občanov, pre ktorých sa stal obhájcom a ochrancom ich práv. Posledné štyri roky pracoval ako robotník v sklade a v roku 1989 odišiel do starobného dôchodku.Od roku 1992 sa osobitne venoval bezdomovcom, pre ktorých zriadil domov RESOTA v Podunajských Biskupiciach. Tu mal ubytovaných asi 60 bezdomovcov a 40 ďalších sem prichádzalo ambulantne. Otec Srholec sa staral o duchovný život a dôstojné bývanie ľudí na okraji spoločnosti. Počas dôchodku bol činným v Slovenskom helsinskom výbore pre práva menšín v slovenskej sekcii Spoločnosti pre vedu a umenie. Bol aktívnym v Konfederácii politických väzňov i v ďalších spoločenských a sociálnych organizáciách. Continue reading Anton Srholec a jeho miesto pri ľuďoch

Jubilejný rok milosrdenstva

Putovanie kresťanov do Ríma

Jubilejný rok, ktorý pápež František otvoril 8. decembra, uvádza do centra pozornosti kresťanského sveta Večné mesto Rím. K tomuto titulu ho oprávňuje jeho starobylosť a tiež skutočnosť, že v ňom sídli nástupca apoštola Petra, ktorému Kristus prisľúbil, že Cirkev, ktorú na ňom postaví, bude trvať do konca vekov a nepremôžu ju ani pekelné mocnosti. Rím je centrom pútnikov a v nastavajúcom roku budú mnohí putovať tam aj kvôli duchovným darom, ktoré sú spojené s návštevou pápežskych chrámov. Sú nimi Bazilika svätého Petra, Bazilika sv. Jána, Santa Maria Maggiore a Bazilika sv. Pavla. Do týchto chrámov je potrebné vojsť svätou bránou a pomodliť sa na úmysel Sv. Otca. Pútnici z našich končín pozdravujú Svätého Otca slovami tzv. pápežskej hymny „V sedmobrežnom kruhu Ríma”. Na otázku týkajúcu sa siedmich vŕškov mesta Ríma nie celkom jednoduchá odpoveď, ktorá by zdôvodnila ich pripomínanie.

Večné mesto a cesty k nemu

Samotní starovekí rímski autori nie sú v celkom jednotní vzhľadom na tradície o siedmich rímskych pahorkoch. Záleží aj na tom, na ktoré obdobie rastu mesta Ríma sa sústredíme. Medzi ľuďmi najrozšírenejší zoznam je ten, ktorý poskytujú rímski autori ako Cicero či Plutarchos, ktorí uvádzajú pahorky: Aventín, Kapitol, Palatín, Celio, Esquilín, Viminál a Quirinál. Tieto vŕšky boli ohradené najstaršími mestskými múrmi, pôvodne vybudovanými v polovici 6. storočia pred Kristom. Rím sa v nasledujúcich storočiach rozrastal a vo 4. storočí po Kristovi, za čias cisára Konštantína, sa namiesto vŕškov Viminál a Quirinál započítavali Janiculum a Vatikán, na pravej západnej strane rieky Tiber. Až po prijatí tohto zoznamu sa napĺňajú slová našej pápežskej hymny o tom, že „v sedmobrežnom kruhu Ríma … sa Petra chrám vypína”. Starou charakteristikou Ríma bolo aj rímske príslovie, ktoré hovorilo, že všetky cesty vedú do Ríma. Na rímskom hlavnom námestí, na Fóre, boli totiž na pozlátenom bronzovom stĺpe označené vzdialenosti k jednotlivým bodom ríše a cesty, ktoré k nim viedli, tzv. konzulárne cesty. Tieto cesty aj s ich názvami sa zachovali prakticky podnes. Z pôvodných dláždených vojenských ciest sa v súčasnosti stali autostrády, ale štruktúra a hustota cestnej siete okolia Ríma sa ani veľmi nezmenila. Aj dnes prichádzajú slovenskí pútnici zo severu do Ríma po cestách, ktoré nesú staré rímske názvy: Via Aurelia, Via Cassia, Via Flaminia, Via Salaria, a pod. Rímske konzulárne cesty môžeme považovať za najtrvalejšie stavby starovekého Ríma. Ich sieť dosahovala dĺžku 100 000 kilometrov. Rozpad rímskeho impéria priniesol so sebou aj zánik jeho administratívnej štruktúry a služieb s ňou spojených. Cestovanie sa stávalo náročnejším a nebezpečnejším. Na mieste je rovnako dôležitá otázka: Ako sa v staroveku cestovalo? Kde pútnici počas pútí do Ríma, napríklad pri predchádzajúcich stredovekých jubilejných rokoch nocovali? Ako sa stravovali? Ako pútnici prekonávali veľké vzdialenosti? Počas celého stredoveku zohrávajú významnejšiu úlohu pri garantovaní služieb pútnikom kláštory, ktoré vznikajú pozdĺž starých komunikačných tepien. Neraz podnecovali zakladanie týchto inštitúcií aj svetskí zemepáni, ktorí tak poskytovali cirkevným inštitúciám práve túto dôležitú službu, ktorú iné inštitúcie neboli schopné v dostatočnej miere zabezpečiť. Continue reading Jubilejný rok milosrdenstva

