Slovenskí misionári pôsobili v povodí Zambezi (v dnešnej Zambii a Zimbabwe)

Po likvidácii rehoľných domov v Česko-Slovensku a skončených štúdiách v zahraničí sa 37 mladých slovenských jezuitov nemalo kam vrátiť. V Taliansku a v rímskych domoch ich zostalo pätnásť. Dvaja školastici s tromi frátrami pracovali v misiách: S. Mikuláš Čermák v Japonsku a S. Štefan Korfant s rehoľnými bratmi Jozefom Gajdošom, Andrejom Perdíkom a Štefanom Búranom v Severnej Rodézii. Starostlivosť o slovenských jezuitov v zahraničí prevzal asistent Pátra Generála pre Slovanskú asistenciu P. Anton Prešeren. Páter asistent navštívil pred rokom 1950 Slovensko viac ráz. Zámery vedenia Slovenskej viceprovincie ohľadom mladých jezuitov poznal dobre a rešpektoval ich. Tí, ktorí mali destináciu do misií, po skončení štúdií aj odchádzali na nové miesta. Do Severnej Rodézie (Zambie) odišli P. Štefan Hirjak, P. Pavol Bajan, P. Eduard Hancko, P. Štefan Smržík, P. Jozef Švec. Do Venezuely odišiel P. Štefan Bajan. Jezuiti, ktorí mali predpoklady pre univerzitnú prácu, dostali misiu v jezuitských formačných centrách. P. Jozef Javorka prednášal fundamentálku v San Miguel v Argentíne a cirkevné právo tam vyučoval P. Benedikt Hancko. V Ríme ostali v medzinárodných formačných domoch učiť pátri Viliam Pavlovský, Michal Lacko a Félix Litva. V Neapoli prednášal biblikum P. Štefan Porúbčan a v Innsbrucku psychológiu P. Vladimír Šatura. P. Vendelína Javorku uvádzajú jezuitské katalógy od roku 1948 ako nezvestného. Objavil sa až v roku 1955, keď ho na žiadosť príbuzných sovietske úrady prepustili a vrátil sa do Česko-Slovenska.

Evanjelizačná práca medzi Slovákmi v zahraničí

Pre ostatných jezuitov sa v cudzine otvorila nová misia. Išlo o Slovákov žijúcich v zahraničí, medzi ktorými doteraz jezuiti nepracovali. P. Anton Prešeren ako prvého posiela P. Štefana Senčíka v roku 1951 do pastorácie medzi Slovákov v Austrálii. Prisľúbil mu aj ďalšiu pomoc v osobe P. Jána Žabku. Ten končí rehoľnú formáciu v USA a na cestu do Austrálie si už zadovážil lístok. Páter asistent v Ríme dostáva nové a nové žiadosti kanadských Slovákov. Okrem iných mu píše univerzitný profesor Dr. Gustáv Bakoš, vyučujúci na univerzite v Ottawe, a rev. Jozef Vavrovič, profesor dejín v kňazskom seminári v Ottawe. Obaja sa domáhajú pastoračnej pomoci pre 40 000 Slovákov, roztrúsených po veľkom teritóriu Kanady. Táto žiadosť zmenila pátrovi Žabkovi destináciu. Zo susedných USA cestuje v júni 1952 do Kanady. Nešiel tam úplne naslepo. V Guelphe si dokončieval rehoľnú formáciu P. Jozef Kováč. Pridáva sa k nemu a z guelphského domu obaja začínajú dielo, ktoré prinesie bohaté ovocie pre Slovákov doma i v zahraničí.

