Konferencia k 60. výročiu Akcie K. Aula CMBF v Bratislave počas konferencie 5.-6.5.2010

Ústav pamäti národa v spolupráci s Teologickou fakultou UK v Bratislave usporiadal v dňoch 5. - 6. 5. 2010 vedeckú konferenciu z príležitosti 60. výročia mocenského zásahu proti mužským reholiam v Česko-Slovensku. Na konferencii boli prednesené príspevky dotýkajúce sa samotnej likvidácie rehoľného života po 14. apríli 1950, ako aj referáty približujúce život jednotlivých rehoľných komunít v časoch totality. Príspevok o internom živote jezuitskej rehole a vplyve totalitnej ideológie na jej činnosť predniesol P. Milan Hudaček SJ. Vedeckú formáciu na Teologickom inštitúte sv. Alojza v časoch totality predstavil P. Ladislav Csontos SJ Program konferencie bol veľmi bohatý a rozmanitosť spracovaného historického obdobia zaujala aj početných poslucháčov.

Koncentračný tábor Sachsenhausen

Sovietská armáda oslobodila 27 januára 1945 koncentračný tábor Osvienčim. Svetová verejnosť sa potom mohla bez pochybnosti dozvedieť krutú pravdu o zaobchádzaní so zajatcami v táboroch smrti. Po oslobodení tábora Osvienčim nasledovalo oslobodenie ďalších koncentrákov, až kým nebol 22. apríla 1945 oslobodený  tábor Sachsenhausen neďaleko Berlína. V súvislosti s utrpením väzňov v koncentračných táboroch sa k Sachsenhausenu viaže aj história slovenského jezuitu židovského pôvodu, ktorý sa oslobodenia v roku 1945 už nedožil. V závere vojny tu so svojím otcom Františkom zomiera 21 ročný jezuita Tomáš Munk. Smrť Munkovcov spolu s ďalšími 70 tisícami zavraždených Židov, deportovaných zo Slovenska, znamená pre slovenskú spoločnosť traumatizujúci moment z obdobia prvej Slovenskej republiky. Do dnes vyvoláva neutíchajúcu sériu otázok aj pre Katolícku cirkev. Vyčerpávajúce odpovede na všetko často chýbaju. P. Aurel Štefko SJ vložil do epilógu knihy Život pod hviezdou aj prosbu o odpustenie. Patrí síce Tomášovi Munkovi, ale vystihuje úprimný postoj voči tým, ktorým sme v zložitosti života mohli dať viac, ale sme nestihli. Na návrh slovenského provinciála bol 9. novembra 2009 Aurel Štefko poverený Generálnou kúriou zvláštnou službou. Jeho úlohou bude zaoberať sa prípadom zavraždených Munkovcov, aby ako vicepostulátor predstavil Tomáša a jeho otca Františka zodpovedným miestam v Cirkvi k aktu blahorečenia.

Založenie rodiny Munkových

Tomášovi rodičia, František Munk a Gizela Kohnová pochádzali z dobre situovaných židovských rodín. František (pôvodným menom Filip) ukončil v júni 1912 Vyššiu obchodnú školu v Prešporku (v Bratislave). Gizela sa s Františkom zosobášili v Lučenci 2. mája 1923. František mal v tom čase dvadsaťosem a Gizela dvadsaťtri rokov.

Obom sa 29. januára 1924 narodil v Budapešti syn Tomáš. Rodina žila v Lučenci, až kým sa v roku 1926 nepresťahovala do Bratislavy. Otec rodiny, František, pokračoval v budovaní svojej kariéry. Začiatkom tridsiatych rokov pôsobil ako riaditeľ hospodárskej a priemyselnej akciovej spoločnosti v Mukačeve. Zo služieb spoločnosti vystúpil v marci 1932. V Bratislave sa mu 16 apríla 1930 narodil druhý syn Juraj.

Školský a vnútorný život rodiny

Nezachovali sa nám údaje kedy Tomáš začal prvý ročník ľudovej školy. V školskom roku 1932/33 nastúpil už do 3. ročníka. Ľudová škola nemecko-maďarskej evanjelickej a. v. obce v Bratislave ponúkala v prísnej výchove päť ročníkov základného vzdelania. Učitelia ho považovali za veľmi citlivého žiaka s hlbokým duchovným životom. Po skončení Ľudovej školy Tomáš pokračoval od septembra 1935 na Nemeckom štátnom reálnom gymnáziu v Bratislave. Tu absolvoval tri ročníky gymnaziálnych štúdií. Spolužiaci si na neho spomínajú ako na príjemného, tichého a nekonfliktného chlapca s najlepším prospechom. Keď bol Tomáš druhák, jeho brat Juraj začal základnú školu na tej istej Nemecko-maďarskej evanjelickej ľudovej škole, kde pred tým študoval on.

Počas života v Bratislave sa Munkovci rozišli s izraelským náboženstvom. Ich vnútorný život vyústil do rozhodnutia vystúpiť zo židovskej náboženskej obce. Mestský notársky úrad v Bratislave im výmerom zo dňa 4. januára 1938 potvrdil opustenie židovského náboženského spoločenstva a ďalej uvádza, že ostali bez vyznania. Zachovali sa ešte staršie listy Gizely Munkovej z roku 1933, kde sa so sympatiou ku kresťanstvu pýta, či nestojí k nemu bližšie než masy, ktoré o tom majú v matrikách zápis. Ďalšie udalosti v ich živote napomôžu týmto sympatiám prerásť do rozhodnutia žiť osobný život s Ježišom Kristom.

V lete 1938 sa rodina Munkovcov sťahuje do Ružomberka. Presťahovanie súviselo s prácou živiteľa rodiny Františka, ktorý sa v tom čase stal riaditeľom a prokuristom ružomberskej celulózky. Od septembra 1938 je Tomáš už študentom Štátneho slovenského reálneho gymnázia v Ružomberku.

Neľahké začiatky v Ružomberku

Slovenský snem vyhlásil v Bratislave 14. marca 1939 vznik Slovenského štátu. Medzi negatívne momenty vývoja v novom štáte patril problém riešenia židovskej otázky. Mesiac po vzniku nového štátu sa prijalo rozhodnutie č. 63/1939, ktorým vláda vymedzila pojem žid, výlučne na náboženskom základe. Za žida bol považovaný každý kto bol izraelitského vierovyznania a ak do 30. októbra 1918 neprestúpil na kresťanskú vieru. V ďalších mesiacoch pribudli nariadenia zasahujúce aj do práv židov a ich vylúčenie z verejných služieb a z niektorých povolaní.

Rodina Munkových svoje vnútorné náboženské rozpoloženie, odkryla v rozhovore a v žiadosti ružomberskému katolíckemu kňazovi Jánovi Ferenčíkovi. V rozhovoroch prejavili ochotu prijať sviatosť krstu v Katolíckej cirkvi. Listy Gizely, Františka a Tomáša Munkových, ktoré odovzdali Vdp. Ferenčíkovi vyjadrujú nielen ich úprimnú prosbu, ale aj vnútorné motívy k stotožneniu sa s evanjeliom Ježiša Krista. Listom zo 16 septembra 1939 spišskému biskupovi Jánovi Vojtašákovi požiadal ružomberský farár Ján Ferenčík o cirkevný súhlas vyslúžiť členom rodiny Munkových svätý krst a v súlade s kánonickým právom urovnať predošlý civilný zväzok Gizely pre nový katolícky sobáš s Františkom.

Dňa 24 novembra 1939 prijala celá rodina v ružomberskom farskom kostole sviatosť krstu. Keď vo februári 1940 obdŕžal spišský biskup od Svätej stolice súhlas ku katolíckemu sobášu oboch konvertovaných, mohli byť Gizela a František po splnení ďalších podmienok zosobášení 13. apríla 1940 v ružomberskom farskom kostole.

Noví priatelia

V Ružomberku si rodina nachádzala nových priateľov. Rodinným priateľom sa stal Pavol Strauss, ktorý ako lekár pôsobil vo vojenskej nemocnici. O tri roky po ich spriatelení sa aj on konvertoval zo židovstva na katolícku vieru. P. Ján Broniš SJ duchovne vplýval na konvertovanú rodinu. Najmladší Juraj prehlásil, že duchovného vodcu ako P. Broniš človek hocikde nenájde. Spomedzi Tomášových priateľov sa mu stal veľmi blízkym Pavol Horský, spolužiak z ružomberského gymnázia. Obaja chodievali do Mariánskej kongregácie aj s Marcelom Babálom z Vlkolínca.

Na základe nových vládnych nariadení z augusta 1940 musel Tomáš prerušiť školskú dochádzku. Židia boli podľa predpisov vylúčení z akéhokoľvek štúdia, okrem ľudových škôl. Pavol Horský mu aj naďalej nosil domov školské úlohy a poskytoval poznámky z vyučovania. Ďalšie vládne nariadenie z októbra 1940 dovoľovalo židov zamestnávať len po udelení pracovného povolenia. Otec František Munk síce povolenie dostal, avšak s výraznou redukciou činnosti, ktoré smel vykonávať. Po jeho vypršaní v júni 1942 prestal pracovať v celulózke. Ekonomicky život v krajine privádzal vládne orgány k tomu aby určili kto zo židov môže byť ponechaný vo verejnom a hospodárskom živote i naďalej. Prezident Jozef Tiso udeľoval výnimky pre tých, ktorých zotrvanie na dôležitých hospodárskych miestach v krajine bolo nevyhnutné. U prezidenta za udelenie výnimky intervenoval za Františka Munka poslanec snemu a člen HSĽS Vdp. Ján Ferenčík. Pri osobnom stretnutí s prezidentom 1. októbra 1942 sa za neho prihováral aj jezuitský provinciál Jozef Jurovský SJ. František Munk výnimku dostal. Osobitným listom z 9. decembra 1942 mu P. Jurovský k získaniu tejto výnimky blahoželal. Prezidentská výsada chránila zároveň celú rodinu od možnej deportácie zo Slovenskej republiky. V dôsledku získania tejto výnimky sa František Munk mohol po 9. novembri 1942 pracovne uplatniť v spoločnosti Slovenské drevo, patriacej do koncernu Sedliackej banky. Tomášovi výnimka opäť vrátila možnosť navštevovať školu. V apríli 1943 mohol začať písomné maturitné skúšky. Jeho brat Juraj nastúpil v Ružomberku do Štátnej meštianskej školy. Neskôr, v roku 1943, z nej odišiel a prestúpil na ružomberské gymnázium.

Tomáš si v tom čase podal prihlášku do jezuitského noviciátu v Ružomberku. Počas examinácie 31. mája 1943 ho preverovali PP. Koloman Grieger, Ján Schmidt, Ján Broniš a Klement Korbačka. V otázke prijatia nemali jezuiti nijaké pochybností a 11 júna 1943 sa Tomáš dozvedel, že je prijatý. V predvečer sviatku sv. Ignáca 1943 začal Tomáš svoj jezuitský život. Niektorí ešte žijúci spolunovici (Dominik Kaľata SJ, Alojz Dlugi SJ, Jozef Šimončič, Alojz Tomašovič) ale aj tí starší (Ján Ch. Korec SJ) vydávajú dobré svedectvo o jeho duchovnom živote, intelektuálnej hĺbavosti a v prežívaní vlastného povolania.

Život novicov prebiehal v kolobehu stanoveného rozvrhu činnosti. Ich magistrom bol Rudolf Mikuš SJ. Súčasťou formácie boli tridsaťdňové exercície. Pri ich závere, v decembri 1943, P. Mikuš dospel k poznaniu, že nik z ročníka nevnikol do nich tak prenikavo ako Tomáš Munk. So spolunovicom Alojzom Dlugim vykonával Tomáš počas sociálneho experimentu pomocné práce v ružomberskej nemocnici. Podľa spomienok P. Alojza boli rehoľné sestry na nich v nemocnici náročné. Tomáš aj tieto chvíľky prijímal ochotne a v kamarátskom duchu. Ako katechéta potom dva krát do týždňa vyučoval v marci 1944 katechizmus deti na Vlkolínci. Dňa 21. mája 1944 prijal v kaplnke noviciátu od biskupa Jána Vojtaššáka sviatosť birmovania. Na počesť mučeníka sv. Andreja Bobulu si zvolil birmovné meno Andrej. V lete 1944 pribudlo do noviciátu ďalších deväť jeho nových spolubratov.

Zvrat pred koncom vojny

Koncom leta 1944 vypuklo v Banskej Bystrici Slovenské národné povstanie. Povstalci sa zmocnili aj Ružomberka. Nemci mesto opäť dobyli 6. septembra. O týchto zápasoch dobre informujú aj Stanislavovské zvesti, ktoré vydával jezuitský dom. Od novembra 1944 sídlilo v Ružomberku osobitné komando nemeckej bezpečnostnej polície. Pátranie po židoch bolo jeho prioritnou záležitosťou. Prezidentská výnimka, ktorá až doposiaľ chránila rodinu Munkovcov, sa po potlačení SNP premenila na bezcenný list papiera. Vo štvrtok 14. decembra 1944 zaistila nemecká bezpečnosť Gizelu Munkovú na ceste ku kaderníkovi. Tomášovi, ktorý bol v tom čase na vychádzke, dobehol oznámiť túto správu jeho rodný brat Juraj. Nasledujúca noc mala byť v noviciáte pre Tomáša posledná. Tomáš si svoju situáciu uvedomoval. Nešiel spať a celú noc strávil v kaplnke. Ráno, ako si to zapamätal Jozef Porúbčan SJ, povedal Tomáš ostatným: „Tejto noci som ponúkol Bohu svoj život za svoj židovský národ.” Vo Zvestiach z r. 1946 priblížil jezuitský autor jeho situáciu slovami: „Oddal sa do riadenia Božieho a svoj kríž obetoval za svoj národ, za jeho obrátenie.”

Do jezuitského noviciátu si prišli pre Tomáša na druhý deň, 15. decembra 1944. Podľa spomienok Dominika Kaľatu viedol s tromi Nemcami magister novicov P. Mikuš dlhu debatu v ktorej bránil Tomáša. Dostal od nich úsečnú odpoveď: „Nemôžeme si dovoliť urobiť výnimku. Keď mi nezatkneme Tomáša, veliteľstvo gestapa zatkne nás, pre spoluprácu so židmi.” Svedkom tejto udalosti bol aj brat Jozef Osvald SJ, ktorý zachytil slová Tomáša na jeho odchode: „Modlite sa za mňa, aby som vám neurobil hanbu, aby som nezradil.”

Rodina Munkovcov prežila Vianoce 1944 v ružomberskej väznici. Ešte pred koncom roka ich preložili do koncentračného tábora v Seredi. Seredský tábor sa po potlačení SNP stal nástrojom represívnej nacistickej politiky, zacielenej na likvidáciu posledných zvyškov židovských obyvateľov Slovenska. Od septembra 1944 opúšťali Sereď transporty do Osvienčimu a neskôr aj do Sachsenhausenu, Bergen-Belsenu, Ravensbrucku a Terezína.

Otázka uväzneného novica nenechala ľahostajným ani jezuitského provinciála. P. Jozef Jurovský sa 3 januára 1945 obrátil listom na ministra vnútra SR Alexandra Macha. Predstavil mu rodinu Munkových ako vzornú a poprosil ministra o vrátenie slobody pre nich a pre kňaza Edmunda P. Bardoša, ktorý bol židovského pôvodu. Odpoveď ministra A. Macha z 15 januára 1945 je prejavom bezmocnosti v akej sa tento vplyvný muž od jesene 1944 ocitol. V liste napísal: „Nie je v mojej moci veľadôstojný pane od septembrových dní ani vziať ani vrátiť slobodu a nemám na tieto veci temer žiadny vplyv. Jednako čo sa dá urobím. Poprosím príslušných rozhodujúcich činiteľov, aby Vášmu želaniu bolo vyhovené.” Výsledok snáh o ktorých sa minister Mach zmieňuje, sa nedostavil. Uväznení boli naopak 16. januára 1945 vyvezení do Nemecka. V tejto fáze sa strácajú správy po Gizele a Jurajovi Munkovcoch, ktorí pravdepodobne boli odvezení do koncentračného tábora Bergen-Belsen, neďaleko Hannoveru.

Otec František a syn Tomáš v posledných dňoch

Inú cestu transportu do Nemecka mali Tomáš a jeho otec František. Transport ich dopravil do koncentračného tábora Sachsenhausen pri Berlíne. Začiatkom roku 1945 bolo v lágri asi 60 000 väzňov. Ani tu nezostali Munkovci a kňaz Edmund Bardoš natrvalo. Po karanténe ich previezli do tábora Lichtenrade na južnom predmestí Berlína. Väzni z Lichtenrade boli nasadzovaní na práce v zničenom Berlíne. Odpratávali trosky domov a podieľali sa na opevňovacích prácach. Väznený kňaz E. Bardoš napísal, že najhorší bol neustály hlad. Tomáš Munk spolu s E. Bardošom sa pokúsili napísať informáciu po latinsky pre biskupa Jána Vojaššáka. K biskupovi sa však tento odkaz nikdy nedostal.

V druhej polovici apríla 1945 sa front priblížil natoľko, že Nemci sa rozhodli evakuovať tábor Sachsenhausen. Väzni nemali padnúť do rúk Sovietskej armády. V súvislosti s prípravou pochodu premiestnili väzňov umiestnených v Lichtenrade do hlavného tábora Sachsenhausen pri Oranienburgu. Medzi nimi aj Munkovcov a Bárdoša. Asi 30 000 väzňov rozdelených do skupín sa 21. apríla vydalo v pochode na severozápad. Pochodujúci absolvovali asi 30 km bez dostačujúceho jedla. Kto nevládal držať krok bol okamžite zastrelený. Podľa spomienok E. Bardoša, deň pred pochodom, našiel hladný Tomáš zhnitú mrkvu a zjedol ju. To mohlo byť príčinou problémov, ktoré sa nasledujúci deň objavili. Keď s otcom nastupovali na pochod cítil sa veľmi zle. „Už po hodine cesty”, spomína Bardoš,  „sa Tomáš začal potácať a klesal na zem. Otec a ja sme ho podopierali a povzbudzovali. SS-mani keď zbadali, že Tomáš nevládze pochodovať a zdržuje kolónu, vytrhli ho z radu a sotili do priekopy. Samozrejme, že Tomášov otec zostal s ním. Ja som musel pochodovať ďalej. Celú noc bolo počuť výstrely. Ráno po krátkom oddychu sme sa stretli s priateľmi z iných pochodových stoviek a títo mi zvestovali hroznú novinu, že Tomáš i otec František sú mŕtvi. Oni to videli na vlastné oči. Po našom odlúčení pristúpil k ním SS-man s krikom - Auf - hore - weitermarschieren - poďme ďalej! Otec prosil, že syn je chorý, aby doprial chvíľu oddychu. SS-man na to dvoma ranami z automatu zabil Tomáša a jeho otca.”