Misijné poslanie Cirkvi

Slovenskí jezuiti v misiách

Jedným zo znakov dobre pochopenej a prijatej viery je zodpovednosť za jej šírenie. Cirkev podnecuje ohlasovanie viery v našich krajnách, ale cíti zodpovednosť šíriť ju aj v krajinách, kde ju ešte nepoznajú. Koná tak predovšetkým prácou misijných spoločenstiev a reholí, ktoré pripravujú a vysielajú misionárov a misionárky do rozvojových krajín. Spoločnosť Ježišova má aktuálne viac ako polovicu svojich členov v rozvojových krajinách. Jej kňazi i rehoľní bratia pomáhajú pri zakorenení viery v mladých cirkvách. Po druhej svetovej vojne odišlo zo Slovenska do afrických misií šesť jezuitských kňazov a dvaja bratia. Všetci sa zapojili do rôznych prác a činností, vďaka ktorým rástla Cirkev v krajinách Zambia a Zimbabwe. Nasledujúci mesiac si Katolícka cirkev pripomína paróna misií sv. Františka Xaverského. Poukázaním na neho chce, aby sa zodpovednosť za odovzdávanie viery v nás mnohorakými spôsobmi prehĺbovala a vo svojich prejavoch aktívizovala.

Služba rehoľných bratov

Medzi prvými, ktorí odišli do afrických misií, boli rehoľní bratia. Jakub Longa sa ako vyučený kováč a strojník prihlásil u jezuitov aby pracoval na sociálnom rozvoji krajín v povodí Zambezi. Skonštruoval malý parník, ktorým po nevyspytateľnej rieke, plnej krokodílov, od roku 1901 dovážal zásoby a tovar pre misijné stanice v Mozambiku a v Severnej Rodézii. Keď zomrel v roku 1937, nahradil ho brat Ján Gajdoš. Bol výborným murárom a svoje remeslo uplatnil aj v hlbokom buši. Postavil trojročnú školu pre murárov a stolárov a školský komplex v Chikuni. Staval aj kostoly, kaplnky a domy pre misionárov. Keď v roku 1953 vybudoval školu v Mpanshe, ako aj gymnázium Canisius Secondary School, bol to veľký počin, pretože v tej dobe ešte vyšších škôl tohto typu nebolo. Staval aj štátne budovy, za čo ho prezident Kenneth Kaunda vyznamenal ako zaslužilého pracovníka pri rozvoji Zambie, bývalej Severnej Rodézie. V roku 1948 odišiel do Severnej Rodézie rodák z Rákoša od Rožňavy Andrej Perdík. Pracoval na staniciach v Chingombe a v Kassisi. V dielni, na poli a pri preprave tovaru na nebezpečných afrických cestách bol nenahraditeľným pomocníkom. Jeho heroickým činom bolo postavenie 135 míľovej cesty z obce Chingombe do hlavného mesta. Vláda postavenie cesty odmietala, lebo bolo potrebné prekonať vysoké hory, ktoré oddeľovali hlavné mesto od vzdialeného regiónu. Brat Andrej sa práce nezľakol. Cez rieku postavil most so solídnymi kamennými pylónmi a s čiernymi robotníkmi sa prerúbal cez horský priesmyk. Táto cesta, ktorá v horách podnes nesie meno Perdik´s Pass, umožnila priviesť civilizáciu tam, kde jej nebolo. Je pochopiteľné, že prezident Zambie Kenneth Kaunda ocenil aj tohto Slováka vyznamenaním za rozvoj krajiny. Continue reading Misijné poslanie Cirkvi

