Uplynulo 65 rokov od oslobodenia koncentračných táborov.

Koncentračný tábor Sachsenhausen

Sovietská armáda oslobodila 27 januára 1945 koncentračný tábor Osvienčim. Svetová verejnosť sa potom mohla bez pochybnosti dozvedieť krutú pravdu o zaobchádzaní so zajatcami v táboroch smrti. Po oslobodení tábora Osvienčim nasledovalo oslobodenie ďalších koncentrákov, až kým nebol 22. apríla 1945 oslobodený  tábor Sachsenhausen neďaleko Berlína. V súvislosti s utrpením väzňov v koncentračných táboroch sa k Sachsenhausenu viaže aj história slovenského jezuitu židovského pôvodu, ktorý sa oslobodenia v roku 1945 už nedožil. V závere vojny tu so svojím otcom Františkom zomiera 21 ročný jezuita Tomáš Munk. Smrť Munkovcov spolu s ďalšími 70 tisícami zavraždených Židov, deportovaných zo Slovenska, znamená pre slovenskú spoločnosť traumatizujúci moment z obdobia prvej Slovenskej republiky. Do dnes vyvoláva neutíchajúcu sériu otázok aj pre Katolícku cirkev. Vyčerpávajúce odpovede na všetko často chýbaju. P. Aurel Štefko SJ vložil do epilógu knihy Život pod hviezdou aj prosbu o odpustenie. Patrí síce Tomášovi Munkovi, ale vystihuje úprimný postoj voči tým, ktorým sme v zložitosti života mohli dať viac, ale sme nestihli. Na návrh slovenského provinciála bol 9. novembra 2009 Aurel Štefko poverený Generálnou kúriou zvláštnou službou. Jeho úlohou bude zaoberať sa prípadom zavraždených Munkovcov, aby ako vicepostulátor predstavil Tomáša a jeho otca Františka zodpovedným miestam v Cirkvi k aktu blahorečenia.

Založenie rodiny Munkových

Tomášovi rodičia, František Munk a Gizela Kohnová pochádzali z dobre situovaných židovských rodín. František (pôvodným menom Filip) ukončil v júni 1912 Vyššiu obchodnú školu v Prešporku (v Bratislave). Gizela sa s Františkom zosobášili v Lučenci 2. mája 1923. František mal v tom čase dvadsaťosem a Gizela dvadsaťtri rokov.

Obom sa 29. januára 1924 narodil v Budapešti syn Tomáš. Rodina žila v Lučenci, až kým sa v roku 1926 nepresťahovala do Bratislavy. Otec rodiny, František, pokračoval v budovaní svojej kariéry. Začiatkom tridsiatych rokov pôsobil ako riaditeľ hospodárskej a priemyselnej akciovej spoločnosti v Mukačeve. Zo služieb spoločnosti vystúpil v marci 1932. V Bratislave sa mu 16 apríla 1930 narodil druhý syn Juraj.

Školský a vnútorný život rodiny

Nezachovali sa nám údaje kedy Tomáš začal prvý ročník ľudovej školy. V školskom roku 1932/33 nastúpil už do 3. ročníka. Ľudová škola nemecko-maďarskej evanjelickej a. v. obce v Bratislave ponúkala v prísnej výchove päť ročníkov základného vzdelania. Učitelia ho považovali za veľmi citlivého žiaka s hlbokým duchovným životom. Po skončení Ľudovej školy Tomáš pokračoval od septembra 1935 na Nemeckom štátnom reálnom gymnáziu v Bratislave. Tu absolvoval tri ročníky gymnaziálnych štúdií. Spolužiaci si na neho spomínajú ako na príjemného, tichého a nekonfliktného chlapca s najlepším prospechom. Keď bol Tomáš druhák, jeho brat Juraj začal základnú školu na tej istej Nemecko-maďarskej evanjelickej ľudovej škole, kde pred tým študoval on.

