Naše BLOGY  |   Registrácia  |   Vytvor si BLOG  |   Prihlásenie

Rubriky

 

December 2014
P U S Š P S N
« Okt    
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031  

Rodina v poriadku stvorenia

Manželia sú pre seba darom od Boha

Koncom októbra pozval pápež František do Ríma biskupov z celého sveta na mimoriadnu synodu. Jej primárnou úlohou boli pastoračné výzvy voči rodine a na jej evanjelizáciu. Rodina podľa pápežovej exortácie Evangelii gaudium prechádza hlbokou kultúrnou krízou. Individualizmus a konzumizmus spochybňujú tradičnú rodinnú kultúru. Ekonomické podmienky často sťažujú spoločný život a súdržnosť rodiny. Veľmi prudko vzrástol počet tých, ktorí sa hrozia založenia rodiny, alebo zlyhajú pri uskutočnení svojho životného plánu. Vzrástol aj počet detí, ktoré nemajú šťastie vyrastať v usporiadanej rodine. V týchto ťažkostiach kardinál Walter Kasper nazerá na kresťanskú vieru posilňovanú sviatosťami. Tie vieru nielen predpokladajú, ale ju aj živia. Boh, ktorý nám dáva sviatostné prostriedky, je Boh cesty vo viere. Cirkev i dnes kráča po tejto ceste so súčasnými ľuďmi, aj keď niektorým kresťanom sa javí učenie Cirkvi ťažké.

Rodina v poriadku stvorenia

Učenie Cirkvi o rodine sa nepodobá stojatej lagúne, ale prúdu, ktorý vyviera z evanjelia. Je živou tradíciou, ktorá sa dnes ocitla v kritickom bode najmä vzhľadom na manželstvo. V prvých storočiach kresťanstva bola mladá Cirkev konfrontovaná s pojmami a vzormi manželstva a rodiny, ktoré sa líšili od toho, čo kázal Ježiš. Jeho ohlasovanie bolo nové pre Židov, Grékov i Rimanov. Kresťanský život však vracal poslucháčov opätovne k evanjeliu. Podobný návrat ponúka i dnes liberálnemu prispôsobovaniu sa v aktuálnom spoločenskom prostredí. Evanjelium nie je zákonník, ale Ježiš Kristus, ktorý najprv obdarúva duchom viery. Tá je potrebná skôr, ako je kandidátom na manželstvo ponúknutá sviatosť. Sviatosť manželstva môže byť účinná a s požehnaním prežívaná len vo viere. Kľúčová otázka dneška znie: „Ako je to s vierou snúbencov a manželov? V krajinách so starobylou kresťanskou kultúrou sme dnes svedkami zrútenia stáročia platných stanovísk v kresťanskej viere, ako aj chápania manželstva a rodiny podľa prirodzeného práva. Mnohí sú pokrstení, ale nie sú evanjelizovaní. Napriek tomu všetky kultúry poznajú zlaté pravidlo, ktoré pobáda ctiť si ostatných ako seba samého. Ježiš v horskej reči pripomína poslucháčom: Všetko čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci. (Mt 7,12). Toto prirodzené právo umožňuje dialóg so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Pod Božou ochranou sa tak ocitnú základné hodnoty rodinného života: úcta voči rodičom, starostlivosť o nich v starobe, nedotknuteľnosť manželstva, ochrana života, ktorý vzíde z manželstva, majetok ako hmotné zabezpečenie rodiny, vzájomné vzťahy, bez ktorých nemôže pretrvať nijaké spoločenstvo. Písmo nechápe biblické usmernenie ako bremeno, alebo obmedzenie slobody, ale práve naopak, raduje sa z Božieho slova, ktoré vo forme prikázania nás sprevádza na ceste ku šťastnému a naplnenému životu. Prikázania nikomu nemožno nanútiť. Ak sú podložené dobrými dôvodmi, možno ich ponúknuť ako cestu ku štastiu všetkým. Continue reading Rodina v poriadku stvorenia

Pápež Pavol VI. - nový blahoslavený

Pápež Pavol povýšený k úcte oltára

Pápež Pavol VI.

Pápež Pavol VI.

