Svetový eucharistický kongres v roku 1938 sa konal v Budapešti. Pre Cirkev to bola udalosť, ktorým chcela zhromaždením svetového formátu posilniť úctu k Eucharistii a  posilniť aj myšlienky spolužitia a pokoja medzi ľuďmi. Pius XI. v rozhlasovom posolstve z Ríma pre toto zhromaždenie predkladal veriacim príklady svätých: Štefana, Imricha, Ladislava a Alžbety ako vzory múdrych vodcov a sociálnej služby pre aktuálny svet. Pre slovenských veriacich bol na kongrese kľúčovou postavou P. Ľudovít Eiselle. Tlmočil slávnostné prejavy do slovenčiny a pomáhal mu P. Ján Králiček. Organizátori dali P. Eisellemu k dispozícii aj auto. Zásluhou jeho príkladného apoštolátu sa rehoľa stala známou mnohým skupinám veriacich, ktorí prišli na kongres zo Slovenska. Služba na kongrese bola predzvesťou zvýšených nárokov, aké sa budú na rehoľu v nasledujúcich rokoch klásť.

P. Vladimír Ledóchowski v tom čase povýšil slovenskú viceprovinciu na nezávislú. Bolo to 23. augusta 1938 a viceprovincia mala vtedy 4 domy a 180 členov. Doterajší predstavený P. Rudolf Mikuš ostal vo vedení nezávislej viceprovincie ešte štyri roky. Ohľadom rozvoja rehole na Slovensku mal aj svoju víziu.

V roku 1965 o nej napíše, že chcel zriadiť jezuitskú komunitu v Banskej Bystrici; nadobudnúť budovu piaristického kláštora pre ďalšiu komunitu v Trenčíne; a podobne v Nitre, pri piaristickom kostole, založiť tretiu komunitu. Predpokladal, že do Trenčína by sa mohol vrátiť noviciát, kde bol v časoch pred rokom 1773. V Nitre uvažoval zase o zriadení jezuitského gymnázia. Povolaní sa na Slovensku ukazovalo požehnane a ďalšie roky koncepciu, ktorá sa zaoberala expanziou do šírky, tvrdo podrobili skúškam. Vzostup spoločenského diania po roku 1938 a nasledujúce socialno-kultúrne udalosti sa stali pre rehoľu novými výzvami.

Jezuiti a politika

Doba osvietenstva priniesla utváranie spoločnosti na báze rovnosti ľudí pred zákonom a na deľbe moci. Rovnoprávnosť v spoločnosti podnecovala nacionálne cítenie, ktoré formovalo národné identity a národné politiky. Napokon sa z tejto bázy vyčleňovali národné štátnosti čo sa pred druhou svetovou vojnou dotklo aj Slovenska.

V Ružomberku jezuiti pozývali na mnohé slávnosti aj Andreja Hlinku ako miestneho farára. V ňom však pozývali aj silného a vplyvného slovenského politika. Časom tento fakt viedol k ťažkostiam. Z niektorých cirkevných kruhov dávali jezuitom pocítiť, že pokladajú za nesprávne, keď radia A. Hlinkovi robiť aktuálny typ národnej politiky. Obvinenia boli vážne. Páter Mikuš vynaložil dosť energie, aby ukázal, že jezuiti nie sú medzi Hlinkovými poradcami. Historicky namietal, že Hlinka svoju politiku robil už dávno pred príchodom jezuitov do Ružomberka. Namietal aj aktuálnym Hlinkovým charakterom, ktorý každý pokus o vplyv na svoju osobu v zárodku odbil slovami: „Pane, ja viem, čo je moja povinnosť ako katolíka, tak Slováka. Dajte mi pokoj! Vy si majte svoju cestu a ja mám tiež svoju.” A konečne boli známe aj protijezuitské nálady A. Hlinku.

Jezuiti vo svete pomáhajú aj v politickej oblasti. Robia tak predovšetkým prostredníctvom publikovaných analýz a spoločenských vízií. V českej spoločnosti konal takto dobrú službu P. A. Kajpr. Na Slovensku sa účet, ktorý jezuitom vystavila história za netransparentnosť voči svetu politiky, ukázal dlhší. V Bratislave, na Kostolnej ulici, začali v komunite poskytovať nocľah Dr. Jozefovi Tisovi. Jeho politickí odporcovia podobne začali jezuitov upodozrievať, že vplývajú na jeho politiku. V pondelok 15. marca 1939 pod okná rehoľného domu do úzkej Kostolnej uličky vtiahlo o 21.30 h nákladne auto. Tri minúty pred 22. hodinou silný výbuch nálože z auta otriasol celým domom. Jedna z črepín smrteľne zasiahla človeka na ulici. V dome len šťastnou náhodou nikoho nezabilo. Výbuch porozbíjal okná, zničil v izbách nábytok a lietajúce kusy železa vyrazili aj izbové dvere do chodieb. Pátri Hidvéghy, Zavarský a fráter Mihál, aj keď iba ľahko zranení, museli vyhľadať ošetrenie v nemocnici. Privolaná polícia prehľadala dom a tiež radnicu na druhej strane uličky. Na poschodí radnice sa našiel v miestnosti kufor s ďalšou náložou. Jej explózia bola časovým spínačom nastavená na 23.30 h. Možný výbuch by bol zničil jezuitský dom aj o pár metrov vyššie. Dr. J. Tisa by bola i vtedy ochránila izba na opačnom konci domu, s oknom do dvora, kde nocoval. Na druhý deň sa fotografie jezuitského domu zjavili aj v zahraničnej tlači a špekuláciám nebolo konca kraja. Bol to pokus o atentát na J. Tisa? Alebo išlo o signál jezuitom, aby zachovali odstup od sveta politiky? Odpoveď by mohla byť podnetom aj k novým a prehĺbeným štúdiám.