Tomáš a František Munkovci zomreli pravdepodobne 21. alebo 22. apríla 1945 neďaleko mesta Neuruppin. Patrili medzi 6 tisíc obetí, ktoré počas pochodu zahynuli. Koncentračný tábor Sachsenhausen oslobodila Sovietská armáda 22. apríla 1945. Pochod smrti ešte pokračoval ďalej na sever a na začiatku mája ho príslušníci SS opustili a ubiedení väzni sa dostali do rúk sovietskych a amerických vojsk.

V roku 1946 boli František, Gizela, Tomáš a Juraj Okresným súdom v Ružomberku úradne vyhlásení za mŕtvych.

Pavol VI.

Svätý Otec Pavol VI. v apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi napísal v roku 1975 o tragédii našich čias, ktorou je „trhlina medzi evanjeliom a kultúrou” (EN 20). Pápež mal na mysli kultúru, ktorá intenzívne vylučovala náboženskú vieru spomedzi uznávaných hodnôt. Paradox fenoménu je v tom, že aj keď sa sekulárna kultúra formovala pomocou kresťanskej viery, v istom stupni rozvoja sa od nej odvrátila. Vieru odmietala ako prameň spoločenského rozdelenia a Cirkev už nepokladala za vierohodnú komentátorku ľudských záležitosti.

V rokoch reálneho socializmu sa stupňoval tento rozdiel medzi evanjeliom a kultúrou aj u nás. Civilné štruktúry využívali na to násilnú centralizáciu života, ktorá svojou protináboženskou ideológiou prenikala do verejno-spoločenských sfér na všetkých stupňoch vzdelávania a plánovania. Iné ako Darwinova teória evolúcie sa vo verejnom živote ani nepripúšťali. Cirkev v tejto situácii, najmä v podzemí, našla spôsob na vyslovenie svojho názoru. Využívala nejednoznačnosť výrazových prostriedkov sekulárnej kultúry a médií. Ich nedostatkom bolo, že sa používali nedemokratickým spôsobom, otupujúcim vnímavosť pre negatívne a chvíľkové ciele. Život v podzemí jej dával priestor veci lepšie premyslieť, viac ovplyvniť ich dosah a bez unáhlenia o nich hovoriť vo vynárajúcej sa kultúre. Tým sa vnášalo do spoločnosti videnie života na báze skúsenosti a evanjelia.

Vesmírna nádej v evolučnom pohybe

P. Jozef Porubčan SJ

Život na báze skúsenosti a evanjelia premieňal do plodnej služby exercičným apoštolátom P. Jozef Porubčan. Animoval okolo seba početnú skupinu laikov, diecéznych i rehoľných kňazov. Z viacerých jezuitov sa časom vyformovali dobrí exercitátori. Páter Jozef bol zároveň majstrom pera. Viaceré jeho diela našli po zmene pomerov okamžite vydavateľa. Jeho knihy sa vydávali aj v Čechách. Špecifikom P. Porubčana bolo chápanie viery cez jej posledný, eschatologický význam. Pozitívny aspekt jeho metodickej cesty spočíval v skutočnosti, že s víziou vpred, uchopenou v budúcnosti, dával aj kritický stimul. Na dejinnej ceste Cirkvi pomáhal vidieť uskutočňovaný návrat ľudských dejín k Bohu. Vďaka Teilhardovým východiskám rozšíril pohľad na celé stvorenie, ktoré je od začiatku stvorené so zreteľom na Krista a vzťahuje sa na dejiny spásy (Kol 1,16). V predslove knihy Evanjelium, človek, vesmír napísal: „Genezis prízvukuje, že pri stvorení sveta - až po stvorenie človeka - bolo všetko dobré. Evolučné stvorenie sa však od samého začiatku javí ako urputný zápas, bez ohľadu na straty. No ako veda nikdy nepochopí tajomstvo nutnosti týchto strát, tak ani viera nevysvetlí adekvátnu náplň svojich slov: všetko bolo dobré. V hlbokej tme, do ktorej sú ponorené počiatky stvorenia, si takéto rozličné pohľady vôbec nemusia protirečiť.

Podstatnú väčšinu svojich bied si zapríčiňujeme vzájomne sami. Predstava našej planéty bez jediného zlého človeka je taká fantastická, že zastavuje dych a dáva tušiť nezakúsené komponenty šťastia. Ľudský organizmus, ktorého by sa nikdy, ani dedične ani aktuálne, nedotkol najmenší psychický stres, ďaleko prerastá našu predstavu o kráse a šťastí. (…)

Vina sveta. Ono osudné rozhodnutie proti. Tam to má všetko koreň, a práve na ten siaha Kristus, aby ho vytrhol. Môžeme si s úľavou vydýchnuť. S krutým údelom človeka možno niečo robiť… To je najväčšia vesmírna nádej. Nádej všetkých nádejí.”

V máji 1996 Fakulta humanistiky Trnavskej univerzity udelila P. Jozefovi Porubčanovi titul Philosophiae Doctor Honoris causa. Pri tejto príležitosti pre univerzitný časopis aj kriticky poznamenal, ako „na školách pribúdajú predmety a nezvládnuteľné množstvo informácií a encyklopedický duch prevláda nad skutočným vzdelávaním, čím kvalitatívne kritériá nahradili kvantitatívnymi. Veda sa pritom môže rozvíjať, len ak prijme humanistický princíp - nezištnosť, prácu pre spoločnosť”.

Rehoľným spolubratom zanechal knihu bohatú na formačné témy s názvom Amici in Domino.

Inkulturácia viery prežívanej ako vzťah

Život jezuitu je kontemplatívny život v akcii. Podľa P. Generála Petra-Hansa Kolvenbacha evanjelizačná „akcia jezuitu nie je možná v tomto svete bez inkulturácie. Jej silou je existenciálny dialóg medzi živými ľuďmi a živým evanjeliom”. V čase totality viacerí jezuiti prispievali do samizdatov, odkiaľ viedli dialóg s aktuálnou kultúrou. Vklad na tomto poli svojimi publikáciami urobilo aj vydavateľstvo Dobrá kniha. Ešte v kanadskom Cambridge z iniciatívy P. Félixa Litvu vydávalo knihy kultúrnych osobností, ako boli J. Hanus, R. Dilong, J. Okáľ, J. G. Cincík, A. G. Jergová, J. C. Hronský, I. Kružliak a ďalší; ich diela nemohli byť na Slovensku publikované. Po roku 1990 sa viaceré z týchto knižných titulov dovážali do Trnavy a rozširovali cez predajnú sieť jezuitského vydavateľstva. Dovtedy pracoval páter Félix ešte pre rádio Hlas Ameriky.

V 80. rokoch páter Félix prevzal aj redigovanie časopisu Most. Založil ho M. Šprinc a od roku 1972 ho jezuiti tlačili v cambridgeskej tlačiarni. Časopis v prvej časti uverejňoval úvahy, poéziu, prózu, štúdie na rozličné témy, zamyslenia. V druhej časti s titulom „Stanoviská” vyjadrovali autori svoje názory a postoje k aktuálnym kultúrno-spoločensko-politickým otázkam. Od roku 1986 sa časopis stal orgánom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. Z tejto pozície sa po páde komunizmu Most chcel stať periodikom, ktorý by sprostredkoval výmenu kultúrnych myšlienok medzi Severnou Amerikou a Slovenskom. V novej úlohe poslúžil len krátko, lebo po roku 1992 časopis stráca kontinuitu.

Félix Litva SJ, Kanadský experiment

V základe požehnanej Litvovej práce bolo jeho prežívanie viery ako vzťahu. Svoj  spôsob videnia života a histórie vložil do útlej knižočky Kanadský experiment (2005). Kniha je odpoveďou na pamflet kanadského Slováka a s precíznosťou odkrýva metódu, ako pátrova viera myslí. V knihe najprv priblíži polstoročnú evanjelizačnú prácu slovenských jezuitov medzi exulantmi. Ďalej predkladá analýzu jezuitskej skúsenosti v Kanade a predstavuje v nej prirodzené i nadprirodzené určenie slovenskej misie. V treťom kroku poukáže na gratuitné zavŕšenie jezuitskej práce pre Božie kráľovstvo, z ktorého urobí posledný dôvod a význam pri hodnotení služby spolurodákom v Kanade. Páter bol viac ráz za svoju prácu ocenený rôznymi vyznamenaniami. Jeho celoživotné snahy v úsilí o evanjelizáciu kultúry ho stavajú na významné miesto v živote slovenskej cirkvi. V deň jeho pohrebu v roku 2006 poslal slovenskej jezuitskej provincii kondolenčný telegram aj predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda.

Atmosféra nových čias v organizovaní spoločného života

Slovenskí jezuiti sa po uvedení do slobodných pomerov spoločenského života v roku 1990 museli zamýšľať nad podobou jezuitského života v podmienkach novej kultúry. Nezanedbateľná skupina pátrov by skôr bola prehliadla štyridsaťročný kultúrny pohyb a reštaurovala komunitný život podľa stavu spred roku 1950. Pátri E. Váni, I. Bunček, M. Hromník, V. Zavarský, E. Krapka, F. Litva a ďalší viedli s nimi aj medzi sebou veľa rozhovorov, neželajúc si reštaurovanie. Potrebu valorizovať kultúrne dobrá, pod ktoré sa podpísali štyri desaťročia, zohľadňovali ako východiská do novej situácie. Výsledkom bola podoba jezuitského života, ktorá sa vo svojej reorganizácii nevrátila ku starším formám, ale dala počiatok aktuálnym formám zasväteného života.

Novú kultúrnu vlnu priniesla postkomunistickým krajinám počítačová revolúcia. Jej šírenie sa po roku 1989 už nemohlo zastaviť. Slovenskí jezuiti tieto trendy rešpektovali a uviedli ich do apoštolských diel. Počítačmi sa vybavilo vydavateľstvo Dobrá kniha hneď od svojho príchodu do Trnavy v roku 1991. Podobne sa počítačmi vybavovali aj kancelárie Teologického inštitútu sv. Alojza a rehoľné domy. V roku 1997 sa na Teologickej fakulte v Bratislave pripravila internetová sieť a v ďalšom roku S. Martin Halčák otvoril webovú stránku slovenských jezuitov. Obsahovala údaje o tom, kto sme, kontakty na všetky domy a ich diela, zoznam svätcov, kalendár svätých a blahoslavených, zoznam kňazov a bratov od založenia slovenskej viceprovincie, humor, fotogalériu, aktuality, linky na jezuitov vo svete, základné rehoľné dokumenty a kompletné ročníky časopisu Univerzitný svet.

Dobrým príkladom v používaní elektronických médií išla rímska generálna kúria. Prostredníctvom nich začala rozposielať správy a listy do jednotlivých provincií. Komunikácia s ostatnými jezuitskými provinciami vo svete sa uľahčila a priniesla ďalšie formy ústretovosti aj medzi samotnými provinciami. Pracovné sily čo do počtu sa v apoštolských dielach ušetrili. Na druhej strane spolupráca si vyžadovala kvalifikovaných laikov. V súvislosti s výdatnou laickou pomocou jezuiti zakladali pre evanjelizačnú pomoc občianske združenia (Priatelia Aloisiana, Agar). Občianska spoločnosť napomáhala združenia a neziskové organizácie rôznymi formami informačnej a finančnej pomoci, ak sa o ne rôznymi projektmi uchádzali. Bola to metóda, ktorá najmä na Západe vystriedala klasickú formu kveštujúceho pátra, akého mali jezuitské diela s neprerušenou tradíciou. Novšie spôsoby získavania finančných prostriedkov vstúpili na Slovensku najmä pre diela súvisiace s evanjelizáciou mládeže (JEV, UPC, Xaveriáda) a s intelektuálnym apoštolátom (TF TU).

Skúsenosť islamskej kultúry

Mešita v Pavlodare, Kazachstan

Druhý vatikánsky koncil sa podpísal aj na zavádzaní nových foriem evanjelizačnej práce v rozvojových krajinách. Ján Pavol II. ich pripomenul v encyklike Redemptoris misio a sám v priebehu 90. rokov zvolával na hľadanie účinnejších evanjelizačných prostriedkov kontinentálne synody Afriky, Ázie, Ameriky a Austrálie-Oceánie. O misijnej práci v cudzine sa začalo viac uvažovať aj medzi slovenskými jezuitmi. Ruský jezuitský región, kde potrebovali nové sily, sa apoštolsky staral o rozsiahle územia bývalých sovietskych republík. P. František Kovaľ prejavil záujem ísť pracovať do tejto oblasti. V odvážnom kroku napísal list tamojšiemu predstavenému s otvoreným záujmom poslúžiť miestnemu apoštolátu podľa potrieb. V nadšení misionárskej vízie P. František odchádza v roku 2001 do Astany a Pavlodaru v Kazachstane. V lete 2003 prichádza k nemu na magisterku do Ekibastuzu aj školastik Matej Kasan. P. František sa stretol v Ázii so sebavedomou kultúrou. Tá podmienila aj spôsob jeho evanjelizačnej práce. Kazachstanci vedeli oceniť úprimné záujmy cudzinca poznávajúceho miestne pomery, tamojších velikánov, učencov a umelcov. Páter F. Kovaľ sa prispôsobil neraz do pomerov, ktoré znamenali i tvrdé odriekanie. Keď medzi mohamedánmi zvrtol reč na islamský svet a kultúru, aj moslimskí imámovia ukázali väčšiu otvorenosť a srdečnosť. Bez vzťahu ku kultúre, podľa slov P. Františka, by dnešný evanjelizátor zostal uzatvorený, neznámy a nemal by prístup k ľuďom, ani k verejným predstaviteľom, ktorí majú nejaký vplyv a možnosť predstaviť misionára iným.

Tento štýl práce nepriniesol skupinové konverzie ľudí, ale skôr implantatio ecclesiae a vzbudzoval v Kazachstancoch záujem o Katolícku cirkev. Tamojšie média radi informovali o katolíkoch aj v regionálnej televízii a v tlači. Na Vianoce zaradila miestna televízia do programu dokonca aj časť svätej omše. Je to práve nezištná láska, ako hovorí P. František, čo nekresťanov stále udivuje a vedie k zamýšľaniu sa nad tým, odkiaľ kresťan berie schopnosť robiť čosi navyše.

Po tretej probácii sa páter F. Kovaľ v roku 2007 vrátil na Ukrajinu, kde v užhorodskom seminári slúži mladým gréckokatolíckym bohoslovcom ako špirituál.

Kultúrne zmeny uvádzané do formácie

Súčasne s S. Matejom Kasanom, ktorý pracoval na magisterke v Kazachstane (2003 až 2005), odišiel na školastickú službu do Londýna S. Ladislav Šulík a do Gdyne S. Martin Tanečka. Obaja pracovali s rôznymi skúsenosťami na jezuitských školách.

Inkulturačné nároky v cudzine dobre zvládli aj S. Dušan Bezák a S. Peter Girašek. Obaja sa počas magisterky zapojili do pomoci jezuitskej služby utečencom (JRS). Dušan vypomáhal od roku 2002 v Bruseli a Peter podobne pracoval od roku 2004 v Slovinsku.

Rešpektovať kultúrne zmeny vo formácii bolo nutné východisko z prehlbujúcej sa krízy v tejto oblasti. V rokoch 2000 a 2002 sa kríza prejavila odchodom 6 novicov, 14 školastikov a 2 pátrov z rehole. Dobrým riešením boli kroky, ktoré v roku 2002 priviedli do ružomberského noviciátu novicmajstra z českej provincie, P. Josefa Čuneka. Šťastným krokom bola nová organizácia tretej probácie jezuitov. Do roku 2002 sa pod vedením P. Bunčeka konala probácia na Slovensku aj z toho dôvodu, že viacerí neovládali cudziu reč. Postupom času táto formačná etapa našla novú podobu, keď sa využila ponuka k formácii mladých pátrov v iných provinciách. Na probačné roky po roku 2005 odchádzali pátri do Poľska (Jastrzębia Góra), Francúzska (Lyon) a do Írska (Dublin).

V rehoľných materiáloch z Ríma sa čoraz častejšie zavádzal pojem postmoderná kultúra. Tento pojem sa dostal na 34. generálnej kongregácii o novších prístupoch k životu do dokumentu Naše poslanie a kultúra. V ňom univerzálna Spoločnosť pre úspešnú apoštolskú prácu v postmodernej kultúre pokladá za východiskový bod nefalšované úsilie, ktoré sa na základe vzájomnej skúsenosti kresťanov a neveriacich buduje na úcte a priateľstve v sekulárnej a kritickej kultúre.

Pramene

Dokumenty 34. generálnej kongregácie, kapitola 4: Naše poslanie a kultúra, č. 103 - 108, Bratislava, 1996, s. 51 - 63.

Peter-Hans Kolvenbach: Living Poeple, Living Gospel (Živý ľud, živé evanjelium). Príhovor na medzinárodnom seminári o apoštoláte, Anishinabe, Kanada, 12. 10. 1993.

Rozhovor s P. Jozefom Porubčanom: Civilizácia lásky - zmysel a nádej života. In: Universitas Tyrnaviensis, roč. I, 1996, č. 2.

ASIS: Katalógy slovenskej jezuitskej provincie 1990 - 2003. Kartón 1.10.

ASIS: Kondolenčný telegram predsedu vlády SR. Obálka Félix Litva, február 2006, Kartón 5.2.

LUPRICH, Andrej: Vydavateľská a kultúrna činnosť slovenských jezuitov v Kanade. Diplomová práca na FH TU. Trnava, 2003.

LITVA, Félix: Kanadský experiment. Trnava : Dobrá kniha, 2005.