Pri eucharistickej slávnosti v Ríme 19. októbra Svätý Otec František blahorečil Božieho služobníka pápeža Pavla VI. Pápež Giovanni Montini sa narodil 26. 9. 1897 v Concesiu neďaleko Brescie na severe Talianska.

Za kňaza bol vysvätený 29. mája 1920. Hneď po vysviacke ho diecézny biskup poslal študovať do Ríma na pápežskú Gregorovú univerzitu. Súčasne študoval aj na štátnej univerzite. Po čase ho prijali do pápežskej akadémie pre diplomatov Akadémie cirkevných šľachticov (Accademia dei Nobili ecclesiastici). Po skončení štúdia ho vyslali ako nunciovho tajomníka do Varšavy. Z obavy o jeho zdravie ho po šiestich mesiacoch povolali späť do Ríma. Od roku 1922 pôsobil v pápežskom štátnom sekretariáte, 13. decembra 1937 sa stal asistentom štátneho tajomníka a v novembri 1954 bol vymenovaný za štátneho podtajomníka.

Aj počas rokov, keď bol na vatikánskom Štátnom sekretariáte ekleziálnym asistentom, nachádzal cestu k mladým a venoval sa ich formácii. Intenzívne pracoval na uzdravení narušeného vzťahu medzi vierou a kultúrou, ako aj na novom vybudovaní mosta medzi Cirkvou a moderným svetom. Toto úsilie ho sprevádzalo celý život.1. novembra 1954 ho vymenovali za milánskeho arcibiskupa. O štyri roky neskôr, 8. decembra 1958 ho pápež Ján XXIII., po svojom nástupe ako prvého, vymenoval za kardinála. Po smrti Jána XXIII. bol po jednom z najkratších konkláve v dejinách cirkvi, 21. júna 1963, zvolený za pápeža. Bolo to v čase Druhého vatikánskeho koncilu, keď Cirkev nanovo zadefinovala svoje miesto v modernom svete. Už v roku 1964 vykonal prvú pútnickú cestu do Svätej zeme, kde sa 5. januára stretol s carihradským ekumenickým patriarchom Athenagorasom I. Všetky záverečné dokumenty koncilu majú jeho podpis. Zomrel 80-ročný 6. augusta 1978 v Castel Gandolfe. Continue reading Pápež Pavol VI. - nový blahoslavený

Keď nové témy klopajú na dvere…

Európa potrebuje prídavok ľudskosti

Uplynulý mesiac sa v Madride konali Európske katolícke a sociálne dni. Podujatie sa prvýkrát konalo v poľskom Gdansku v roku 2009 a tentoraz sa nieslo v duchu témy: Kresťanská viera a budúcnosť Európy. Vyše 200 účastníkov pozdravil svojím listom aj Svätý Otec František. Sociálno je skúsenostne prvou vecou, akú si nový poslucháč na ohlasovateľovi kresťanského posolstva prioritne všimne. Podľa pápeža je preto dôležité, aby kresťania „odovzdávali chudobným lásku Cirkvi, nutnú na prijatie hlásanej pravdy a spásy. Chudobnými sú dnes tí, ktorí utekajú zo svojich domovov a prichádzajú do Európy a hľadajú v nej útočisko. Cirkev sa má stále formovať, aby ich poučila, ako ponúkať posolstvo pravdy a spásy, a zároveň odpovedať im na dôvody nádeje, ktorá je v kresťanoch”, dodal Svätý Otec. Vážnou výzvou pre Európu je dnes nachádzať účinné spôsoby na ozdravovanie vzťahov, ktoré vďaka naliehavým fenoménom a otázkam nachádzame v aktuálnom vývoji a stave Európy.

