III. Jezuiti na Slovensku 1930 - 1940

Vzrastajúci počet jezuitov v Česko-Slovensku umožnil vyhlásiť túto viceprovinciu za plnoprávnu provinciu. Stalo sa tak 16. augusta 1929. Do funkcie provinciála bol potvrdený P. Leopold Škarek. Provinciál L. Škarek umožňoval slovenskej časti provincie naďalej taký rozvoj, aby sa aj ona mohla čo najskôr osamostatniť. Prvým krokom bolo už zriadenie dvoch noviciátov v roku 1924. V roku 1930 bol založený štvrtý dom v Košiciach. Slovenskí jezuiti rozširovali svoje pôsobenie aj v zahraničí. Kazatelia ľudových misií odchádzali do Rumunska, Moldavska, Maďarska a Juhoslávie, kam ich do svojich diecéz s veľkým počtom Slovákov alebo do slovenských farností pozýval tamojší klérus. Slovenská časť provincie mala v roku 1930 už skoro 80 členov. Slabou stránkou tohto počtu bolo, že pátrov bola sotva štvrtina. Nádej sa vkladala do 30 školastikov, ktorí sa pripravovali na kňazstvo. Chod rehoľných komunít dobre zabezpečovalo 35 rehoľných bratov.

Pátra Generála Vladimíra Ledochowského viedli tieto fakty k ustanoveniu Slovenskej viceprovincie, predbežne ešte závislej od Českej provincie. Provinciál L. Škarek prišiel do Ružomberka 2. februára 1931 a slávnostne vyhlásil dekrét generálneho predstaveného o viceprovincii a tiež jej nového predstaveného. Stal sa ním P. Rudolf Mikuš. Po poďakovaní jezuitov mal potom prejav aj prelát Andrej Hlinka. Nedalo mu nezdôrazniť vo svojej reči, že touto udalosťou jezuitov sa začala uskutočňovať slovenská autonómia. Takmer všetci biskupi a mnohí kňazi prejavili radosť nad utvorením viceprovincie a blahoželali slovenským jezuitom.

Prostriedky obnovy

Ľudové misie ostávali na počiatku 30. rokov 20. storočia pre slovenských jezuitov aj naďalej ústrednou formou obnovy viery. Dávaním ľudových misií, často v neľahkých podmienkach, sa sami formovali na húževnatých ľudí. Iný prostriedok obnovy na vidieku od čias rekatolizácie jezuiti nepoznali. Misie trvali zvyčajne osem dní, keď sa spovedalo od rána do večera a kázalo sa jednotlivým skupinám (stavom) veriacich. Kázané slovo sa striedalo s prednáškami a odbavovali sa slávnosti k Božskému Srdcu. V apríli 1934 umiera najväčší ľudový misionár Andrej Čambál. Za svoj život viedol vyše 300 misií. Na námietku, že sa v práci preťažuje, po trnavsky odvetil: „Ja vím, že mi to priskorí smrt a sprevodzí zo sveta…, ale nech!“ Medzi ľuďmi bol uznávaný ako symbol slovenského jezuitu. V duchu tohto apoštolátu pokračovali aj pátri Eiselle, Takáč, Hidvéghy, Mikuš, Laczika.

Príchodom P. Mikuša za viceprovinciála sa pozornosť rehole začala sústreďovať na mladú generáciu a evanjelizáciu v mestách. Osvedčenými prostriedkami boli najmä mariánske kongregácie a Stanislavov. V Bratislave v tom čase už pôsobilo niekoľko kongregačných spoločenstiev. Slovenskú mládež viedol P. Takáč. Kongregácie maďarskej mládeže, pánov, žien a služobných dievčat viedli pátri M. Bär, K. Hidvéghy, J. Krajník a F. Laczika. Kongregácie nemeckej mládeže a kongregáciu mužov viedli rakúsky páter A. Barbaria a nemecký páter J. Asmann. Svojho času bratislavským kongregacionistom bol aj Dr. Vojtech Tuka. Jezuiti ho pozývali na stretnutia, aj keď sa stal univerzitným profesorom. Jeho neskoršia orientácia na národnosocialistickú politiku mu predurčila nové záujmy, ktorým jezuiti ťažšie rozumeli.

V Trnave sa zriadilo Ústredie kongregácií na Slovensku. Úlohou tohto centra bolo koordinovanie prác jezuitov v prospech mladých. Pátrovi Eisellemu, ktorý bol tajomníkom centra, pomáhali aj pátri J. Guga a J. Králiček, ktorí animovali ďalšie kongregačné skupiny. V septembri 1930, keď ústredie zorganizovalo spoločnú púť a zjazd mariánskych kongregácií do Mariánky pri Bratislave, na púti sa zúčastnilo vyše 9 000 kongregacionistov. Práca na tomto poli sa vzmáhala aj zásluhou časopisu Mariánska kongregácia, ktorý založil v roku 1923 P. Štefan Kramár a po ňom ho z Ružomberka redigoval P. Koloman Grieger.