BARTKOVJAK Jozef: Rozhovor s P. Františkom Kovaľom. In: Jezuiti - pätnásť rokov obnoveného života, Bratislava, 2006, s. 85 - 89.

Svedectvá pátrov Emila Vániho a Martina Halčáka.

XI. Podnety k spoločnej práci a pre spoločný život

Znak jezuitskej rehole v pečati

Jednou z foriem, ktorou chce rehoľa poslúžiť ľuďom poznávajúcim duchovný život, sú centrá spirituality. Na počiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia, keď sa veľa rozprávalo o duchovnej púšti, čo zanechal komunizmus, sa ich potreba videla naliehavá. V roku 1993 vrátil štát reholi kaštieľ v Ivanke pri Dunaji a podobne rehoľa opäť nadobudla veľký dom v Košiciach. Z iniciatívy pátrov Vladimíra Šaturu a Michala Fedora sa začali utvárať dve centrá. Obaja pátri sa usilovali využiť získaný priestor na zriadenie centier spirituality a dostali na to aj súhlas od predstavených.

Centrá spirituality

Jedna z posledných publikácii P. Vladimíra Šaturu SJ

Spirituálne centrá vo svete nie sú koncipované jednoliato. Aj tie na Slovensku si vybrali odlišnú formu služieb. P. Vladimír Šatura mal dobré skúsenosti z Puchbergu v Rakúsku. Mesačne tam dochádzal na stretnutia so svojou skupinou, ktorá za jeho asistencie objavovala dobrá meditácie. Dom v Ivanke chcel P. Vladimír premeniť na eremitáž podľa rakúskeho modelu. Podnety pre duchovný život nechcel robiť vo forme exercičných kurzov, ale skôr formou tlačeného slova a školenia animátorov (multiplikátorov). Páter mal viacero publikácií preložených do slovenčiny a veľa prednášok nahraných na magnetofónových kazetách. Mali o ne veľký záujem jednak školy, ale i zodpovední ľudia na rôznych stupňoch služieb v Cirkvi. Páter Vladimír začal v roku 1994 s finančnou zbierkou na stavebnú obnovu ivanského kaštieľa. Popri murároch, ktorí pracovali na obnove domu dva roky, usilovne pracoval so sekretárkou Ľudmilou Vidovou na svojej vízii centra aj páter. Dával meditačné kurzy a vystupoval s prednáškami o duchovnom živote na rôznych miestach Slovenska i Rakúska. Ako jeho spolupracovníci sa vystriedali P. Milan Hudaček, P. Richard Greisiger, P. Alexander Puss a P. Bernard Mišovič. Hľadanie spolupracovníkov, v jeho veku a pri pevných ideách, nebolo pre neho ľahkou úlohou. V článku do provinčných Zvestí (1998/1) opísal napredovanie centra charakteristickými slovami J. F. Kennedyho: „…nebude to možné uskutočniť počas piatich rokov, možno ani počas päťdesiatich, ale pusťme sa do toho.” U sedemdesiatpäťročného pátra Vladimíra bolo cítiť už aj únavu. V roku 2000 sa stal superiorom Centra spirituality v Ivanke P. Bernard Mišovič. Popri pravidelných týždňových prednáškach pre verejnosť sa centrum zameriavalo aj na koordináciu činnosti mládežníckych štruktúr CVX a JEV.

Napomáhanie dialógu medzi cirkvami Východu a Západu

Inak vznikalo druhé centrum spirituality v Košiciach. P. Michal Fedor, ktorý pracoval pred rokom 1990 v Štátnej vedeckej knižnici v Košiciach, mal okolo seba okruh ľudí, ktorí napomáhali jeho myšlienku poznať a sprostredkovať spirituálne bohatstvá Východu pre Západ a naopak. Košice sa mu videli ako vhodná lokalita pre zámer zriadenia centra spirituality. Mesto ležalo na hranici duchovnosti a kultúr Východu i Západu. Len čo sa P. Michal nasťahoval do košického domu, začal s budovaním študijného centra. Zhromažďoval archívne a publikované materiály k duchovno-kultúrnym dejinám Slovenska, usporadúval prednášky a výstavy, a tým sa dostal do povedomia širšej verejnosti. Dbal na to, aby sa osobitne prihliadalo na vzťah Východu k Západu a na zjednocovací proces kresťanskej Európy. Košický dom začali po čase vyhľadávať najmä gréckokatolícki bohoslovci, hľadajúc pomoc pri pátraní po materiáloch na vypracovanie diplomových prác. Páter im pomáhal nielen ideovo pri písaní prác, ale aj celým metodickým systémom pri ich zostavovaní.

Dva roky po smrti P. Fedora pokračoval v zámere budovať centrum spirituality P. Ján Babjak. S novými ideami sa v roku 1996 vrátil z vyšších štúdií v Ríme. V centre rozšíril knižný fond až na 6 000 titulov. Pretvoril študijné priestory a pracoviská pre civilných zamestnancov. Centrum začalo s publikačnou činnosťou, s organizovaním vedeckých sympózií, ikonopiseckých kurzov a medzinárodných konferencií. Na poli dialógu medzi východnou a západnou kresťanskou spiritualitou pomáhal so spolupracovníkmi k postupnému zapĺňaniu medzier, ktoré vznikli na Slovensku počas 40 rokov totalitného režimu. V novembri 2001 sa Centrum spirituality Východ - Západ Michala Lacka stalo vedeckovýskumným pracoviskom Teologickej fakulty Trnavskej univerzity. Otvorili sa mu tak nové možnosti pôsobenia a pre dialóg medzi kresťanským Východom a Západom.

Viera ako morálny imperatív

Prešli štyri roky od začiatku verejného pôsobenia jezuitov po nežnej revolúcii. Bol to čas, ktorý poslúžil aj na to, aby sa spoznal duchovný potenciál rehole, jej vnútorné dispozície pre evanjelizačnú prácu a pri hľadaní účinnejších foriem v misii. Reflexiu nad týmto stavom ponúkol v roku 1994 list P. Ladislava Csontosa. Dostal ho skoro každý jezuita. Dostatočný priestor na diskusiu nad témou listu poskytli aj dve čísla interných Zvestí. Rozhovory odkryli veľa z vnútorného zápasu viacerých jezuitov.

P. Ladislav Csontos SJ

P. Ladislav sa v liste oprel najprv o pozorovania P. Generála Petra-Hansa Kolvenbacha. Páter Generál upozornil Spoločnosť na hriešnu krajnosť, akej sa rehoľa dopúšťa tým, že sa stáva čoraz viac neviditeľnou; najmä keď jezuiti nechcú, aby ich práca a život boli poznačené jezuitským charakterom, alebo sa chcú vo všetkom podobať laikom, či diecéznym kňazom. P. Ladislav v historickej časti listu uvažoval, ako v časoch totality spolubratia pracovali v civilných zamestnaniach a vydávali svedectvo kresťanských laikov. Nik však o nich vtedy nevedel, že sú rehoľníkmi. Za tým nachádzal isté stiahnutie rehoľníka zo sveta, kým na druhej strane laici neraz vydávali svedectvo výslovnejšie a náročnejšie. Z tohto kontextu vychádzala problematika nastolená sériou jeho otázok: „Ako je to potom s jezuitskou identitou a viditeľnosťou? Čo pre to robíme? Podobá sa náš život tak trochu životu niektorého z prvých spoločníkov?”

Otvorené témy pripomínali obnovu vedenú Tomislavom Kolakovičom (1943 - 1946), keď sa veriacim so všetkou vážnosťou pripomínalo aktívne kresťanské povolanie. Spoločenský tlak na Cirkev - vnútorný aj vonkajší - v roku 1990 u nás prestal. Všeobecne sa pociťovalo isté uvoľnenie. Viacerí sa pýtali, či bolo potrebné meniť zmýšľanie ako to žiadal list vo svojom obsahu, alebo celú problematiku zohľadniť iným nazeraním na zmenený spoločenský kontext. Alebo boli potrebné oba kroky naraz? Niektorí z jezuitov vo Zvestiach (1994/2) zaujali k pátrovej otázke kladný postoj. Iní využili príležitosť vypovedať vlastné pozorovania. Vnútorné kvasenie odrážalo výnimočný spôsob v prežívaní viery u mnohých v provincii.

Na Slovensku malo toto duchovné zmýšľanie svoju históriu aj v stupňujúcom sa zápase za spravodlivosť v osemdesiatych rokoch. Viera sa intenzívne prežívala ako morálny imperatív, meniaci aj spoločenský kontext. Mohol sa tento spôsob morálneho imperatívu vo viere opäť obnoviť? Páter Ján Dieška už skôr pripomínal, že keď sa duch vyvíja, potom sa nejaká nemeniteľná pravda udrží iba tak, že nastane súčasný a korelatívny vývoj všetkých predstáv, udržujúcich medzi sebou ten istý pomer. List vo svojom duchu konštatoval, že proces z jezuitskej strany ustával. A to napriek tomu, že nespravodlivosti, na ktoré sa dalo reagovať, bolo v slovenskej spoločnosti opäť dosť. Kompetentných odpovedí na ne zo strany rehole, najmä pre apoštolskú vyťaženosť kňazov, nebolo dostatok. Nebol dostačujúci v tejto veci ani impulz jednej kázne v jezuitskom kostole odmietajúcej spoločenské praktiky divokej privatizácie a manipulácie v spoločenskom živote, na ktorý provládny denník Republika odpovedal nekompetentnou kritikou. Implantovanie imperatívnych spôsobov animujúcich dominantné politické trendy do kultúry viery by sa ukázalo na druhej strane diskvalifikačným. Do odpovedí viery s morálnym imperatívom sa žiadalo iných východísk.

Internát v košickom dome

Jednou z reakcií na veľkonočný list P. Ladislava Csontosa bola aj dlhá odpoveď Mons. Petra Dubovského, pomocného biskupa z Banskej Bystrice. V troch bodoch podnecoval jezuitov k intenzívnejšej práci s mládežou a v ďalších dvoch adresoval pátrom profesorom z Teologického inštitútu výzvu viac sa pastoračne zamestnať. Jeho návrh v prvom bode - obnoviť internát pre mladých študentov - sa uskutočnil v pomerne krátkom čase.

Po dokončení rekonštrukcie košického domu sa v jeho priestoroch v novembri 1994 otvoril Domov mládeže. Domov mal poskytnúť ubytovanie pre študentov Gymnázia Tomáša Akvinského, ktoré viedli sestry dominikánky. P. Jozef Dojčák uzavrel dohodu s riaditeľkou gymnázia Sr. Editou Vozárovou o poskytnutí priestorov pre 33 študentov. Jezuiti mali okrem ubytovania poskytnúť aj vychovávateľov. Do tejto úlohy boli povolávaní zväčša jezuiti školastici po skončení prvých dvoch rokov štúdia na Teologickej fakulte v Bratislave. P. Ladislav Šofranko vypracoval denný program pre internátny život; jeho hlavné body platia dodnes. P. Milan Hromník prišiel na internát robiť reportáž pre časopis Posol a vychovávateľ S. Miloš Lichner mu na otázku o orientácii výchovy v internáte odpovedal, že „výchova tkvie v rozvíjaní ľudskej zrelosti a sleduje harmonický rozvoj osobnosti, fyzických, morálnych a intelektuálnych vlastností a zároveň rozvíja kresťanskú vieru”.

Mladí ľudia využívali počas týždňa internátne priestory a na víkend cestovali k rodičom. Gymnáziu T. Akvinského sa neskôr nedarilo vždy využiť ubytovanie v plnej kapacite jezuitského domu. Dom potom ponúkal voľné miesta aj ďalším študujúcim mladým ľuďom v Košiciach.

Posolstvá generálnej kongregácie

Na rok 1995 bola zvolaná 34. generálna kongregácia jezuitov do Ríma. V čase jej príprav jezuiti na Slovensku v rozhovoroch a v živom spoločenstve spoznávali duchovný stav Slovenskej provincie SJ a vypracovávali aj návrhy - postuláty - pre rokovania na generálnej kongregácii. Jeden postulát poslaný zo Slovenska s dávkou vtipu ešte dlho pripomínal východoeurópsky asistent P. Bogusław Steczek. Išlo v ňom o nastolenie problému redukcie masívnej byrokracie na Generálnej kúrii, ktorú nik takto v Ríme pri všetkej skromnosti nevidel. Na provinčnej kongregácii v Prešove sa vybrali dvaja delegáti, ktorí mali zastupovať provinciu na kongregácii v Ríme. Zvolenými na rímske stretnutie boli P. Emil Krapka a P. Emil Váni. 3. januára 1995 obaja odcestovali do Ríma.

Generálna kongregácia sa začínala 5. januára 1995. V ten deň prijal Svätý Otec Ján Pavol II. vyše dvesto delegátov na svätej omši. Počas svätej omše im predostrel význam dejinnej chvíle, keďže sa malo rokovať o osobitnom prínose pre evanjelizáciu na prahu 3. milénia, ako aj o úprave vnútornej organizácie a zákonodarstva rehole. Kongregácia postupne schválila trinásť dokumentov na rôzne témy a schválila konečnú časť revízie jezuitského práva a doplnkové normy. Zavŕšila sa tak zdĺhavá úloha, pripravovaná celé roky podľa ducha Druhého vatikánskeho koncilu a posledných generálnych kongregácií. Pri záverečnej omši P. Generál P. H. Kolvenbach povedal: „V skutočnosti záplava toľkých slov skrýva akoby pod mericu lampu veľkej túžby po obrátení. Generálna kongregácia však prostredníctvom svojich dekrétov a noriem bola schopná vyzvať k obráteniu srdca, čo znamená, že sme neopustili milosť svätosti.”

V dekréte Naše poslanie a spravodlivosť sa kongregácia dotýka aj života v postkomunistických krajinách, keď spomína: „Pád totalitných systémov vo východnej Európe zanechal po sebe ruiny na každom poli ľudského a sociálneho života. Ľudia sú postavení pred ťažké úlohy znova utvoriť sociálny poriadok, ktorý by umožnil všetkým v opravdivom spoločenstve pracovať na spoločnom dobre a niesť zodpovednosť za svoj osud. V minulosti mnoho ľudí, medzi nimi i jezuiti, vydali svedectvo solidarity, vernosti a rezistencie. Teraz potrebujú solidárnosť a bratskú pomoc medzinárodného spoločenstva vo svojom boji o budúcnosť v bezpečnosti a pokoji. Spoločnosť Ježišova by mala urobiť všetko, aby ich podporila.”

P. Peter Hans Kolvenbach SJ

K slovám, ktoré sa dotýkali aj neľahkého kontextu Slovenska, sa opäť prihlásil vo svojom prejave P. Generál P. H. Kolvenbach počas krátkej návštevy Bratislavy 4. júla 1995. Pri kázni v jezuitskom kostole k citátu z dekrétu vtedy dodal: „Sme tak často znechutení a bez smelosti, že evanjelium o utíšení búrky na mori býva pre nás príležitosťou, aby sme sa cítili stratení ako kresťania v tomto modernom svete. Pán ako keby zatiaľ spal a ponechával nás nášmu osudu. Evanjelium nám pritom chce zjaviť jeho moc, ktorá ovláda i víchor búrky i rozbúrené more. (…) Takto posilnení evanjeliovým slovom si kladieme otázku: Prečo sa máme báť ohlasovať zo striech Ježiša, Pána, jeho moc a jeho slovo? Prečo sa hanbiť za jeho evanjelium, hoci všetka naša nádej sa môže opierať len o jedinú istotu: nie o tú, ktorá pochádza z našich zásluh a z našich talentov, ale o tú istotu, ktorú poskytuje jeho láska všetkým, čo sú s ním na loďke, keď na jazere zúri búrka. Nechajte znepokojovanie, prestaňte mať strach: nejde natoľko o to, vyčkávať deň, kedy sa dostaneme z nestáleho člna a zo strachu búrky, ale skôr o to, aby sme aj v Ježišovi, ktorý ako keby driemal na dne nášho srdca, objavili tú veľkonočnú istotu, ktorú nám nik nemôže vziať. Práve vtedy spoznáme v sile Ducha znovu Ježiša na našej ceste.”

Posolstvo Pátra Generála ponúklo orientáciu do prelomových čias, ktoré hýbali životmi mnohých.

Dar nových jezuitských svätých

Ján Pavol II. v Košiciach

Cieľom návštevy Pátra Generála na Slovensku bola slávnosť svätorečenia košických mučeníkov. V Košiciach ich mal 2. júla 1995 svätorečiť Ján Pavol II., ktorý tak urobil počas niekoľkodňovej pastoračnej návštevy Slovenska. Medzi umučenými boli aj dvaja jezuiti: Poliak Melichar Grodecki a Štefan Pongrác, pôvodom Maďar z Transylvánie. Pápež pri svätej omši na košickom letisku, kde sa zišlo 400 000 veriacich, pripomenul ich krátke životopisy, ako aj curriculum vitae kanonika Marka Križina, ktorý zomrel spoločne s jezuitmi v roku 1619 v Košiciach. Svätý Otec priznal v kázni aj duchovnú veľkosť protestantských veriacich usmrtených v Prešove v roku 1687. Poukázal aj na nezmyselnosť násilia rozpútaného v priebehu celého storočia stavovských povstaní v Uhorsku.

Slávnosť zjednotila slovenských jezuitov s Pátrom Generálom, ako aj hostí s početnou skupinou jezuitov z Poľska a z Maďarska. Páter P. H. Kolvenbach mal na druhý deň pre medzinárodné jezuitské spoločenstvo svätú omšu v prešovskom exercičnom dome a dlhý rozhovor s mladými, v ktorom mu najviac otázok kládli mladí jezuiti z Poľska. Jeho odpovede odrážajú veľké nadšenie, s ktorým nazeral na jezuitskú nádej v strednej Európe.

