XI. Podnety k spoločnej práci a pre spoločný život

Znak jezuitskej rehole v pečati

Jednou z foriem, ktorou chce rehoľa poslúžiť ľuďom poznávajúcim duchovný život, sú centrá spirituality. Na počiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia, keď sa veľa rozprávalo o duchovnej púšti, čo zanechal komunizmus, sa ich potreba videla naliehavá. V roku 1993 vrátil štát reholi kaštieľ v Ivanke pri Dunaji a podobne rehoľa opäť nadobudla veľký dom v Košiciach. Z iniciatívy pátrov Vladimíra Šaturu a Michala Fedora sa začali utvárať dve centrá. Obaja pátri sa usilovali využiť získaný priestor na zriadenie centier spirituality a dostali na to aj súhlas od predstavených.

Centrá spirituality

Jedna z posledných publikácii P. Vladimíra Šaturu SJ

Spirituálne centrá vo svete nie sú koncipované jednoliato. Aj tie na Slovensku si vybrali odlišnú formu služieb. P. Vladimír Šatura mal dobré skúsenosti z Puchbergu v Rakúsku. Mesačne tam dochádzal na stretnutia so svojou skupinou, ktorá za jeho asistencie objavovala dobrá meditácie. Dom v Ivanke chcel P. Vladimír premeniť na eremitáž podľa rakúskeho modelu. Podnety pre duchovný život nechcel robiť vo forme exercičných kurzov, ale skôr formou tlačeného slova a školenia animátorov (multiplikátorov). Páter mal viacero publikácií preložených do slovenčiny a veľa prednášok nahraných na magnetofónových kazetách. Mali o ne veľký záujem jednak školy, ale i zodpovední ľudia na rôznych stupňoch služieb v Cirkvi. Páter Vladimír začal v roku 1994 s finančnou zbierkou na stavebnú obnovu ivanského kaštieľa. Popri murároch, ktorí pracovali na obnove domu dva roky, usilovne pracoval so sekretárkou Ľudmilou Vidovou na svojej vízii centra aj páter. Dával meditačné kurzy a vystupoval s prednáškami o duchovnom živote na rôznych miestach Slovenska i Rakúska. Ako jeho spolupracovníci sa vystriedali P. Milan Hudaček, P. Richard Greisiger, P. Alexander Puss a P. Bernard Mišovič. Hľadanie spolupracovníkov, v jeho veku a pri pevných ideách, nebolo pre neho ľahkou úlohou. V článku do provinčných Zvestí (1998/1) opísal napredovanie centra charakteristickými slovami J. F. Kennedyho: „…nebude to možné uskutočniť počas piatich rokov, možno ani počas päťdesiatich, ale pusťme sa do toho.” U sedemdesiatpäťročného pátra Vladimíra bolo cítiť už aj únavu. V roku 2000 sa stal superiorom Centra spirituality v Ivanke P. Bernard Mišovič. Popri pravidelných týždňových prednáškach pre verejnosť sa centrum zameriavalo aj na koordináciu činnosti mládežníckych štruktúr CVX a JEV.

Napomáhanie dialógu medzi cirkvami Východu a Západu

Inak vznikalo druhé centrum spirituality v Košiciach. P. Michal Fedor, ktorý pracoval pred rokom 1990 v Štátnej vedeckej knižnici v Košiciach, mal okolo seba okruh ľudí, ktorí napomáhali jeho myšlienku poznať a sprostredkovať spirituálne bohatstvá Východu pre Západ a naopak. Košice sa mu videli ako vhodná lokalita pre zámer zriadenia centra spirituality. Mesto ležalo na hranici duchovnosti a kultúr Východu i Západu. Len čo sa P. Michal nasťahoval do košického domu, začal s budovaním študijného centra. Zhromažďoval archívne a publikované materiály k duchovno-kultúrnym dejinám Slovenska, usporadúval prednášky a výstavy, a tým sa dostal do povedomia širšej verejnosti. Dbal na to, aby sa osobitne prihliadalo na vzťah Východu k Západu a na zjednocovací proces kresťanskej Európy. Košický dom začali po čase vyhľadávať najmä gréckokatolícki bohoslovci, hľadajúc pomoc pri pátraní po materiáloch na vypracovanie diplomových prác. Páter im pomáhal nielen ideovo pri písaní prác, ale aj celým metodickým systémom pri ich zostavovaní.