Posolstvo malej karmelitánky

Terezia z Lisieux - Božie slovo pre naše storočie

V januári 2016 je naplánovaná po Slovensku púť s relikviou svätej Terézie z Lisieux. Putovanie sa začne 10. januára v Bratislave a potrvá dva týždne. Je pre nás dobrou príležitosťou pripomenúť si životný príbeh Terézie na ktorú upozornil veriacich pápež Pius XI. tým, že ju v roku 1923 blahorečil a po dvoch rokoch aj kanonizoval. Narodila sa 2. januára 1873 v Alençone vo Francúzsku. Pochádzala z deviatich detí z ktorých detstvo prežilo päť dievčat. Jej rodičia sv. Louis Martin a sv. Zélia Guérinová žili harmonicky. V tohoročnú misijnú nedeľu, 18.X., boli svätorečení v Ríme.  Ich päť dcér rástlo v prostredí presiaknutom jednoduchou, ale hlbokou katolíckou zbožnosťou ich svätých rodičov. Všetkých päť dievčat vstúpilo postupne do kláštora. Keď mala Terézia 4 roky, zomrela jej matka. Otec sa presťahoval do Lisieux, kde Terézia vychodila benediktínsku školu a ako  15-ročná, vstúpila do karmelitánskej rehole.

Život v karmeli

Terezka o prvých rokoch svojho pobytu v kláštore neskôr napíše: „Zistila som, že rehoľný život je taký, ako som si ho predstavovala…, no pri prvých krokoch som narazila viac na tŕnie ako na ruže! Priorka Mária Gonzaga sa k Terezke správala počas prvých rokov prísne. V tomto prostredí trpela zimou a úbohým jedlom a začala prežívať nepretržitú monotónnosť v modlitbe. Život v dennej blízkosti s inými sestrami, z ktorých niektoré hojne prejavovali nedostatok úsudku, výchovy, precitlivenosť, znepríjemňovali spoločný život. Terezka vstúpila do karmelu stále zapálená svojím ideálom z detstva stať sa „veľkou sväticou”. Ako postulantka napísala: „Chcela by som ho tak veľmi milovať! Milovať viac, ako bol kedykoľvek milovaný. … Chcela by som obrátiť všetkých hriešnikov sveta a zachrániť všetky duše z očistca.” V liste, ktorý mala na srdci v čase sľubov, prosila Boha o „lásku, nekonečnú lásku bez akýchkoľvek hraníc” a o milosť zomrieť ako mučeníčka „srdca alebo tela” a „zachrániť veľmi mnoho duší.” Uvažovala o tom, že bude obetovať všetky drobné všedné obietky a zažité utrpenia a nevynechá na to ani jednu príležitosť. Utrpenie nad jej očakávanie čoskoro prišlo s chorobou jej otca a bolo také intezívne, že sa niekedy pýtala, či jestvuje nebo. Náhodný rozhovor v roku 1891 s františkánom Alexisom Prouom, duchovným radcom komunity, ju povzbudil k dôvere a láske. Ubezpečil ju, že jej nespočetné nechcené chyby, ktoré ju tak znepokojovali, „nezarmucujú Pána Boha”. Keď vstúpila do dvadsiateho roku života, mala za sebou najhoršie búrky a bola pokorená svojou vlastnou slabosťou. Jej sestra Paulína - Agnesa od Ježiša - bola vo februári 1893 zvolená za priorku a Terezka bola čoskoro požiadaná zaujať dôležitú úlohu asistentky novicmajsterky. Tým priorka dosadila najmladšiu členku komunity do najháklivejšej pozície, ktorej sa zhostila s nesmiernou zrelosťou a diskrétnosťou. Continue reading Posolstvo malej karmelitánky

Milosrdenstvo Božie ako stredobod ohlasovania

Milosrdenstvo ako spravodlivosť vlastná Bohu

Často je ťažké hovoriť o Bohu aj tým, ktorí už v neho veria. Neraz sa aj človek nachádza v temnej noci viery a stráca reč, keď čelí krivde, nespravodlivému utrpeniu vo svete hrôz, násilia, teroru a nevyliečiteľných chorôb. Utrpenie vo svete je zrejme najzávažnejším argumentom aj pre moderný ateizmus. Mnohí majú pocit, že im ešte niečo chýba. Okrem rozmanitých a ťažko znesiteľných telesných bremien jestvujú aj duchovné problémy, ako strata orientácie a skúsenosť so stratou zmyslu života. Jurgen Habermas zachytil charakteristiku našej civilizácie v poznámke, že keď v nej vyschnú utopické oázy, rozšíri sa púšť banality a bezradnosti. Je pravda, že bez otázky o zmysle života a bez nádeje človek klesá na úroveň dôvtipného živočícha, tešiaceho sa jedine z materiálnych vecí. Ak má v tomto svete jestvovať dôstojnosť človeka, tak podľa mnohých iba vtedy, ak Boh jestvuje a je Bohom milosrdným a milostivým.