Cirkev a Európa

Na konferencii sa zúčastnili biskupi z 29 krajín Európskej únie. Kardinál Angelo Bagnasco, predseda Biskupskej konferencie Talianska, uviedol, že Cirkev miluje Európu, a preto jej ponúka to najcennejšie, čo v sebe má - Ježiša Krista. V kázni, ktorú predchádzal evanjeliový úryvok o rozsievačovi, povedal, že musíme napodobňovať veľkodušné gesto rozsievača, ktorý štedro seje a pritom si nenárokuje vidieť budúcnosť svojej práce. Európa sa môže zdať pôdou plnou kamenia, tŕnia a asfaltovej tvrdosti, avšak viera si od nás žiada ostať evanjeliovými realistami, a nie pesimistami vo fatálnej hre sejúcich. Dnešnú situáciu v Európe prirovnal k dospievajúcim tínedžerom, ktorí chcú byť vo všetkom emancipovaní, vrátane nezávislosti od Boha, a pritom zabúdajú na svoje korene. Výsledkom je tápajúce a neisté ľudstvo v ďalších generáciách. Kardinál zacitoval Jaques Maritaina, aby zdôraznil, že náš kontinent potrebuje prídavok ľudskosti. Ak sa Európa politikov zamestnáva len financiami, vojenskou obranou a obchodmi, potom sa neudrží. Musí naopak zvnútorniť svoje myslenie, aby mohla povedať niečo pekné a vznešené súčasnému svetu a zároveň o tom prakticky svedčiť. Siať dobré semeno s Kristom budeme vtedy, ak neprestaneme byť dobrými blížnymi k ľuďom. Cirkev si želá slúžiť ľudu Európy, posilňovať ho a s ním rásť v láske k chudobným a tápajúcim. Jej vízia služby tkvie v ponúkaní dobra konkrétnym osobám, a nie v jeho ukladaní všetkým, povedal na záver taliansky kardinál. Continue reading Keď nové témy klopajú na dvere…

Keď periféria môže byť v centre

Nihilizmus - hosť alebo nová výzva ?

V závere prázdnin sa v Taliansku rok čo rok stretávajú v Rimini kresťania zaangažovaní v politickom a verejnom živote. Hnutie Comunione e liberazione, ako organizátor stretnutia, podnecuje úvahy na pálčivé otázky spoločenského života, ako aj hľadanie odpovedí na ne vo svetle evanjelia. Myšlienka, ktorá dominovala stretnutiu tento rok, bola v duchu výzvy ísť na periférie tohto sveta. „Periférie nie sú od nás ďaleko,” povedal zhromaždeným taliansky prezident Giorgio Napolitano, „sú časťou nášho sveta a nášho spoločného života.” Podľa neho dramatické udalosti v Iraku, v Sýrii, či ozbrojené zrážky v Ukrajine, ako aj ohniská napätí vyvolané masovou migráciou obyvateľstva do vyspelého sveta sú skutočnosťami, ktoré sa nás reálne dotýkajú. Tichá dráma sa však odohráva hlbšie. Je v dušiach tých, ktorým sa šliape po ľudských právach a hasne im nádej na východiská z núdze a z chudoby. Práve oni formujú naše osobné i spoločenské svedomie. Je správne položiť si otázku: ako?

Úvahy, ku ktorým podnecujú migranti

Masívnym problémom, ktorý sa dotýka Európy, je invázia státisícov migrantov z Ázie a Afriky. Prichádzajú k nám po pevnine z východu alebo po mori z juhu. V uliciach európskych miest  žije množstvo utečencov často bosých, skromne ošatených, ktorí spia na zemi a cez deň blúdia ulicami, aby si našli nejakú stravu alebo skrátili si čas. Zvláštnym problémom sú mladiství, ktorí sem došli sami, lebo cestou stratili dospelého sprievodcu. Tento fenomén odkrýva Európanom nielen spoločenský problém, ale aj ich vlastnú ťažkosť. Tkvie vo vytrácaní sa ich vlastných domácich hodnôt, ktoré podnecujú motiváciu pre spoločný život s prichádzajúcimi cudzincami. Profesor Joseph H. Weiller, z Newyourskej univerzity položil v Rimini voči vynárajúcej sa integrácii európskych národov provokačnú otázku: „Či Európa nie je pre mnohých skôr idolatriou, než ideálom.” K idolatrii - modloslužbe - dochádza podľa neho vtedy, ak sa stratí spravodlivá vec a začne sa preháňať. Pokoj, prosperita a ľudská osoba sa v spoločenskom myslení Európanov cenili v povojnových rokoch veľmi vysoko. Nové generácie koncept pokoja redukovali na nikým nerušený kľud. Rovnako sa zmenil význam slova prosperita. Viac než ekonomický dostatok, ktorý sa prv želal pre dôstojný život, sa začalo pokladať za dôležitejšie bohatstvo. Absencia veľkodušných odpovedí na potreby blížnych oslabila v spoločenskom živote vyspelej Európy solidaritu. Zabúdanie na všeľudskú solidaritu a odvrátenie pozornosti od núdznych urobili kultúrny obrat. Z Európy ideálov sa stala Európa idolatrie. Continue reading Keď periféria môže byť v centre

