X. Jezuiti na Slovensku a nové požiadavky

Novici brigádujú pri obnove vráteného rehoľného domu v Suchej nad Parnou v roku 1990

Prvé roky slobodného účinkovania Cirkvi v Česko-Slovensku priniesli nielen vrátenie budov reholiam, ale aj otvorili proces formovania rehoľných komunít. Veľa jezuitov vstúpilo do rehole v čase komunizmu a doteraz nemalo skúsenosť komunitného života. Ich dobrým úmyslom k spoločnému životu napomáhali dlhoročné túžby, ale aj otvorený záujem o rehoľu. Ako prvý z formačných domov bol zriadený noviciát. Ešte v prvej polovici roku 1990 kúpil P. Andrej Osvald cez inzerát dom v Trnave, na Osvaldovej ulici č. 44. S pátrom Ladislavom Csontosom sa nasťahovalo doň 17 novicov.

Ďalším trom novicom, už vysväteným kňazom, dovolili predstavení ukončiť noviciát zatiaľ pretrvávajúcim, skrytým spôsobom. P. Cyril Vasiľ požiadal o vstup do noviciátu v slovenskej provincii v zahraničí. Nastúpil doň v roku 1990 v talianskom Janove, kam ešte pred pádom totality emigroval z Česko-Slovenska. Veľká časť pátrov a frátrov z formácie spred roku 1950 ostala žiť spôsobom skrytého života vo svojich bytoch, roztrúsených po sídliskách slovenských miest. Skoro všetci boli už v dôchodkovom veku a v starostlivej opatere niekoho z príbuzenstva alebo laických priateľov. Niektorí pravidelne prichádzali do rehoľných komunít na obedy, iní len na duchovné obnovy a iní aspoň za potechou na väčšie sviatky.

Jezuiti v diecéznych službách

CMBF UK Bratislava

Veľa aktívnych pátrov bolo viazaných na farský apoštolát v diecézach. Ich služba bola podmienená časmi politického uvoľnenia ešte z roku 1968. Viacerým jezuitom sa vtedy podarilo dostať sa z občianskeho zamestnania do pastorácie v diecézach. Mladší pátri sa vo farskom apoštoláte ocitli vďaka procesu tajnej rehoľnej formácie počas bohosloveckých rokov. Po verejnej vysviacke boli priamo umiestňovaní do služieb v diecéze, za ktorú študovali v seminári. Nemalá skupina týchto pátrov si vďaka tomu priniesla do provincie dobré vzťahy s miestnou cirkvou. Základom k tomu bolo spoločne teologické štúdium a formácia s diecéznymi kňazmi v jedinom slovenskom seminári v Bratislave (CMBF). Charakteristikou teológie osvojovanej na CMBF bolo vyzdvihovanie viery ako pravdy. Apoštolskej práci týchto kňazov to dodávalo vytrvalosť a priamočiarosť. V čase prestavby spoločnosti po roku 1990 a nadobudnutej klímy slobody veriť, utvárať spoločenstvo, preberať na seba iniciatívu, prejaviť sa, ukázal tento smer pozitívnu stránku pri budovaní nových štruktúr i pripravenosť na spoluprácu s diecéznym klérom a s patričnými štruktúrami. Viac ráz sa reholi pre tento prístup dostalo uznania zo strany biskupov. Zvláštnym ovocím dobrých vzťahov na tejto úrovni bolo pozývanie pátrov dávať duchovné cvičenia Slovenskej biskupskej konferencii. V roku 1990 dával exercície otcom biskupom P. Štefan Senčík a v rokoch 1992 a 1997 ich dával P. Jozef Porubčan.

Dilema o službe vo farskej pastorácii

Pátri z diecéznej formačnej školy mohli mať menej pochopenia pre experimentovanie a ich škola sa mohla charizmatickým rehoľníkom zdať menej univerzálna. Nemožno však prehliadnuť, že jednou z najčastejšie žiadaných služieb od rehole v tom čase, bola práve služba spovedania, duchovného sprevádzania a vyslúženia eucharistie. Mnohí ľudia, ktorí v rokoch totality zanedbali svoj náboženský život, sa k nemu opäť prebúdzali. Tisíce ich prichádzalo k pátrom slúžiacim asi v 14 farnostiach všetkých slovenských diecéz so žiadosťami o prípravu na sviatosti, či nápravu manželstva. O urgentnej potrebe pastoračných služieb pre miestnu cirkev napovedá aj list arcibiskupa Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Mons. Jána Sokola, ktorým sa obrátil na všetkých provinciálov mužských reholí. V liste z 20. januára 1991 im píše: „Naša Arcidiecéza sa dostala do veľmi zlej situácie. Nechcem povedať, že katastrofálnej, ale je to tak. Deväťdesiatdva farností je neobsadených. (…) Obraciam sa na vás s prosbou, či by ste nemohli Arcidiecéze požičať aspoň do konca júna kňazov, kaplánov aby mohli ratovať kritické miesta. Nechcem nútiť, ale prosiť. Prosiť ako žobrák. Pomôžte!”

