Po migrácii obyvateľstva vyvolanej skončením Prvej svetovej vojny v Európe a novým územným usporiadaním jezuitských provincií, rehoľný katalóg z roku 1921 uvádza už aj štatistiky. Poľa nich najviac jezuitov vtedy pracovalo v Španielsku. V piatich hispánskych provinciách ich bolo vyše 3100. Druhou jezuitskou mocnosťou bolo Francúzsko, kde v štyroch provinciách pôsobilo okolo 2700 rehoľníkov. Na treťom mieste boli Taliani. V ich piatich provinciách apoštolovalo vyše 1400 jezuitov. Na chvoste sympatického zoznamu bolo Československo so 114 jezuitmi a viceprovincia Juhoslávia so 113 jezuitmi.  Československá viceprovincia bola výrazne napomáhaná z Rakúska. Na prosperite Bohosudovského kolégia pracovalo vtedy až 24 jezuitov z rakúskej provincie. Na Slovensku zasa pomáhali 4 jezuiti z maďarskej provincie.

V týchto rokoch spomínané európske provincie vysielali desiatky, ba až stovky svojich misionárov do bývalých kolónií. Ďalšie pole apoštolskej služby sa vynáralo v teológii. Kalvínsky prof. Karl Barth od roku 1919 začal protestantský svet podnecovať k novému pochopu teológie, a to priťahovalo aj francúzskych a nemeckých jezuitov.

Skromné počty jezuitov v ČSR vykazujú, že v roku 1921 ich v Bratislave pôsobilo deväť a v Trnave ich spolu aj s českými novicmi žilo štyridsaťdva.

Kurz slovenských jezuitov

Slovenských jezuitov animovali vtedy myšlienky pomoci veriacim skôr po pastoračnej línii. Páter Vendelín Javorka, pri návštevách rodiska v Černovej, ako aj matkinho bratranca Andreja Hlinku v Ružomberku, často počúval ako sa vo fabrikách pod vplyvom prisťahovaných robotníkov z Čiech, Nemecka i z Maďarska šíri odpor voči náboženstvu a priamym bojom voči nemu sa kazia aj slovenskí robotníci. V blízkej Ľubochni vypracovali v januári 1921 sociálni demokrati 21 podmienok pre vstup do Komunistickej internacionály a dali tým počiatky Komunistickej strane Československa. S myšlienkou zriadenia jezuitskej komunity v Ružomberku prišiel v roku 1921 P. V. Javorka, ako kozultor provinciála, k miestnemu farárovi vdp. prelátovi Andrejovi Hlinkovi. Návrh zriadiť komunitu vo farnosti sa mu páčil. Hlinka predostrel plán spišskému biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, a ten si ho zaumienil uskutočniť. Počas návštevy ad limina v Ríme (1921) sa biskup stretol aj s piaristickým generálnym predstaveným. Informoval ho o ich kláštore v Ružomberku, ktorý v tom čase neslúžil svojmu cieľu. Piaristickí profesori sa po r. 1918 stiahli do Maďarska a dvaja pátri, ktorí v kláštore ostali, už nevyvíjali pastoračnú činnosť. Dvojposchodový dom obývali vojaci a civili. Biskup Vojtaššák navrhol piaristickému Generálovi, že pre dobro miestnej cirkvi prevezme jeho kláštor. Generálny predstavený piaristov súhlasil.

Páter provinciál L. Škarek určil pre nový dom v Ružomberku P. Rudolfa Mikuša a F. Štefana Procháca, ktorý bol kuchárom a kostolníkom. Do Ružomberka prišli na faru 5 augusta 1922. O päť dní sa presťahovali z fary do kláštora a s biskupom J. Vojtaššákom podpísali zmluvu o užívaní domu na 8 rokov. 18 augusta 1922 prišli ďalší členovia novej komunity. PP. Andrej Čambál a Pavol Takáč ako ľudoví misionári a F. Vendelín Patúc ako záhradník a kostolník. V dome, podobne ako piaristom, posluhoval i naďalej mladý študent Štefan Bugan. Z ružomberského prostredia on ako prvý, o rok neskôr, vstúpil k jezuitom. Na primičnej sv. omši mu v roku 1936 ešte kázal vdp. prelát Andrej Hlinka.