Putovanie ako prostriedok na prehĺbenie duchovného života

Pútnicke cesty v Európe

V súčasnej dobe rastie v Európe popularita pútnických ciest. Od tých kratších k lokálnym svätyniam, až po viacmesačné pútnické cesty do Ríma, či do Compostely. Pešie putovanie napĺňa očakávania moderného človeka po stretnutí s tradíciami, nábožnosťou a históriou miest Európy. Viera a spiritualita, poznanie a sebapoznanie, objavenie svojich hraníc, turistika a umenie, príroda a človek, cesta a legenda, to všetko je príťažlivý celok uprostred reality našej doby. Jakubská cesta do Compostelly, alebo Franská cesta do Ríma priťahujú státisíce pútnikov ročne. Fenomén novej éry putovania znamená pre niekoho hlboký duchovný impulz k zamysleniu sa nad vecami tohto sveta, nad svojím životom, pre iného zase nevšednú turistiku s hrou na stredovekých pútnikov. V oboch prípadoch je putovanie aj dnes prostriedkom na duchovné obohatenie, čo je v časoch kríz dobrou voľbou.

Svätojakubská cesta do Compostelly

V základe púte do Compostelly je úcta k apoštolovi Jakubovi. Svätý Jakub syn Zebedeja a galilejský rybár bol jedným z dvanástich učeníkov, ktorých Ježiš Kristus rozposlal po svojom zmŕtvychvstaní do sveta ohlasovať evanjelium. Podľa tradície ohlasoval viac rokov Božie slovo na Iberskom polostrove. Po návrate do Palestíny ho dal Herodes Agrippa popraviť. Jeho žiaci Atanáz a Teodor dopravili mŕtve telo apoštola na miesta, kde ohlasoval evanjelium, a pochovali ho v Galícii. Na hrob sa po arabskej okupácii Hispánie zabudlo. V roku 813 eremita Pelayo bol vo sne upovedomený o jeho lokalite. Správu o posvätnom mieste odovzdal miestnemu biskupovi. Informácia sa rozšírila medzi poprednými náboženskými a civilnými autoritami, ktoré neskôr nad hrobom apoštola vybudovali kostol. Okolo kostola začalo vznikať svätojakubské mesto, dnes známe ako Santiago de Compostella. Hrob apoštola sa stal pútnickým miestom. Cestičky k nemu viedli zo všetkých svetových strán. Pred cestou sa pútnici zbavovali majetku, urobili testament a po obrade odovzdania pútnickej kapsy, palice a požehnaní Cirkvi sa najčastejšie v skupinách vydávali na dlhú púť. Vedľa trás začali vznikať nové kostoly, kláštory, útulky, hospice, nemocnice. Mnohé z nich slúžia po dnes. Spoločenstvá rytierov chránili v stredoveku pútnikov, medzi ktorými boli aj mnohí králi a osobnosti svojich čias. Francúzska revolúcia na začiatku modernej doby s osvieteneckými myšlienkami znamenala aj pútnický útlm návštevnosti. Na význam a prínos pútí pre duchovný život začal upozorňovať veriaci svet pápež Ján Pavol II. Sám sa v roku 1982 vydal ako pútnik po krátkom úseku Camino Frances na návštevu Compostelly a tam v roku 1989 zvolal aj Svetový deň mládeže. Chcel tak Európe ukázať, že prostriedky na obnovu viery má na dosah ruky a ich používaním sa vo viere dostaví aj duchovná obroda. Pre jakubskú cestu vyčlenila Rada Európy v roku 1987 finančné prostriedky na obnovu jej ciest, útulkov a ich značenia. UNESCO v roku 1993 zaradilo španielske a francúzske chodníky tejto cesty na zoznam humánneho svetového dedičstva. Continue reading Putovanie ako prostriedok na prehĺbenie duchovného života