Počas života v Bratislave sa Munkovci rozišli s izraelským náboženstvom. Ich vnútorný život vyústil do rozhodnutia vystúpiť zo židovskej náboženskej obce. Mestský notársky úrad v Bratislave im výmerom zo dňa 4. januára 1938 potvrdil opustenie židovského náboženského spoločenstva a ďalej uvádza, že ostali bez vyznania. Zachovali sa ešte staršie listy Gizely Munkovej z roku 1933, kde sa so sympatiou ku kresťanstvu pýta, či nestojí k nemu bližšie než masy, ktoré o tom majú v matrikách zápis. Ďalšie udalosti v ich živote napomôžu týmto sympatiám prerásť do rozhodnutia žiť osobný život s Ježišom Kristom.

V lete 1938 sa rodina Munkovcov sťahuje do Ružomberka. Presťahovanie súviselo s prácou živiteľa rodiny Františka, ktorý sa v tom čase stal riaditeľom a prokuristom ružomberskej celulózky. Od septembra 1938 je Tomáš už študentom Štátneho slovenského reálneho gymnázia v Ružomberku.

Neľahké začiatky v Ružomberku

Slovenský snem vyhlásil v Bratislave 14. marca 1939 vznik Slovenského štátu. Medzi negatívne momenty vývoja v novom štáte patril problém riešenia židovskej otázky. Mesiac po vzniku nového štátu sa prijalo rozhodnutie č. 63/1939, ktorým vláda vymedzila pojem žid, výlučne na náboženskom základe. Za žida bol považovaný každý kto bol izraelitského vierovyznania a ak do 30. októbra 1918 neprestúpil na kresťanskú vieru. V ďalších mesiacoch pribudli nariadenia zasahujúce aj do práv židov a ich vylúčenie z verejných služieb a z niektorých povolaní.

Rodina Munkových svoje vnútorné náboženské rozpoloženie, odkryla v rozhovore a v žiadosti ružomberskému katolíckemu kňazovi Jánovi Ferenčíkovi. V rozhovoroch prejavili ochotu prijať sviatosť krstu v Katolíckej cirkvi. Listy Gizely, Františka a Tomáša Munkových, ktoré odovzdali Vdp. Ferenčíkovi vyjadrujú nielen ich úprimnú prosbu, ale aj vnútorné motívy k stotožneniu sa s evanjeliom Ježiša Krista. Listom zo 16 septembra 1939 spišskému biskupovi Jánovi Vojtašákovi požiadal ružomberský farár Ján Ferenčík o cirkevný súhlas vyslúžiť členom rodiny Munkových svätý krst a v súlade s kánonickým právom urovnať predošlý civilný zväzok Gizely pre nový katolícky sobáš s Františkom.

Dňa 24 novembra 1939 prijala celá rodina v ružomberskom farskom kostole sviatosť krstu. Keď vo februári 1940 obdŕžal spišský biskup od Svätej stolice súhlas ku katolíckemu sobášu oboch konvertovaných, mohli byť Gizela a František po splnení ďalších podmienok zosobášení 13. apríla 1940 v ružomberskom farskom kostole.

Noví priatelia

V Ružomberku si rodina nachádzala nových priateľov. Rodinným priateľom sa stal Pavol Strauss, ktorý ako lekár pôsobil vo vojenskej nemocnici. O tri roky po ich spriatelení sa aj on konvertoval zo židovstva na katolícku vieru. P. Ján Broniš SJ duchovne vplýval na konvertovanú rodinu. Najmladší Juraj prehlásil, že duchovného vodcu ako P. Broniš človek hocikde nenájde. Spomedzi Tomášových priateľov sa mu stal veľmi blízkym Pavol Horský, spolužiak z ružomberského gymnázia. Obaja chodievali do Mariánskej kongregácie aj s Marcelom Babálom z Vlkolínca.

