Znak Ježiša Krista vo vavrínovom venci

Koncilová konštitúcia Gaudium et spes stavia kresťanov pred vážnu úlohu. Je ňou dialóg so súčasným svetom. Kresťanov pobáda ku vzájomnej spolupráci na budovaní lepšieho sveta a všeobecného bratstva medzi ľuďmi. Na Slovensku sa jezuiti v časoch totality usilovali napĺňať toto poslanie ako jednotlivci na rozličných úsekoch praktického života. Páter Michal Kumorovitz v občianskom zamestnaní ako akustik pomáhal ozvučovať športové štadióny, staničné i koncertné haly, či veľkolepé chrámy a mal veľa kontaktov s ľuďmi, ktorí vedeli, že je rehoľník. Páter Ján Dieška bol síce len školský kurič, ale keď sa o školu zaujímali aj cudzí ľudia, ochotne poslúžil svojimi schopnosťami im, ako aj prichádzajúcim návštevám zo zahraničia. Z tajných mladých pátrov v úsilí dialógu pracovali napríklad Igor Vajda ako hudobný kritik, Viliam Karľa ako vychovávateľ, Peter Zahoránsky ako lekár, Ivan Bunček ako učiteľ a rovnako aj ostatní tajní rehoľníci.

Slovenskí jezuiti v zahraničí realizovali službu tomuto svetu skôr inštitucionálne do odlišných pomerov. V roku 1973, keď v kanadskom Cambridge otvorili duchovné a kultúrne stredisko, vdp. Mikuláš Šprinc pri jeho otváraní vypovedal o jeho nastávajúcej úlohe: Tu bude vyvierať živá voda slovenskej kultúry; tu sa bude obnovovať náš slovenský duch; stade nás bude naplňovať zdravou hrdosťou. P. Félix Litva, prvý provinciál slovenských jezuitov v zahraničí, vložil do misie spolubratov silný charakter pre dialóg so svetom, a to cez edičnú činnosť, tlač slovenskej literatúry, jazykové kurzy pre mládež a kultúrne podujatia, ktoré boli súčasťou septembrového odpustu. Na tomto základe bolo možné obnovovať aj edičnú činnosť jezuitov na Slovensku po páde komunizmu. Páter Félix bol za svoje úsilie v roku 1984 vyznamenaný za kultúrny prínos národnou cenou Svetového kongresu Slovákov, a to popri osobnostiach ako prezident USA Jimmy Carter, Dr. Michael Novák, Jozef Kirschbaum. S nie menšou zásluhou pracoval na hranici dialógu so vzmáhajúcim sa domorodým svetom v oslobodzujúcej sa Zambii P. Jozef Švec ako školský inšpektor, či P. Štefan Smržík ako učiteľ v seminári. Ďalší pátri sa na vlnách vatikánskeho rozhlasu prihovárali slovenským veriacim takým spôsobom, aby udržali zmysel pre dialóg Svätej stolice s česko-slovenskými neveriacimi delegátmi, s ktorými od roku 1963 - 1989 rokovala v rámci ostpolitiky. V jubilejnej pamätnici, ktorú slovenskí jezuiti v zahraničí vydávali vdp. Mikuláš Šprinc vypovie  o pár rokov v písomnom príspevku k dialógu jezuitov so súčasným svetom, že tieto smelé nádeje sa splnili nad všetko očakávanie.