Dva roky po smrti P. Fedora pokračoval v zámere budovať centrum spirituality P. Ján Babjak. S novými ideami sa v roku 1996 vrátil z vyšších štúdií v Ríme. V centre rozšíril knižný fond až na 6 000 titulov. Pretvoril študijné priestory a pracoviská pre civilných zamestnancov. Centrum začalo s publikačnou činnosťou, s organizovaním vedeckých sympózií, ikonopiseckých kurzov a medzinárodných konferencií. Na poli dialógu medzi východnou a západnou kresťanskou spiritualitou pomáhal so spolupracovníkmi k postupnému zapĺňaniu medzier, ktoré vznikli na Slovensku počas 40 rokov totalitného režimu. V novembri 2001 sa Centrum spirituality Východ - Západ Michala Lacka stalo vedeckovýskumným pracoviskom Teologickej fakulty Trnavskej univerzity. Otvorili sa mu tak nové možnosti pôsobenia a pre dialóg medzi kresťanským Východom a Západom.

Viera ako morálny imperatív

Prešli štyri roky od začiatku verejného pôsobenia jezuitov po nežnej revolúcii. Bol to čas, ktorý poslúžil aj na to, aby sa spoznal duchovný potenciál rehole, jej vnútorné dispozície pre evanjelizačnú prácu a pri hľadaní účinnejších foriem v misii. Reflexiu nad týmto stavom ponúkol v roku 1994 list P. Ladislava Csontosa. Dostal ho skoro každý jezuita. Dostatočný priestor na diskusiu nad témou listu poskytli aj dve čísla interných Zvestí. Rozhovory odkryli veľa z vnútorného zápasu viacerých jezuitov.

P. Ladislav Csontos SJ

P. Ladislav sa v liste oprel najprv o pozorovania P. Generála Petra-Hansa Kolvenbacha. Páter Generál upozornil Spoločnosť na hriešnu krajnosť, akej sa rehoľa dopúšťa tým, že sa stáva čoraz viac neviditeľnou; najmä keď jezuiti nechcú, aby ich práca a život boli poznačené jezuitským charakterom, alebo sa chcú vo všetkom podobať laikom, či diecéznym kňazom. P. Ladislav v historickej časti listu uvažoval, ako v časoch totality spolubratia pracovali v civilných zamestnaniach a vydávali svedectvo kresťanských laikov. Nik však o nich vtedy nevedel, že sú rehoľníkmi. Za tým nachádzal isté stiahnutie rehoľníka zo sveta, kým na druhej strane laici neraz vydávali svedectvo výslovnejšie a náročnejšie. Z tohto kontextu vychádzala problematika nastolená sériou jeho otázok: „Ako je to potom s jezuitskou identitou a viditeľnosťou? Čo pre to robíme? Podobá sa náš život tak trochu životu niektorého z prvých spoločníkov?”

Otvorené témy pripomínali obnovu vedenú Tomislavom Kolakovičom (1943 - 1946), keď sa veriacim so všetkou vážnosťou pripomínalo aktívne kresťanské povolanie. Spoločenský tlak na Cirkev - vnútorný aj vonkajší - v roku 1990 u nás prestal. Všeobecne sa pociťovalo isté uvoľnenie. Viacerí sa pýtali, či bolo potrebné meniť zmýšľanie ako to žiadal list vo svojom obsahu, alebo celú problematiku zohľadniť iným nazeraním na zmenený spoločenský kontext. Alebo boli potrebné oba kroky naraz? Niektorí z jezuitov vo Zvestiach (1994/2) zaujali k pátrovej otázke kladný postoj. Iní využili príležitosť vypovedať vlastné pozorovania. Vnútorné kvasenie odrážalo výnimočný spôsob v prežívaní viery u mnohých v provincii.