Prezidentská návšteva

Záver letného semestra v roku 1995 priniesol ešte jednu milú udalosť. Na slávnostné ukončenie akademického roku prišiel 21. júna 1995 na Teologický inštitút prezident Slovenskej republiky Michal Kováč so svojou manželkou a sprievodom. Najprv ich do jezuitského kostola sprevádzal provinciál P. Emil Váni. Na svätej omši boli ďalej prítomní aj rektor Trnavskej univerzity RNDr. Anton Hajduk, obidvaja jeho prorektori a rektor Teologického inštitútu P. Emil Krapka. Po liturgii sa všetci presunuli do auly, kde bolo slávnostné zhromaždenie akademickej obce. Pán prezident vo svojej reči vyzdvihol morálny prínos Inštitútu pri obrode Slovenska a poďakoval sa za podporu v týchto zložitých časoch. Nasledovalo odovzdanie vysvedčení štyrom absolventom Aloisiana a prezidentova osobná gratulácia k úspešnému zavŕšeniu školy. V závere sa prezidentský pár neformálne stretol s pedagogickým zborom a akademickými funkcionármi i so študentmi školy.

Prezidentská návšteva medzi jezuitmi, príchod Svätého Otca Jána Pavla II. na Slovensko i pobyt Pátra Generála P. H. Kolvenbacha v jezuitských domoch znamenali pre Slovenskú provinciu SJ veľa impulzov do jej ďalšieho života.

Použité pramene:

ASIS: Zvesti č. 1 - 4/1994, Kartón 3.17.

ASIS: Zvesti č. 1 - 4/1995, Kartón 3.17.

ASIS: Zvesti č. 1 /1998, Kartón 3.17.

DIEŠKA, Ján: Súčasné teologické prúdy I. In: Duchovný pastier 2/1969, s. 72-79.

KYSELICA Jozef: Centrum spirituality a jeho ekumenické poslanie. In: Jezuiti pätnásť rokov obnoveného života na Slovensku, Bratislava 2006, s. 116-121.

KURIŠKO Peter: Košický internát. In Jezuiti…, Bratislava 2006, s. 103-106.

MECKO Marcel: Dobrí ľudia sú silní nielen v živote, ale i po smrti. In: Jezuiti…, Bratislava 2006, s. 72-75.

Novici brigádujú pri obnove vráteného rehoľného domu v Suchej nad Parnou v roku 1990

Prvé roky slobodného účinkovania Cirkvi v Česko-Slovensku priniesli nielen vrátenie budov reholiam, ale aj otvorili proces formovania rehoľných komunít. Veľa jezuitov vstúpilo do rehole v čase komunizmu a doteraz nemalo skúsenosť komunitného života. Ich dobrým úmyslom k spoločnému životu napomáhali dlhoročné túžby, ale aj otvorený záujem o rehoľu. Ako prvý z formačných domov bol zriadený noviciát. Ešte v prvej polovici roku 1990 kúpil P. Andrej Osvald cez inzerát dom v Trnave, na Osvaldovej ulici č. 44. S pátrom Ladislavom Csontosom sa nasťahovalo doň 17 novicov.

Ďalším trom novicom, už vysväteným kňazom, dovolili predstavení ukončiť noviciát zatiaľ pretrvávajúcim, skrytým spôsobom. P. Cyril Vasiľ požiadal o vstup do noviciátu v slovenskej provincii v zahraničí. Nastúpil doň v roku 1990 v talianskom Janove, kam ešte pred pádom totality emigroval z Česko-Slovenska. Veľká časť pátrov a frátrov z formácie spred roku 1950 ostala žiť spôsobom skrytého života vo svojich bytoch, roztrúsených po sídliskách slovenských miest. Skoro všetci boli už v dôchodkovom veku a v starostlivej opatere niekoho z príbuzenstva alebo laických priateľov. Niektorí pravidelne prichádzali do rehoľných komunít na obedy, iní len na duchovné obnovy a iní aspoň za potechou na väčšie sviatky.

Jezuiti v diecéznych službách

CMBF UK Bratislava

Veľa aktívnych pátrov bolo viazaných na farský apoštolát v diecézach. Ich služba bola podmienená časmi politického uvoľnenia ešte z roku 1968. Viacerým jezuitom sa vtedy podarilo dostať sa z občianskeho zamestnania do pastorácie v diecézach. Mladší pátri sa vo farskom apoštoláte ocitli vďaka procesu tajnej rehoľnej formácie počas bohosloveckých rokov. Po verejnej vysviacke boli priamo umiestňovaní do služieb v diecéze, za ktorú študovali v seminári. Nemalá skupina týchto pátrov si vďaka tomu priniesla do provincie dobré vzťahy s miestnou cirkvou. Základom k tomu bolo spoločne teologické štúdium a formácia s diecéznymi kňazmi v jedinom slovenskom seminári v Bratislave (CMBF). Charakteristikou teológie osvojovanej na CMBF bolo vyzdvihovanie viery ako pravdy. Apoštolskej práci týchto kňazov to dodávalo vytrvalosť a priamočiarosť. V čase prestavby spoločnosti po roku 1990 a nadobudnutej klímy slobody veriť, utvárať spoločenstvo, preberať na seba iniciatívu, prejaviť sa, ukázal tento smer pozitívnu stránku pri budovaní nových štruktúr i pripravenosť na spoluprácu s diecéznym klérom a s patričnými štruktúrami. Viac ráz sa reholi pre tento prístup dostalo uznania zo strany biskupov. Zvláštnym ovocím dobrých vzťahov na tejto úrovni bolo pozývanie pátrov dávať duchovné cvičenia Slovenskej biskupskej konferencii. V roku 1990 dával exercície otcom biskupom P. Štefan Senčík a v rokoch 1992 a 1997 ich dával P. Jozef Porubčan.

Dilema o službe vo farskej pastorácii

Pátri z diecéznej formačnej školy mohli mať menej pochopenia pre experimentovanie a ich škola sa mohla charizmatickým rehoľníkom zdať menej univerzálna. Nemožno však prehliadnuť, že jednou z najčastejšie žiadaných služieb od rehole v tom čase, bola práve služba spovedania, duchovného sprevádzania a vyslúženia eucharistie. Mnohí ľudia, ktorí v rokoch totality zanedbali svoj náboženský život, sa k nemu opäť prebúdzali. Tisíce ich prichádzalo k pátrom slúžiacim asi v 14 farnostiach všetkých slovenských diecéz so žiadosťami o prípravu na sviatosti, či nápravu manželstva. O urgentnej potrebe pastoračných služieb pre miestnu cirkev napovedá aj list arcibiskupa Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Mons. Jána Sokola, ktorým sa obrátil na všetkých provinciálov mužských reholí. V liste z 20. januára 1991 im píše: „Naša Arcidiecéza sa dostala do veľmi zlej situácie. Nechcem povedať, že katastrofálnej, ale je to tak. Deväťdesiatdva farností je neobsadených. (…) Obraciam sa na vás s prosbou, či by ste nemohli Arcidiecéze požičať aspoň do konca júna kňazov, kaplánov aby mohli ratovať kritické miesta. Nechcem nútiť, ale prosiť. Prosiť ako žobrák. Pomôžte!”

V júli 1990, na pozvanie nitrianskeho biskupa Jána Ch. Korca, zriadil provinciál Andrej Osvald jezuitskú komunitu na fare Dolné mesto v Nitre. Jezuiti však o päť rokov z farskej pastorácie v meste odišli. Dvaja síce ešte vypomáhali v diecéze na Kysuciach, ale bola len otázka času, kedy dostanú inú misiu. Otec Peter Dubovský, ako emeritný biskup, opustil v roku 2005 banskobystrickú farnosť Radvaň i diecézu, v ktorej slúžil. O tri roky za ním odchádzajú z Radvane aj ostatní spolubratia ako z poslednej farnosti, kde pôsobili jezuiti od roku 1990. Naplnil sa tým dávnejšie zadaný kurz rehole. Nájdeme ho v pláne činnosti provincie, zostaveného v roku 1992. Ako prvý z deviatich krátkodobých cieľov bol zadefinovaný odchod (asi 25) pátrov z farskej pastorácie. Táto tendencia priniesla veľa diskusií a prosebných listov žiadajúcich provinciálov o výnimku. Zámer sa doviedol do konca a zrušila sa i jezuitská služba vo farnostiach pre zahraničných Slovákov v Kanade.

Služba blízkym i vzdialeným ľuďom

Ďalšími dvoma dlhodobými cieľmi v pláne provincie z roku 1992 bolo uvádzanie záverov Druhého vatikánskeho koncilu do života Cirkvi a profilácia identity Spoločnosti Ježišovej na Slovensku aj prostredníctvom knižnej a edičnej činnosti. Už v rokoch totality sa k nám dostávali od slovenských jezuitov z Kanady knihy, prostredníctvom ktorých sa rehoľa uvádzala do povedomia mnohých veriacich na Slovensku. Otec biskup Pavol Hnilica vtedy sponzoroval vydanie mnohých kníh. Medzi prvými to boli dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Do slovenčiny ich pripravil P. Stanislav Polčin a vyšli v troch vydaniach, až kým v roku 2008 nevydal SSV na Slovensku ich vlastný preklad. V starostlivosti otca Pavla vyšli ďalej knihy pre mládež od Michaela Quista, pre náročnejších od Jeana Guittona a zo spirituality pre každého od Mon Celepina a ďalšie.

Štefan Senčík SJ: Potrebujeme Cirkev?

Spisovateľsky boli po páde totality plodní pátri Štefan Senčík (Potrebujeme náboženstvo?, Potrebujeme Cirkev?, O postoji k súkromným zjaveniam. Prípad Galilei), Šebastián Labo (8 zväzkov diela Lietajúci pútnik Ján Pavol II.), Rajmund Ondruš (Rytier a reformátor, Svätí a blahoslavení z jezuitskej rehole, Blízky Bohu a ľuďom, Svedok a služobník generácií P. L. Eisele, Slovenskí jezuiti v Kanade, Životné osudy P. Vendelína Javorku). Títo pátri pokračovali v písaní striedavo na Slovensku a v zahraničí.

Na Slovensku pomáhali utvárať pamäť rehole pátri, ktorí písali o jezuitskom živote: Vincent Petrík (v sérii kníh Posledná vila, Čudná vojenčina, Cudzincom vo vlastnom dome), Jozef Porubčan (Človek ako chlieb), Ferinand Takáč (Život ma naučil mať ľudí rád), Andrej Osvald (Boží dlžník), Ladislav Csontos (Jednou nohou v krimináli), Vasil Kindja (Ani vlastné mamy o tom nevedeli) a ďalší. Významné dielo ponúkol Ján Ch. Korec svojou „Knižnicou viery”. Tvorí ju asi 100 titulov, ktoré sa v rôznych žánroch venujú náboženskej tematike. Najznámejšou je jeho kniha Od barbarskej noci. Vyšla v troch vydaniach na Slovensku a v šiestich inojazyčných vydaniach v zahraničí. Keď sa objavilo jej anglické vydanie, generálny predstavený jezuitov P. Adolfo Nicolás mu v apríli 2009 osobitne poďakoval. V liste vyznal, že sám bol jeho životopisom veľmi ovplyvnený a že priblíženie udalostí o prenasledovaní Cirkvi otvára oči mnohým ľuďom.

Požehnanie povolaniami

Charakteristickým znakom deväťdesiatych rokov 20. storočia bol rast duchovných povolaní. Viaceré diecézy založili vlastné semináre, v ktorých sa formovalo okolo 800 bohoslovcov. V kňazských seminároch v Banskej Bystrici, v Prešove a v Bratislave vypomáhali s vyučovaním aj pátri: J. Ďurica, M. Fedor, E. Krapka. V Nitrianskej diecéze J. Kyselica a J. Šuppa boli špirituálmi v kňazskom seminári. Viacerí pátri boli zvyknutí z rokov totality venovať sa mladým, pozývajúc ich na turistiku do hôr, a tento apoštolát si uchovali ešte aj v prvých rokoch slobody. V bratislavskom jezuitskom kostole sa počas školského roku zaviedli pre študentov sväté omše v pondelok o 20.00 hodine. Pred omšou sa vysokoškolákom polhodinu venoval pozvaný hosť a uvádzal ich do kresťanského nazerania na vybraný úsek života. Pastoráciu študentskej obce si vzal na starosť P. Ladislav Csontos. Až do založenia UPC v Mlynskej doline (1997), bol jezuitský kostol pre študentov jediným pastoračne známym miestom v Bratislave. Počas pondelkového večera v spovedniciach pomáhali traja-štyria pátri a spolu s ďalšími aktivitami jezuitov boli dobrou asistenciou mladým pri hľadaní vlastného povolania.

Podľa bratislavského vzoru začal s pastoráciou mládeže v Trnave od roku 1994  aj P. Jozef Šuppa. Od 1. augusta 1994 vymenil P. Ivana Bunčeka vo funkcii novicmajstra a zároveň sa ujal potrebnej evanjelizácie vysokoškolákov. Novozaložená Trnavská univerzita mala vtedy ambíciu stať sa katolíckou a prilákala na štúdiá mnoho nábožensky horlivých študentov z celého Slovenska. O rok neskôr pokračoval v evanjelizácii trnavských študentov P. Milan Hudaček. Priaznivá náboženská situácia a horlivosť mladých za Božie kráľovstvo sa odrážala aj na počte jezuitských novicov. Počas 90. rokov sa formovalo v trnavskom noviciáte každoročne od 10 do 15 mladých rehoľníkov.

Teologická fakulta, provinčná priorita

Teologická fakulta Trnavskej univerzity v Bratislave

Rast duchovných povolaní a nároky s tým spojené privádzali rehoľu k utváraniu nových štruktúr formovania a sprevádzania mladých ľudí. Na Teologickom inštitúte sv. Alojza sa popri jezuitských školastikoch formovali ku kňazstvu aj mladí františkáni, kapucíni, verbisti a redemptoristi. Zo ženských reholí prichádzali na štúdiá kapucínky. Pre vyučovanie žiadala rehoľa o pomoc i jezuitských pátrov zo zahraničia. Z Rakúska prichádzal učiť na celý semester P. Vladimír Šatura, z Nemecka Mons. Dominik Kaľata, z Poľska P. Józef Kulisz a ďalší. Na príležitostné prednášky prichádzali pátri E. Coreth, M. Rupnik, V. Richter, P. Otowicz, P. Lenartowicz, T. Woloszyn a ďalší. Nároky, ktoré na školu kládol čas, rozvíjajúca sa občianska spoločnosť, nové zákonodarstvo, zväčšujúce sa ekonomické a sociálne požiadavky privádzali predstavených v reholi k myšlienkam rozbehnúť proces včlenenia Teologického inštitútu do zväzku niektorej zo štátnych univerzít. Trnavská univerzita už skôr naznačovala ochotu prijať jezuitskú teologickú školu do svojho zväzku, čo pre kladné rozhodnutie rehole v danom čase znamenalo veľa. Univerzita chcela nadviazať na starobylú Trnavskú univerzitu z rokov 1635 - 1777, aby aj v nových časoch bola spätá s jezuitskou rehoľou. Konkrétne kroky sa realizovali v roku 1994. So začínajúcim sa školským rokom došlo 26. septembra v Trnavskom divadle ku slávnostnému začleneniu Teologického inštitútu do zväzku Univerzity. Bol to prvý krok, ktorý priniesol viac istôt, aj keď rozmnožil administratívne úlohy. Po dobrých začiatkoch mohol o tri roky neskôr prerásť do povýšenia jezuitskej školy na Teologickú fakultu tejto univerzity. Vtedajší rektor TU prof. Ladislav Šoltés po súhlase Ministerstva školstva z 30. mája 1997 zriadil v zmysle zákona č. 172/1990 Teologickú fakultu Trnavskej univerzity, čo sa uskutočnilo aj uzatvorením zmluvy o spolupráci medzi Trnavskou univerzitou a Spoločnosťou Ježišovou.

Rozlišovanie a rozdeľovanie

Úlohy na ktoré sa rehoľa podujímala začiatkom 90. rokov žiadali od nej zvýšené ekonomické, odborné, personálne i spirituálne nároky. Spomedzi starších pátrov, ale i mladších, ktorí prichádzali do komunít z odlišných podmienok občianskeho života, nebolo ľahké nájsť zodpovedných vedúcich apoštolských diel, (vice)superiorov a formátorov, čo v konečnom dôsledku znamenalo ich časté striedanie. Teologický inštitút v Bratislave, pred včlenením do štátnej univerzity, zaťažoval finančne jezuitskú komunitu už v takej miere, že superiorovi niekedy chýbali prostriedky na kúpu potravín pre školastikov. V Bratislave, v Ivanke a v Trnave prechádzali domy stavebnou rekonštrukciou, čo neraz sústreďovalo pozornosť niektorých rehoľníkov na materiálnu stránku života. Skromnosť mnohých mladých zmierňovala príčiny odchodov školastikov z rehole, ktoré už neboli výnimkou. Do nových podmienok sa rodil duch slovenskej provincie, ktorá hľadala a vytvárala aj svoje zvyklosti (consuetitudini), aké provinciám so zabehnutým životom dávajú špecifický tón.

Kultúrne aj ekonomicky Slovensko zaťažil aj rozchod s Českou republikou v roku 1993. Mnohé zahraničné médiá prirovnávali duchovnú situáciu v našej postkomunistickej krajine ku prechodu púšťou z materialisticky silného Egypta do prisľúbenej zeme. Aj keď ľudia masovo odchádzali za prácou do zahraničia, ďalšie roky ukázali, že nadobudli aj veľa vnútorných síl a skúseností, aby vyrovnali rozdiely a utvárali doma podmienky pre ďalší rozvoj. Slovenskí jezuiti, ktorí materiálnym štandardom kopírovali život priemernej rodiny, mohli s podporou zahraničných dobrodincov dokončiť začaté projekty a navyše každoročne vysielať mladých jezuitov na zahraničné štúdia.

Použité pramene:

CSONTOS, Ladislav: Od utajovaných štúdií k teologickej fakulte, s. 44 - 49;

Mons. DUBOVSKÝ Peter, ĎURICA Ján: Služba vo farnostiach, s. 50 - 54;

KARĽA Viliam: Formácia od prvých sľubov po profesné, s. 61 - 66;

BUJKO Peter: Vedomie vlastnej cesty. In: Jezuiti - pätnásť rokov obnoveného života na Slovensku. Bratislava 2006, s. 131 - 136.

ASIS (Archív Spoločnosti Ježišovej na Slovensku): Listy členov provincie provinciálnemu predstavenému. Kartón 4.1.2.

Aktá slovenskej jezuitskej provincie. Kartón 3.1.