Pálčivé témy a otázky

Arcibiskup Terence Cooke v rozhovore

Práca pre Slovákov-exulantov si žiadala zohľadňovať ich náboženský i multikultúrny svet, v ktorom žili. P. Jozef Kováč, ktorý pôsobil medzi Slovákmi v Paríži, práve tento fakt podcenil. Svojimi aktivitami medzi slovenskými exulantmi vyhrotil vzťah kresťanov k Židom do extrému. Páter iniciatívne a bez dlhých diskusií rozbehol podujatia v prospech blahorečenia Dr. Jozefa Tisa. Pre modlitbovú podporu tohto diela zostavil modlitbu za popraveného prezidenta. Cirkevné schválenie pre modlitbu mu nedali ani rehoľní predstavení, ani parížske arcibiskupstvo. Páter si pomohol intervenciou mladej Slovenky pochádzajúcej z Francúzska, ktorá pracovala v OSN. Na matkino naliehanie využila svoje kontakty a vybavila cirkevný súhlas pre modlitbu na úrade kardinála Terenca Cooka v New Yorku. P. Kováč sa potom obrátil na slovenskú exilovú tlač a exilové organizácie o zverejnenie modlitby a podporu beatifikačného procesu. Viaceré exilové médiá tak urobili, čím priliali olej do ohňa napätia židovským organizáciám vo svete. V júli 1982 organizácia Holocaust Survivors Assoc. protestovala u kardinála T. Cooka. Ďalšie židovské organizácie (Hisraduth, Public Comitte of Auschwitz and other extremination camps, Survivors in Israel) protestovali priamo vo Vatikáne. Vatikánska kúria poslala sťažnosť židovských organizácií na prerokovanie svojmu zástupcovi v Jeruzaleme. Po prešetrení kúriou v novembri 1982 a jej negatívnom postoji k veci blahorečenia Dr. Tisa, aj úrad kardinála T. Cooka vyslovil poľutovanie nad schválením modlitby. Kauza pokračovala ďalej. Niektoré exilové organizácie Slovákov a ich médiá - z nevedomosti, alebo z politických dôvodov - naďalej sa angažovali v prospech blahorečenia. Prichádzali ďalšie útoky zo židovskej a česko-slovenskej strany. Slovenský exil sa síce staval za sebaurčovacie právo slovenského národa, ale bol pobúrený, keď vo víre protestov okolo blahorečenia prezidenta bol Svetový kongres Slovákov (SKS) označovaný za dediča J. Tisa, a tým aj režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 - 1945. Predseda SKS Štefan Roman a tajomník rev. Dušan Tóth zverejnili rezolúciu, v ktorej odsúdili všetky totalitné systémy, ktoré upierali a upierajú ľudské a občianske práva svojim štátnym príslušníkom, a vyjadrili ľútosť nad ujmami a nespravodlivosťami, ktoré postihli židovských spoluobčanov počas vojny. Otec biskup Dominik Kaľata sa spoločne s podpredsedom SKS Ivanom Fialom išiel 1. novembra 1987 pokloniť pamiatke obetí slovenských Židov v Dachau. V zahraničí sa týmto spôsobom vyjasnili stanoviská, ktoré v zmiernenej forme polemík pokračovali na osamostatnenom Slovensku, keď sa po roku 1994 P. Kováč vrátil do Trnavy.

Problém Cirkvi v Slovenskom štáte

Ďalšia kauza najmä v súvislosti so Slovenským štátom a Cirkvou vznikla na pôde komunistického Česko-Slovenska. Totalitný režim chcel svoju nenávisť k Cirkvi vložiť do odsúdenia Slovenského štátu (1939 - 1945), jeho prezidenta a do nepochopeného pluralitného zmýšľania v Cirkvi povojnových čias. Kauzu vyvolal uvedením šesťdielneho filmu Kríž v osídlach moci v marci 1989. Na Slovensku bolo vtedy toľko útokov na Cirkev, že sa pomaly nenašiel nik, kto by odborne reagoval na seriál, v ktorom bol predstavený katolicizmus ako pôvodca všetkého možného zla. Problém podrobil dôkladnej analýze biskup Ján Ch. Korec a kriticky odpovedal listom Česko-slovenskej televízii. Slovenskú štátnosť v ňom predstavil ako dôsledok dejinného vývoja a právne odôvodnených krokov Dr. J. Tisa, ako aj slovenského parlamentu. Vysvetlil, že pre základný postoj Cirkvi k štátu nebola rozhodujúcou otázka, či vláda v novom štáte mala absolútnu samostatnosť, či relatívnu slobodu. Absolútnu samostatnosť nemalo Slovensko od čias Veľkej Moravy a Cirkev sprevádzala tunajších ľudí celým týmto obdobím. Korec ďalej pripomenul, že k problému židovského kódexu, ktorý si vymohol - bez podpisu prezidenta - premiér V. Tuka v roku 1940, predložili katolícki biskupi vláde v októbri 1941 protestné memorandum. Potom v tejto vážnej veci intervenoval u slovenskej vlády Vatikán. Pre riešenie židovskej otázky za Slovenského štátu, odpovedal Korec, nemožno, žiaľ, nájsť primerané slová hrôzy a odsúdenia. Keďže seriál dotiahol históriu nenávistného zápasu proti Cirkvi až po rok 1958, na základe ďalších faktov J. Korec usvedčil, že seriálu šlo o utlmenie aktuálneho záujmu - predovšetkým u mladých ľudí - o vieru a Cirkev, čo nakoniec viedlo k zámene histórie za fantáziu.