Na Slovensku malo toto duchovné zmýšľanie svoju históriu aj v stupňujúcom sa zápase za spravodlivosť v osemdesiatych rokoch. Viera sa intenzívne prežívala ako morálny imperatív, meniaci aj spoločenský kontext. Mohol sa tento spôsob morálneho imperatívu vo viere opäť obnoviť? Páter Ján Dieška už skôr pripomínal, že keď sa duch vyvíja, potom sa nejaká nemeniteľná pravda udrží iba tak, že nastane súčasný a korelatívny vývoj všetkých predstáv, udržujúcich medzi sebou ten istý pomer. List vo svojom duchu konštatoval, že proces z jezuitskej strany ustával. A to napriek tomu, že nespravodlivosti, na ktoré sa dalo reagovať, bolo v slovenskej spoločnosti opäť dosť. Kompetentných odpovedí na ne zo strany rehole, najmä pre apoštolskú vyťaženosť kňazov, nebolo dostatok. Nebol dostačujúci v tejto veci ani impulz jednej kázne v jezuitskom kostole odmietajúcej spoločenské praktiky divokej privatizácie a manipulácie v spoločenskom živote, na ktorý provládny denník Republika odpovedal nekompetentnou kritikou. Implantovanie imperatívnych spôsobov animujúcich dominantné politické trendy do kultúry viery by sa ukázalo na druhej strane diskvalifikačným. Do odpovedí viery s morálnym imperatívom sa žiadalo iných východísk.

Internát v košickom dome

Jednou z reakcií na veľkonočný list P. Ladislava Csontosa bola aj dlhá odpoveď Mons. Petra Dubovského, pomocného biskupa z Banskej Bystrice. V troch bodoch podnecoval jezuitov k intenzívnejšej práci s mládežou a v ďalších dvoch adresoval pátrom profesorom z Teologického inštitútu výzvu viac sa pastoračne zamestnať. Jeho návrh v prvom bode - obnoviť internát pre mladých študentov - sa uskutočnil v pomerne krátkom čase.

Po dokončení rekonštrukcie košického domu sa v jeho priestoroch v novembri 1994 otvoril Domov mládeže. Domov mal poskytnúť ubytovanie pre študentov Gymnázia Tomáša Akvinského, ktoré viedli sestry dominikánky. P. Jozef Dojčák uzavrel dohodu s riaditeľkou gymnázia Sr. Editou Vozárovou o poskytnutí priestorov pre 33 študentov. Jezuiti mali okrem ubytovania poskytnúť aj vychovávateľov. Do tejto úlohy boli povolávaní zväčša jezuiti školastici po skončení prvých dvoch rokov štúdia na Teologickej fakulte v Bratislave. P. Ladislav Šofranko vypracoval denný program pre internátny život; jeho hlavné body platia dodnes. P. Milan Hromník prišiel na internát robiť reportáž pre časopis Posol a vychovávateľ S. Miloš Lichner mu na otázku o orientácii výchovy v internáte odpovedal, že „výchova tkvie v rozvíjaní ľudskej zrelosti a sleduje harmonický rozvoj osobnosti, fyzických, morálnych a intelektuálnych vlastností a zároveň rozvíja kresťanskú vieru”.

Mladí ľudia využívali počas týždňa internátne priestory a na víkend cestovali k rodičom. Gymnáziu T. Akvinského sa neskôr nedarilo vždy využiť ubytovanie v plnej kapacite jezuitského domu. Dom potom ponúkal voľné miesta aj ďalším študujúcim mladým ľuďom v Košiciach.

Posolstvá generálnej kongregácie

Na rok 1995 bola zvolaná 34. generálna kongregácia jezuitov do Ríma. V čase jej príprav jezuiti na Slovensku v rozhovoroch a v živom spoločenstve spoznávali duchovný stav Slovenskej provincie SJ a vypracovávali aj návrhy - postuláty - pre rokovania na generálnej kongregácii. Jeden postulát poslaný zo Slovenska s dávkou vtipu ešte dlho pripomínal východoeurópsky asistent P. Bogusław Steczek. Išlo v ňom o nastolenie problému redukcie masívnej byrokracie na Generálnej kúrii, ktorú nik takto v Ríme pri všetkej skromnosti nevidel. Na provinčnej kongregácii v Prešove sa vybrali dvaja delegáti, ktorí mali zastupovať provinciu na kongregácii v Ríme. Zvolenými na rímske stretnutie boli P. Emil Krapka a P. Emil Váni. 3. januára 1995 obaja odcestovali do Ríma.