Na základe nových vládnych nariadení z augusta 1940 musel Tomáš prerušiť školskú dochádzku. Židia boli podľa predpisov vylúčení z akéhokoľvek štúdia, okrem ľudových škôl. Pavol Horský mu aj naďalej nosil domov školské úlohy a poskytoval poznámky z vyučovania. Ďalšie vládne nariadenie z októbra 1940 dovoľovalo židov zamestnávať len po udelení pracovného povolenia. Otec František Munk síce povolenie dostal, avšak s výraznou redukciou činnosti, ktoré smel vykonávať. Po jeho vypršaní v júni 1942 prestal pracovať v celulózke. Ekonomicky život v krajine privádzal vládne orgány k tomu aby určili kto zo židov môže byť ponechaný vo verejnom a hospodárskom živote i naďalej. Prezident Jozef Tiso udeľoval výnimky pre tých, ktorých zotrvanie na dôležitých hospodárskych miestach v krajine bolo nevyhnutné. U prezidenta za udelenie výnimky intervenoval za Františka Munka poslanec snemu a člen HSĽS Vdp. Ján Ferenčík. Pri osobnom stretnutí s prezidentom 1. októbra 1942 sa za neho prihováral aj jezuitský provinciál Jozef Jurovský SJ. František Munk výnimku dostal. Osobitným listom z 9. decembra 1942 mu P. Jurovský k získaniu tejto výnimky blahoželal. Prezidentská výsada chránila zároveň celú rodinu od možnej deportácie zo Slovenskej republiky. V dôsledku získania tejto výnimky sa František Munk mohol po 9. novembri 1942 pracovne uplatniť v spoločnosti Slovenské drevo, patriacej do koncernu Sedliackej banky. Tomášovi výnimka opäť vrátila možnosť navštevovať školu. V apríli 1943 mohol začať písomné maturitné skúšky. Jeho brat Juraj nastúpil v Ružomberku do Štátnej meštianskej školy. Neskôr, v roku 1943, z nej odišiel a prestúpil na ružomberské gymnázium.

Tomáš si v tom čase podal prihlášku do jezuitského noviciátu v Ružomberku. Počas examinácie 31. mája 1943 ho preverovali PP. Koloman Grieger, Ján Schmidt, Ján Broniš a Klement Korbačka. V otázke prijatia nemali jezuiti nijaké pochybností a 11 júna 1943 sa Tomáš dozvedel, že je prijatý. V predvečer sviatku sv. Ignáca 1943 začal Tomáš svoj jezuitský život. Niektorí ešte žijúci spolunovici (Dominik Kaľata SJ, Alojz Dlugi SJ, Jozef Šimončič, Alojz Tomašovič) ale aj tí starší (Ján Ch. Korec SJ) vydávajú dobré svedectvo o jeho duchovnom živote, intelektuálnej hĺbavosti a v prežívaní vlastného povolania.

Život novicov prebiehal v kolobehu stanoveného rozvrhu činnosti. Ich magistrom bol Rudolf Mikuš SJ. Súčasťou formácie boli tridsaťdňové exercície. Pri ich závere, v decembri 1943, P. Mikuš dospel k poznaniu, že nik z ročníka nevnikol do nich tak prenikavo ako Tomáš Munk. So spolunovicom Alojzom Dlugim vykonával Tomáš počas sociálneho experimentu pomocné práce v ružomberskej nemocnici. Podľa spomienok P. Alojza boli rehoľné sestry na nich v nemocnici náročné. Tomáš aj tieto chvíľky prijímal ochotne a v kamarátskom duchu. Ako katechéta potom dva krát do týždňa vyučoval v marci 1944 katechizmus deti na Vlkolínci. Dňa 21. mája 1944 prijal v kaplnke noviciátu od biskupa Jána Vojtaššáka sviatosť birmovania. Na počesť mučeníka sv. Andreja Bobulu si zvolil birmovné meno Andrej. V lete 1944 pribudlo do noviciátu ďalších deväť jeho nových spolubratov.