Páter asistent dostával z Kanady a USA ďalšie listy. Na ich základe sa rozhodol o to viac uprednostňovať kanadskú misiu pred misiou v Austrálii. Už v novembri 1952 prichádza do Guelphu z Belgicka P. Ján Sprušanský a o rok neskôr z Louvainu cestuje do Kanady P. Vincent Dančo. Dobré začiatky podmienila dôležitá spolupráca s farármi pôsobiacimi medzi slovenskými prisťahovalcami v Kanade. Do povedomia jezuitov sa nezabudnuteľne zapísali vdp. Michal Shuba, ktorý spravoval slovenskú farnosť v Toronte, a vdp. Imrich Fúzy, ktorý spravoval farnosť v Hamiltone. Práca jezuitských misionárov sa stala ešte výkonnejšou, keď im Slováci z Guelphu, Kitschineru, Galtu a St. Catharines darovali v roku 1953 auto.

P. Viliam Lacko

Slovenskí exulanti zo západnejších častí Kanady sa časom tiež dožadovali výraznejšej pastoračnej pomoci.  P. Ján Žabka na novom aute precestoval za nimi celú Kanadu. Vypomáhal slovenským farárom Jánovi Rekemovi z Winnipegu a Jozefovi Regulymu z Fort William. Pohyblivosť nových misionárov dodala jezuitom nové podnety k účinnejšej evanjelizačnej práci. Pri pastorácii začali používať aj písané slovo. Vydávajú prvú modlitbovú knihu s názvom Kytica. Mala 128 strán a bola tlačená cyklostylom. Ďalšie písané diela už boli na ceste, lenže všetko zničil požiar jezuitského domu v Guelphe. Slovenskí misionári prišli úplne o všetko, čo nemali v tej chvíli práve pri sebe.

P. asistent v auguste 1954 opäť posilňuje komunitu o P. Viliama Lacka z Nemecka a vzápätí sem z Belgicka prichádza P. Ján Moravský. Jezuiti začínajú pomýšľať na svoj vlastný misijný dom, ktorý by bol zároveň centrom slovenského života v Kanade. Medzi krajanmi sa začala finančná zbierkana jeho kúpu. Jej výnos k 10. 11. 1955 bol už 44  033 kanadských dolárov a vo vyhliadke bol aj vhodný pozemok. Keď do komunity pribudli v nasledujúcom roku pátri Š. Bajan, F. Osuský a brat L. Pastier, kúpila komunita na okraji mesta Galt rozmernejší štýlový dom s veľkým pozemkom. P. Generál Ján Janssens dal svoj súhlas so zriadením komunity a 1. septembra 1957 hamiltonský biskup Joseph F. Ryan vykonal posviacku domu. Predstaveným komunity sa stal P. Fridrich Osuský. Deväť mladých a horlivých rehoľníkov sa za pár rokov malo stáť priekopníkmi diela, ktoré svojím významom prerástlo hranice Kanady.

Senzibilizácia k problémom neveriacich

Osobitne aktívnym slovenským jezuitom, ktorý emigroval za hranice v roku 1951 bol P. Pavol Hnilica SJ. Z domova si odniesol hlboký zážitok problému neveriacich, ktorí svoje sily dávali do služby ateistického režimu. Chcel im pomôcť a ukázať na inú životnú orientáciu. V máji 1954 odovzdal Štátnemu sekretariátu Svätej stolice asi 200 stránkovú reláciu hodnotiacu život a situáciu v komunistickom Československu. Jeho kritická analýza vzbudila všeobecný záujem. P. Generál Jean-Baptiste Janssens požiadal istého belgického pátra, aby z nej pripravil asi 100 stránkový výťah, určený pre úzky kruh čitateľov. Kniha vyšla v auguste 1954 s názvom La lutte du Communisme athée contre l´Eglise dans un pays d´Europe Centrale pod autorským pseudonymom A. Michel. Boli to cenné informácie a zaujímavé čítanie, čo vyvolalo ich ďalšie tlmočenie do deviatich jazykov. Kniha vychádzala v upravenej edícii pod názvom Náboženské problémy v krajine pod komunistickou nadvládou v trinástich vydaniach.[1]