Generálna kongregácia sa začínala 5. januára 1995. V ten deň prijal Svätý Otec Ján Pavol II. vyše dvesto delegátov na svätej omši. Počas svätej omše im predostrel význam dejinnej chvíle, keďže sa malo rokovať o osobitnom prínose pre evanjelizáciu na prahu 3. milénia, ako aj o úprave vnútornej organizácie a zákonodarstva rehole. Kongregácia postupne schválila trinásť dokumentov na rôzne témy a schválila konečnú časť revízie jezuitského práva a doplnkové normy. Zavŕšila sa tak zdĺhavá úloha, pripravovaná celé roky podľa ducha Druhého vatikánskeho koncilu a posledných generálnych kongregácií. Pri záverečnej omši P. Generál P. H. Kolvenbach povedal: „V skutočnosti záplava toľkých slov skrýva akoby pod mericu lampu veľkej túžby po obrátení. Generálna kongregácia však prostredníctvom svojich dekrétov a noriem bola schopná vyzvať k obráteniu srdca, čo znamená, že sme neopustili milosť svätosti.”

V dekréte Naše poslanie a spravodlivosť sa kongregácia dotýka aj života v postkomunistických krajinách, keď spomína: „Pád totalitných systémov vo východnej Európe zanechal po sebe ruiny na každom poli ľudského a sociálneho života. Ľudia sú postavení pred ťažké úlohy znova utvoriť sociálny poriadok, ktorý by umožnil všetkým v opravdivom spoločenstve pracovať na spoločnom dobre a niesť zodpovednosť za svoj osud. V minulosti mnoho ľudí, medzi nimi i jezuiti, vydali svedectvo solidarity, vernosti a rezistencie. Teraz potrebujú solidárnosť a bratskú pomoc medzinárodného spoločenstva vo svojom boji o budúcnosť v bezpečnosti a pokoji. Spoločnosť Ježišova by mala urobiť všetko, aby ich podporila.”

P. Peter Hans Kolvenbach SJ

K slovám, ktoré sa dotýkali aj neľahkého kontextu Slovenska, sa opäť prihlásil vo svojom prejave P. Generál P. H. Kolvenbach počas krátkej návštevy Bratislavy 4. júla 1995. Pri kázni v jezuitskom kostole k citátu z dekrétu vtedy dodal: „Sme tak často znechutení a bez smelosti, že evanjelium o utíšení búrky na mori býva pre nás príležitosťou, aby sme sa cítili stratení ako kresťania v tomto modernom svete. Pán ako keby zatiaľ spal a ponechával nás nášmu osudu. Evanjelium nám pritom chce zjaviť jeho moc, ktorá ovláda i víchor búrky i rozbúrené more. (…) Takto posilnení evanjeliovým slovom si kladieme otázku: Prečo sa máme báť ohlasovať zo striech Ježiša, Pána, jeho moc a jeho slovo? Prečo sa hanbiť za jeho evanjelium, hoci všetka naša nádej sa môže opierať len o jedinú istotu: nie o tú, ktorá pochádza z našich zásluh a z našich talentov, ale o tú istotu, ktorú poskytuje jeho láska všetkým, čo sú s ním na loďke, keď na jazere zúri búrka. Nechajte znepokojovanie, prestaňte mať strach: nejde natoľko o to, vyčkávať deň, kedy sa dostaneme z nestáleho člna a zo strachu búrky, ale skôr o to, aby sme aj v Ježišovi, ktorý ako keby driemal na dne nášho srdca, objavili tú veľkonočnú istotu, ktorú nám nik nemôže vziať. Práve vtedy spoznáme v sile Ducha znovu Ježiša na našej ceste.”

Posolstvo Pátra Generála ponúklo orientáciu do prelomových čias, ktoré hýbali životmi mnohých.

