Pri vzájomných rozhovoroch sa zvrtne téma na históriu o jezuitoch. Tu dávnu z čias sv. Ignáca v XVI. storočí, ale i tú nedávnu, najmä u nás na Slovensku. Tá najskôr súvisí so vznikom ČSR po Prvej svetovej vojne…

Štyri nové jezuitské celky v strednej Európe

Rakúsko-Uhorsko sa po prvej svetovej vojne rozpadlo na viacero nových štátov. Podobne aj jezuitské provincie sa pri politickej reorganizácii inšpirovali novou podobou. Namiesto dovtedajších provincií Rakúskej a Uhorskej vznikli štyri nové celky: Dve provincie: Rakúska a Maďarská. A dve viceprovincie: Československá a Juhoslovanská. Páter Generál Vladimír Ledóchowski vymenoval 8. decembra 1919 za provinciála Československej provincie P. Leopolda Škareka.

Rozdelenie členov do nových provincií predchádzalo zisťovanie (optácia) zo strany predstavených, kto kam chce byť zadelený. Na sviatok sv. Ignáca v roku 1920 sa pre apoštolát na Slovensku rozhodlo 19 pátrov a 12 frátrov.

Medzi nimi boli aj jezuiti nemeckej i maďarskej národnosti. Veľa Slovákov si vybralo Maďarskú provinciu, kde mnohí vyučovali na gymnáziách v Kaloči a v Pécsi. Školastici (bohoslovci) boli roztrúsení na štúdiach v Rakúsku, v Maďarsku, a v Poľsku. Aj oni si volili novú provinciu. V Maďarsku ostalo najviac školastikov. S Koloman Grieger, S. Viktor Šichta a P. Jozef Jurek si vybrali Slovensko. Zisťovanie sa konalo aj v trnavskom noviciáte. Spomedzi dvadsiatky novicov sa pre Slovensko rozhodli novici Jozef Jurovský (neskorší provinciál), Jozef Lackovič, rehoľní bratia Jozef Revaj, Ján Kyselica a Augustín Marko. Ostatní novici si vybrali Maďarskú provinciu. S nimi odišiel do Szegedína aj P. magister Lajos Müller. Jeden z najschopnejších pátrov profesorov, Béla Bangha z Nitry musel do Maďarska utiecť, a to pre kázne, v ktorých kritizoval český husitizmus a liberalizmus až v takej miere, že ho na Slovensku za to stíhala polícia.

Mnohí jezuiti slovenského pôvodu odchovaní maďarským vlastenectvom sa v neskorších rokoch často vracali na Slovensko. P. František Zborovský z Prešova sa vracal do Ružomberka, kde ho novici mali radi pre jeho jazykový prejav. Podobne sa na návštevu rodiny vracal P. František Polónyi, ktorý vo vojnových rokoch vyjadril aj trpkosť z toho, že nemôže pracovať po boku vynikajúceho brata Štefana. Jeho mladší brat Štefan Polónyi neskôr vstúpil medzi slovenských jezuitov, kde bol výborným redaktorom, organizátorom inštitúcií pre úctu Božského Srdca Ježišovho. V rokoch 1931 – 1933 bol magistrom novicov a pričinil sa o vydávanie týždenníka Katolícke noviny. Delenie duchov medzi nové provincie sa nezaobišlo ani bez trpkých výčitiek. Jeden páter so slovenským menom sa vyjadril po maďarsky: „Ha a Tótok nem akarnak Magyarokkal élni, vesszenek el.“ (Keď Slováci nechcú žiť s Maďarmi, nech zhynú.)

Pre Slovensko sa rozhodli pátri R. Mikuš, V. Javorka, Ľ. Eiselle. Školastik Koloman Grieger pri návrate takmer prišiel o život, keď prekračoval hranice strážené maďarskými komunistickými oddielmi. Fráter Čerko sa cez hranicu dostal len tak, že gúľal pred sebou sud s omšovým vínom a vzbudzoval dojem miestneho vinára. Z Bosny sa na Slovensko dostal P. Ján Králiček a z Rakúska P. Hrubeš.