Milosrdenstvo Božie - nová téma

Dvaja pápeži z druhej polovice 20. storočia rozpoznali znamenia čias a zároveň odporučili, aby sa otázka milosrdenstva stala opäť stredobodom ohlasovania Božieho slova a cirkevnej praxe. V duchovnom denníku pápeža Jána XXIII. nájdeme hlboké úvahy o Božom milosrdenstve, ktoré potom vložil aj do programovej reči pri otvorení Druhého vatikánskeho koncilu. Pri tejto príležitosti Ján XXIII. povedal, že dnešná Cirkev skôr, ako by odsudzovala, bude musieť používať liečivé prostriedky milosrdentva. Svojím prístupom tak udal nový tón a podnietil aj nový štýl v ohlasovaní a živote Cirkvi. Podobne ako u pápeža, aj v koncilových dokumentoch sa objavil súvis medzi milosrdenstvom a pravdou. Bolestné utrpenie doby rozoznal aj Ján Pavol II. Encyklikou Dives in misericordia nastolil tému milosrdenstva a vniesol presvedčenie, že „samotná spravodlivosť v živote nestačí”. Pripomína, že „najvyššia spravodlivosť môže byť aj najvyššou nespravodlivosťou”. Posolstvo Cirkvi v jubilejnom roku 2000 preto zameral na ohlasovanie milosrdného Boha. Veriacim predstavil poľskú sestru a mystičku Faustínu Kowalskú, ktorá v súlade s Bibliou označila Božie milosrdenstvo za najvýznamnejšu a najvznešenejšiu vlastnosť Boha. Odkrývanie Božieho milosrdenstva sa má stať lúčom na cestách človeka tretieho tisícročia. Na podnet sestry Faustíny, ktorú v apríli 2000 Ján Pavol II. svätorečil, vyhlásil nedeľu po Veľkej noci za Nedeľu Božieho milosrdenstva. O päť rokov neskôr kardinál Joseph Ratzinger na začiatku konkláve povedal, že Božie milosrdenstvo vymedzuje hranice zlu a stretnúť Ježiša Krista znamená stretnúť Božie milosrdenstvo. Keď sa stal pápežom, v encyklike Deus caritas est pokračoval v línii svojho predchodcu a myšlienku milosrdenstva prehĺbil tým, že ju predstavil ako principiálne vychádza z lásky a nie zo spravodlivosti. Continue reading Milosrdenstvo Božie ako stredobod ohlasovania

Encyklika Laudato sí o integrálnej ekológii

Ohlasy na pápežov dokument vo svete

Najnovšia encyklika pápeža Františka Laudato sí vyšla 1. sept. s podtitulom „o starostlivosti o náš spoločný domov” aj v slovenčine. Dokument sa venuje stavu životného prostredia a prináša analýzy problémov dnešných čias. Za také Svätý Otec považuje klimatické zmeny, prístup ľudí k pitnej vode, znečisťovanie ovzdušia a ekologický dlh Severu proti Juhu. Kedže ekologická harmónia nemôže existovať tam, kde dominuje nespravodlivosť, témy ekológie súvisia aj so sociálnou nespravodlivosťou. Ústredný bod encykliky je návrh integrálnej ekológie, ktorá poukazuje na špecifické miesto človeka v tomto svete a na jeho vzťahy k realite, ktorá ho obklopuje. Podľa pápeža integrálnu ekológiu nemožno oddeliť od pojmu spoločného dobra, preto upozorňuje aj na kultúru vyhadzovania, či mrhania a poukazuje na striedmy životný štýl, ktorý človeka oslobodzuje. Zdôrazňuje našu zodpovednosť za planétu, ktorú zanecháme budúcim generáciám.