Dar nových jezuitských svätých

Ján Pavol II. v Košiciach

Cieľom návštevy Pátra Generála na Slovensku bola slávnosť svätorečenia košických mučeníkov. V Košiciach ich mal 2. júla 1995 svätorečiť Ján Pavol II., ktorý tak urobil počas niekoľkodňovej pastoračnej návštevy Slovenska. Medzi umučenými boli aj dvaja jezuiti: Poliak Melichar Grodecki a Štefan Pongrác, pôvodom Maďar z Transylvánie. Pápež pri svätej omši na košickom letisku, kde sa zišlo 400 000 veriacich, pripomenul ich krátke životopisy, ako aj curriculum vitae kanonika Marka Križina, ktorý zomrel spoločne s jezuitmi v roku 1619 v Košiciach. Svätý Otec priznal v kázni aj duchovnú veľkosť protestantských veriacich usmrtených v Prešove v roku 1687. Poukázal aj na nezmyselnosť násilia rozpútaného v priebehu celého storočia stavovských povstaní v Uhorsku.

Slávnosť zjednotila slovenských jezuitov s Pátrom Generálom, ako aj hostí s početnou skupinou jezuitov z Poľska a z Maďarska. Páter P. H. Kolvenbach mal na druhý deň pre medzinárodné jezuitské spoločenstvo svätú omšu v prešovskom exercičnom dome a dlhý rozhovor s mladými, v ktorom mu najviac otázok kládli mladí jezuiti z Poľska. Jeho odpovede odrážajú veľké nadšenie, s ktorým nazeral na jezuitskú nádej v strednej Európe.

Prezidentská návšteva

Záver letného semestra v roku 1995 priniesol ešte jednu milú udalosť. Na slávnostné ukončenie akademického roku prišiel 21. júna 1995 na Teologický inštitút prezident Slovenskej republiky Michal Kováč so svojou manželkou a sprievodom. Najprv ich do jezuitského kostola sprevádzal provinciál P. Emil Váni. Na svätej omši boli ďalej prítomní aj rektor Trnavskej univerzity RNDr. Anton Hajduk, obidvaja jeho prorektori a rektor Teologického inštitútu P. Emil Krapka. Po liturgii sa všetci presunuli do auly, kde bolo slávnostné zhromaždenie akademickej obce. Pán prezident vo svojej reči vyzdvihol morálny prínos Inštitútu pri obrode Slovenska a poďakoval sa za podporu v týchto zložitých časoch. Nasledovalo odovzdanie vysvedčení štyrom absolventom Aloisiana a prezidentova osobná gratulácia k úspešnému zavŕšeniu školy. V závere sa prezidentský pár neformálne stretol s pedagogickým zborom a akademickými funkcionármi i so študentmi školy.

Prezidentská návšteva medzi jezuitmi, príchod Svätého Otca Jána Pavla II. na Slovensko i pobyt Pátra Generála P. H. Kolvenbacha v jezuitských domoch znamenali pre Slovenskú provinciu SJ veľa impulzov do jej ďalšieho života.

Použité pramene:

ASIS: Zvesti č. 1 - 4/1994, Kartón 3.17.

ASIS: Zvesti č. 1 - 4/1995, Kartón 3.17.

ASIS: Zvesti č. 1 /1998, Kartón 3.17.

DIEŠKA, Ján: Súčasné teologické prúdy I. In: Duchovný pastier 2/1969, s. 72-79.

KYSELICA Jozef: Centrum spirituality a jeho ekumenické poslanie. In: Jezuiti pätnásť rokov obnoveného života na Slovensku, Bratislava 2006, s. 116-121.

KURIŠKO Peter: Košický internát. In Jezuiti…, Bratislava 2006, s. 103-106.

MECKO Marcel: Dobrí ľudia sú silní nielen v živote, ale i po smrti. In: Jezuiti…, Bratislava 2006, s. 72-75.

Najnovšie príspevky

• Rodina je sociálny tlmič ekonomickej krízy - January 27, 2012
• Xaveriáda 2012 - January 14, 2012
• Ako hovoriť o Bohu v novom štýle? - January 9, 2012
• Ekológia - nová téma pre jezuitov - November 24, 2011
• Výzvy k formácii nových politikov - October 30, 2011