Od kongregácií k odhodlaniu zriadiť gymnázium

P. Rudolf Mikuš sa v roku 1934 presťahoval z Ružomberka do Bratislavy, čím apoštolát mladých nabral nový dynamizmus. Kongregácie boli asi jeho prioritou, ktorá osvetľuje obdobie jeho služby. Vybral si neľahkú skupinu vysokoškolákov na internáte Lafranconi s ľavicovou povesťou, kam chodil a nakoniec aj inicioval kongregáciu. Popri nej viedol aj kongregácie akademikov (absolventov vysokých škôl) a mužov, kde sa zamýšľali aj nad tým, ako privádzať k Bohu mladších. Bolo to obdobie, keď štatistiky vykazovali už alarmujúce čísla nepokrstených, nezosobášených, vystúpených z Cirkvi. Protináboženské spolky boli v trende a situácia sa aj po sociálnej stránke zhoršovala. Kaplnku kongregácií si P. Mikuš podržal v dome na Kostolnej ulici v Bratislave, na druhom poschodí, blízko svojej izby. So sestrami z reholí Notre Dame a uršulínok nadviazal spoluprácu pre kongregačný apoštolát mladých dievčat a bratislavských dám. Prijímanie nových členov sa spájalo s veľkými slávnosťami. V roku 1936 na slávnostnej omši nové členky prijímal biskup J. Vojaššák a členov mužských kongregácií prijímal trnavský biskup P. Jantausch. Bratislavská reduta sa stala miestom, kde kongregácie usporadúvali slávnostné akadémie na sviatok Nepoškvrnenej Panny Márie. Bolo to impozantné. Výsledkom toho bolo, že do jezuitského kostola v Bratislave, ktorý navštevovalo málo Slovákov, kongregácie opäť priviedli slovenských veriacich. V máji 1937 sa konal veľký zjazd mariánskych kongregácií v Trnave; prišli naň mnohé kongregácie z Čadce, Levíc, Trenčína, Hronského Beňadika a z ďalších miest, kde pôsobili učitelia, učiteľky, akademici, ktorí skúsili plody života v kongregáciách počas štúdií, a teraz ich pod vedením miestnych duchovných zakladali v mestečkách svojich pôsobísk. Pre vedúcich kongregácií začal P. František Chmeľ vydávať od roku 1940 časopis Prézes.

Pátri posmelení požehnaným apoštolátom medzi mládežou sa odhodlali otvoriť v jeseni 1938 v Bratislave klasické gymnázium a internát pre študentov. Bolo to čosi nové a pre tento cieľ rehoľa vysielala kvôli formácii na učiteľské miesta mladých jezuitov na univerzitné štúdiá doma i v zahraničí: S. Jurovského, J. Groma, V. Zavarského, Š. Bugana a neskôr L. Urbana, A. Kopilca, P. Bajana, M. Kumorovitza, F. Litvu a ďalších.

Stanislavov sa sťahuje do Košíc

V roku 1930, keď sa noviciát presťahoval z Trnavy do Ružomberka, musel sa Stanislavov presťahovať inde. V Košiciach bola priaznivá atmosféra pre jezuitov najmä vďaka bohatej histórii a tiež ľudovým misiám, ktoré len nedávno viedol v dóme a v seminárskom kostole P. Pavol Takáč. Rehoľa poverila práve jeho vyjednávaním a sťahovaním Stanislavova do Košíc.

Košický ordinariát najprv ponúkol jezuitom Kostol Ducha Svätého s priľahlým internátom (dnes domov dôchodcov). Jezuitom sa tam zdalo tesno a chýbala im tiež záhrada. Taká sa núkala napr. na Komenského ulici, kde bol internát a biskupská záhrada s menzou. Internátna budova patrila uršulínkam, ale prenajímalo ju mesto pre ubytovanie slovenských i maďarských študentov, ktorí študovali na rôznych školách. Jezuiti si trúfali vychovávať aj početnejšiu skupinu študentov popri starostlivosti o svoj Stanislavov. Biskupskému úradu sa tiež videlo vhodným zveriť výchovu 74 slovenských i maďarských študentov jezuitom a odporučilo ich mestu prijať za vychovávateľov. Jezuiti sa v zmluve zaviazali k výchovnej práci na desať rokov, za čo chceli udržať internátne miesto pre Stanislavov, kde mali aktuálne dvanásť alumnov. Biskupský úrad poskytol reholi záhradu a sestrám uršulínkam sa jezuiti zaviazali platiť 40 000,- Kč nájomného za ročný pobyt Stankovcov v ich budove.

