Jezuiti na Slovensku a inkulturácia

So, Dec 12, 2009

Jezuiti 1990-2005, Jezuitikum k relexii, O historii jezuitov

XII. Jezuiti na Slovensku a inkulturácia 1990-2005

Svätý Otec Pavol VI.

Pavol VI.

Svätý Otec Pavol VI. v apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi napísal v roku 1975 o tragédii našich čias, ktorou je „trhlina medzi evanjeliom a kultúrou” (EN 20). Pápež mal na mysli kultúru, ktorá intenzívne vylučovala náboženskú vieru spomedzi uznávaných hodnôt. Paradox fenoménu je v tom, že aj keď sa sekulárna kultúra formovala pomocou kresťanskej viery, v istom stupni rozvoja sa od nej odvrátila. Vieru odmietala ako prameň spoločenského rozdelenia a Cirkev už nepokladala za vierohodnú komentátorku ľudských záležitosti.

V rokoch reálneho socializmu sa stupňoval tento rozdiel medzi evanjeliom a kultúrou aj u nás. Civilné štruktúry využívali na to násilnú centralizáciu života, ktorá svojou protináboženskou ideológiou prenikala do verejno-spoločenských sfér na všetkých stupňoch vzdelávania a plánovania. Iné ako Darwinova teória evolúcie sa vo verejnom živote ani nepripúšťali. Cirkev v tejto situácii, najmä v podzemí, našla spôsob na vyslovenie svojho názoru. Využívala nejednoznačnosť výrazových prostriedkov sekulárnej kultúry a médií. Ich nedostatkom bolo, že sa používali nedemokratickým spôsobom, otupujúcim vnímavosť pre negatívne a chvíľkové ciele. Život v podzemí jej dával priestor veci lepšie premyslieť, viac ovplyvniť ich dosah a bez unáhlenia o nich hovoriť vo vynárajúcej sa kultúre. Tým sa vnášalo do spoločnosti videnie života na báze skúsenosti a evanjelia.

Vesmírna nádej v evolučnom pohybe

P. Jozef Porubčan SJ

Život na báze skúsenosti a evanjelia premieňal do plodnej služby exercičným apoštolátom P. Jozef Porubčan. Animoval okolo seba početnú skupinu laikov, diecéznych i rehoľných kňazov. Z viacerých jezuitov sa časom vyformovali dobrí exercitátori. Páter Jozef bol zároveň majstrom pera. Viaceré jeho diela našli po zmene pomerov okamžite vydavateľa. Jeho knihy sa vydávali aj v Čechách. Špecifikom P. Porubčana bolo chápanie viery cez jej posledný, eschatologický význam. Pozitívny aspekt jeho metodickej cesty spočíval v skutočnosti, že s víziou vpred, uchopenou v budúcnosti, dával aj kritický stimul. Na dejinnej ceste Cirkvi pomáhal vidieť uskutočňovaný návrat ľudských dejín k Bohu. Vďaka Teilhardovým východiskám rozšíril pohľad na celé stvorenie, ktoré je od začiatku stvorené so zreteľom na Krista a vzťahuje sa na dejiny spásy (Kol 1,16). V predslove knihy Evanjelium, človek, vesmír napísal: „Genezis prízvukuje, že pri stvorení sveta - až po stvorenie človeka - bolo všetko dobré. Evolučné stvorenie sa však od samého začiatku javí ako urputný zápas, bez ohľadu na straty. No ako veda nikdy nepochopí tajomstvo nutnosti týchto strát, tak ani viera nevysvetlí adekvátnu náplň svojich slov: všetko bolo dobré. V hlbokej tme, do ktorej sú ponorené počiatky stvorenia, si takéto rozličné pohľady vôbec nemusia protirečiť.

Podstatnú väčšinu svojich bied si zapríčiňujeme vzájomne sami. Predstava našej planéty bez jediného zlého človeka je taká fantastická, že zastavuje dych a dáva tušiť nezakúsené komponenty šťastia. Ľudský organizmus, ktorého by sa nikdy, ani dedične ani aktuálne, nedotkol najmenší psychický stres, ďaleko prerastá našu predstavu o kráse a šťastí. (…)

Vina sveta. Ono osudné rozhodnutie proti. Tam to má všetko koreň, a práve na ten siaha Kristus, aby ho vytrhol. Môžeme si s úľavou vydýchnuť. S krutým údelom človeka možno niečo robiť… To je najväčšia vesmírna nádej. Nádej všetkých nádejí.”