V júli 1990, na pozvanie nitrianskeho biskupa Jána Ch. Korca, zriadil provinciál Andrej Osvald jezuitskú komunitu na fare Dolné mesto v Nitre. Jezuiti však o päť rokov z farskej pastorácie v meste odišli. Dvaja síce ešte vypomáhali v diecéze na Kysuciach, ale bola len otázka času, kedy dostanú inú misiu. Otec Peter Dubovský, ako emeritný biskup, opustil v roku 2005 banskobystrickú farnosť Radvaň i diecézu, v ktorej slúžil. O tri roky za ním odchádzajú z Radvane aj ostatní spolubratia ako z poslednej farnosti, kde pôsobili jezuiti od roku 1990. Naplnil sa tým dávnejšie zadaný kurz rehole. Nájdeme ho v pláne činnosti provincie, zostaveného v roku 1992. Ako prvý z deviatich krátkodobých cieľov bol zadefinovaný odchod (asi 25) pátrov z farskej pastorácie. Táto tendencia priniesla veľa diskusií a prosebných listov žiadajúcich provinciálov o výnimku. Zámer sa doviedol do konca a zrušila sa i jezuitská služba vo farnostiach pre zahraničných Slovákov v Kanade.

Služba blízkym i vzdialeným ľuďom

Ďalšími dvoma dlhodobými cieľmi v pláne provincie z roku 1992 bolo uvádzanie záverov Druhého vatikánskeho koncilu do života Cirkvi a profilácia identity Spoločnosti Ježišovej na Slovensku aj prostredníctvom knižnej a edičnej činnosti. Už v rokoch totality sa k nám dostávali od slovenských jezuitov z Kanady knihy, prostredníctvom ktorých sa rehoľa uvádzala do povedomia mnohých veriacich na Slovensku. Otec biskup Pavol Hnilica vtedy sponzoroval vydanie mnohých kníh. Medzi prvými to boli dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Do slovenčiny ich pripravil P. Stanislav Polčin a vyšli v troch vydaniach, až kým v roku 2008 nevydal SSV na Slovensku ich vlastný preklad. V starostlivosti otca Pavla vyšli ďalej knihy pre mládež od Michaela Quista, pre náročnejších od Jeana Guittona a zo spirituality pre každého od Mon Celepina a ďalšie.

Štefan Senčík SJ: Potrebujeme Cirkev?

Spisovateľsky boli po páde totality plodní pátri Štefan Senčík (Potrebujeme náboženstvo?, Potrebujeme Cirkev?, O postoji k súkromným zjaveniam. Prípad Galilei), Šebastián Labo (8 zväzkov diela Lietajúci pútnik Ján Pavol II.), Rajmund Ondruš (Rytier a reformátor, Svätí a blahoslavení z jezuitskej rehole, Blízky Bohu a ľuďom, Svedok a služobník generácií P. L. Eisele, Slovenskí jezuiti v Kanade, Životné osudy P. Vendelína Javorku). Títo pátri pokračovali v písaní striedavo na Slovensku a v zahraničí.

Na Slovensku pomáhali utvárať pamäť rehole pátri, ktorí písali o jezuitskom živote: Vincent Petrík (v sérii kníh Posledná vila, Čudná vojenčina, Cudzincom vo vlastnom dome), Jozef Porubčan (Človek ako chlieb), Ferinand Takáč (Život ma naučil mať ľudí rád), Andrej Osvald (Boží dlžník), Ladislav Csontos (Jednou nohou v krimináli), Vasil Kindja (Ani vlastné mamy o tom nevedeli) a ďalší. Významné dielo ponúkol Ján Ch. Korec svojou „Knižnicou viery”. Tvorí ju asi 100 titulov, ktoré sa v rôznych žánroch venujú náboženskej tematike. Najznámejšou je jeho kniha Od barbarskej noci. Vyšla v troch vydaniach na Slovensku a v šiestich inojazyčných vydaniach v zahraničí. Keď sa objavilo jej anglické vydanie, generálny predstavený jezuitov P. Adolfo Nicolás mu v apríli 2009 osobitne poďakoval. V liste vyznal, že sám bol jeho životopisom veľmi ovplyvnený a že priblíženie udalostí o prenasledovaní Cirkvi otvára oči mnohým ľuďom.