Agenda Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Kartón: 3.11.1.

Referát Pavla Hnilicu s názvom Niekoľko bratských slov. Kartón 5.2, obálka Mons. Pavol Hnilica.

Listy Jána Ch. Korca. Kartón 5.1, obálka Mons. Ján Ch. Korec.

Katalógy jezuitov slovenskej provincie 1990 - 2003. Kartón 1.10.

HNILICA, Ján, VNUK, František: Pavol Hnilica biskup umlčanej Cirkvi, 2. časť, 1951 - 1995, Trnava, Dobrá kniha, 1996.

Svedectvá pátrov: Aurel Štefko, Alexander Puss, Jozef Kyselica.

Protestné zhromaždenia v novembri 1989

Novembrové politické zmeny v Česko-Slovensku z roku 1989 prekvapili celú Európu. Prekvapili najmä svojím pokojným priebehom. Keď sa o pár týždňov zosypal komunistický režim v Rumunsku, nebolo to bez ľudských obetí. Satelitné štáty Moskvy sa tak do konca roka vymanili spod jej dlhoročnej politickej, ekonomickej a ideologickej závislosti.
Zmenu pomerov pocítila aj Cirkev na Slovensku. Ešte do Vianoc bol vymenovaný biskup pre Gréckokatolícku diecézu v Prešove a po Novom roku prišli menovania ďalších biskupov pre osirelé diecézy v Rožňave, v Košiciach a v Banskej Bystrici. Vo februári 1990 bol do Nitry menovaný za sídelného biskupa Ján Ch. Korec.

Rehole v Česko-Slovensku začali s organizovaním komunitného a apoštolského života. Provinciál Andrej Osvald zostavil dlhý zoznam jezuitských budov na Slovensku a osobitným listom podpredsedovi federálnej vlády Josefovi Hromádkovi žiadal ich vrátenie.

Vrátenie nehnuteľností

Udalosti sa menili rýchlo. Krátko po poslaní žiadostí aj ďalších reholí vyšiel zákon č. 298/90. Slovenským jezuitom boli vrátené budovy na Františkánskej ulici v Bratislave (školastikát), na Kostolnej ulici v Bratislave (TF TU), dom Teologického inštitútu v Banskej Bystrici a rehoľný dom v Trnave. V rehoľných kostoloch, ktoré doteraz patrili do správy diecéz, sa mohli jezuiti ujať služby po dohode s miestnymi farskými úradmi. Diecézy trpiace na nedostatok kňazov rady odstúpili kostoly pre službu rehoľníkom, ktorých sa zrazu mnoho vynorilo z tajnej formácie.

Návrat budov sa však nezaobišiel bez ťažkostí. Aj keď schválený zákon mal neodkladný účinok, čím nehnuteľnosť mala samotným jej určením prejsť do vlastníctva pôvodného majiteľa, skutočné vrátenie nehnuteľností bolo komplikované. Užívatelia naťahovali vrátenie budov s argumentmi, že sa nemajú kam presťahovať, že musia najprv pripraviť náhradné riešenia a pod. Komická situácia nastala v Bratislave s magistrátom mesta. Jeho zástupcovia stále odsúvali jezuitov s poznámkou, že na budúci týždeň už uvoľnia
priestory. Bol to nekonečný príbeh. P. Emil Váni dal v Bratislave za ťahanicami bodku originálnym spôsobom. Zavolal murárov a prechod z jezuitskej budovy do magistrátu dal jednoducho zamurovať.

História s navrátením budovy Teologického inštitútu v Banskej Bystrici sa nepríjemne naťahovala a medializovala. V denníku Pravda sa objavil článok, ktorý jezuitov nazval tmármi, lebo likvidujú vedeckú inštitúciu, akou je Štátna vedecká knižnica. Nechýbalo ani priame poškodzovanie rehoľných domov od užívateľov, ktorí v nich sídlili. V Trnave, vo veľkých pivničných priestoroch, bol prevádzkovaný nočný bar Fortuna. Majiteľ mal pekné zisky z predaja a z programov pre mládež, aké tam zaviedol. Keď Spoločnosť trvala na tom, že sa musí odtiaľ vysťahovať, v posledný deň, keď si bral barový pult, po polnoci otvoril všetky vodovodné kohútiky a miestnosť nechal zaplavovať vodou. Pivnice zaliate vodou pripomínali bazén, s ktorým bol pri dlhom vysušovaní veľký problém. Vysťahovanie ďalších štátnych inštitúcií z trnavského domu (ONV Trnava, magistrát mesta, Štátny archív, Červený kríž) riadil P. Karol Ďurček s nekonečnou trpezlivosťou.

P. Ondruš Rajmund a P. Vajda Igor

V roku 1991 sa do uprázdnených priestorov mohli nasťahovať naši prví spolupracovníci. Od januára začal v redaktorskej starostlivosti P. Milana Hromníka vychádzať na Slovensku mesačník Posol. Z počiatočných 30 tisíc výtlačkov sa časopis v ďalších rokoch vyšplhal až na 50-tisícový náklad. V marci sa na Štefánikovej ulici v Trnave otvorila predajňa vydavateľstva Dobrá kniha a v novembri mohol sem P. Félix Litva sťahovať tlačiareň vydavateľstva, ktoré definitívne opustilo Kanadu. P. Vojtech Mikula začal v roku 1991 redigovať štvrťročník Viera a život. Jeho náklad bol spočiatku 5 000 výtlačkov. Ako ďalší redaktori časopisu sa vystriedali od roku 1992 páter Rajmund Ondruš a od júla 1995 páter Igor Vajda.

Na hlbinu cez exercičnú službu

Systematická pastorácia v Piešťanoch bola obnovená 6. januára 1990. Jezuitom vtedy celý objekt vrátila Katolícka charita. Po malej úprave domu sa hneď začali dávať duchovné cvičenia pod vedením P. Jozefa Porubčana. Exercitanti boli ubytovaní po štyroch až piatich ešte v stiesnených a hygienicky náročných podmienkach.V komunite v Košiciach, kde pátri slúžili v kaplnke už od mája 1990, sa rozhodli využiť čas, kým sa vybuduje exercičný dom v Prešove, na uvedenie duchovných cvičení do povedomia ľudí na východnom Slovensku. Za pomoci veriacich vyhľadali vhodné prostredie aj s možnosťou ubytovania a stravovania v Herľanoch. Tamojšie stredisko pre prípravu zahraničných študentov Vysokej školy technickej v Košiciach zívalo prázdnotou. Obsahovalo tri budovy na ubytovanie, budovu na stravovanie s kuchyňou, jedálňou a s učebňami. Podľa dohody s vedúcou centra začali jezuiti v jednej z budov dávať, popri iných povinnostiach, trojdňové duchovné cvičenia. V októbri 1990 sa zverejnili prvé termíny v Katolíckych novinách a do konca mesiaca, ako aj v novembri 1990 sa usporiadalo päť trojdňových duchovných cvičení. Zúčastnilo sa na nich spolu 122 exercitantov. V roku 1991 to už bolo 27 duchovných cvičení s 553 účastníkmi a v roku 1992 40 exercícií so 706 účastníkmi. Niektoré z nich boli už štvordňové a šesťdňové, aj mimo Herľan, podobne v iných rekreačných zariadeniach. Exercitátormi boli pátri Andrej Osvald, Vincent Petrík, Peter Zahoránsky, Štefan Hirjak a Ladislav Šofranko. Vekový priemer exercitantov v roku 1991 bol 65 rokov. Prichádzali najmä tí, ktorí ich ako študenti zažili pred rokom 1950. V nasledujúcom roku sa vekový priemer znížil na 30 rokov, lebo prichádzali už aj mladí ľudia, chlapci aj dievčatá.

Služba novej generácii

Medzi jezuitmi, najmä z podnetu P. Ladislava Šofranka, sa ujala prax uskutočňovať letné tábory pre mladých, vo vekových kategóriách 14 - 16, 17 - 19, 20 - 28 a nad 29 rokov, s duchovným a turistickým programom. Tábor trval sedem dní a nejedného inšpiroval k duchovnému povolaniu. Obsahoval trojdňové duchovné cvičenia s programom prispôsobeným ich veku, s turistickým výletom a prednáškami aj debatami na témy, ktoré zaujímajú mladých ľudí. Každé letné prázdniny prešlo táborom okolo 100 mladých ľudí. Využívali sa na to všetky prístupné chaty vo Vysokých a Nízkych Tatrách, vo Veľkej a Malej Fatre, v Slovenskom Raji, Roháčoch a pod.

Exercičný dom v Prešove

Koncom roka 1991 sa začala realizovať stavba exercičného domu v Prešove. Zásluhu na jeho rýchlom vybudovaní mal P. Jozef Dojčák, ktorý s pomocou rodákov z Fintíc dokončil stavbu domu do 13. januára 1993. Vtedy dom požehnal košický diecézny biskup Mons. Alojz Tkáč za účasti pátra asistenta B. Steczeka z Ríma a ďalších hostí. Vytvorili sa vhodné podmienky pre dávanie duchovných cvičení. Trojpodlažný dom mal k dispozícií 36 jednoposteľových a 8 dvojposteľových miestností s kompletným sociálnym zariadením, 3 meditačné miestnosti, jedáleň, tri kaplnky, oratórium na osobné stretnutie s Bohom, priestory na ubytovanie pátrov a sestier a rozľahlý park. Duchovné cvičenia si tu v posledných rokoch koná ročne okolo 2 000 veriacich všetkých životných povolaní a okolo 350 ľudí jednodňovú duchovnú obnovu najmä v advente a v pôste.

Začiatky intelektuálneho apoštolátu

V roku 1991 vyšiel zákon č. 338/1991, ktorým bola Spoločnosti Ježišovej vrátená Kaplnka Corpus Christi a celá budova na Panskej ulici v Bratislave. Podobne bol vrátený aj kaštieľ v Ivanke pri Dunaji a záhrada za ním, len po riečne rameno. Pribudli nám nové ubytovacie kapacity, ktoré zatiaľ čakali na generálnu opravu. 30. septembra 1991 obnovil svoju verejnú činnosť Teologický inštitút sv. Alojza. Na slávnostnom otvorení akademického roku 1991/92 sa zúčastnil provinciál P. Emil Váni, provinciáli františkánov, kapucínov, redemptoristov a prodekan RKCMBF UK v Bratislave prof. ThDr. Anton Bagin. Prítomní boli aj viacerí profesori, ktorí pôsobili na Teologickom inštitúte v čase jeho prvého verejného účinkovania (P. Alojz Litva, P. Valér A. Zavarský, P. Michal Kumorovitz), ako aj v období tajného pôsobenia: P. Emil Krapka ako rektor, P. Ivan Bunček, P. Ladislav Csontos.

Na ďalšiu teologickú formáciu boli v roku 1990 poslaní na vyššie štúdiá do Ríma pátri Jozef Fekete, Milan Hudaček a školastik František Šatura. V roku 1991 k nim pribudli pátri Jaroslav Rindoš, Ján Ďačok, Ján Babjak a vo Frankfurte nad Mohanom P. Viliam Karľa. Od roku 1991 začal P. Ladislav Csontos každoročne organizovať sympóziá Nová evanjelizácia aj so zahraničnými účastníkmi, ktoré sprostredkovali na Slovensku myšlienky Druhého vatikánskeho koncilu a pokoncilového vývoja v Cirkvi.

Formujúci sa komunitný život

Obdobie po nežnej revolúcii odkrylo v ľuďoch veľa energie, pracovného zápalu a horlivosti. Rehoľa, ktorá sa po rokoch schádzala ku komunitnému životu v obnovených domoch, sa často v dlhých rozhovoroch dopracovávala ku hľadaniu primeraného spôsobu života. Keď vo veku 44 rokov zomrel P. J. Oprala, bola to nielen vážna strata, ale aj dôsledok zvyku pracovať vo vypätí nad bežný čas. Provinčná kongregácia z roku 1994 ukázala mnohým aj rozmedzie, v ktorom sa aktuálny život má uberať. V dňoch 22. - 25. novembra 1991 navštívil Páter Generál Peter-Hans Kolvenbach Slovensko. Z jeho debát s jezuitmi sa nezachovali zvukové nahrávky, ako to bolo pri návšteve P. Pedra Aruppeho. Ako keby si všetci uvedomovali že železná opona, na rozdiel od roku 1969, je definitívne preč a odteraz komunikácia bude podmieňovaná len a len naším úsilím o ňu. Pátrove príhovory boli duchovné a spojili všetkých slovenských jezuitov do veľkého a sviatočného dňa so svojím otcom. Keď mu P. A. Osvald odovzdaval terno k menovaniu nového provinciála, sotvakto tušil, že zmeny budú také rýchle. Na základe nich sa od 1. januára 1991 obe slovenské provincie - domáca i zahraničná - mohli spojiť do jednej pod vedením nového provinciála, ktorým sa stal P. Emil Váni.

Požité pramene:

VANI Emil: Reštitúcie a návrat do vlastného, ZAHORÁNSKY Peter: Tlačový apoštolát, ŠOFRANKO Ladislav: Organizovanie exercičného apoštolátu, CSONTOS Ladislav: Od utajovaných štúdií k teologickej fakulte. In: Jezuiti - pätnásť rokov obnoveného života na Slovensku, Bratislava 2006, s. 21-25, s.31-38, s. 76-80.

KOREC, Ján Ch.: O poslaní kňaza (Písané v montérkach) Slovenská duchovná služba 1987, s. 189.

ZVESTI roč. 2009, č. 2, Bratislava 2009, s. 14.

ASIS (Archív Spoločnosti Ježišovej na Slovensku): Listy členov provincie provinciálnemu predstavenému. Kartón 4.1.2.

HUDAČEK, Milan: Východiská pre teológiu: In: Nová evanjelizácia, Bratislava 1992, s. 113-121.

LABJAK, Stanislav; SOČUFKA, František: Peter Hans Kolvenbach na Slovensku. Vatikánsky rozhlas, 25.11.1990.

Znak Ježiša Krista vo vavrínovom venci

Koncilová konštitúcia Gaudium et spes stavia kresťanov pred vážnu úlohu. Je ňou dialóg so súčasným svetom. Kresťanov pobáda ku vzájomnej spolupráci na budovaní lepšieho sveta a všeobecného bratstva medzi ľuďmi. Na Slovensku sa jezuiti v časoch totality usilovali napĺňať toto poslanie ako jednotlivci na rozličných úsekoch praktického života. Páter Michal Kumorovitz v občianskom zamestnaní ako akustik pomáhal ozvučovať športové štadióny, staničné i koncertné haly, či veľkolepé chrámy a mal veľa kontaktov s ľuďmi, ktorí vedeli, že je rehoľník. Páter Ján Dieška bol síce len školský kurič, ale keď sa o školu zaujímali aj cudzí ľudia, ochotne poslúžil svojimi schopnosťami im, ako aj prichádzajúcim návštevám zo zahraničia. Z tajných mladých pátrov v úsilí dialógu pracovali napríklad Igor Vajda ako hudobný kritik, Viliam Karľa ako vychovávateľ, Peter Zahoránsky ako lekár, Ivan Bunček ako učiteľ a rovnako aj ostatní tajní rehoľníci.

Slovenskí jezuiti v zahraničí realizovali službu tomuto svetu skôr inštitucionálne do odlišných pomerov. V roku 1973, keď v kanadskom Cambridge otvorili duchovné a kultúrne stredisko, vdp. Mikuláš Šprinc pri jeho otváraní vypovedal o jeho nastávajúcej úlohe: Tu bude vyvierať živá voda slovenskej kultúry; tu sa bude obnovovať náš slovenský duch; stade nás bude naplňovať zdravou hrdosťou. P. Félix Litva, prvý provinciál slovenských jezuitov v zahraničí, vložil do misie spolubratov silný charakter pre dialóg so svetom, a to cez edičnú činnosť, tlač slovenskej literatúry, jazykové kurzy pre mládež a kultúrne podujatia, ktoré boli súčasťou septembrového odpustu. Na tomto základe bolo možné obnovovať aj edičnú činnosť jezuitov na Slovensku po páde komunizmu. Páter Félix bol za svoje úsilie v roku 1984 vyznamenaný za kultúrny prínos národnou cenou Svetového kongresu Slovákov, a to popri osobnostiach ako prezident USA Jimmy Carter, Dr. Michael Novák, Jozef Kirschbaum. S nie menšou zásluhou pracoval na hranici dialógu so vzmáhajúcim sa domorodým svetom v oslobodzujúcej sa Zambii P. Jozef Švec ako školský inšpektor, či P. Štefan Smržík ako učiteľ v seminári. Ďalší pátri sa na vlnách vatikánskeho rozhlasu prihovárali slovenským veriacim takým spôsobom, aby udržali zmysel pre dialóg Svätej stolice s česko-slovenskými neveriacimi delegátmi, s ktorými od roku 1963 - 1989 rokovala v rámci ostpolitiky. V jubilejnej pamätnici, ktorú slovenskí jezuiti v zahraničí vydávali vdp. Mikuláš Šprinc vypovie  o pár rokov v písomnom príspevku k dialógu jezuitov so súčasným svetom, že tieto smelé nádeje sa splnili nad všetko očakávanie.