Rodová rovnosť a odpoveď viery

Cirkev a jej nadčasový prístup k téme gender

V Ríme sa koncom júna tohto roku konalo stretnutie vyše tridsiatich odborníkov zaoberajúcich sa témou „gender”. Mons. Jean Laffitte, tajomník Pápežskej rady pre rodinu, ktorá iniciovala stretnutie, v úvode povedal, že „človek dneška si chce pre život ponechať otvorené všetky možné voľby tak, aby mohol o živote povedať, že prežil obdobie možného, ako mu ho dal čas”. Je pravda, že evolúcia je v ostatných rokoch omnoho hlbšia a rýchlejšia, ako by sme sa domnievali. Okrem iného sa dnes rozšírilo úplné oddelenie medzi chápaním tradičných a náboženských koncepcií manželstva a tzv. „novou rodinou”, ktorú prináša postmoderná kultúra. V „novej rodine” manželstvo neznamená zväzok muža a ženy, ale zväzok medzi osobami. Negácia mužskej a ženskej rozdielnosti sa tým redukuje na otázku výberu a kultúry. Na mieste je však otázka: Kam povedie táto zmena perspektívy?

Odstrániť rozdiely a uniformovať život

V dnešnej civilizácii je gender problematika silným prvkom novej kultúrnej revolúcie Západu, a to vo všetkých jej konceptoch a mechanizmoch. Kultúrny a historický kontext vo všeobecnosti hovorí o holistickom pokuse smerujúcom k vynulovaniu rozdielov v živote a v uniformovani reality. Nové pokušenie spočíva v odsúvaní múdrosti i stvorenia a v uspokojení sa s teóriami poznania prírodných vied. Ignorujú sa pritom vnútorné odlišnosti stvorených vecí, ich rozdiely a namiesto toho  nastupuje ich subjektívne a povrchné vysvetľovanie so zrejmým cieľom ľahšie ovládnuť priestor. Prirodzenosť, kultúra, história sa odkláňajú od toho, čo sme rozumeli pod týmito výrazmi dodnes. V súčasnosti už nejde o nové čítanie a pochopenie človeka, jeho konania a jeho vzťahov, ale v hre je nové chápanie ľudského prvku so svetom.

Filozof Søren Kierkegaard vo svojom diele Smrteľná choroba z roku 1849 odhalil niečo z vnútorných pochodov, ktoré vystihol týmto opisom: „Dnes, keď sa možnosti ukazujú silnejšie a intenzívnejšie ako nutnosť, ľudské ja uteká od samého seba bez možnosti vrátiť sa k nutnému. Toto ja sa stáva abstraktnou možnosťou, hýbe sa medzi možnosťami až do vyčerpania, ale nehýbe sa z miesta, ani neprichádza na nejaké miesto … nakoniec je akoby bolo všetko možné, čo je práve chvíľou, kedy priepasť pohltila ja.”  Na mieste je otázka, ako má poslúžiť Cirkev človeku v tomto epochálnom momente. Cirkev je skutočne chudobná na prostriedky, ale jej realita a výhoda je v tom, že stráži rozumové bohatstvo a spoločné zdieľa pravdu, čo je v tejto situácii svetlom, životom, láskou, cestou, pre všetkých. Do toho pokladá za vhodné vkladať rozhovor o vzťahu viery a rozumu. Osobitná otázka, ktorá sa viaže na túto tému, je hľadanie toho, ako ukázať krásu muža a ženy ich súvisiaci svet a ich jedinečnosť a dôstojnosť. Continue reading Rodová rovnosť a odpoveď viery