Nová tvár Cirkvi na Slovensku

Mladá generácia 80. rokov hľadala nový obraz o Cirkvi. Vyhľadávala príležitosti, kde by sa dalo o týchto zamlčovaných veciach viac dozvedieť. Z roka na rok sa stupňoval počet mladých na mariánskych púťach, vznikalo mnoho nových samizdatov, bohoslovecká fakulta v Bratislave prijímala z roka na rok väčší počet bohoslovcov. Obľúbeným sa stávalo počúvanie zahraničných rozhlasových staníc. Jezuitov bolo počuť najmä na vlnách Vatikánskeho rozhlasu a P. F. Litva priťahoval poslucháčov cez Hlas Ameriky. Požehnane rástol aj počet povolaní do reholí.

Vo funkcii novicmajstra u jezuitov vystriedal pátra Karola Ďurčeka v roku 1983 páter Ladislav Csontos. Jeho petržalský byt sa stal križovatkou apoštolátu vysokoškolských študentov i víkendových stretávok novicov. Rehoľa chcela mladým napomôcť aj k vernému obrazu o jezuitoch na Slovensku. Podnikla kroky ku spracovaniu a vydaniu dejín Spoločnosti Ježišovej na Slovensku. K dobrému zámeru pátrov Emila Krapku a Vojtecha Mikulu sa pridal Dr. Jozef Šimončič, CSc., ktorý bol riaditeľom archívu v Trnave. Spoločne s P. Vojtechom Mikulom spracoval základné a ideové kapitoly budúcej publikácie. Do spolupráce sa zásluhou pána Šimončiča pridali Dr. I. Chalupecký, Dr. J. Slaný, J. Dubovský, Dr. Z. Viestová, Dr. V. Jankovič. Z jezuitov spolupracovali na diele pátri Gabriel Povala a Michal Fedor. Koncom roku 1988, keď už boli hotové aj fotoprílohy, jeden exemplár publikácie cestoval do tlačiarne v Cambridge cez Viedeň. Keby tento neprešiel, v zálohe bol druhý exemplár, ktorý sa cez známeho colníka v Šahách dostal do Budapešti. Odtiaľ putoval zásluhou P. Bélu Holla SchP a zahraničného veľvyslanectva do slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu. O dva týždne prišla do Trnavy pohľadnica s dohodnutým textom, podľa ktorého sa na Slovensku dozvedeli, že rukopis je na mieste. V Cambridge knihu doplnili o kapitolu o slovenských jezuitoch v zahraničí po roku 1950 a dali ju do tlače. Skôr, ako by ju slovenský čitateľ mohol držať v rukách, došlo v Česko-Slovensku k nežnej revolúcii.

Prekvapenia roku 1989

Socialistický režim dopriaval ľuďom v poslednom roku čoraz viac príležitosti cítiť sa lepšie. Svedčí o tom aj to, že P. Andrej Osvald dostal spolu s P. Emilom Krapkom vycestovacie doložky a víza na cestu do Talianska. Po prvýkrát od zlikvidovania rehole mohol v máji 1989 vycestovať jezuitský provinciál do nesocialistického sveta a navštíviť spolubratov v Ríme. V predchádzajúcich rokoch sa o túto možnosť viac ráz uchádzal, no neuspel, aj keď z Ríma prišli pozvánky s ubezpečením, že výlohy za pobyt uhradí jezuitský generálny dom.

Na spoločné  stretnutie pricestoval z Kanady do Ríma aj P. Jozef Javorka, ktorý riadil slovenskú provinciu v zahraničí. Fotografia provinciála A. Osvalda s Jánom Pavlom II. na Námestí svätého Petra sa okamžite stala známou vďaka exilovým časopisom, ktoré jej aj s komentárom urobili výnimočnú publicitu.

P.Jozef Mydla SJ

V Česko-Slovensku predzvesťou zmien bola skutočnosť, že na svätorečenie bl. Anežky Českej 12. novembra 1989 vycestovalo do Ríma neobmedzené množstvo pútnikov. Po ich návrate došlo 17. novembra k potlačeniu študentskej manifestácie v Prahe. Vyvolalo to rad protestov v celej republike. Na námestí v Košiciach sa z provizórnej tribúny pred univerzitnou knižnicou domáhal spravodlivého vyšetrenia pražského prípadu aj P. Jozef Mydla. K požiadavke pridal žiadosť o slobodu a práva pre Cirkev. Keď sa o dva dni konali v Košiciach kňazské rekolekcie, páter sa opäť stal hovorcom ďalších kňazov, s ktorými spoločne žiadal garanciu základných ľudských práv v liste prezidentovi ČSSR. Režim sa rýchlo zosypal ešte v priebehu decembra. 17. januára 1990 Úrad podpredsedu vlády ČSSR potvrdil, že rehole obnovujú v Česko-Slovensku svoju činnosť. Štátne úrady a notariáty im mali vyjsť v ústrety pri rokovaniach ohľadom získania majetku, ktorý bol v ich pôvodnom vlastníctve.