Hlavná náplň ružomberských jezuitov tkvela v dávaní ľudových misií. Po dvoch rokoch medzi misionárov pribudli PP. Ľudovít Eiselle a Štefan Kramár, neskôr Karol Hidvéghy a Vavrinec Gramantik, ktorý vymenil na mieste superiora P. Takáča. Ružomberskí kostol začali navštevovať jednoduchí ľudia z Bielého Potoka, Vlkolínca, Černovej, Likavky a Rybárpoľa. Zaviedli sa prvé piatky, prvé soboty a nedele, kedy popoludní boli litánie. V pôste sa zaviedli duchovné obnovy pre mužov a ženy a na spomenutých dedinách ľudové misie. Postupne začali jezuitov volať na výpomoc aj okolitý dp. farári.

Ak by sme mohli charakterizovať pôsobenie jezuitov v Ružomberku, bola by to rečou 32 Generálnej kongregácie (z roku 1975), misia s preferenciálnou voľbou pre chudobných. Hospodárska kríza bola na vzostupe. Veľa ľudí odchádzalo za chlebom do cudziny. Dôsledky krízy bude apoštolátom medzi robotníkmi z rybárpolskej textilky na začiatku 30-tých rokov usilovne mierniť P. Vendelín Sahulčík.

Stanislavovské dielo

V r. 1927 preložil P. provinciál do Ružomberka P. Jozefa Jureka. Bol to dobrý zámer. P. Jurek po štúdiách v Innsbrucku a v Krakove sa vrátil na Slovensko s naštrbeným zdravím. Napísal viacero knižočiek pre potreby duchovného života. Keď bol sóciom v trnavskom noviciáte (1924) zložil báseň Lásky svätej ohnisko. Pre JKS ju potom zhudobnil M. Schneider Trnavský. S veľkým elánom vychovávať mladých je preložený z Bratislavy do Ružomberka. Na novom mieste pátra pohýnala idea založiť ústav pre výchovu chlapcov. Viacerí mladí už pred jeho príchodom mali internátne ubytovanie v ružomberskom dome a u jezuitov hľadali rôznu pomoc. Pre myšlienku zriadenia výchovnej inštitúcie získal P. Jurek cirkevných i civilných hodnostárov. Na sviatok sv. Stanislava, 13. novembra 1927, biskup J. Vojtaššák slávnostne otvoril v jezuitskom dome v Ružomberku alumnát. Nazvali ho Stanislavov. S ním vznikla aj Stanislavovská rodina. Cieľom Rodiny bolo modlitbou i hmotne podporovať alumnát jednou korunou mesačne. V nasledujúcich rokoch členovia pravidelne dostávali zdarma časopis Stanislavovské zvesti, kde sa im podávali informácie o formácií mladých. Slávnostnú reč na otváraní ústavu predniesol Mons. Andrej Hlinka. Referent Ministerstva vnútra, Dr. Karol Méderly, vo svojom prejave pripojil k úlohe Stanislavova aj prípravu mladých pre myšlienku unionizmu. Pápež Lev XIII. zveril unionistické hnutie práve Slovanom ako ich veľkú úlohu. Pre tento cieľ sa zriadila Biela kniha zasvätenia Slovanov Božskému Srdcu. Jej protektorom sa stal spišský biskup. Mala vzbudiť záujem o Stanislavovskú rodinu z perspektívy unionizmu, pre ktorú vtedy už s plným nasadením pracoval v Ríme P. Vendelín Javorka.. Medzi prvými podpismi v Knihe sú mená arcibiskupa zágrebského Antona Bauera, prímasa srbského Nikolaja Dobrečiča, arcibiskupa pražského Františka Kordáča, arcibiskupa olomouckého Leopolda Preča, arcibiskupa Sarajeva Jána Šariča a ďalších významných biskupov.

Chovanci Stanislavova sa profilovali aj kultúrnou činnosťou. Hrávali divadlá v mestskom kultúrnom dome, vystupovali na verejných slávnostiach a s vlastnou poetickou tvorbou písali články v Stanislavovských zvestiach. Celkove vyšlo XX. ročníkov Zvestí. Alumni sa cvičili v samovzdelávacom krúžku J.A.S. Tu prednášali svoje prvé literárne plody K. Weigl, M. Potocký, J. Zavarský, M. Čerešňa a ďalší. Vo vlastnej réžii začali vydávať humoristický časopis, kde kresbami prispieval Jozef Daniš. Rozvoj Stanislavova zastrela smrť P. Jozef Jureka. Neliečiteľná rakovina vyhasila jeho život 8. apríla 1928. Do myšlienky Stanislavovského diela páter Jozef požehnane uviedol mladých jezuitov-magistrov Klementa Korbačku a Jozefa Webera-Lackoviča.