Svätá stolica mala záujem o sledovanie života za železnou oponou. Mons. A. Samoré z vatikánskeho Štátneho sekretariátu poveril P. Hnilicu aby sledoval život v komunistických krajinách a pravidelne ho vyhodnocoval. Výsledkom toho bol plán práce, ktorý otec Pavol Hnilica zostavil spoločne s Mons. A. Samorém. Utvorili skupinu osôb zaoberajúcich sa cirkevnou problematikou v komunistických krajinách (Comitato di studi per la Chiesa). Jej členmi boli zástupcovia pochádzajúci z krajín spoza železnej opony a zámerom skupiny bolo venovať sa odbornými štúdiami problémom viery a nevery v komunistickom svete. Predsedom Komitátu bol arcibiskup Jozef Gawlina, tajomníkom Pavol Hnilica. Ďalšími členmi Komitátu boli biskup Bučko a asistent P. Janssensa pre Východnú Európu, Anton Prešeren SJ. Okrem pravidelných informácii o situácii v komunistických krajinách, ktoré pracovná skupina odovzdávala Svätej stolici, patrilo do jeho pracovnej náplne aj organizovanie pomoci pre tieto krajiny. Nové ciele priniesli ďalšie rozšírenie Komitátu o spolupracovníkov P. Johannes Leppicha, P. Werenfried van Stratena, viacerých nemeckých biskupov a jezuitských provinciálov.[2]

Práce pribúdalo a ukazovalo sa, že študijný Komitát už nestačí. Po vymenovaní P. Hnilicu za peritusa, (odborného poradcu) očakávaného koncilu, poprosil otec Pavol, prostredníctvom kardinála A. Beu, pápeža Jána XXIII. o súkromnú audienciu 10. mája 1962. Pri tejto príležitosti navrhol pápežovi zriadiť „Sekretariát pre neveriacich”, keďže veľká časť populácie žila práve v krajinách, kde bol ateizmus podporovaný štátom. Svätý Otec reagoval pozitívne na tento návrh. Prvým krokom, rozvíjajúceho sa diela bolo založenie „Študijného výboru pre umlčanú Cirkev”. Na jar 1963 informoval kardinál A. Bea otca P. Hnilicu, že pápež vyslovil svoj súhlas k jeho návrhu o zriadení Sekretariátu pre neveriacich.[3]

V júni v roku 1963 bol za pápeža zvolený Giovanni Battista Montini. Ešte ako milánsky arcibiskup sa živo zaujímal o život veriacich v komunistických krajinách. Otca Pavla navštívil viac krát v rímskom Ruskom kolégiu. Po zvolení G. Monitiniho za pápeža napredovali práce pri zriaďovaní Sekretariátu pre neveriacich rýchlejšie. Sekretariát mal mať tri časti: verejnú - pre dialóg s neveriacimi;  tajnú - s pastorálnym charakterom zameraným na Cirkev za železnou oponou a preventívnu pre Cirkev na Západe. Otec Pavol mal začať pracovať vo verejnej sekcii a neskôr sa mal stiahnuť do pastoračnej. Druhá sekcia sa však pre rôzne príčiny nezrealizovala.[4]

Dňa 15. mája 1964 Acta Apostolicae Sedis (A.A.S. LVI 404) zverejnili biskupské svätenie otca Pavla Hnilicu, ktoré prijal v Československu tajne v roku 1951.[5] Otec Pavol, kvôli odlišnému štýlu a metodike práce, ostal ešte spolupracovníkom Sekretariátu, avšak funkciu tajomníka od leta 1964 prevzal profesor Vincenzo Miana zo saleziánskej univerzity v Ríme. Sekretariát, ako orgán pápežskej kúrie, začal svoju verejnú činnosť 9. apríla 1965.[6]