Požehnanie povolaniami

Charakteristickým znakom deväťdesiatych rokov 20. storočia bol rast duchovných povolaní. Viaceré diecézy založili vlastné semináre, v ktorých sa formovalo okolo 800 bohoslovcov. V kňazských seminároch v Banskej Bystrici, v Prešove a v Bratislave vypomáhali s vyučovaním aj pátri: J. Ďurica, M. Fedor, E. Krapka. V Nitrianskej diecéze J. Kyselica a J. Šuppa boli špirituálmi v kňazskom seminári. Viacerí pátri boli zvyknutí z rokov totality venovať sa mladým, pozývajúc ich na turistiku do hôr, a tento apoštolát si uchovali ešte aj v prvých rokoch slobody. V bratislavskom jezuitskom kostole sa počas školského roku zaviedli pre študentov sväté omše v pondelok o 20.00 hodine. Pred omšou sa vysokoškolákom polhodinu venoval pozvaný hosť a uvádzal ich do kresťanského nazerania na vybraný úsek života. Pastoráciu študentskej obce si vzal na starosť P. Ladislav Csontos. Až do založenia UPC v Mlynskej doline (1997), bol jezuitský kostol pre študentov jediným pastoračne známym miestom v Bratislave. Počas pondelkového večera v spovedniciach pomáhali traja-štyria pátri a spolu s ďalšími aktivitami jezuitov boli dobrou asistenciou mladým pri hľadaní vlastného povolania.

Podľa bratislavského vzoru začal s pastoráciou mládeže v Trnave od roku 1994  aj P. Jozef Šuppa. Od 1. augusta 1994 vymenil P. Ivana Bunčeka vo funkcii novicmajstra a zároveň sa ujal potrebnej evanjelizácie vysokoškolákov. Novozaložená Trnavská univerzita mala vtedy ambíciu stať sa katolíckou a prilákala na štúdiá mnoho nábožensky horlivých študentov z celého Slovenska. O rok neskôr pokračoval v evanjelizácii trnavských študentov P. Milan Hudaček. Priaznivá náboženská situácia a horlivosť mladých za Božie kráľovstvo sa odrážala aj na počte jezuitských novicov. Počas 90. rokov sa formovalo v trnavskom noviciáte každoročne od 10 do 15 mladých rehoľníkov.

Teologická fakulta, provinčná priorita

Teologická fakulta Trnavskej univerzity v Bratislave

Rast duchovných povolaní a nároky s tým spojené privádzali rehoľu k utváraniu nových štruktúr formovania a sprevádzania mladých ľudí. Na Teologickom inštitúte sv. Alojza sa popri jezuitských školastikoch formovali ku kňazstvu aj mladí františkáni, kapucíni, verbisti a redemptoristi. Zo ženských reholí prichádzali na štúdiá kapucínky. Pre vyučovanie žiadala rehoľa o pomoc i jezuitských pátrov zo zahraničia. Z Rakúska prichádzal učiť na celý semester P. Vladimír Šatura, z Nemecka Mons. Dominik Kaľata, z Poľska P. Józef Kulisz a ďalší. Na príležitostné prednášky prichádzali pátri E. Coreth, M. Rupnik, V. Richter, P. Otowicz, P. Lenartowicz, T. Woloszyn a ďalší. Nároky, ktoré na školu kládol čas, rozvíjajúca sa občianska spoločnosť, nové zákonodarstvo, zväčšujúce sa ekonomické a sociálne požiadavky privádzali predstavených v reholi k myšlienkam rozbehnúť proces včlenenia Teologického inštitútu do zväzku niektorej zo štátnych univerzít. Trnavská univerzita už skôr naznačovala ochotu prijať jezuitskú teologickú školu do svojho zväzku, čo pre kladné rozhodnutie rehole v danom čase znamenalo veľa. Univerzita chcela nadviazať na starobylú Trnavskú univerzitu z rokov 1635 - 1777, aby aj v nových časoch bola spätá s jezuitskou rehoľou. Konkrétne kroky sa realizovali v roku 1994. So začínajúcim sa školským rokom došlo 26. septembra v Trnavskom divadle ku slávnostnému začleneniu Teologického inštitútu do zväzku Univerzity. Bol to prvý krok, ktorý priniesol viac istôt, aj keď rozmnožil administratívne úlohy. Po dobrých začiatkoch mohol o tri roky neskôr prerásť do povýšenia jezuitskej školy na Teologickú fakultu tejto univerzity. Vtedajší rektor TU prof. Ladislav Šoltés po súhlase Ministerstva školstva z 30. mája 1997 zriadil v zmysle zákona č. 172/1990 Teologickú fakultu Trnavskej univerzity, čo sa uskutočnilo aj uzatvorením zmluvy o spolupráci medzi Trnavskou univerzitou a Spoločnosťou Ježišovou.