Život v slovenských domoch

Stav osôb v domoch sa po roku 1920 pomaly ustálil. V Bratislave mal dom na Františkánskom námestí 6 pátrov a 5 frátrov. Superiorom bol P. Matej Bär, ktorý rozprával len po nemecky a maďarsky, pretože po slovensky vedel slabo. Dom na Kostolnej ulici bol prenajatý pre rodiny a pre Mestskú hudobnú školu. V kostole sa pomaly orientovalo na slovenskú pastoráciu pomocou kázania a spovedania, aj keď sa i naďalej slúžilo v nemčine i maďarčine. Páter P. Takáč bol slovenským kazateľom a P. K. Hidvégy bol maďarským kazateľom. Fráter Michal Kandrács tu bol vrátnikom. Fráter Andrej Schronk bol kostolníkom a F. Jozef Kyselica mal na starosti vilu s roľou a vinicu za Červeným krížom.

V Trnave sa odchod maďarských zástupcov mesta z magistrátu v povojnových rokoch nezaobišiel bez pouličných bojov, krvavých zrážok a popráv. Poriadok starej monarchie v meste chcel naďalej udržiavať oddiel maďarských „marinárov“. Jediná sila, ktorá mohla čeliť zvyškom maďarskej armády boli českí legionári, ktorí aj z iných slovenských miest vytláčali maďarské vojsko. Marinári v meste likvidovali všetkých napomáhačov nových československých pomerov. Medzi nich zaradili aj troch pátrov z jezuitského domu, V. Javorku, R. Mikuša a Ľ. Eiseleho, ktorí sa pri obchôdzke mestom rozprávali po slovensky. Vojaci, sledujúc ich, prišli až do rehoľného domu. Keď sa na vrátnici objavil predstavený domu P. V. Javorka jeden z maďarských vojakov vystrelil revolverom na pátra. Našťastie netrafil. Situáciu zachránil iný maďarský dôstojník, ktorý práve nadišiel. On poznal Javorku a presvedčil ostatných o omyle. Jezuitský dom sa na to priam hermeticky uzavrel, aby dal najavo, že je nezúčastnený na prevratových udalostiach. Tesne pred Vianocami 1918 vtiahli do Trnavy československí legionári. Páter R. Mikuš s pátrom Javorkom pri prechádzke parkom pri stanici spoločne stretli oddiel legionárov. V nadšení ich zdravili mávaním klobúkmi. Keď ich legionári zbadali v talároch, ktorýsi na ich pozdrav zareval: „Takýmto protneme hlavy!“ Ľahko sa dá z toho predstaviť, aký z toho v novej situácii vznikol dojem. Superiorom v Trnave bol P. Vendelín Javorka, ktorý redigoval aj Posla. Na vydávaní Posla pracoval P. Pavol Silvester zo Spišskej Kapituly a vypomáhal mu P. Ján Králiček. Páter Augustín Hubner bol gymnaziálnym profesorom a pátri Andrej Čambál, Rudolf Mikuš, Štefan Kramár a Ľudovít Eisele ľudovými misionármi.

Do roku 1930 pribudlo na apoštolské práce na Slovensku 9 kňazov. Jeden z rehole vystúpil a traja zomreli. Prírastok sa sľubne ukazoval vstupom mnohých mladých do noviciátu. Spoločný československý noviciát bol do leta 1924 v Trnave. Pod vedením P. Rudolfa Mikuša sa utvoril slovenský noviciát a českomoravská časť novicov odišla na Velehrad.

V nových pomeroch sa rozhodovalo aj o tom, aký bude mať rehoľa názov. V Spoločnosti prevažoval názov Tovarišstvo Ježišovo. Podobne aj v Česku. Slovenskí pátri sa však rozhodli pre názov Spoločnosť Ježišova, ktorý sa koncom 19. storočia už častejšie objavoval.