Nový teologát

Jednou z odpovedí na nové okolnosti začiatkom štyridsiatych rokov bolo zriadenie teologátu na formáciu rastúceho počtu školastikov. Vojnové časy sťažili podmienky pre vycestovanie školastikov za štúdiami do zahraničia (ťažkosť dostať víza, ekonomické znevýhodnenie, viacerí cez vojnu prerušili štúdiá v zahraničí a vrátili sa na Slovensko, nedostatok potravín atď.). P. Mikuš vo viacerých listoch z roku 1941 naznačoval rímskej kúrii šírku problematiky a navrhoval východisko v zriadení teologického učilišťa na domácej pôde. Vyhliadky videl v Banskej Bystrici, kde by mohol byť teologát spoločne s českou provinciou a filozofiu by Slováci mohli mať spoločne v Čechách. Otvorená bola ešte otázka kvalifikovaných vyučujúcich. K pátrovmu názoru prijať neskôr za učiteľov vyučujúcich z iných provincií dopísali v Ríme do listu otáznik. Posilnenie tradičnej teológie sa však  v Ríme vnímalo kladne. Súhlas začať s teologickými štúdiami na Slovensku ad iterim (na zatiaľ) prišiel 4. júna 1941. Rehoľa kúpila za 50 000 Ks v Banskej Bystrici vyhliadnutý dom bývalej Zvolenskej župy na Rázusovej (Lazobnej) ulici č. 9. 5. októbra 1941 sa začal školský rok. Za rektora bol menovaný P. Matej Marko, ktorý prednášal školastikom cirkevné právo a dejiny. Dogmatiku vyučoval P. Alojz Litva a morálku P. Jozef Weber-Lackovič. P. Viliam Pavlovský prednášal Sväté písmo a P. Ján Gallas homiletiku a katechetiku. Poslucháčov bolo v škole dvanásť.

Vo februári 1942 do vedenia viceprovincie prichádza P. Jozef Jurovský. V septembri zriadil popri Teologickom aj Filozofický inštitút. Svoj prvý ročník 1942/43 otvoril Inštitút v Piešťanoch a ďalšie dva ročníky boli presťahované do Trnavy. Po skončení vojny školastici odišli na štúdiá filozofie do Brna. Časť budovy v Banskej Bystrici bola jezuitom odňatá štátnou školskou reformou z roku 1945. Ročník 1945/46 absolvovali teológovia v Ružomberku. Ku študujúcim jezuitom sa pridali za posledné tri roky aj školastici od verbistov. Spoločenské pomery sa zlepšovali. Na jeseň 1946 mohli už jezuiti vycestovať na štúdiá do zahraničia a nový školský rok doma neotvorili. V Banskej Bystrici, v zadnej časti domu, ešte ostala malá komunita, ktorá ďalej spravovala kostol Svätého kríža pri starom cintoríne až do roku 1950.

Gymnázium v Bratislave

Už dlhší čas žilo medzi slovenskými jezuitmi vedomie založiť gymnázium. Za cieľ si kládlo prípravu mládeže na nové úlohy v spoločnosti. Pátri Stanislav Jurovský a Ján Grom získali v predstihu pre tento cieľ aj vysokoškolské diplomy. V ústrety slovenským jezuitom vyšiel aj pražský provinciál, ktorý poslal P. Josefa Vraštila z gymnázia v Bubenči pomáhať Slovákom so začiatkami podobného diela v Bratislave. Akademický rok sa začal 5. septembra 1938 svätou omšou v kaplnke Corpus Christi na Dlhej (neskôr Panskej) ulici. Prvý ročník so šesťčlenným profesorským zborom a 47 žiakmi začínal skromne v priestoroch školy u Školských sestier Notre Dame. Súčasne sa pre žiakov otvoril aj internát na Mudroňovej ulici. Na tamojšej jezuitskej vile, s kapacitou až 60 miest, ich pod správou P. Štefana Bugana bývalo 18. K dobrému obrazu vtedajšej školy patrilo to, že všetci pravidelne chodievali na prijímanie, do rôznych umeleckých spolkov, na operu, do divadla a skoro všetci patrili do organizácie Hlinkovej mládeže. Spoločenskou udalosťou bola voľba prvého slovenského prezidenta. Na slávnosť išli v zástupe so študentmi ostatných bratislavských škôl aj gymnazisti od jezuitov.