Medzináboženský dialóg s islamom

Keď násilie mieša karty

V posledných časoch sa častejšie stretávame s množiacími sa správami o islamskom násilí, o terorizme, či extrémizmoch islamských skupín. Takisto však nechýbajú ani vzájomné úsilia o pokojné riešenie týchto nečakaných konfliktov a z kresťanskej strany počuť o návrhoch na stretnutia, na výzvy o vzájomný dialóg. Niekedy sa zdá, že diskusie s predstaviteľmi islamu neprinášajú ovocie, že je to jedno z mnohých tabu, ktoré by si azda kresťania želali  v ich kultúre prelomiť. Šíri sa tiež idea, podľa ktorej by vzájomné spolunažívanie bolo možné iba pri skrytí vlastnej náboženskej príslušnosti, stretávaním sa v akomsi neutrálnom priestore, bez odkazov na čokoľvek transcendentné. No oprávnená je tu otázka, ako by bolo možné vytvoriť skutočné vzťahy, vybudovať spoločnosť, ktorá by bola ozajstným spoločným domovom, ak by sme dali bokom to, čo každý považuje za intímnu súčasť svojho bytia.

Napätia, nepokoje, omyly

Voči sérii negatívnych správ referujúcich o surovostiach i neľudskej ukrutnosti, pri ktorých je zjavný nedostatok milosrdenstva a odpustenia, možno v spoločnosti u mnohých vnímať presvedčenie, že islam je náboženstvo opojené násilím. Je nesporne jasné, že pri počúvaní správ o násilnostiach sa nemožno tváriť neutrálne. Násilia, ktorých sa obeťami nedávno stali kresťania v Sýrii, keď ich na námestí v obci Maalula ukrižovali, alebo v Sudáne, kde odsúdili ženu na sto úderov bičom a na obesenie za to, že sa vydala za kresťana, či pri nedávnom únose vyše dvesto kresťanských študentiek v Boko Harame v Nigérii, aby ich potom predali ako otrokyne sexu, nikoho nenechajú na pochybách, že ide o hrôzy, pri ktorých je znegovaný človek. Navyše je to evidentné aj vo vojenských konfliktoch agresívneho islamu v Nigeri, v Čade, v Stredoafrickej republike, v Líbyi, či vo dvojročnom sýrskom konflikte, kde proti sebe stoja dve frakcie islamu. Tieto nepokoje znamenajú pre Európu každodenné invázie tisícok nezorientovaných utečencov, ktorých nikto nevie zastaviť. Zoznam problémov by mohol pokračovať. Na mieste by bola aj otázka: „V čom tkvie koreň týchto násilností a hrubosti, ktoré akoby charakterizovali islamské národy?” Continue reading Medzináboženský dialóg s islamom

Pozývame na pešiu púť do Levoče

Duchovná obnova v pútnickej forme Family Xaveriáda 2014

Jezuiti vás pozývajú na duchovnú obnovu spojenú s peším putovaním. Podujatie je pokračovaním pútnických podujatí Family Xaveriády a Spoločnosť Ježišova ich pripravuje sa pre mladých ľudí a rodiny po viacročnej skúsenosti.  Putovanie sa koná v dvoch skupinách a záujemcovia si môžu zvoliť podľa výberu. Prvá skupina putuje (1. - 6. 7. 2014) z Revúcej na Gemeri a pokračuje štyrmi pútnickými dňami cez Vyšnú Slanú, Hnilec, Spišskú Novú Ves do Levoče. Druhá skupina  z Habovky na Orave (30. 6. - 6. 7. 2014) počas piatich pútnických dní prechádza cez Zakopane, Lysú Poľanu, Tatranské Matliare a a Abrahámovce do cieľa na Mariánsku horu v Levoči.Duchovná obnova je zacielená na rodiny a jej témou je S vierou Márie k viere v rodine. K dennému putovaniu sa vyžaduje zdolnosť absolvovať asi 20 - 25 km denne. Nocľahy v turistickej forme (spacák karimatka) sú dohovorené v cieľových obciach jednotlivých dní. Obe skupiny, v sprievode jezuitských pátrov a sprievodného auta sa stretnú v Levoči 5. júla 2014. Na Mariánskej hore je pripravený celonočný program a púť vyvrcholí hlavnou sv. omšou o 10 hod. Odchod z Levoče je v individuálnej réžii. Viac informácii na www.xaveriada.sk