Noviciát

V roku 1924 odišli z Trnavy českí novici na Velehrad. P. Rudolf Mikuš sa stal novicmajstrom pre slovenskú skupinu novicov. Bolo ich dvanásť. Ako konzultor provinciála v Prahe nahradil aj pátra Vendelína Javorku, ktorý odišiel vo veci zriadenia nového kolégia Russicum do Ríma. P. Mikuš bol už dva roky v Ružomberku, kde sa zoznámil so srdečnými ľuďmi a zdravým prostredím. Často rozmýšľal o presťahovaní noviciátu z Trnavy do Ružomberka. Trnavský kraj sa síce javil z hmotnej stránky bohatší a vyspelejší, ale novicom bol tamojší dom s malou záhradkou pre ich obrazotvornosť skúpy. Ľudia zo širokého okolia síce poznali jezuitov, či už ako ľudových misionárov, vydavateľov periodík, spovedníkov alebo horliteľov úcty k Božskému Srdcu a podporovali noviciát, ale novica s rôznymi náladami a životom plným premeny, trnavské prašné či blatisté cesty, často vháňali do melanchólie a neútechy z ktorej nebolo prirodzeného prostriedku dostať ho von. Na väčšie vychádzky skoro nebolo kam ísť. P. provinciálovi L. Škarekovi, ktorý bol gymnaziálnym profesorom, ležal na srdci dorast Spoločnosti, preto podporil Slovákov v hľadaní vhodnejšieho prostredia pre formáciu a promóciu povolaní na strednom Slovensku. Páter Generál Vladimír Ledochówski dal svoj súhlas k presťahovaniu noviciátu z Trnavy do Ružomberka, ale za podmienky, že Stanislavov sa presťahuje inde. Ale kam? Na pretras prišli Košice.

Slovenská cesta

Dvadsiaté roky minulého storočia charakterizoval presun ťažiska jezuitského života zo západoslovenských komunít do Ružomberka. Zriadila sa tam komunita, potom Stanislavov, neskôr noviciát s probáciou a dobudovalo sa poschodie pre exercičný dom. Ďalší vývoj ukázal, že rehoľa tým nadobudla slovenskejšiu tvár, než akú mohla získať v medzivojnovej Trnave alebo Bratislave. Osobnosťami tých rokov sú P. Vendelín Javorka a P. Jozef Jurek. Na komplexnejší životopis P. Javorku sme si museli počkať až do februára 2008, kedy ho knižne ponúkol P. Rajmund Ondruš. Podľa jeho charakteristiky Javorka bol viac známy v zahraničí kde vstúpil do unifikačného procesu Cirkvi v Ríme, v Číne, v Rumunsku a v ZSSR. Na Slovensko sa vrátil až v závere svojho života (1955) kedy sa jezuitom v ČSSR už nedalo žiť v komunitách. P.Jozef Jurek zase stelesnil domáce snahy o formáciu mladých. Nebolo to ešte kolégium, aké boli v Čechách už dávnejšie. Stanislavov nadobudol charakter malého seminára, ktorý ako prvá výchovná inštitúcia mládeže v provincii mala vtedy veľký význam.

Jezuiti na Slovensku: 1918 - 1920, 1930 - 1940, 1940 - 1950, 1950 - 1960, 1960 - 1970,

Bibliografia: Pamätník jezuitov v Ružomberku 1922-47, Ružomberok, Lev 1947 Osobné zápisky P. Rudolfa Mikuša, rukopis 1965; G. Povala SJ: Zápisky P. Jána Srnu, Samizdat; Juraj Bak SJ: Životopis O. Rudolfa Mikuša, Samizdat 1980; Katalógy viceprovincie Československej 1920-1929, Praha, Typis propriis 1920-1929), P. Rajmund Ondruš: Z Černovej do Žiliny cez Rím, Šanghaj, a gulag, Trnava 2008