Zvrat pred koncom vojny

Koncom leta 1944 vypuklo v Banskej Bystrici Slovenské národné povstanie. Povstalci sa zmocnili aj Ružomberka. Nemci mesto opäť dobyli 6. septembra. O týchto zápasoch dobre informujú aj Stanislavovské zvesti, ktoré vydával jezuitský dom. Od novembra 1944 sídlilo v Ružomberku osobitné komando nemeckej bezpečnostnej polície. Pátranie po židoch bolo jeho prioritnou záležitosťou. Prezidentská výnimka, ktorá až doposiaľ chránila rodinu Munkovcov, sa po potlačení SNP premenila na bezcenný list papiera. Vo štvrtok 14. decembra 1944 zaistila nemecká bezpečnosť Gizelu Munkovú na ceste ku kaderníkovi. Tomášovi, ktorý bol v tom čase na vychádzke, dobehol oznámiť túto správu jeho rodný brat Juraj. Nasledujúca noc mala byť v noviciáte pre Tomáša posledná. Tomáš si svoju situáciu uvedomoval. Nešiel spať a celú noc strávil v kaplnke. Ráno, ako si to zapamätal Jozef Porúbčan SJ, povedal Tomáš ostatným: „Tejto noci som ponúkol Bohu svoj život za svoj židovský národ.” Vo Zvestiach z r. 1946 priblížil jezuitský autor jeho situáciu slovami: „Oddal sa do riadenia Božieho a svoj kríž obetoval za svoj národ, za jeho obrátenie.”

Do jezuitského noviciátu si prišli pre Tomáša na druhý deň, 15. decembra 1944. Podľa spomienok Dominika Kaľatu viedol s tromi Nemcami magister novicov P. Mikuš dlhu debatu v ktorej bránil Tomáša. Dostal od nich úsečnú odpoveď: „Nemôžeme si dovoliť urobiť výnimku. Keď mi nezatkneme Tomáša, veliteľstvo gestapa zatkne nás, pre spoluprácu so židmi.” Svedkom tejto udalosti bol aj brat Jozef Osvald SJ, ktorý zachytil slová Tomáša na jeho odchode: „Modlite sa za mňa, aby som vám neurobil hanbu, aby som nezradil.”

Rodina Munkovcov prežila Vianoce 1944 v ružomberskej väznici. Ešte pred koncom roka ich preložili do koncentračného tábora v Seredi. Seredský tábor sa po potlačení SNP stal nástrojom represívnej nacistickej politiky, zacielenej na likvidáciu posledných zvyškov židovských obyvateľov Slovenska. Od septembra 1944 opúšťali Sereď transporty do Osvienčimu a neskôr aj do Sachsenhausenu, Bergen-Belsenu, Ravensbrucku a Terezína.

Otázka uväzneného novica nenechala ľahostajným ani jezuitského provinciála. P. Jozef Jurovský sa 3 januára 1945 obrátil listom na ministra vnútra SR Alexandra Macha. Predstavil mu rodinu Munkových ako vzornú a poprosil ministra o vrátenie slobody pre nich a pre kňaza Edmunda P. Bardoša, ktorý bol židovského pôvodu. Odpoveď ministra A. Macha z 15 januára 1945 je prejavom bezmocnosti v akej sa tento vplyvný muž od jesene 1944 ocitol. V liste napísal: „Nie je v mojej moci veľadôstojný pane od septembrových dní ani vziať ani vrátiť slobodu a nemám na tieto veci temer žiadny vplyv. Jednako čo sa dá urobím. Poprosím príslušných rozhodujúcich činiteľov, aby Vášmu želaniu bolo vyhovené.” Výsledok snáh o ktorých sa minister Mach zmieňuje, sa nedostavil. Uväznení boli naopak 16. januára 1945 vyvezení do Nemecka. V tejto fáze sa strácajú správy po Gizele a Jurajovi Munkovcoch, ktorí pravdepodobne boli odvezení do koncentračného tábora Bergen-Belsen, neďaleko Hannoveru.