V máji 1996 Fakulta humanistiky Trnavskej univerzity udelila P. Jozefovi Porubčanovi titul Philosophiae Doctor Honoris causa. Pri tejto príležitosti pre univerzitný časopis aj kriticky poznamenal, ako „na školách pribúdajú predmety a nezvládnuteľné množstvo informácií a encyklopedický duch prevláda nad skutočným vzdelávaním, čím kvalitatívne kritériá nahradili kvantitatívnymi. Veda sa pritom môže rozvíjať, len ak prijme humanistický princíp - nezištnosť, prácu pre spoločnosť”.

Rehoľným spolubratom zanechal knihu bohatú na formačné témy s názvom Amici in Domino.

Inkulturácia viery prežívanej ako vzťah

Život jezuitu je kontemplatívny život v akcii. Podľa P. Generála Petra-Hansa Kolvenbacha evanjelizačná „akcia jezuitu nie je možná v tomto svete bez inkulturácie. Jej silou je existenciálny dialóg medzi živými ľuďmi a živým evanjeliom”. V čase totality viacerí jezuiti prispievali do samizdatov, odkiaľ viedli dialóg s aktuálnou kultúrou. Vklad na tomto poli svojimi publikáciami urobilo aj vydavateľstvo Dobrá kniha. Ešte v kanadskom Cambridge z iniciatívy P. Félixa Litvu vydávalo knihy kultúrnych osobností, ako boli J. Hanus, R. Dilong, J. Okáľ, J. G. Cincík, A. G. Jergová, J. C. Hronský, I. Kružliak a ďalší; ich diela nemohli byť na Slovensku publikované. Po roku 1990 sa viaceré z týchto knižných titulov dovážali do Trnavy a rozširovali cez predajnú sieť jezuitského vydavateľstva. Dovtedy pracoval páter Félix ešte pre rádio Hlas Ameriky.

V 80. rokoch páter Félix prevzal aj redigovanie časopisu Most. Založil ho M. Šprinc a od roku 1972 ho jezuiti tlačili v cambridgeskej tlačiarni. Časopis v prvej časti uverejňoval úvahy, poéziu, prózu, štúdie na rozličné témy, zamyslenia. V druhej časti s titulom „Stanoviská” vyjadrovali autori svoje názory a postoje k aktuálnym kultúrno-spoločensko-politickým otázkam. Od roku 1986 sa časopis stal orgánom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. Z tejto pozície sa po páde komunizmu Most chcel stať periodikom, ktorý by sprostredkoval výmenu kultúrnych myšlienok medzi Severnou Amerikou a Slovenskom. V novej úlohe poslúžil len krátko, lebo po roku 1992 časopis stráca kontinuitu.

Félix Litva SJ, Kandský experiment

Félix Litva SJ, Kanadský experiment

V základe požehnanej Litvovej práce bolo jeho prežívanie viery ako vzťahu. Svoj  spôsob videnia života a histórie vložil do útlej knižočky Kanadský experiment (2005). Kniha je odpoveďou na pamflet kanadského Slováka a s precíznosťou odkrýva metódu, ako pátrova viera myslí. V knihe najprv priblíži polstoročnú evanjelizačnú prácu slovenských jezuitov medzi exulantmi. Ďalej predkladá analýzu jezuitskej skúsenosti v Kanade a predstavuje v nej prirodzené i nadprirodzené určenie slovenskej misie. V treťom kroku poukáže na gratuitné zavŕšenie jezuitskej práce pre Božie kráľovstvo, z ktorého urobí posledný dôvod a význam pri hodnotení služby spolurodákom v Kanade. Páter bol viac ráz za svoju prácu ocenený rôznymi vyznamenaniami. Jeho celoživotné snahy v úsilí o evanjelizáciu kultúry ho stavajú na významné miesto v živote slovenskej cirkvi. V deň jeho pohrebu v roku 2006 poslal slovenskej jezuitskej provincii kondolenčný telegram aj predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda.

Atmosféra nových čias v organizovaní spoločného života

Slovenskí jezuiti sa po uvedení do slobodných pomerov spoločenského života v roku 1990 museli zamýšľať nad podobou jezuitského života v podmienkach novej kultúry. Nezanedbateľná skupina pátrov by skôr bola prehliadla štyridsaťročný kultúrny pohyb a reštaurovala komunitný život podľa stavu spred roku 1950. Pátri E. Váni, I. Bunček, M. Hromník, V. Zavarský, E. Krapka, F. Litva a ďalší viedli s nimi aj medzi sebou veľa rozhovorov, neželajúc si reštaurovanie. Potrebu valorizovať kultúrne dobrá, pod ktoré sa podpísali štyri desaťročia, zohľadňovali ako východiská do novej situácie. Výsledkom bola podoba jezuitského života, ktorá sa vo svojej reorganizácii nevrátila ku starším formám, ale dala počiatok aktuálnym formám zasväteného života.