31. generálna kongregácia a problém ateizmu

O mesiac neskôr sa 6. mája 1965 do Ríma zišlo vyše 200 delegátov na začínajúcu sa 31. generálnu kongregáciu Spoločnosti Ježišovej. Jej prvou úlohou bolo zvolenie nového generálneho predstaveného po smrti P. Jeana Janssensa v októbri 1964. Slovenskú jezuitskú viceprovinciu zastupoval na generálnej kongregácii P. Félix Litva. Na druhý deň prijal delegátov Kongregácie pápež Pavol VI. V konzistóriu Apoštolského paláca Svätý Otec popri vyjadrení svojej lásky, úcty a nádeje pre bezpodmienkovú spoluprácu, zveril jezuitskej reholi ako „dôležitú úlohu”, ako nový apoštolský mandát „v týchto búrlivých časoch, zjednocovať svoje sily k pevnej rezistencii voči ateizmu“, voči „strašnému nebezpečenstvu, ktoré ohrozuje celé ľudstvo”. Prítomných jezuitov vyzval aby sa „týmto úsiliam odovzdávali s väčšou horlivosťou a disponovanosťou”.[7]

Pápežova výzva sa v ďalších dňoch stala jednou z ústredných tém na 31. generálnej kongregácii. Vyjadrenie Spoločnosti k novej úlohe našlo odozvu v treťom dekréte generálnej kongregácie s názvom Misia Spoločnosti voči ateizmu.[8] V júli 1965 sa 31. generálna kongregácia na čas prerušila. Rehoľa chcela vyčkať záver Druhého vatikánskeho koncilu aby mohla zapracovať ďalšie koncilové myšlienky do nových vízií jezuitského života.

Štvrtá sesia Druhého vatikánskeho koncilu začínala v polovici septembra 1965. Úmysel vystúpiť na koncilovom zhromaždení mali aj viacerí jezuiti. Do diskusie ku schéme o Cirkvi v súčasnom svete sa s témou o ateizme prihlásil 26. septembra 1965 slovenský jezuita Pavol Hnilica a na druhý deň P. Pedro Arrupe. P. Hnilica v príspevku zdôraznil, že vážnym problémom dnešného sveta je ateizmus, ktorý by mal byť predmetom zvláštnej koncilovej deklarácie. Ďalej uvažoval o tom ako nachádzať prostriedky pre záchranu veriacich i ku spáse neveriacich. Vymenoval 5 prostriedkov, pomocou ktorých má Cirkev hľadať zablúdené ovce:

1.      pomocou obnoveného poznania pravej Cirkvi,

2.      pomocou lásky, ktorá je kresťanovi novým prikázaním,

3.      pomocou jednoty, ktorá je sviatosťou prítomnosti Boha uprostred nás,

4.      pomocou kolegiality biskupov,

5.      pomocou Kristovho vykupiteľského kríža.

V prejave spomína viac ráz slovo ateizmus. Výraz komunizmus neuvádza, aj keď sa odvoláva na osobnú skúsenosť z totalitného Československa.[9] Príspevok prijalo koncilové zhromaždenie s dlhotrvajúcim potleskom a mnohí prišli otcovi Pavlovi blahoželať. Pozitívne ho hodnotila aj svetová tlač. Organizovane a s mesačným oneskorením vybuchla aj reakcia komunistických médií v Československu. Vážne dôsledky malo vystúpenie P. Hnilicu pre ostpolitiku, ktorú len od roku 1963, začal rozvíjať s Československým sekretariátom pre veci cirkevné Mons. Agostino Casaroli. Vedúci Sekretariátu, ktorý z československej strany viedol rokovania, Karel Hrůza, neočakávane priletel 15 októbra 1965 do Ríma a protestoval proti koncilovým prejavom Mons. P. Hnilicu a gréckokatolíckeho biskupa Mons. M. Rusnáka, pretože sa obaja dotkli náboženskej situácie v ČSSR. Aby dodal vážnosť svojím slovám, československá strana prerušila rokovania s Vatikánom na dva roky.[10]