Otec František a syn Tomáš v posledných dňoch

Inú cestu transportu do Nemecka mali Tomáš a jeho otec František. Transport ich dopravil do koncentračného tábora Sachsenhausen pri Berlíne. Začiatkom roku 1945 bolo v lágri asi 60 000 väzňov. Ani tu nezostali Munkovci a kňaz Edmund Bardoš natrvalo. Po karanténe ich previezli do tábora Lichtenrade na južnom predmestí Berlína. Väzni z Lichtenrade boli nasadzovaní na práce v zničenom Berlíne. Odpratávali trosky domov a podieľali sa na opevňovacích prácach. Väznený kňaz E. Bardoš napísal, že najhorší bol neustály hlad. Tomáš Munk spolu s E. Bardošom sa pokúsili napísať informáciu po latinsky pre biskupa Jána Vojaššáka. K biskupovi sa však tento odkaz nikdy nedostal.

V druhej polovici apríla 1945 sa front priblížil natoľko, že Nemci sa rozhodli evakuovať tábor Sachsenhausen. Väzni nemali padnúť do rúk Sovietskej armády. V súvislosti s prípravou pochodu premiestnili väzňov umiestnených v Lichtenrade do hlavného tábora Sachsenhausen pri Oranienburgu. Medzi nimi aj Munkovcov a Bárdoša. Asi 30 000 väzňov rozdelených do skupín sa 21. apríla vydalo v pochode na severozápad. Pochodujúci absolvovali asi 30 km bez dostačujúceho jedla. Kto nevládal držať krok bol okamžite zastrelený. Podľa spomienok E. Bardoša, deň pred pochodom, našiel hladný Tomáš zhnitú mrkvu a zjedol ju. To mohlo byť príčinou problémov, ktoré sa nasledujúci deň objavili. Keď s otcom nastupovali na pochod cítil sa veľmi zle. „Už po hodine cesty”, spomína Bardoš,  „sa Tomáš začal potácať a klesal na zem. Otec a ja sme ho podopierali a povzbudzovali. SS-mani keď zbadali, že Tomáš nevládze pochodovať a zdržuje kolónu, vytrhli ho z radu a sotili do priekopy. Samozrejme, že Tomášov otec zostal s ním. Ja som musel pochodovať ďalej. Celú noc bolo počuť výstrely. Ráno po krátkom oddychu sme sa stretli s priateľmi z iných pochodových stoviek a títo mi zvestovali hroznú novinu, že Tomáš i otec František sú mŕtvi. Oni to videli na vlastné oči. Po našom odlúčení pristúpil k ním SS-man s krikom - Auf - hore - weitermarschieren - poďme ďalej! Otec prosil, že syn je chorý, aby doprial chvíľu oddychu. SS-man na to dvoma ranami z automatu zabil Tomáša a jeho otca.”

Tomáš a František Munkovci zomreli pravdepodobne 21. alebo 22. apríla 1945 neďaleko mesta Neuruppin. Patrili medzi 6 tisíc obetí, ktoré počas pochodu zahynuli. Koncentračný tábor Sachsenhausen oslobodila Sovietská armáda 22. apríla 1945. Pochod smrti ešte pokračoval ďalej na sever a na začiatku mája ho príslušníci SS opustili a ubiedení väzni sa dostali do rúk sovietskych a amerických vojsk.

V roku 1946 boli František, Gizela, Tomáš a Juraj Okresným súdom v Ružomberku úradne vyhlásení za mŕtvych.

Najnovšie príspevky

• Family Xaveriáda 2012 - May 8, 2012
• Boj s kriminalitou pomocou trestu smrti? - April 27, 2012
• Family Xaveriáda 2012 - April 22, 2012
• Plytvanie potravinami je problém Európy - March 24, 2012
• Nové výzvy kultúre - March 3, 2012