Novú kultúrnu vlnu priniesla postkomunistickým krajinám počítačová revolúcia. Jej šírenie sa po roku 1989 už nemohlo zastaviť. Slovenskí jezuiti tieto trendy rešpektovali a uviedli ich do apoštolských diel. Počítačmi sa vybavilo vydavateľstvo Dobrá kniha hneď od svojho príchodu do Trnavy v roku 1991. Podobne sa počítačmi vybavovali aj kancelárie Teologického inštitútu sv. Alojza a rehoľné domy. V roku 1997 sa na Teologickej fakulte v Bratislave pripravila internetová sieť a v ďalšom roku S. Martin Halčák otvoril webovú stránku slovenských jezuitov. Obsahovala údaje o tom, kto sme, kontakty na všetky domy a ich diela, zoznam svätcov, kalendár svätých a blahoslavených, zoznam kňazov a bratov od založenia slovenskej viceprovincie, humor, fotogalériu, aktuality, linky na jezuitov vo svete, základné rehoľné dokumenty a kompletné ročníky časopisu Univerzitný svet.

Dobrým príkladom v používaní elektronických médií išla rímska generálna kúria. Prostredníctvom nich začala rozposielať správy a listy do jednotlivých provincií. Komunikácia s ostatnými jezuitskými provinciami vo svete sa uľahčila a priniesla ďalšie formy ústretovosti aj medzi samotnými provinciami. Pracovné sily čo do počtu sa v apoštolských dielach ušetrili. Na druhej strane spolupráca si vyžadovala kvalifikovaných laikov. V súvislosti s výdatnou laickou pomocou jezuiti zakladali pre evanjelizačnú pomoc občianske združenia (Priatelia Aloisiana, Agar). Občianska spoločnosť napomáhala združenia a neziskové organizácie rôznymi formami informačnej a finančnej pomoci, ak sa o ne rôznymi projektmi uchádzali. Bola to metóda, ktorá najmä na Západe vystriedala klasickú formu kveštujúceho pátra, akého mali jezuitské diela s neprerušenou tradíciou. Novšie spôsoby získavania finančných prostriedkov vstúpili na Slovensku najmä pre diela súvisiace s evanjelizáciou mládeže (JEV, UPC, Xaveriáda) a s intelektuálnym apoštolátom (TF TU).

Skúsenosť islamskej kultúry

Mešita v Pavlodare, Kazachstan

Druhý vatikánsky koncil sa podpísal aj na zavádzaní nových foriem evanjelizačnej práce v rozvojových krajinách. Ján Pavol II. ich pripomenul v encyklike Redemptoris misio a sám v priebehu 90. rokov zvolával na hľadanie účinnejších evanjelizačných prostriedkov kontinentálne synody Afriky, Ázie, Ameriky a Austrálie-Oceánie. O misijnej práci v cudzine sa začalo viac uvažovať aj medzi slovenskými jezuitmi. Ruský jezuitský región, kde potrebovali nové sily, sa apoštolsky staral o rozsiahle územia bývalých sovietskych republík. P. František Kovaľ prejavil záujem ísť pracovať do tejto oblasti. V odvážnom kroku napísal list tamojšiemu predstavenému s otvoreným záujmom poslúžiť miestnemu apoštolátu podľa potrieb. V nadšení misionárskej vízie P. František odchádza v roku 2001 do Astany a Pavlodaru v Kazachstane. V lete 2003 prichádza k nemu na magisterku do Ekibastuzu aj školastik Matej Kasan. P. František sa stretol v Ázii so sebavedomou kultúrou. Tá podmienila aj spôsob jeho evanjelizačnej práce. Kazachstanci vedeli oceniť úprimné záujmy cudzinca poznávajúceho miestne pomery, tamojších velikánov, učencov a umelcov. Páter F. Kovaľ sa prispôsobil neraz do pomerov, ktoré znamenali i tvrdé odriekanie. Keď medzi mohamedánmi zvrtol reč na islamský svet a kultúru, aj moslimskí imámovia ukázali väčšiu otvorenosť a srdečnosť. Bez vzťahu ku kultúre, podľa slov P. Františka, by dnešný evanjelizátor zostal uzatvorený, neznámy a nemal by prístup k ľuďom, ani k verejným predstaviteľom, ktorí majú nejaký vplyv a možnosť predstaviť misionára iným.