Rozlišovanie a rozdeľovanie

Úlohy na ktoré sa rehoľa podujímala začiatkom 90. rokov žiadali od nej zvýšené ekonomické, odborné, personálne i spirituálne nároky. Spomedzi starších pátrov, ale i mladších, ktorí prichádzali do komunít z odlišných podmienok občianskeho života, nebolo ľahké nájsť zodpovedných vedúcich apoštolských diel, (vice)superiorov a formátorov, čo v konečnom dôsledku znamenalo ich časté striedanie. Teologický inštitút v Bratislave, pred včlenením do štátnej univerzity, zaťažoval finančne jezuitskú komunitu už v takej miere, že superiorovi niekedy chýbali prostriedky na kúpu potravín pre školastikov. V Bratislave, v Ivanke a v Trnave prechádzali domy stavebnou rekonštrukciou, čo neraz sústreďovalo pozornosť niektorých rehoľníkov na materiálnu stránku života. Skromnosť mnohých mladých zmierňovala príčiny odchodov školastikov z rehole, ktoré už neboli výnimkou. Do nových podmienok sa rodil duch slovenskej provincie, ktorá hľadala a vytvárala aj svoje zvyklosti (consuetitudini), aké provinciám so zabehnutým životom dávajú špecifický tón.

Kultúrne aj ekonomicky Slovensko zaťažil aj rozchod s Českou republikou v roku 1993. Mnohé zahraničné médiá prirovnávali duchovnú situáciu v našej postkomunistickej krajine ku prechodu púšťou z materialisticky silného Egypta do prisľúbenej zeme. Aj keď ľudia masovo odchádzali za prácou do zahraničia, ďalšie roky ukázali, že nadobudli aj veľa vnútorných síl a skúseností, aby vyrovnali rozdiely a utvárali doma podmienky pre ďalší rozvoj. Slovenskí jezuiti, ktorí materiálnym štandardom kopírovali život priemernej rodiny, mohli s podporou zahraničných dobrodincov dokončiť začaté projekty a navyše každoročne vysielať mladých jezuitov na zahraničné štúdia.

Použité pramene:

CSONTOS, Ladislav: Od utajovaných štúdií k teologickej fakulte, s. 44 - 49;

Mons. DUBOVSKÝ Peter, ĎURICA Ján: Služba vo farnostiach, s. 50 - 54;

KARĽA Viliam: Formácia od prvých sľubov po profesné, s. 61 - 66;

BUJKO Peter: Vedomie vlastnej cesty. In: Jezuiti - pätnásť rokov obnoveného života na Slovensku. Bratislava 2006, s. 131 - 136.

ASIS (Archív Spoločnosti Ježišovej na Slovensku): Listy členov provincie provinciálnemu predstavenému. Kartón 4.1.2.

Aktá slovenskej jezuitskej provincie. Kartón 3.1.

Agenda Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Kartón: 3.11.1.

Referát Pavla Hnilicu s názvom Niekoľko bratských slov. Kartón 5.2, obálka Mons. Pavol Hnilica.

Listy Jána Ch. Korca. Kartón 5.1, obálka Mons. Ján Ch. Korec.

Katalógy jezuitov slovenskej provincie 1990 - 2003. Kartón 1.10.

HNILICA, Ján, VNUK, František: Pavol Hnilica biskup umlčanej Cirkvi, 2. časť, 1951 - 1995, Trnava, Dobrá kniha, 1996.

Svedectvá pátrov: Aurel Štefko, Alexander Puss, Jozef Kyselica.

Najnovšie príspevky

• Family Xaveriáda 2012 - May 8, 2012
• Boj s kriminalitou pomocou trestu smrti? - April 27, 2012
• Family Xaveriáda 2012 - April 22, 2012
• Plytvanie potravinami je problém Európy - March 24, 2012
• Nové výzvy kultúre - March 3, 2012