Pálčivé témy a otázky

Arcibiskup Terence Cooke v rozhovore

Práca pre Slovákov-exulantov si žiadala zohľadňovať ich náboženský i multikultúrny svet, v ktorom žili. P. Jozef Kováč, ktorý pôsobil medzi Slovákmi v Paríži, práve tento fakt podcenil. Svojimi aktivitami medzi slovenskými exulantmi vyhrotil vzťah kresťanov k Židom do extrému. Páter iniciatívne a bez dlhých diskusií rozbehol podujatia v prospech blahorečenia Dr. Jozefa Tisa. Pre modlitbovú podporu tohto diela zostavil modlitbu za popraveného prezidenta. Cirkevné schválenie pre modlitbu mu nedali ani rehoľní predstavení, ani parížske arcibiskupstvo. Páter si pomohol intervenciou mladej Slovenky pochádzajúcej z Francúzska, ktorá pracovala v OSN. Na matkino naliehanie využila svoje kontakty a vybavila cirkevný súhlas pre modlitbu na úrade kardinála Terenca Cooka v New Yorku. P. Kováč sa potom obrátil na slovenskú exilovú tlač a exilové organizácie o zverejnenie modlitby a podporu beatifikačného procesu. Viaceré exilové médiá tak urobili, čím priliali olej do ohňa napätia židovským organizáciám vo svete. V júli 1982 organizácia Holocaust Survivors Assoc. protestovala u kardinála T. Cooka. Ďalšie židovské organizácie (Hisraduth, Public Comitte of Auschwitz and other extremination camps, Survivors in Israel) protestovali priamo vo Vatikáne. Vatikánska kúria poslala sťažnosť židovských organizácií na prerokovanie svojmu zástupcovi v Jeruzaleme. Po prešetrení kúriou v novembri 1982 a jej negatívnom postoji k veci blahorečenia Dr. Tisa, aj úrad kardinála T. Cooka vyslovil poľutovanie nad schválením modlitby. Kauza pokračovala ďalej. Niektoré exilové organizácie Slovákov a ich médiá - z nevedomosti, alebo z politických dôvodov - naďalej sa angažovali v prospech blahorečenia. Prichádzali ďalšie útoky zo židovskej a česko-slovenskej strany. Slovenský exil sa síce staval za sebaurčovacie právo slovenského národa, ale bol pobúrený, keď vo víre protestov okolo blahorečenia prezidenta bol Svetový kongres Slovákov (SKS) označovaný za dediča J. Tisa, a tým aj režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 - 1945. Predseda SKS Štefan Roman a tajomník rev. Dušan Tóth zverejnili rezolúciu, v ktorej odsúdili všetky totalitné systémy, ktoré upierali a upierajú ľudské a občianske práva svojim štátnym príslušníkom, a vyjadrili ľútosť nad ujmami a nespravodlivosťami, ktoré postihli židovských spoluobčanov počas vojny. Otec biskup Dominik Kaľata sa spoločne s podpredsedom SKS Ivanom Fialom išiel 1. novembra 1987 pokloniť pamiatke obetí slovenských Židov v Dachau. V zahraničí sa týmto spôsobom vyjasnili stanoviská, ktoré v zmiernenej forme polemík pokračovali na osamostatnenom Slovensku, keď sa po roku 1994 P. Kováč vrátil do Trnavy.

Problém Cirkvi v Slovenskom štáte

Ďalšia kauza najmä v súvislosti so Slovenským štátom a Cirkvou vznikla na pôde komunistického Česko-Slovenska. Totalitný režim chcel svoju nenávisť k Cirkvi vložiť do odsúdenia Slovenského štátu (1939 - 1945), jeho prezidenta a do nepochopeného pluralitného zmýšľania v Cirkvi povojnových čias. Kauzu vyvolal uvedením šesťdielneho filmu Kríž v osídlach moci v marci 1989. Na Slovensku bolo vtedy toľko útokov na Cirkev, že sa pomaly nenašiel nik, kto by odborne reagoval na seriál, v ktorom bol predstavený katolicizmus ako pôvodca všetkého možného zla. Problém podrobil dôkladnej analýze biskup Ján Ch. Korec a kriticky odpovedal listom Česko-slovenskej televízii. Slovenskú štátnosť v ňom predstavil ako dôsledok dejinného vývoja a právne odôvodnených krokov Dr. J. Tisa, ako aj slovenského parlamentu. Vysvetlil, že pre základný postoj Cirkvi k štátu nebola rozhodujúcou otázka, či vláda v novom štáte mala absolútnu samostatnosť, či relatívnu slobodu. Absolútnu samostatnosť nemalo Slovensko od čias Veľkej Moravy a Cirkev sprevádzala tunajších ľudí celým týmto obdobím. Korec ďalej pripomenul, že k problému židovského kódexu, ktorý si vymohol - bez podpisu prezidenta - premiér V. Tuka v roku 1940, predložili katolícki biskupi vláde v októbri 1941 protestné memorandum. Potom v tejto vážnej veci intervenoval u slovenskej vlády Vatikán. Pre riešenie židovskej otázky za Slovenského štátu, odpovedal Korec, nemožno, žiaľ, nájsť primerané slová hrôzy a odsúdenia. Keďže seriál dotiahol históriu nenávistného zápasu proti Cirkvi až po rok 1958, na základe ďalších faktov J. Korec usvedčil, že seriálu šlo o utlmenie aktuálneho záujmu - predovšetkým u mladých ľudí - o vieru a Cirkev, čo nakoniec viedlo k zámene histórie za fantáziu.

Nová tvár Cirkvi na Slovensku

Mladá generácia 80. rokov hľadala nový obraz o Cirkvi. Vyhľadávala príležitosti, kde by sa dalo o týchto zamlčovaných veciach viac dozvedieť. Z roka na rok sa stupňoval počet mladých na mariánskych púťach, vznikalo mnoho nových samizdatov, bohoslovecká fakulta v Bratislave prijímala z roka na rok väčší počet bohoslovcov. Obľúbeným sa stávalo počúvanie zahraničných rozhlasových staníc. Jezuitov bolo počuť najmä na vlnách Vatikánskeho rozhlasu a P. F. Litva priťahoval poslucháčov cez Hlas Ameriky. Požehnane rástol aj počet povolaní do reholí.

Vo funkcii novicmajstra u jezuitov vystriedal pátra Karola Ďurčeka v roku 1983 páter Ladislav Csontos. Jeho petržalský byt sa stal križovatkou apoštolátu vysokoškolských študentov i víkendových stretávok novicov. Rehoľa chcela mladým napomôcť aj k vernému obrazu o jezuitoch na Slovensku. Podnikla kroky ku spracovaniu a vydaniu dejín Spoločnosti Ježišovej na Slovensku. K dobrému zámeru pátrov Emila Krapku a Vojtecha Mikulu sa pridal Dr. Jozef Šimončič, CSc., ktorý bol riaditeľom archívu v Trnave. Spoločne s P. Vojtechom Mikulom spracoval základné a ideové kapitoly budúcej publikácie. Do spolupráce sa zásluhou pána Šimončiča pridali Dr. I. Chalupecký, Dr. J. Slaný, J. Dubovský, Dr. Z. Viestová, Dr. V. Jankovič. Z jezuitov spolupracovali na diele pátri Gabriel Povala a Michal Fedor. Koncom roku 1988, keď už boli hotové aj fotoprílohy, jeden exemplár publikácie cestoval do tlačiarne v Cambridge cez Viedeň. Keby tento neprešiel, v zálohe bol druhý exemplár, ktorý sa cez známeho colníka v Šahách dostal do Budapešti. Odtiaľ putoval zásluhou P. Bélu Holla SchP a zahraničného veľvyslanectva do slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu. O dva týždne prišla do Trnavy pohľadnica s dohodnutým textom, podľa ktorého sa na Slovensku dozvedeli, že rukopis je na mieste. V Cambridge knihu doplnili o kapitolu o slovenských jezuitoch v zahraničí po roku 1950 a dali ju do tlače. Skôr, ako by ju slovenský čitateľ mohol držať v rukách, došlo v Česko-Slovensku k nežnej revolúcii.

Prekvapenia roku 1989

Socialistický režim dopriaval ľuďom v poslednom roku čoraz viac príležitosti cítiť sa lepšie. Svedčí o tom aj to, že P. Andrej Osvald dostal spolu s P. Emilom Krapkom vycestovacie doložky a víza na cestu do Talianska. Po prvýkrát od zlikvidovania rehole mohol v máji 1989 vycestovať jezuitský provinciál do nesocialistického sveta a navštíviť spolubratov v Ríme. V predchádzajúcich rokoch sa o túto možnosť viac ráz uchádzal, no neuspel, aj keď z Ríma prišli pozvánky s ubezpečením, že výlohy za pobyt uhradí jezuitský generálny dom.

Na spoločné  stretnutie pricestoval z Kanady do Ríma aj P. Jozef Javorka, ktorý riadil slovenskú provinciu v zahraničí. Fotografia provinciála A. Osvalda s Jánom Pavlom II. na Námestí svätého Petra sa okamžite stala známou vďaka exilovým časopisom, ktoré jej aj s komentárom urobili výnimočnú publicitu.

P.Jozef Mydla SJ

V Česko-Slovensku predzvesťou zmien bola skutočnosť, že na svätorečenie bl. Anežky Českej 12. novembra 1989 vycestovalo do Ríma neobmedzené množstvo pútnikov. Po ich návrate došlo 17. novembra k potlačeniu študentskej manifestácie v Prahe. Vyvolalo to rad protestov v celej republike. Na námestí v Košiciach sa z provizórnej tribúny pred univerzitnou knižnicou domáhal spravodlivého vyšetrenia pražského prípadu aj P. Jozef Mydla. K požiadavke pridal žiadosť o slobodu a práva pre Cirkev. Keď sa o dva dni konali v Košiciach kňazské rekolekcie, páter sa opäť stal hovorcom ďalších kňazov, s ktorými spoločne žiadal garanciu základných ľudských práv v liste prezidentovi ČSSR. Režim sa rýchlo zosypal ešte v priebehu decembra. 17. januára 1990 Úrad podpredsedu vlády ČSSR potvrdil, že rehole obnovujú v Česko-Slovensku svoju činnosť. Štátne úrady a notariáty im mali vyjsť v ústrety pri rokovaniach ohľadom získania majetku, ktorý bol v ich pôvodnom vlastníctve.

Otvorené otázky z obdobia totality

Rehoľné svedectvo má svoju hĺbku, ktorú odkryjeme v čase tvrdých perzekúcií, či v nájdení spôsobu formácie mladých ľudí pre budúci život. P. Vojtech Mikula si všímal aj ťažkosti, pred ktorými nemohol ujsť rehoľný život zlikvidovaný v ilegalite. V časopise Viera a život ich sformoval do otvorených otázok, uvažujúc: „Keď sa (osvietenstvom) oslabený i keď formálne cirkevnícky zmýšľajúci človek ocitol tvárou v tvár agresívnemu ateizmu, mohol pred ním obstáť? Obstál za cenu stiahnutia sa do seba, za cenu pretvárky, farizejských postojov, za cenu emigrácie náboženského života zo spoločnosti do paralelných štruktúr, za cenu vnútornej emigrácie. Ako sa mohol v spoločnosti, v ktorej nastúpila presila súkromného života, rozvinúť naplno pojem Cirkvi ako Božieho ľudu? Paralelné cirkevné štruktúry v ilegalite skôr zahmlievali pojem Božieho ľudu, než rozvíjali. Plodili určitý partikularizmus, ktorý sa - a to je paradoxné - upevňoval masovými prejavmi našej nábožnosti, a preto predstavuje pre náš ekleziálny život určité ťažkosti.” Otázok, ktoré kladie P. Mikula je viac. Jedna z posledných je praktická, keď sa pýta: „Akou náboženskou rečou osloviť nenáboženského človeka?” Pre apoštolskú rehoľu to bola úloha veľmi naliehavá.

Teológia nadobudnutá v časoch skúšky

Kniha P. Emila Krapku

Už v čase nepríjemného kontextu totalitných čias uvažoval o odpovedi na problém náboženskej reči P. Emil Krapka. Zamýšľal sa nad tým už od čias provinciála J. Srnu. Medzi študentmi teológie na CMBF v Bratislave sa rozširovali fotokópie jeho kázní, a málokto tušil, že v nich ide o praktický výstup pátrovho myšlienkového hľadania. Kázne obsahovali meditácie, ktorými chcel posledné zvyšky transcendentných hodnôt u človeka využiť, aby slovo o Bohu mohol nazvať teológiou. Jeho myšlienkový proces je koncipovaný apofaticky ako teológia pútnikov. Rodí sa z Božieho slova, a nie je špekuláciou samotára, ale bratskou službou živého slova v pravde a láske. Nie je abstraktnou vedou, ale konkrétnym pozeraním
na vtákov, ľalie, deti, na krásu a dobrotu stvorenia, do priepastnej hĺbky hriechu i na Ježiša Krista v jeho historickej podobe i oslávení. Nerodí sa z množstva vedných daností, syntetizovaných do vedného systému, ale rodí sa z najosobnejšieho TU SOM, z Božej prítomnosti pre nás a z našej prítomnosti pred Bohom a pri ňom. Teológia je svätou pôdou, akou je biblický Horeb, Sion, Kalvária, nemocnica, cintorín, a preto ju nemožno robiť vecne, neosobne, prísne vedecky, a pritom neúctivo a nesväto, bez vnútornej úcty pred Bohom. Človek bez zvedavosti, pseudovedeckých návykov, bez intelektuálnej namyslenosti a vypočítavosti má v poklone i mlčaní čakať, kým Boh na neho pohliadne a osloví ho. Keď človek skúsil, prežil a počul z jeho úst, že BOH JE TEN, KTORÝ JE, je povinný hovoriť každým slovom, dychom života, že BOH JE. Páter Krapka svoje myšlienky vkladal na úvod vyučovania teológie, ktorými chcel pripraviť poslucháčov na nové vedomosti. V slobodných rokoch, keď slúžil teologickými prednáškami aj širokej verejnosti, vyšli knižne pod názvom Teológia pred Božou tvárou.

Požité pramene:

František Braxator: Slovenský exil. Bratislava, LÚČ 1992, s.160-171.

Ján Ch. Korec: Kríž vo svetle pravdy. Bratislava, LÚČ 1991, s. 93-151.

Jozef Mydla: Vykúpená sloboda. In: Jezuiti pätnásť rokov obnoveného života na Slovensku. Bratislava, DK 2006, s. 17-20.

Jozef Šimončič: Hosť naších Zvestí. In: Zvesti slovenských jezuitov 3/08. Bratislava 2008, s. 20-21.

Vojtech Mikula: Nová evanjelizácia. In: Viera a život II/1992, s. 81-88.

Emil Krapka: Teológia pred Božou tvárou. Trnava, DK 2000.

Ján Moravský a Félix Litva: Pamatnica slovenských jezuitov v Kanade, Cambridge DK 1977.

VIII. Jezuiti na Slovensku a 32. generálna kongregácia

P. Pedro Arrupe

Páter Pedro Arrupe prekvapil svet v septembri 1973 zvolaním 32. generálnej kongregácie Spoločnosti Ježišovej.[1] Od jej otvorenia v decembri 1974 slovenských jezuitov na jej zasadaniach zastupoval P. Štefan Senčík SJ. Generálna kongregácia, po štyroch mesiacoch vytrvalých prác, zadefinovala jezuitskú misiu v aktuálnych časoch do línií v služby viery do podporovania spravodlivosti.[2] Vo štvrtom dekréte tejto kongregácie s názvom Naša misia dnes: služba (diakonia) viery a podpora spravodlivosti sa píše: „Misia Spoločnosti Ježišovej dnes je služba viery, ktorej podporovanie spravodlivosti tvorí absolútnu požiadavku nakoľko je časťou toho zmierenia medzi ľuďmi žiadaného zo zmierenia sa človeka s Bohom.”[3] Časť dokumentov 32. generálnej kongregácie bola preložená do slovenčiny a v samizdatovom zošite Sub crucis vexillo II. bola dostupná pre vnútornú potrebu jezuitskej rehole. Inšpiračne bohatý materiál kongregácie i jeho parciálne úryvky vysielané Vatikánskym rozhlasom, silno ovplyvnili životy pátrov rozptýlenej viceprovincie na Slovensku.

Služba v ohlasovaní viery

Všetci jezuiti, ktorí boli prepúšťaní z väzenia v 60. rokoch cítili, že patria do verejného života. Viacerým pátrom sa podarilo po roku 1968 získať štátny súhlas pre pastoračnú službu vo farnostiach. Pátri A. Osvald, J. Porubčan, A. Dlugi, Ľ. Buček, J. Štefan, P. Dubovský a ďalší, po dohode s diecéznymi ordinármi sa zaradili do pastoračnej služby v ich farnostiach. Viacerí vo farnostiach podnietili mnohých mladých ľudí k rehoľnému povolaniu. Pátri J. Lackovič, L. Janda, J. Čačko, J. Gomboš, K. Korbačka, A. Litva a ďalší, prevzali zase pastoračnú starostlivosť o komunity rehoľných sestier v štátnych ústavoch sociálnej starostlivosti. Neboli to farské komunity, ale skôr preukazovali službu duchovného sprevádzania rehoľným sestrám, ktoré boli štátnymi zamestnankyňami. Aj v týchto spoločenstvách jezuitskí pátri asistovali mnohým mladým dievčatám pri prijímaní do tajných noviciátov.

Viacerí jezuiti boli zamestnaní v občianskom povolaní alebo žili v dôchodkovom veku u príbuzných, či v charitných domovoch. Niektorí pátri popri zamestnaní (J. Buchta, O. Formánek, J Dieška) pracovali na slovenských prekladoch pokoncilovej náboženskej literatúry. Rukopisy sa posielali jezuitom do  Ríma alebo do Kanady, kde ich tlačili a tajným spôsobom expedovali na Slovensko. Pátri Michal Kumorovitz, Valér Závarský, Jozef Daniš pastoračne vypomáhali vo farnostiach v Bratislave a s Emilom Krapkom bdeli nad študijnou formáciou mladých jezuitov, ktorí tajne vstupovali do rehole.[4]

Spomedzi týchto mladších povolaní pátri I. Bunček, E. Váni, M. Hromník, L. Csontos, I. Vajda a ďalší pracovali popri občianskom zamestnaní na prehlbovaní viery, najmä medzi mladými ľuďmi. Sprevádzali ich počas štúdií i po zaradení na iné stupne spoločenského života. Rovnako aj prispievali do samizdatových časopisov skrytej Cirkvi, ktoré v rokoch totality animovali slovenský katolicizmus.

Zápas duchov

Konciloví otcovia na Druhom vatikánskom koncile sformulovali do konštitúcie Gaudium et spes aj toto nazeranie na ateizmus: „Aj keď Cirkev odmieta ateizmus, úprimne vyhlasuje, že všetci ľudia, veriaci i neveriaci majú náležite budovať tento svet. A to je nemožné bez úprimného a rozvážneho dialógu. Preto Cirkev vyslovuje svoje poľutovanie nad nespravodlivou diskrimináciou, ktorú zavádzajú niektoré občianske vrchnosti medzi veriacimi a neveriacimi, neuznávajúc základné práva ľudskej osoby. Pre veriacich sa dožaduje účinnej slobody aby mali možnosť budovať na tomto svete aj chrám Boží. Ateistov priateľsky pozýva, aby s úprimným srdcom uvažovali o Evanjeliu Kristovom.”[5]

Karol Wojtyla ako pápež Ján Pavol II.