Na Koncile prehovoril k téme o ateizme 27. septembra 1965 aj jezuitský generálny predstavený P. Pedro Arrupe. Pripomenul, že meniaca sa situácia žiada od Cirkvi preveriť vlastné pastoračné metódy. Najlepším protiútokom voči ateizmu je zakladanie kresťanskej spoločnosti a to takej, ktorá sa neuzatvára do geta, či izoluje sa od sveta. Komunitný kresťanský duch má naopak reformovať ekonomické a politické štruktúry.[11]

Slová povedané na Koncile i závery 31. generálnej kongregácie mali vplyv na výber evanjelizačných aktivít slovenských jezuitov v zahraničí v nasledujúcich rokoch. Všimnime si z nich najmä tlačový apoštolát, ktorý sa s odstupom času ukázal ako najúčinnejšia odpoveď na výzvu P. Arrupeho k „zakladaniu kresťanskej spoločnosti” v zateizovanej spoločnosti.

Tlačový apoštolát slovenských jezuitov

Pod vplyvom encykliky Pavla VI. presvedčeného, že: „najväčším problémom doby je ateizmus” (Ecclesiam suam 6.8.1964) založil otec Pavol Hnilica so svojimi spolupracovníkmi v roku 1967 iniciatívu Pro fratribus.

Mons. P. Hnilica a S. Labo darujú knihy Jánovi Pavlovi II.

Tomuto projektu pre hľadanie kresťanského riešenia problematiky ateizmu zasvätil ďalších 30 rokov svojho života.[12] Náročná otázka znamenala hľadať aj širšiu spoluprácu s veriacimi z ďalších európskych krajín. Hnutie Pro fratribus veľmi skoro prekročilo hranice Talianska, kde otec Pavol žil. Rozšírilo sa v ďalších krajinách západnej Európy a v Amerike. Pre spolupracovníkov a podporovateľov z netalianskych jazykových oblastí P. Hnilica začal vydávať v nemčine, francúzštine, flámštine, a angličtine štvťročník Hlasy mlčiacich. Časopis referoval o náboženskom i protináboženskom dianí v krajinách za železnou oponou. V roku 1988 časopis vychádzal v šiestich rečiach a jeho náklad bol milión výtlačkov. Spravidla každé číslo časopisu vyprovokovalo protest československého veľvyslanectva v Ríme a vatikánsky Štátny sekretariát bol nútený na každý protest odpovedať.[13]

Ešte väčšiu nevôľu vyvolali komunistické reakcie na knižnú produkciu s náboženskou tématikou, ktorej tlač a distribúciu napomáhalo mnoho laických spolupracovníkov z Poľska, Maďarska a z Česko-Slovenska. Otec Pavol financoval tlač náboženských publikácii, medzi   ktorými bolo do roku 2008 jediné vydanie Dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu v slovenčine z prekladu P. Stanislava Polčina SJ; ďalej samostatnú teologickú a filozofickú edíciu učebníc z prekladov P. Alojza Litvu SJ; knihy pre mládež od Michaela Quista; publikácie zo spirituality od Jána Beňu SDB pod pseudonymom Mon Celepin; knihy od Jeana Guittona a ďalšie. Pri tlači náboženskej literatúry ako editor vystupoval Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktorý je dnes slovenským kolégiom pre študujúcich kňazov a seminaristov.[14]