Aktívni a pasívni kresťania

Cirkev je pre všetkých

Vo veľkonočnej dobe pri bohoslužbách čítame na pokračovanie z histórie vzniku Cirkvi. Jedným z citovaných miest v Skutkoch apoštolov je to, kde sa uvádza, že po prvej kázni apoštola Petra žiadalo tritisíc ľudí krst. Cirkev sa tak stala viditeľnou a množstvo kresťanov rástlo ďalej. Pribúdalo však aj takých, ktorí život viery brali formálne. Ananiáš a Zafíra sú spomínaní ako veriaci, ktorí sú schopní aj predvádzať sa, len aby vyzerali v spoločenstve dobre. Touto historickou správou sa naznačila aj ťažkosť súvisiaca s masovosťou Cirkvi. Dnes má Katolícka cirkev už 1,2 miliardy členov. Výsledkom tohto rastu je aj asymetria medzi aktívnymi a neaktívnymi kresťanmi. Pasívne a neaktívne členstvo v Cirkvi sa stáva atraktívnejším a v súčasnosti je v Európe už normálnym. Pre aktívnych členov je tento pocit frustrujúci a predstavuje krajne kritický bod pri stretnutí oboch spôsobov príslušnosti k Cirkvi.

Pasívne kresťanstvo

Problém pomeru medzi aktívnymi a neaktívnymi členmi Cirkvi netrápi len katolíkov. Jedna z novších štúdií nemeckej evanjelickej cirkvi nazvala svojich neaktívnych členov „vernými cirkevnými odrodilcami”. Americký reformovaný teológ George Lindbeck vo svojom výskume zistil, že neaktívni kresťania sa považujú za zbožných i vtedy, keď popierajú posmrtný život a existenciu Boha Stvoriteľa pokladajú za nepravdepodobnú. Ježiš Kristus nie je pre nich Boží Syn a ich predstava o ňom nie je ani zďaleka biblická. Voči rozšíreniu svojho náboženského horizontu pomocou katechéz sú imúnni, ale niekedy sa zaujímajú o to, ako evanjelium vstupuje do existenčného alebo psychologického vyjadrovacieho jazyka v spoločnosti. Reč teológie oslobodenia im pomáha artikulovať ich latentnú kresťanskosť. Dôležitým faktorom v dobe postupujúceho odkresťančovania je aj charakter Cirkvi. Na rozdiel od dôb misionárskeho šírenia sa v súčasnosti cirkvi prispôsobujú prevládajúcej kultúre, namiesto toho, aby ju formovali. A pravdepodobne ani nemôžu inak. Takým spôsobom pokračujú v získavaní obyvateľstva a musia sa voľky-nevoľky prispôsobiť trendom väčšiny. To im však neuľahčuje výchovu pozorných kresťanov dokonca ani medzi vlastnými deťmi. Aj keď viacerí odmietajú blahobyt súvisiaci s dominantným americkým životným štýlom, prikláňajú sa namiesto toho k rôznym náboženstvám Východu. Georg Lindbek vidí v týchto trendoch cenu za stav niekdajšej kultúrnej etablovanosti, udržujúcej sa celé stáročia. Continue reading Aktívni a pasívni kresťania

Napomáhať kresťanskému posolstvu elektronickými médami

Objaviť krásu stretnutia s Kristom pomocou internetu

Vďaka mediálnej sieti kresťanské posolstvo môže cestovať „až po samý kraj zeme” (Sk 1, 8). Otvoriť brány kostolov znamená otvoriť ich aj digitálnemu prostrediu; jednak preto, aby ľudia mohli vstúpiť, nech už sa nachádzajú v akýchkoľvek životných podmienkach, ale tiež preto, aby evanjelium mohlo prekročiť prah chrámu a vyjsť v ústrety všetkým. Sme povolaní vydávať svedectvo o Cirkvi, ktorá má byť domovom všetkých, hovorí pápež František a pýta sa: Sme schopní takto komunikovať o tvári Cirkvi? Komunikácia prispieva k formovaniu misionárskeho povolania kresťanov a spoločenské siete sú dnes jedným z miest, kde toto povolanie treba žiť. Aj tam možno ľuďom pomôcť objaviť krásu viery, krásu stretnutia s Kristom. Digitálna sieť môže byť miestom bohatým na ľudskosť; nielen sieťou drôtov, ale sieťou osôb. Viac v Akcii 365 na Apríl 2014.