Cirkev sa vyslovila kladne ku spolupráci ľudí s rozdielnym svetonázorom. Tak chcela robiť aj v socialistickom Česko-Slovensku. Cez dialóg a hľadanie pozícii z ktorých by sa kresťania pokúsili o formu spolupráce sa živilo presvedčenie, že veriaci i neveriaci obohatia ľudskú spoločnosť a ťažkosti spojené s diskrimináciou odstránia. Spoločnou platformou neveriacich ako aj kňazov v Česko-Slovensku bolo úsilie o zachovanie mieru vo svete. Niektorí kňazi pre tento cieľ založili v roku 1971 mierové združenie Pacem in terris, ktoré sa tešilo obľube neveriacich občianskych štruktúr. V zapätí sa núkala otázka, či je možný aj ideologický dialóg medzi skupinami neveriacich a veriacich. Európa bola ideologický podelená! Radikálne rozdelenie bolo viditeľné aj v tisícke kilometrov dlhej železnej opone od Baltiku po Jadran. Udržiavali ho tí, čo sa hlásili za radikálnych neveriacich, usilujúcich sa cestou politiky, ekonomiky, kultúrneho a sociálneho života o elimináciu histórie viery a jej tradícii. Vo veci diskriminácie, ktorú spomína koncilový text (a pociťovali ju v socialistických štátoch strednej Európy rovnako veriaci i neveriaci), začala Cirkev po zvolení Krakovského kardinála Karola Wojtylu za pápeža v roku 1978 podnikať kroky k jej odstraňovaniu. V Európe sa Svätá stolica pokúšala tieto témy riešiť aj diplomaticky, cestou ostpolitiky.

Situácia sa v Česko-Slovensku vyhrotila, keď v roku 1982 združeniu Pacem in terris príde z Ríma zákaz činnosti. Kardinál Silvio Oddi pre média vypovie, že týmto zákazom sa cieli k zachovaniu kňazskej identity.[6] Spolupráca kňazov s neveriacimi dostáva nové ohraničenie. Nepriamo sa tým dá najavo, že v socialistickom Česko-Slovensku boli priaznivé pomery smerujúce k strate kňazskej identity. Povedané aj inak. Podmienky spoločenského života a širšieho konsenzu k socialistickými poriadkom privádzali niektorých duchovných k takému stupňu svojvoľného života, že sa mohli ocitnúť v stave straty kňazskej identity. Namieste je otázka: „Čo tvorí identitu kňaza? Je to vykonávanie kňazských úkonov v liturgii alebo úradných funkcií? Alebo hranica kňazskej identity končí na rozhraní viery a ateizmu?”

Podpora spravodlivosti

Diecézni kňazi (medzi ktorými boli aj tajní rehoľníci) sa v Česko-Slovensku uchádzali o štátny súhlas na úradoch v duchu požiadavky zákona č. 218/1949. Zákon pripúšťal spoluprácu kňazov na budovaní vtedajšej spoločnosti i keď ju silne okliešťoval. Socialistický systém síce ukazoval po roku 1968 viaceré formy úpadku, ale naďalej bol nemilosrdný k svojím ideovým nepriateľom. Pátri, ktorí  horlivo pracovali v diecéznych farnostiach boli pod jeho neustálou kontrolou a často trestaní odnímaním štátneho súhlasu. P.

P. Jozef Mydla SJ

Jozefovi Mydlovi SJ v Košickej diecéze odňali v r. 1975 štátny súhlas k verejnej pastoračnej službe na 8,5 roka. Znamenalo to pre neho odchod do manuálnej práce. P. Andrejovi Filipkovi SJ v Spišskej diecéze odňali úrady štátny súhlas v roku 1983 na 4 roky a zároveň ho režim odsúdil na 6 mesiacov väzby s podmienkou na 2 roky. P. Ján Ďurica SJ, pred vstupom do noviciátu, najprv stratil v Banskobystrickej diecéze štátny súhlas na 3 roky a v roku 1973 ho súd odsúdil na 8 mesiacov nepodmienečne za dávanie duchovných cvičení mladým ľuďom. Prenasledovaní boli aj starší pátri. 65 ročný P. Oskár Formánek SJ bol v roku 1980 odsúdený na 1,5 roka podmienečne na dobu 4 roky za marenie štátneho dozoru nad cirkvami a za poburovanie proti socialistickému zriadeniu. P. Gabriel Povala SJ, ktorý takisto už mal 65 rokov, bol druhýkrát odsúdený v roku 1982 na 8 mesiacov nepodmienečne. Trest napriek pokročilému veku odsedel v ilavskej väznici.[7] Starší pátri často pripomínali mladším odkaz predchádzajúceho provinciála Jána Srnu (1909-1984), ktorý im do väzníc a táborov nútených prác v šesťdesiatych rokoch odkázal, aby z krajiny neemigrovali, ale ostávali pri ťažko skúšaných veriacich, aj keby z nich tu mal zostať iba mastný fľak.[8]

P. Ján Chryzostom Korec

Od nových perzekúcii neboli nich oslobodení ani tí jezuiti, ktorí pracovali alebo boli už na dôchodku. Po prepustení z väzenia otec Ján Chryzostom Korec bol ako robotník v chemickej továrni neustále predvolávaný na políciu k vypočúvaniam o stave jezuitskej rehole. Políciu zaujímala aj činnosť skrytej Cirkvi, ktorá sa v Československu aktivizovala napriek protináboženským zákonom č. 217-223/1949 Zb. Otec Ján Korec si všímal nové nespravodlivosti zo strany komunistického režimu voči jeho osobe, voči kňazom ktorí strácali štátny súhlas, voči angažovaným veriacim laikom i voči širokej občianskej spoločnosti. O násilnostiach voči týmto osobám začal upovedomovať listami: Predsedníctvo federálneho zhromaždenia ČSSR (1980), prezidenta ČSSR (1982), denníky Smena (1983) a Rudé právo (1987), Československú televíziu (1989), Katolícke noviny (1989) a žiadať verejnú a spravodlivú nápravu. Listy zverejňovali samizdatové média, čítali ich v správach zahraničných rozhlasových staníc a jeho odvážnymi myšlienkami sa povzbudzoval aj slovenský disent. Dňa 25. marca 1988 disent zorganizoval v Bratislave protestné zhromaždenie za náboženskú slobodu v ČSSR.

Zápas za spravodlivosť zo široka komentovali zo zahraničia Vatikánsky rozhlas, z Nemecka Slobodná Európa a The Voice Amerika, ktorého redaktorom pod menom Peter Manín bol z Ríma P. Félix Litva. Odvahu J. Korca v zápase za spravodlivosť si z USA všimla univerzita Notre Dame a 18. mája 1986 mu udelila čestný doktorát. Osobitným listom sa v októbri 1986 poďakoval J. Korcovi aj P. Generál Peter Hans Kolvenbach, keď mu napísal: „Veľmi si cením Tvoj duchovný postoj, plný ducha evanjelia, ktorým nasleduješ Pavla a Sílasa (Sk 16, 18-43). Oni hoci boli v prvom európskom väzení vo Filipách, predsa „sa modlili a chválili Boha”, ohlasujúc Kristovo vykúpenie aj v takýchto okolnostiach. Chcem vyjadriť, že som s Tebou duchovne spojený so vzdávaním vďaky Pánovi. Svedectvo, ktoré v našich časoch vydávaš, možno považovať „za novú udalosť Letníc” v roznietení náboženského záujmu a v prebudení potreby počúvať Božie slovo. Týmto svedectvom dodávaš ducha aj nám.”[9]

Duch zápasu za spravodlivosť bol pre veľkú časť veriacich v Československu zrozumiteľným a vecným kapitálom k životnej orientácii. Pomohol k náboženskej konverzii mnohým mladým i starším ľudí. Najznámejší je prípad konverzie slovenského spisovateľa Dominika Tatarku, ktorý komunikoval s otcom Jánom Korcom a prešiel zložitou cestou hľadania zmyslu života. V posledných mesiacoch svojho života a v závere si žiadal cirkevný pohreb.[10]

Po páde komunizmu v novembri 1989 bol otec Ján menovaný za sídelného biskupa do Nitry a v júni 1991 ho Ján Pavol II. povýšil na kardinálsky stupeň. Rímsky Sekretariát pre dialóg s neveriacimi ho od roku 1992 prijal za svojho člena.

[2] Decreta Congregationis generalis XXXII. ARSI XVI (1975), Romae 1975, s. 275-445.

[3] Dekrét 4: Naša misia dnes: diakonia viery a podpora spravodlivosti, č. 2. In: Decreta Congregationis generalis XXXII. ARSI XVI (1975), Romae 1975, s. 331.

[4] HUDAČEK, Milan: História, ktorá nás obohacuje VI. In: Zvesti slovenských jezuitov 6/2008, s. 12-13.

[5] Gaudium et spes 21f. In: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, SSV Trnava 1995, s. 248.

[6] ODDI, Silvio: Rozhovor s kardinálom  v denníku La Repubblica 11.3.1982. In: Stanislav Balík, Jiří Hanuš: Katolícka církev v Československu 1945-1989, Brno 2007, s. 140.

[7] HUDAČEK, Milan: História, ktorá nás obohacuje VII. In: Zvesti slovenských jezuitov 1/2009, s. 14-15.

[8] OSVALD, Andrej: (nar. 9.5.1925), bytom Ivánka pri Dunaji, Námestie Padlých hrdinov 7, provinciálny predstavený slovenskej jezuitskej provincie v rokoch 1977-1990, záznam zo 14.2.2009.

[9] List Petra Hansa Kolvenbacha Otcovi Jánovi Ch. Korcovi SJ z 30. októbra 1986. In: Kríž vo svetle pravdy, Bratislava, Lúč 1991, s. 77-78.

[10] List Dominika Tatarku otcovi biskupovi J. Ch. Korcovi. In: Kríž vo svetle pravdy, Bratislava, Lúč 1991, s. 77-79-80.

http://jezuiti.sk/blog/milanhudacek/?p=413 VI. Slovenskí jezuiti v zahraničí 1950-1970

Slovenskí misionári pôsobili v povodí Zambezi (v dnešnej Zambii a Zimbabwe)

Po likvidácii rehoľných domov v Česko-Slovensku a skončených štúdiách v zahraničí sa 37 mladých slovenských jezuitov nemalo kam vrátiť. V Taliansku a v rímskych domoch ich zostalo pätnásť. Dvaja školastici s tromi frátrami pracovali v misiách: S. Mikuláš Čermák v Japonsku a S. Štefan Korfant s rehoľnými bratmi Jozefom Gajdošom, Andrejom Perdíkom a Štefanom Búranom v Severnej Rodézii. Starostlivosť o slovenských jezuitov v zahraničí prevzal asistent Pátra Generála pre Slovanskú asistenciu P. Anton Prešeren. Páter asistent navštívil pred rokom 1950 Slovensko viac ráz. Zámery vedenia Slovenskej viceprovincie ohľadom mladých jezuitov poznal dobre a rešpektoval ich. Tí, ktorí mali destináciu do misií, po skončení štúdií aj odchádzali na nové miesta. Do Severnej Rodézie (Zambie) odišli P. Štefan Hirjak, P. Pavol Bajan, P. Eduard Hancko, P. Štefan Smržík, P. Jozef Švec. Do Venezuely odišiel P. Štefan Bajan. Jezuiti, ktorí mali predpoklady pre univerzitnú prácu, dostali misiu v jezuitských formačných centrách. P. Jozef Javorka prednášal fundamentálku v San Miguel v Argentíne a cirkevné právo tam vyučoval P. Benedikt Hancko. V Ríme ostali v medzinárodných formačných domoch učiť pátri Viliam Pavlovský, Michal Lacko a Félix Litva. V Neapoli prednášal biblikum P. Štefan Porúbčan a v Innsbrucku psychológiu P. Vladimír Šatura. P. Vendelína Javorku uvádzajú jezuitské katalógy od roku 1948 ako nezvestného. Objavil sa až v roku 1955, keď ho na žiadosť príbuzných sovietske úrady prepustili a vrátil sa do Česko-Slovenska.

Evanjelizačná práca medzi Slovákmi v zahraničí

Pre ostatných jezuitov sa v cudzine otvorila nová misia. Išlo o Slovákov žijúcich v zahraničí, medzi ktorými doteraz jezuiti nepracovali. P. Anton Prešeren ako prvého posiela P. Štefana Senčíka v roku 1951 do pastorácie medzi Slovákov v Austrálii. Prisľúbil mu aj ďalšiu pomoc v osobe P. Jána Žabku. Ten končí rehoľnú formáciu v USA a na cestu do Austrálie si už zadovážil lístok. Páter asistent v Ríme dostáva nové a nové žiadosti kanadských Slovákov. Okrem iných mu píše univerzitný profesor Dr. Gustáv Bakoš, vyučujúci na univerzite v Ottawe, a rev. Jozef Vavrovič, profesor dejín v kňazskom seminári v Ottawe. Obaja sa domáhajú pastoračnej pomoci pre 40 000 Slovákov, roztrúsených po veľkom teritóriu Kanady. Táto žiadosť zmenila pátrovi Žabkovi destináciu. Zo susedných USA cestuje v júni 1952 do Kanady. Nešiel tam úplne naslepo. V Guelphe si dokončieval rehoľnú formáciu P. Jozef Kováč. Pridáva sa k nemu a z guelphského domu obaja začínajú dielo, ktoré prinesie bohaté ovocie pre Slovákov doma i v zahraničí.

Páter asistent dostával z Kanady a USA ďalšie listy. Na ich základe sa rozhodol o to viac uprednostňovať kanadskú misiu pred misiou v Austrálii. Už v novembri 1952 prichádza do Guelphu z Belgicka P. Ján Sprušanský a o rok neskôr z Louvainu cestuje do Kanady P. Vincent Dančo. Dobré začiatky podmienila dôležitá spolupráca s farármi pôsobiacimi medzi slovenskými prisťahovalcami v Kanade. Do povedomia jezuitov sa nezabudnuteľne zapísali vdp. Michal Shuba, ktorý spravoval slovenskú farnosť v Toronte, a vdp. Imrich Fúzy, ktorý spravoval farnosť v Hamiltone. Práca jezuitských misionárov sa stala ešte výkonnejšou, keď im Slováci z Guelphu, Kitschineru, Galtu a St. Catharines darovali v roku 1953 auto.

P. Viliam Lacko

Slovenskí exulanti zo západnejších častí Kanady sa časom tiež dožadovali výraznejšej pastoračnej pomoci.  P. Ján Žabka na novom aute precestoval za nimi celú Kanadu. Vypomáhal slovenským farárom Jánovi Rekemovi z Winnipegu a Jozefovi Regulymu z Fort William. Pohyblivosť nových misionárov dodala jezuitom nové podnety k účinnejšej evanjelizačnej práci. Pri pastorácii začali používať aj písané slovo. Vydávajú prvú modlitbovú knihu s názvom Kytica. Mala 128 strán a bola tlačená cyklostylom. Ďalšie písané diela už boli na ceste, lenže všetko zničil požiar jezuitského domu v Guelphe. Slovenskí misionári prišli úplne o všetko, čo nemali v tej chvíli práve pri sebe.

P. asistent v auguste 1954 opäť posilňuje komunitu o P. Viliama Lacka z Nemecka a vzápätí sem z Belgicka prichádza P. Ján Moravský. Jezuiti začínajú pomýšľať na svoj vlastný misijný dom, ktorý by bol zároveň centrom slovenského života v Kanade. Medzi krajanmi sa začala finančná zbierkana jeho kúpu. Jej výnos k 10. 11. 1955 bol už 44  033 kanadských dolárov a vo vyhliadke bol aj vhodný pozemok. Keď do komunity pribudli v nasledujúcom roku pátri Š. Bajan, F. Osuský a brat L. Pastier, kúpila komunita na okraji mesta Galt rozmernejší štýlový dom s veľkým pozemkom. P. Generál Ján Janssens dal svoj súhlas so zriadením komunity a 1. septembra 1957 hamiltonský biskup Joseph F. Ryan vykonal posviacku domu. Predstaveným komunity sa stal P. Fridrich Osuský. Deväť mladých a horlivých rehoľníkov sa za pár rokov malo stáť priekopníkmi diela, ktoré svojím významom prerástlo hranice Kanady.