Tento štýl práce nepriniesol skupinové konverzie ľudí, ale skôr implantatio ecclesiae a vzbudzoval v Kazachstancoch záujem o Katolícku cirkev. Tamojšie média radi informovali o katolíkoch aj v regionálnej televízii a v tlači. Na Vianoce zaradila miestna televízia do programu dokonca aj časť svätej omše. Je to práve nezištná láska, ako hovorí P. František, čo nekresťanov stále udivuje a vedie k zamýšľaniu sa nad tým, odkiaľ kresťan berie schopnosť robiť čosi navyše.

Po tretej probácii sa páter F. Kovaľ v roku 2007 vrátil na Ukrajinu, kde v užhorodskom seminári slúži mladým gréckokatolíckym bohoslovcom ako špirituál.

Kultúrne zmeny uvádzané do formácie

Súčasne s S. Matejom Kasanom, ktorý pracoval na magisterke v Kazachstane (2003 až 2005), odišiel na školastickú službu do Londýna S. Ladislav Šulík a do Gdyne S. Martin Tanečka. Obaja pracovali s rôznymi skúsenosťami na jezuitských školách.

Inkulturačné nároky v cudzine dobre zvládli aj S. Dušan Bezák a S. Peter Girašek. Obaja sa počas magisterky zapojili do pomoci jezuitskej služby utečencom (JRS). Dušan vypomáhal od roku 2002 v Bruseli a Peter podobne pracoval od roku 2004 v Slovinsku.

Rešpektovať kultúrne zmeny vo formácii bolo nutné východisko z prehlbujúcej sa krízy v tejto oblasti. V rokoch 2000 a 2002 sa kríza prejavila odchodom 6 novicov, 14 školastikov a 2 pátrov z rehole. Dobrým riešením boli kroky, ktoré v roku 2002 priviedli do ružomberského noviciátu novicmajstra z českej provincie, P. Josefa Čuneka. Šťastným krokom bola nová organizácia tretej probácie jezuitov. Do roku 2002 sa pod vedením P. Bunčeka konala probácia na Slovensku aj z toho dôvodu, že viacerí neovládali cudziu reč. Postupom času táto formačná etapa našla novú podobu, keď sa využila ponuka k formácii mladých pátrov v iných provinciách. Na probačné roky po roku 2005 odchádzali pátri do Poľska (Jastrzębia Góra), Francúzska (Lyon) a do Írska (Dublin).

V rehoľných materiáloch z Ríma sa čoraz častejšie zavádzal pojem postmoderná kultúra. Tento pojem sa dostal na 34. generálnej kongregácii o novších prístupoch k životu do dokumentu Naše poslanie a kultúra. V ňom univerzálna Spoločnosť pre úspešnú apoštolskú prácu v postmodernej kultúre pokladá za východiskový bod nefalšované úsilie, ktoré sa na základe vzájomnej skúsenosti kresťanov a neveriacich buduje na úcte a priateľstve v sekulárnej a kritickej kultúre.

Pramene

Dokumenty 34. generálnej kongregácie, kapitola 4: Naše poslanie a kultúra, č. 103 - 108, Bratislava, 1996, s. 51 - 63.

Peter-Hans Kolvenbach: Living Poeple, Living Gospel (Živý ľud, živé evanjelium). Príhovor na medzinárodnom seminári o apoštoláte, Anishinabe, Kanada, 12. 10. 1993.

Rozhovor s P. Jozefom Porubčanom: Civilizácia lásky - zmysel a nádej života. In: Universitas Tyrnaviensis, roč. I, 1996, č. 2.

ASIS: Katalógy slovenskej jezuitskej provincie 1990 - 2003. Kartón 1.10.

ASIS: Kondolenčný telegram predsedu vlády SR. Obálka Félix Litva, február 2006, Kartón 5.2.

LUPRICH, Andrej: Vydavateľská a kultúrna činnosť slovenských jezuitov v Kanade. Diplomová práca na FH TU. Trnava, 2003.

LITVA, Félix: Kanadský experiment. Trnava : Dobrá kniha, 2005.

BARTKOVJAK Jozef: Rozhovor s P. Františkom Kovaľom. In: Jezuiti - pätnásť rokov obnoveného života, Bratislava, 2006, s. 85 - 89.

Svedectvá pátrov Emila Vániho a Martina Halčáka.

Najnovšie príspevky

Reagovať