V internáte sa zaviedla povinná mesačná spoveď pre všetkých. Nedeľné omše s jednou kázňou po slovensky a druhou po maďarsky. Každodenné duchovné čítania boli pre každú národnosť zvlášť, ako aj pravidelné duchovné obnovy. Po čase sa založila mariánska kongregácia, ktorú uviedol biskup J. Čársky. Superior P. Takáč so spolubratmi často viedol v okolí Košíc ľudové misie. Pátri dávali v meste a na okolí duchovné obnovy a exercície. P. Kramár vošiel do povedomia mnohých alumnov košického seminára tým, že ich začal vyučovať filozofiu. V meste sa založilo Združenie mužov Božského Srdca a mariánske kongregácie dám i študujúcej mládeže. Páter Jozef Weber-Lackovič redigoval Stanislavovské zvesti a zároveň bol ministrom domu. Ján Juhász, ako školastik na magisterke, bol vo funkcii prefekta Stankovcov. V tlači pochvalne písal o jezuitoch Dr. Vojtech Wick, ktorý vyzdvihoval najmä citlivý dotyk jezuitov s Košicami.

Mraky nad Košicami

Sotva ubehlo päť rokov, sestra predstavená od uršulínok si zavolala P. Takáča a upovedomila ho, že prenajatý internát nutne potrebujú pre potreby svojej rehole. V akademickom roku 1937/38 totiž mienili otvoriť v budove gymnázium (ktoré už aj schválilo Ministerstvo školstva) a tiež dievčenský internát. Dovtedy chceli mať priestory vyprázdnené. Jezuiti tušili v tejto veci niečo už skôr. P. Takáč sa pustil do nových vyjednávaní. Od biskupa získal ako dar vedľajšiu záhradu, kde mal v úmysle postaviť vlastný internát. Vypísal tender na plán internátu a po dojednaní ceny sa na jar 1937 začali stavebné práce. V jeseni bola stavba pod strechou. Fráter Ján Prodaj so štyrmi pomocníkmi v pivničnej dielni vyrobili pre novostavbu všetky okná, dvere, skrine, pulty, lavice pre kaplnku a ďalšie zariadenie z dreva, ktorého hodnota bola vyše 700 000 Kč (na tie časy obrovská suma). Všetko išlo podozrivo ľahko a Stanislavov mohol byť v jesenných týždňoch školského roku 1937/38 v novej jezuitskej budove. Rana udrela 2. novembra 1938. Slovensko po Viedenskej arbitráži muselo odovzdať Maďarsku svoje južné územia aj s Košicami. Slováci mali desať dní na to, aby sa vysťahovali do vnútrozemia. Československá armáda, ktorá pomáhala vysťahovalcom, vyšla v ústrety aj jezuitom. Ich batožinu so zariadením z internátu naložili na vagóny a transportom odviezli na Slovensko.

Provinciál R. Mikuš zatiaľ vstúpil do rokovania s biskupom J. Vojtaššákom, aby našiel miesto pre evakuovaných pátrov v Spišskej diecéze. Biskup vyšiel reholi v ústrety a od 1. januára 1939 vznikla komunita v Spišskej Novej Vsi. V správe tamojšieho nemeckého kostola ostali pátri Kramár, Takáč a Guga a frátri Achimovič a Farkaš. Od 29. augusta 1939 v Levoči pokračoval v činnosti alumnát spolu s malým seminárom biskupstva pod vedením pátrov Korbačku a Jandu. Budovu košického internátu zaujala maďarská jezuitská provincia, ktorá doň nasťahovala svoj filozofát.

Keď sa rodí niečo nové…

Okolnosti, za akých bolo potrebné žiť svoje povolanie a svedčiť o evanjeliu, neboli ľahké. Keď sa v Ružomberku zahniezdila TBC, zomierali novici Hatala, Bucko, školastik Nemeček a na infekciu v Bratislave 45-ročný F. Laczika. Nadčasové zámery rehole ostávali nádejou a prioritou. Stavebné investície (noviciát v Ružomberku, chata Trlensko, internát v Košiciach), pre ktoré pátri vedeli šetriť hmotnými prostriedkami a popri tom sa púšťať do nových oblastí apoštolátu, sprevádzal aj rast povolaní (15-20 novicov). Udržiavanie asi 35 školastikov i mladých pátrov na zahraničných štúdiách dodávalo chuti a optimizmu z dobrých vyhliadok do budúcna. Prebúdzal sa záujem o misie v Afrike, kam rehoľa už vyslala troch frátrov. Napriek blízkej hrozbe vojny, pozitívny domáci rozvoj posudzovali zo zahraničia ako vhodnú chvíľu pre zriadenie už nezávislej slovenskej viceprovincie.