Spomedzi ďalších knižných titulov vydalo Pro fratribus knihu Cyrila Slováka a Jozefa Inoveckého (Anton Botek a Xaver Čík) Eroi o traditori. Toto dielo (Hrdinovia či zradcovia) vyšlo v štyroch vydaniach po taliansky (1969), ďalšie vydania vyšli vo francúzštine (1972) a v španielčine (1976). Publikácia opisuje prenasledovanie Cirkvi v Česko-Slovensku v rokoch 1948-1969. Ďalšia kniha: Golgota je celkom blízko, ktorá vyšla v nemčine v roku 1970 a v taliančine v roku 1973 pod názvom: Keď tŕnie zakvitne sa zaoberá osudom rehoľníkov a rehoľníc vyhnaných v roku 1950 z rehoľných domov a kláštorov v Česko-Slovensku. Asi najčítanejšou knihou sa stala kniha P. Šebastiána Labu SJ: Atentát na pápeža vo svetle Fatimy (1982), ktorú vydalo Pro fratribus v ôsmich nemeckých vydaniach, v troch poľských, v dvoch talianskych, ako aj v ďalších vydaniach vo flámštine, francúzštine, španielčine. Slovenský preklad s názvom Zabijem pastiera - atentát na pápeža sa stal besselerom. Po roku 1989 bolo potrebné robiť jej novú dotlač a celkový náklad dosiahol skoro 100 000 kusov.

Druhá cesta, ktorou slovenskí jezuiti v zahraničí sledovali napĺňanie kongregačných uznesení o misii dotýkajúcej sa zápasu s ateizmom, bolo zriadenie tlačiarne a knižného vydavateľstva v Kanade. V mestečku Cambridge neďaleko Toronta žila od roku 1952 väčšia komunita slovenských jezuitov, ktorá sa venovala pastorácii slovenských exulantov. Po zriadení slovenskej viceprovincie v zahraničí - 15 januára 1968 - tu žil aj viceprovinciál slovenských jezuitov. Prvý viceprovinciál, P. Félix Litva, po stavebných úpravách cambridgeského domu posilnil v roku 1970 evanjelizačné úsilie založením knižného vydavateľstva Dobrá kniha. Vydavateľstvo pomáhalo tlačovým apoštolátom slovenským exulantom v zahraničí a to periodikami a literatúrou sledujúcou ich náboženský a kultúrny rozvoj. Publikácie sa pre nich tlačili v slovenčine a v angličtine. Veriacim na Slovensku, kde bol akútny nedostatok náboženskej literatúry, pomáhalo vydavateľstvo zásielkami tejto literatúry z Kanady. Doprava a distribúcia sa podobne ako pri zásielkach z Ríma realizovala cez sieť súkromných adries v Maďarsku a v Poľsku. Do týchto krajín bolo možné doručiť z Kanady malé balíčky a odtiaľ ich ľahšie dopraviť autami na Slovensko. Tlačiareň v Cambridge za dvadsať rokov pôsobenia vytlačila stovky titulov krásnej, periodickej a náboženskej literatúry.

Obraz univerzálnej rehole

Politické uvoľnenie v rokoch 1968-1969 v Česko-Slovensku využili viacerí pátri zo zahraničia aby navštívili svoju domovinu (Š. Senčík, J. Žabka, V. Šatura, a ďalší). Iní zase využili tento čas aby zo Slovenska emigrovali do slobodného sveta (D. Kaľata, J. Lešo, R. Ondruš a ďalší). Páter Generál Peter Arrupe sa rozhodol navštíviť Českú a Slovenskú provinciu priamo v Česko-Slovensku aby nadobudol presnejší obraz o živote rehoľníkov za železnou oponou. O slovenskej provincii závere svojho života napíše, že z Ríma sa javila ako „plná nepredvídaných vecí a natoľko zmietaná pokušeniami a nebezpečenstvami, že niekedy sme strácali nádej” (List Slovenskej provincii 11. 1. 1981).