Naliehavá téma

Encyklika Laudato sí sa momentálne teší veľkej pozornosti na celosvetovej úrovni. Koncom júna sa v New Yorku konala diskusia na tému klimatických zmien, kde odznelo množstvo relácií, citujúcich podnetné myšlienky z encykliky pápeža Františka. Aj keď encyklika nebola prioritne o téme klimatických zmien, ale skôr o stvorenstve a integrálnej ekológii, všeobecnú odozvu potvrdzujú nielen listy popredných predstaviteľov vedy a spoločenského života s blahoželaním Svätému Otcovi za vydanie tejto encykliky, ale aj stanoviská ľudí na riadiacich postoch a od členov vlád. V júli v Paríži Nicolas Hulot, poradca francúzskeho prezidenta, zorganizoval podujatie na tému životného prostredia. Prezident Hollande, otvárajúc konferenciu svojím príhovorom, hojne citoval encykliku pápeža Františka.

Continue reading Encyklika Laudato sí o integrálnej ekológii

Nárast turizmu vo svete je evanjelizačnou príležitosťou

Cestovanie sa mení na existenciálnu skúsenosť

Svetový turizmus je na vzstupeV roku 2012 bola v medzinárodnej výmene osôb prekonaná symbolická hranica miliardy turistov a migrantov. Ich počty stúpajú a sú výzvou pre firmy, vlády, miestne spoločenstvá, ale aj pre Cirkev. Pápežská rada pre migrantov vydala osobitné posolstvo ku dňu turizmu (27. sept.), podľa ktorého miliardu turistov treba predovšetkým považovať za miliardu príležitostí. Svet je vo fáze zmien, mení spôsob cestovania a v dôsledku toho aj skúsenosť z ciest. Kto cestuje do krajín odlišných od vlastnej, robí tak s viac či menej vedomou túžbou odhaliť prostredníctvom stretnutia, komunikácie a konfrontácie tú najskrytejšiu časť seba. Oslabil sa význam klasického pojmu „turista”, zatiaľ čo sa posilnil význam pojmu „cestovateľ”. Ten sa už neobmedzuje len na návštevu určitého miesta, ale istým spôsobom sa stáva jeho integrálnou súčasťou. Zrodil sa „svetoobčan”. Už nechce vidieť, ale chce patriť, nechce sa diviť, ale žiť, nechce len analyzovať, ale podieľať sa.

Fenomén turizmu

Ako prvé  sa musia usilovať v tomto odvetví o uskutočňovanie spoločného dobra malé podniky a firmy. Ich konečným cieľom nesmie byť zisk, ale skôr snaha ponúknuť cestovateľovi cesty, na ktorých zažije to, čo očakáva. Turistov nemožno chápať len ako súčasť štatistiky alebo zdroj príjmov. Svetské autority rôznych krajín nech primú v oblasti cestovného ruchu  spoločné stratégie na vytváranie globálnych spoločensko-ekonomických sietí na pomoc mies-tnym komunitám a cestovateľom. Je to príležitosť na vzájomné obohatenie a spoločný rast. Poskytnuté pohostinstvo nech umožní využitie potenciálu prírodného, spoločenského i kultúrneho prostredia, ponúkne príležitosť na nové pracovné miesta, rozvinutie vlastnej identity. Je to miliarda príležitostí na rozvoj najmä pre rozvojové krajiny. Rozširovanie turizmu - predovšetkým toho zodpovedného - otvára cestu do budúcnosti vo vedomí vlastných historických i kultúrnych špecifík. Vytváranie zisku a podpora špecifického dedičstva umožňuje prebudenie zmyslu pre hrdosť a sebaúctu, ktoré sú prospešné pre posilnenie dôstojnosti hostiteľských spoločenstiev. Stále sa však treba mať na pozore, aby sme kvôli turistom nezrádzali vlastné územie, tradíciu a identitu. Ak je miliarda turistov priateľsky prijatá, môže sa zmeniť na dôležitý zdroj blahobytu a udržateľného rozvoja pre celú planétu. Globalizácia cestovného ruchu vedie okrem iného ku zrodu individuálneho i kolektívneho občianskeho vedomia. Každý cestovateľ, ktorý si na svojich cestách po svete osvojí korektnejšie správanie, sa tiež prehĺbi v starostlivosti o našu zem. V cestovaní sa skrýva aj túžba po autentickosti, ktorá sa prejaví v bezprostrednosti vzťahov a v účasti na živote navštívených spoločenstiev. Súčasne s tým rastie potreba odpútať sa od virtuálneho sveta, ktorý vyvára odstup a neosobné známosti, a tým sa objaví krása z opravdivých stretnutí s druhými. Takáto „ekonómia komunikovania” je schopná vytvoriť sieť, v ktorej sa môže rozvíjať ľudskosť a bratstvo.

Continue reading Nárast turizmu vo svete je evanjelizačnou príležitosťou