S pribúdajúcimi ročníkmi a stúpajúcim počtom študentov bolo potrebné vždy hľadať novú lokalitu pre školu a vkladať sa do organizácie diela akoby nanovo. Pre prichádzajúci vojnový front študenti odišli z mesta a zaujali kaštieľ v Ivanke. Spravoval ho P. Ladislav Škoda. V lete 1944 sa do kaštieľa nasťahoval železničný rezort Ministerstva dopravy a neskôr budovu obsadila nemecká armáda a internát nerozpustila. Boli to prvé kroky, ktoré v sérii ďalších viedli k postupnej likvidácii školy. Žiaci boli opäť presťahovaní do rezidencie na Kostolnej ulici v Bratislave. Po prechode frontu sa v máji 1945 obnovilo vyučovanie, ale zakrátko na to boli všetky školy poštátnené. Školský rok 1945/46 sa otvoril vyučovaním v novej budove na Kalinčiakovej ulici v Bratislave. Škola dostala názov ako III. štátne gymnázium. Miesto riaditeľa bolo obsadené premonštrátskym pátrom E. Filom. Páter mal dobré pedagogické vlastnosti a jezuiti boli s ním spokojní. Po troch rokoch ho vo vedení nahradil už komunistický káder, Jozef Hagara. Páter V. Zavarský a Ing. Florians v nádeji, že sa na Kalinčiakovej ulici sa postaví nová budova gymnázia, stihli navrhnúť jej plán aj s kostolom ešte v roku 1942. Po februári 1948, bolo potrebné dobudovať ešte priestory pre internát a kostol. Nové politické pomery dali bodku za jeho stavebným dokončením. Pátri J. Daniš, M. Kumorovitz, Š. Bugan a V. Závarský boli poslední rehoľní učitelia, ktorí - donútení štátnou správou - v júni 1948 opustili školu. Posledné roky priviedli do Spoločnosti Ježišovej z gymnázia vzácne povolanie Karola Ďurčeka.

Exercičný apoštolát na vzostupe

Pri dobudovaní nadstavby pre potreby exercičného apoštolátu v podkroví ružomberského domu si málokto v roku 1933 myslel, že táto jezuitská ponuka sa v priebehu niekoľkých rokov stretne s veľkým ohlasom medzi veriacimi. Pred vojnou boli viac žiadané ľudové misie a pospolitý ľud ich pre ľahšiu a prístupnú formu veľmi obľuboval. Nové pomery, v ktorých pomaly dochádzalo k odklonu od agrárnej spoločnosti, si žiadali urobiť viac zásahov do organizácie dávania misií. Jezuiti ich na to prispôsobili, ale rast záujmu o duchovné cvičenia pokračoval a P. Mikuša viedol k novým plánom. Podľa nich mienil ponechať v Ružomberku celý dom pre exercičný apoštolát a noviciát uvažoval presťahovať do Trenčína. Jeho vízia sa neuskutočnila, no svedčí o tom ako rehoľa našla zmysel pre službu v najvlastnejšom dare sv. Ignáca tomuto svetu. V Ružomberku vyhľadávali exercície skupiny kléru, rehoľníčok, politikov, podnikateľov, regrútov a kňazi posielali sem aj svojich horlivých farníkov, kostolníkov a členov rôznych spolkov. Za obdobie pôsobenia exercičného domu (1933 - 1947) tu pátri poskytli 212 kurzov vyše 5 226 účastníkom.

Prechod rehole do služby v spoločenských podmienkach po roku 1939 sprevádzali aj vnútorné napätia a kríza. Neuveriteľne rýchlo rástol počet mladých ľudí vo formácii, kde bolo nevyhnutné hľadať ich sprevádzanie. Podoby tejto asistencie vychádzali prevažne z podmienok domácej formačnej školy. Tá bola mladá a okolnosti formácie v uzavretom priestore viceprovincie ju sťažovali. Navyše pribudla nutnosť revízie spoločenskej kultúry v povojnových rokoch. Vzostup sociálneho cítenia, ktoré rýchlo menilo situáciu ľudí v Čechách i na Slovensku, spolu s ďalšími okolnosťami, prispievali k tomu, že v rokoch 1943 - 1949 odišlo z rehole 68 členov.

Sťažené okolnosti vyvolali aj tlak objavovať vlastnú identitu. V decembri 1946 došlo ku zmene vo vedení viceprovincie a školastici boli vyslaní na formáciu do zahraničia. V čase, keď sa množili komunistické zásahy do chodu reholí, Pán žatvy poslal v roku 1949 do noviciátu ešte 20 kandidátov.

Bibliografia: Rudolf Mikuš SJ Životopis a dejiny slovenských jezuitov, rukopis 1965; Kolektív autorov: Pamätník jezuitov v Ružomberku 1922-1947, Ružomberok, LEV 1947; Rajmund Ondruš SJ: Svedok a služobník generácií Ľ. Eiselle SJ; Dobrá kniha Trnava 2000; Katalógy Československej provincie 1929-1939; Juraj Bak SJ: Životopis P. Rudolfa Mikuša SJ, Samizdat 1980; Emil Krapka SJ, Vojtech Mikula SJ: Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku 1581-1988, DK Cambridge1990