P. Pedro Arrupe v Česko-Slovensku

P. Arrupe najprv navštívil českých jezuitov s ktorými sa stretol v Prahe (stretnutie so 40 jezuitmi) a v Brne (stretnutie so 14 jezuitmi spojené s návštevou Velehradu).[15] Do Piešťan doviezol P. Generála autom P. Karol Ďurček so vtedajším provinciálom Jánom Srnom. V priestoroch bývalého jezuitského objektu, vtedy spravovaných Charitou, sa P. Generál stretol 1. júna 1969 so slovenskými jezuitmi. Všetkých oboznámil s pokoncilovým vývojom v reholi a načrtol jej nový obraz, do ktorého aj v núdzovom stave mohli Slováci dobre zapadnúť. Predostrel ho slovami: „Vývoj v jednotlivých krajinách nepostupuje všade jednotným tempom. Sociálno-ekonomická, kultúrna, ľudská úroveň je rozličná. Spoločnosť (Ježišova) sa musí tomuto prispôsobovať. To, čo je u vás samozrejmé, niekde v Južnej Amerike by bolo pohoršením. Iná situácia je v Taliansku, iná v Latinskej Amerike a podobne. Preto máme v Spoločnosti pluralizmus. Posudzovať situáciu v ČSSR nejakými španielskymi kategóriami by bolo veľkým omylom. Pluralizmus treba pozitívne podporovať. Keď ja alebo provinciál pošle niekoho do Afriky, ten sa musí stať Afričanom. Ak nie, nech ostane doma. Ak je niekto profesorom, musí byť ozaj dobrým, veľkým profesorom. Ak je robotníkom, ako nejeden z vás, má byť robotníkom. V tomto pluralizme je veľká elastickosť a podivuhodná prispôsobivosť Spoločnosti.” (SCV III)

Boli to otcovské a zrozumiteľné slová. Dodali pokoj i chuť pracovať v zasvätenom stave na miestach, kde sa pracovať dalo a mohlo. Postoj štátu k Cirkvi sa v ČSSR nemenil ani počas ďalších rokov.

[2] ASIS (Archív Spoločnosti Ježišovej na Slovensku): Referát Pavla Hnilicu s názvom Niekoľko bratských slov, kartón 5.2, obálka Mons. Pavol Hnilica.

[3] HNILICA, Ján; VNUK, František: Pavol Hnilica biskup umlčanej Cirkvi, 2. časť, 1951-1995. Dobrá kniha Trnava 1996, s. 63.

[4] ASIS: Referát Pavla Hnilicu s názvom Niekoľko bratských slov, kartón 5.2, obálka Mons. Pavol Hnilica.

[5] Nominationes Pontificiae. ARSI XIV (1964), s. 426-427.

[6] ASIS: Referát Pavla Hnilicu s názvom Niekoľko bratských slov, kartón 5.2, obálka Mons. Pavol Hnilica.

[7] Allocutio Summi Pontificis Pauli VI. ad patres congregatos, die 7. Maii. 1965. ARSI XIV (1965) s. 578-583.

[8] Dekrét 3: De munere Societatis erga atheismum. In: Decreta congregationis generalis XXXI ARSI XIV (1961 - 1966) s. 640-643.

[9] HNILICA, Ján; VNUK, František: Pavol Hnilica biskup umlčanej Cirkvi, s. 95-97.

[10] BUKOVSKÝ, Ján: Spomienky spoločníka, Nitra 2006, s.19-20.

[11] Acta Synodalia Sacrosanti Concilii Oecumenici Vaticani II. IV/2. Cittá del Vaticano 1970-1980, s. 482-484.

[12] HNILICA, Ján; VNUK, František: Pavol Hnilica biskup umlčanej Cirkvi, s. 138-139.

[13] Tamže: s. 140-142.

[14] ASIS: Referát Pavla Hnilicu s názvom Niekoľko bratských slov, kartón 5.2, obálka Mons. Pavol Hnilica.

[15] GALAUNER Petar: Arrupe e l´Europa orientale. In: Pedro Arrupe un uomo per gli altri. Ed.: Gianni La Bella, Bologna, il Mulino 2007, s. 539-590.

]]> http://jezuiti.sk/blog/xaveriada/2009/01/27/jezuiti-1960-1970/feed/