Senzibilizácia k problémom neveriacich

Osobitne aktívnym slovenským jezuitom, ktorý emigroval za hranice v roku 1951 bol P. Pavol Hnilica SJ. Z domova si odniesol hlboký zážitok problému neveriacich, ktorí svoje sily dávali do služby ateistického režimu. Chcel im pomôcť a ukázať na inú životnú orientáciu. V máji 1954 odovzdal Štátnemu sekretariátu Svätej stolice asi 200 stránkovú reláciu hodnotiacu život a situáciu v komunistickom Československu. Jeho kritická analýza vzbudila všeobecný záujem. P. Generál Jean-Baptiste Janssens požiadal istého belgického pátra, aby z nej pripravil asi 100 stránkový výťah, určený pre úzky kruh čitateľov. Kniha vyšla v auguste 1954 s názvom La lutte du Communisme athée contre l´Eglise dans un pays d´Europe Centrale pod autorským pseudonymom A. Michel. Boli to cenné informácie a zaujímavé čítanie, čo vyvolalo ich ďalšie tlmočenie do deviatich jazykov. Kniha vychádzala v upravenej edícii pod názvom Náboženské problémy v krajine pod komunistickou nadvládou v trinástich vydaniach.[1]

Svätá stolica mala záujem o sledovanie života za železnou oponou. Mons. A. Samoré z vatikánskeho Štátneho sekretariátu poveril P. Hnilicu aby sledoval život v komunistických krajinách a pravidelne ho vyhodnocoval. Výsledkom toho bol plán práce, ktorý otec Pavol Hnilica zostavil spoločne s Mons. A. Samorém. Utvorili skupinu osôb zaoberajúcich sa cirkevnou problematikou v komunistických krajinách (Comitato di studi per la Chiesa). Jej členmi boli zástupcovia pochádzajúci z krajín spoza železnej opony a zámerom skupiny bolo venovať sa odbornými štúdiami problémom viery a nevery v komunistickom svete. Predsedom Komitátu bol arcibiskup Jozef Gawlina, tajomníkom Pavol Hnilica. Ďalšími členmi Komitátu boli biskup Bučko a asistent P. Janssensa pre Východnú Európu, Anton Prešeren SJ. Okrem pravidelných informácii o situácii v komunistických krajinách, ktoré pracovná skupina odovzdávala Svätej stolici, patrilo do jeho pracovnej náplne aj organizovanie pomoci pre tieto krajiny. Nové ciele priniesli ďalšie rozšírenie Komitátu o spolupracovníkov P. Johannes Leppicha, P. Werenfried van Stratena, viacerých nemeckých biskupov a jezuitských provinciálov.[2]

Práce pribúdalo a ukazovalo sa, že študijný Komitát už nestačí. Po vymenovaní P. Hnilicu za peritusa, (odborného poradcu) očakávaného koncilu, poprosil otec Pavol, prostredníctvom kardinála A. Beu, pápeža Jána XXIII. o súkromnú audienciu 10. mája 1962. Pri tejto príležitosti navrhol pápežovi zriadiť „Sekretariát pre neveriacich”, keďže veľká časť populácie žila práve v krajinách, kde bol ateizmus podporovaný štátom. Svätý Otec reagoval pozitívne na tento návrh. Prvým krokom, rozvíjajúceho sa diela bolo založenie „Študijného výboru pre umlčanú Cirkev”. Na jar 1963 informoval kardinál A. Bea otca P. Hnilicu, že pápež vyslovil svoj súhlas k jeho návrhu o zriadení Sekretariátu pre neveriacich.[3]

V júni v roku 1963 bol za pápeža zvolený Giovanni Battista Montini. Ešte ako milánsky arcibiskup sa živo zaujímal o život veriacich v komunistických krajinách. Otca Pavla navštívil viac krát v rímskom Ruskom kolégiu. Po zvolení G. Monitiniho za pápeža napredovali práce pri zriaďovaní Sekretariátu pre neveriacich rýchlejšie. Sekretariát mal mať tri časti: verejnú - pre dialóg s neveriacimi;  tajnú - s pastorálnym charakterom zameraným na Cirkev za železnou oponou a preventívnu pre Cirkev na Západe. Otec Pavol mal začať pracovať vo verejnej sekcii a neskôr sa mal stiahnuť do pastoračnej. Druhá sekcia sa však pre rôzne príčiny nezrealizovala.[4]

Dňa 15. mája 1964 Acta Apostolicae Sedis (A.A.S. LVI 404) zverejnili biskupské svätenie otca Pavla Hnilicu, ktoré prijal v Československu tajne v roku 1951.[5] Otec Pavol, kvôli odlišnému štýlu a metodike práce, ostal ešte spolupracovníkom Sekretariátu, avšak funkciu tajomníka od leta 1964 prevzal profesor Vincenzo Miana zo saleziánskej univerzity v Ríme. Sekretariát, ako orgán pápežskej kúrie, začal svoju verejnú činnosť 9. apríla 1965.[6]

31. generálna kongregácia a problém ateizmu

O mesiac neskôr sa 6. mája 1965 do Ríma zišlo vyše 200 delegátov na začínajúcu sa 31. generálnu kongregáciu Spoločnosti Ježišovej. Jej prvou úlohou bolo zvolenie nového generálneho predstaveného po smrti P. Jeana Janssensa v októbri 1964. Slovenskú jezuitskú viceprovinciu zastupoval na generálnej kongregácii P. Félix Litva. Na druhý deň prijal delegátov Kongregácie pápež Pavol VI. V konzistóriu Apoštolského paláca Svätý Otec popri vyjadrení svojej lásky, úcty a nádeje pre bezpodmienkovú spoluprácu, zveril jezuitskej reholi ako „dôležitú úlohu”, ako nový apoštolský mandát „v týchto búrlivých časoch, zjednocovať svoje sily k pevnej rezistencii voči ateizmu“, voči „strašnému nebezpečenstvu, ktoré ohrozuje celé ľudstvo”. Prítomných jezuitov vyzval aby sa „týmto úsiliam odovzdávali s väčšou horlivosťou a disponovanosťou”.[7]

Pápežova výzva sa v ďalších dňoch stala jednou z ústredných tém na 31. generálnej kongregácii. Vyjadrenie Spoločnosti k novej úlohe našlo odozvu v treťom dekréte generálnej kongregácie s názvom Misia Spoločnosti voči ateizmu.[8] V júli 1965 sa 31. generálna kongregácia na čas prerušila. Rehoľa chcela vyčkať záver Druhého vatikánskeho koncilu aby mohla zapracovať ďalšie koncilové myšlienky do nových vízií jezuitského života.

Štvrtá sesia Druhého vatikánskeho koncilu začínala v polovici septembra 1965. Úmysel vystúpiť na koncilovom zhromaždení mali aj viacerí jezuiti. Do diskusie ku schéme o Cirkvi v súčasnom svete sa s témou o ateizme prihlásil 26. septembra 1965 slovenský jezuita Pavol Hnilica a na druhý deň P. Pedro Arrupe. P. Hnilica v príspevku zdôraznil, že vážnym problémom dnešného sveta je ateizmus, ktorý by mal byť predmetom zvláštnej koncilovej deklarácie. Ďalej uvažoval o tom ako nachádzať prostriedky pre záchranu veriacich i ku spáse neveriacich. Vymenoval 5 prostriedkov, pomocou ktorých má Cirkev hľadať zablúdené ovce:

1.      pomocou obnoveného poznania pravej Cirkvi,

2.      pomocou lásky, ktorá je kresťanovi novým prikázaním,

3.      pomocou jednoty, ktorá je sviatosťou prítomnosti Boha uprostred nás,

4.      pomocou kolegiality biskupov,

5.      pomocou Kristovho vykupiteľského kríža.

V prejave spomína viac ráz slovo ateizmus. Výraz komunizmus neuvádza, aj keď sa odvoláva na osobnú skúsenosť z totalitného Československa.[9] Príspevok prijalo koncilové zhromaždenie s dlhotrvajúcim potleskom a mnohí prišli otcovi Pavlovi blahoželať. Pozitívne ho hodnotila aj svetová tlač. Organizovane a s mesačným oneskorením vybuchla aj reakcia komunistických médií v Československu. Vážne dôsledky malo vystúpenie P. Hnilicu pre ostpolitiku, ktorú len od roku 1963, začal rozvíjať s Československým sekretariátom pre veci cirkevné Mons. Agostino Casaroli. Vedúci Sekretariátu, ktorý z československej strany viedol rokovania, Karel Hrůza, neočakávane priletel 15 októbra 1965 do Ríma a protestoval proti koncilovým prejavom Mons. P. Hnilicu a gréckokatolíckeho biskupa Mons. M. Rusnáka, pretože sa obaja dotkli náboženskej situácie v ČSSR. Aby dodal vážnosť svojím slovám, československá strana prerušila rokovania s Vatikánom na dva roky.[10]

Na Koncile prehovoril k téme o ateizme 27. septembra 1965 aj jezuitský generálny predstavený P. Pedro Arrupe. Pripomenul, že meniaca sa situácia žiada od Cirkvi preveriť vlastné pastoračné metódy. Najlepším protiútokom voči ateizmu je zakladanie kresťanskej spoločnosti a to takej, ktorá sa neuzatvára do geta, či izoluje sa od sveta. Komunitný kresťanský duch má naopak reformovať ekonomické a politické štruktúry.[11]

Slová povedané na Koncile i závery 31. generálnej kongregácie mali vplyv na výber evanjelizačných aktivít slovenských jezuitov v zahraničí v nasledujúcich rokoch. Všimnime si z nich najmä tlačový apoštolát, ktorý sa s odstupom času ukázal ako najúčinnejšia odpoveď na výzvu P. Arrupeho k „zakladaniu kresťanskej spoločnosti” v zateizovanej spoločnosti.

Tlačový apoštolát slovenských jezuitov

Pod vplyvom encykliky Pavla VI. presvedčeného, že: „najväčším problémom doby je ateizmus” (Ecclesiam suam 6.8.1964) založil otec Pavol Hnilica so svojimi spolupracovníkmi v roku 1967 iniciatívu Pro fratribus.

Mons. P. Hnilica a S. Labo darujú knihy Jánovi Pavlovi II.

Tomuto projektu pre hľadanie kresťanského riešenia problematiky ateizmu zasvätil ďalších 30 rokov svojho života.[12] Náročná otázka znamenala hľadať aj širšiu spoluprácu s veriacimi z ďalších európskych krajín. Hnutie Pro fratribus veľmi skoro prekročilo hranice Talianska, kde otec Pavol žil. Rozšírilo sa v ďalších krajinách západnej Európy a v Amerike. Pre spolupracovníkov a podporovateľov z netalianskych jazykových oblastí P. Hnilica začal vydávať v nemčine, francúzštine, flámštine, a angličtine štvťročník Hlasy mlčiacich. Časopis referoval o náboženskom i protináboženskom dianí v krajinách za železnou oponou. V roku 1988 časopis vychádzal v šiestich rečiach a jeho náklad bol milión výtlačkov. Spravidla každé číslo časopisu vyprovokovalo protest československého veľvyslanectva v Ríme a vatikánsky Štátny sekretariát bol nútený na každý protest odpovedať.[13]

Ešte väčšiu nevôľu vyvolali komunistické reakcie na knižnú produkciu s náboženskou tématikou, ktorej tlač a distribúciu napomáhalo mnoho laických spolupracovníkov z Poľska, Maďarska a z Česko-Slovenska. Otec Pavol financoval tlač náboženských publikácii, medzi   ktorými bolo do roku 2008 jediné vydanie Dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu v slovenčine z prekladu P. Stanislava Polčina SJ; ďalej samostatnú teologickú a filozofickú edíciu učebníc z prekladov P. Alojza Litvu SJ; knihy pre mládež od Michaela Quista; publikácie zo spirituality od Jána Beňu SDB pod pseudonymom Mon Celepin; knihy od Jeana Guittona a ďalšie. Pri tlači náboženskej literatúry ako editor vystupoval Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktorý je dnes slovenským kolégiom pre študujúcich kňazov a seminaristov.[14]

Spomedzi ďalších knižných titulov vydalo Pro fratribus knihu Cyrila Slováka a Jozefa Inoveckého (Anton Botek a Xaver Čík) Eroi o traditori. Toto dielo (Hrdinovia či zradcovia) vyšlo v štyroch vydaniach po taliansky (1969), ďalšie vydania vyšli vo francúzštine (1972) a v španielčine (1976). Publikácia opisuje prenasledovanie Cirkvi v Česko-Slovensku v rokoch 1948-1969. Ďalšia kniha: Golgota je celkom blízko, ktorá vyšla v nemčine v roku 1970 a v taliančine v roku 1973 pod názvom: Keď tŕnie zakvitne sa zaoberá osudom rehoľníkov a rehoľníc vyhnaných v roku 1950 z rehoľných domov a kláštorov v Česko-Slovensku. Asi najčítanejšou knihou sa stala kniha P. Šebastiána Labu SJ: Atentát na pápeža vo svetle Fatimy (1982), ktorú vydalo Pro fratribus v ôsmich nemeckých vydaniach, v troch poľských, v dvoch talianskych, ako aj v ďalších vydaniach vo flámštine, francúzštine, španielčine. Slovenský preklad s názvom Zabijem pastiera - atentát na pápeža sa stal besselerom. Po roku 1989 bolo potrebné robiť jej novú dotlač a celkový náklad dosiahol skoro 100 000 kusov.

Druhá cesta, ktorou slovenskí jezuiti v zahraničí sledovali napĺňanie kongregačných uznesení o misii dotýkajúcej sa zápasu s ateizmom, bolo zriadenie tlačiarne a knižného vydavateľstva v Kanade. V mestečku Cambridge neďaleko Toronta žila od roku 1952 väčšia komunita slovenských jezuitov, ktorá sa venovala pastorácii slovenských exulantov. Po zriadení slovenskej viceprovincie v zahraničí - 15 januára 1968 - tu žil aj viceprovinciál slovenských jezuitov. Prvý viceprovinciál, P. Félix Litva, po stavebných úpravách cambridgeského domu posilnil v roku 1970 evanjelizačné úsilie založením knižného vydavateľstva Dobrá kniha. Vydavateľstvo pomáhalo tlačovým apoštolátom slovenským exulantom v zahraničí a to periodikami a literatúrou sledujúcou ich náboženský a kultúrny rozvoj. Publikácie sa pre nich tlačili v slovenčine a v angličtine. Veriacim na Slovensku, kde bol akútny nedostatok náboženskej literatúry, pomáhalo vydavateľstvo zásielkami tejto literatúry z Kanady. Doprava a distribúcia sa podobne ako pri zásielkach z Ríma realizovala cez sieť súkromných adries v Maďarsku a v Poľsku. Do týchto krajín bolo možné doručiť z Kanady malé balíčky a odtiaľ ich ľahšie dopraviť autami na Slovensko. Tlačiareň v Cambridge za dvadsať rokov pôsobenia vytlačila stovky titulov krásnej, periodickej a náboženskej literatúry.

Obraz univerzálnej rehole

Politické uvoľnenie v rokoch 1968-1969 v Česko-Slovensku využili viacerí pátri zo zahraničia aby navštívili svoju domovinu (Š. Senčík, J. Žabka, V. Šatura, a ďalší). Iní zase využili tento čas aby zo Slovenska emigrovali do slobodného sveta (D. Kaľata, J. Lešo, R. Ondruš a ďalší). Páter Generál Peter Arrupe sa rozhodol navštíviť Českú a Slovenskú provinciu priamo v Česko-Slovensku aby nadobudol presnejší obraz o živote rehoľníkov za železnou oponou. O slovenskej provincii závere svojho života napíše, že z Ríma sa javila ako „plná nepredvídaných vecí a natoľko zmietaná pokušeniami a nebezpečenstvami, že niekedy sme strácali nádej” (List Slovenskej provincii 11. 1. 1981).

P. Pedro Arrupe v Česko-Slovensku

P. Arrupe najprv navštívil českých jezuitov s ktorými sa stretol v Prahe (stretnutie so 40 jezuitmi) a v Brne (stretnutie so 14 jezuitmi spojené s návštevou Velehradu).[15] Do Piešťan doviezol P. Generála autom P. Karol Ďurček so vtedajším provinciálom Jánom Srnom. V priestoroch bývalého jezuitského objektu, vtedy spravovaných Charitou, sa P. Generál stretol 1. júna 1969 so slovenskými jezuitmi. Všetkých oboznámil s pokoncilovým vývojom v reholi a načrtol jej nový obraz, do ktorého aj v núdzovom stave mohli Slováci dobre zapadnúť. Predostrel ho slovami: „Vývoj v jednotlivých krajinách nepostupuje všade jednotným tempom. Sociálno-ekonomická, kultúrna, ľudská úroveň je rozličná. Spoločnosť (Ježišova) sa musí tomuto prispôsobovať. To, čo je u vás samozrejmé, niekde v Južnej Amerike by bolo pohoršením. Iná situácia je v Taliansku, iná v Latinskej Amerike a podobne. Preto máme v Spoločnosti pluralizmus. Posudzovať situáciu v ČSSR nejakými španielskymi kategóriami by bolo veľkým omylom. Pluralizmus treba pozitívne podporovať. Keď ja alebo provinciál pošle niekoho do Afriky, ten sa musí stať Afričanom. Ak nie, nech ostane doma. Ak je niekto profesorom, musí byť ozaj dobrým, veľkým profesorom. Ak je robotníkom, ako nejeden z vás, má byť robotníkom. V tomto pluralizme je veľká elastickosť a podivuhodná prispôsobivosť Spoločnosti.” (SCV III)

Boli to otcovské a zrozumiteľné slová. Dodali pokoj i chuť pracovať v zasvätenom stave na miestach, kde sa pracovať dalo a mohlo. Postoj štátu k Cirkvi sa v ČSSR nemenil ani počas ďalších rokov.

[2] ASIS (Archív Spoločnosti Ježišovej na Slovensku): Referát Pavla Hnilicu s názvom Niekoľko bratských slov, kartón 5.2, obálka Mons. Pavol Hnilica.

[3] HNILICA, Ján; VNUK, František: Pavol Hnilica biskup umlčanej Cirkvi, 2. časť, 1951-1995. Dobrá kniha Trnava 1996, s. 63.

[4] ASIS: Referát Pavla Hnilicu s názvom Niekoľko bratských slov, kartón 5.2, obálka Mons. Pavol Hnilica.

[5] Nominationes Pontificiae. ARSI XIV (1964), s. 426-427.

[6] ASIS: Referát Pavla Hnilicu s názvom Niekoľko bratských slov, kartón 5.2, obálka Mons. Pavol Hnilica.

[7] Allocutio Summi Pontificis Pauli VI. ad patres congregatos, die 7. Maii. 1965. ARSI XIV (1965) s. 578-583.

[8] Dekrét 3: De munere Societatis erga atheismum. In: Decreta congregationis generalis XXXI ARSI XIV (1961 - 1966) s. 640-643.

[9] HNILICA, Ján; VNUK, František: Pavol Hnilica biskup umlčanej Cirkvi, s. 95-97.

[10] BUKOVSKÝ, Ján: Spomienky spoločníka, Nitra 2006, s.19-20.

[11] Acta Synodalia Sacrosanti Concilii Oecumenici Vaticani II. IV/2. Cittá del Vaticano 1970-1980, s. 482-484.

[12] HNILICA, Ján; VNUK, František: Pavol Hnilica biskup umlčanej Cirkvi, s. 138-139.

[13] Tamže: s. 140-142.

[14] ASIS: Referát Pavla Hnilicu s názvom Niekoľko bratských slov, kartón 5.2, obálka Mons. Pavol Hnilica.

[15] GALAUNER Petar: Arrupe e l´Europa orientale. In: Pedro Arrupe un uomo per gli altri. Ed.: Gianni La Bella, Bologna, il Mulino 2007, s. 539-590.

]]> http://jezuiti.sk/blog/xaveriada/2009/01/27/jezuiti-1960-1970/feed/