Otvorené otázky z obdobia totality

Rehoľné svedectvo má svoju hĺbku, ktorú odkryjeme v čase tvrdých perzekúcií, či v nájdení spôsobu formácie mladých ľudí pre budúci život. P. Vojtech Mikula si všímal aj ťažkosti, pred ktorými nemohol ujsť rehoľný život zlikvidovaný v ilegalite. V časopise Viera a život ich sformoval do otvorených otázok, uvažujúc: „Keď sa (osvietenstvom) oslabený i keď formálne cirkevnícky zmýšľajúci človek ocitol tvárou v tvár agresívnemu ateizmu, mohol pred ním obstáť? Obstál za cenu stiahnutia sa do seba, za cenu pretvárky, farizejských postojov, za cenu emigrácie náboženského života zo spoločnosti do paralelných štruktúr, za cenu vnútornej emigrácie. Ako sa mohol v spoločnosti, v ktorej nastúpila presila súkromného života, rozvinúť naplno pojem Cirkvi ako Božieho ľudu? Paralelné cirkevné štruktúry v ilegalite skôr zahmlievali pojem Božieho ľudu, než rozvíjali. Plodili určitý partikularizmus, ktorý sa - a to je paradoxné - upevňoval masovými prejavmi našej nábožnosti, a preto predstavuje pre náš ekleziálny život určité ťažkosti.” Otázok, ktoré kladie P. Mikula je viac. Jedna z posledných je praktická, keď sa pýta: „Akou náboženskou rečou osloviť nenáboženského človeka?” Pre apoštolskú rehoľu to bola úloha veľmi naliehavá.

Teológia nadobudnutá v časoch skúšky

Kniha P. Emila Krapku

Už v čase nepríjemného kontextu totalitných čias uvažoval o odpovedi na problém náboženskej reči P. Emil Krapka. Zamýšľal sa nad tým už od čias provinciála J. Srnu. Medzi študentmi teológie na CMBF v Bratislave sa rozširovali fotokópie jeho kázní, a málokto tušil, že v nich ide o praktický výstup pátrovho myšlienkového hľadania. Kázne obsahovali meditácie, ktorými chcel posledné zvyšky transcendentných hodnôt u človeka využiť, aby slovo o Bohu mohol nazvať teológiou. Jeho myšlienkový proces je koncipovaný apofaticky ako teológia pútnikov. Rodí sa z Božieho slova, a nie je špekuláciou samotára, ale bratskou službou živého slova v pravde a láske. Nie je abstraktnou vedou, ale konkrétnym pozeraním
na vtákov, ľalie, deti, na krásu a dobrotu stvorenia, do priepastnej hĺbky hriechu i na Ježiša Krista v jeho historickej podobe i oslávení. Nerodí sa z množstva vedných daností, syntetizovaných do vedného systému, ale rodí sa z najosobnejšieho TU SOM, z Božej prítomnosti pre nás a z našej prítomnosti pred Bohom a pri ňom. Teológia je svätou pôdou, akou je biblický Horeb, Sion, Kalvária, nemocnica, cintorín, a preto ju nemožno robiť vecne, neosobne, prísne vedecky, a pritom neúctivo a nesväto, bez vnútornej úcty pred Bohom. Človek bez zvedavosti, pseudovedeckých návykov, bez intelektuálnej namyslenosti a vypočítavosti má v poklone i mlčaní čakať, kým Boh na neho pohliadne a osloví ho. Keď človek skúsil, prežil a počul z jeho úst, že BOH JE TEN, KTORÝ JE, je povinný hovoriť každým slovom, dychom života, že BOH JE. Páter Krapka svoje myšlienky vkladal na úvod vyučovania teológie, ktorými chcel pripraviť poslucháčov na nové vedomosti. V slobodných rokoch, keď slúžil teologickými prednáškami aj širokej verejnosti, vyšli knižne pod názvom Teológia pred Božou tvárou.

Požité pramene:

František Braxator: Slovenský exil. Bratislava, LÚČ 1992, s.160-171.

Ján Ch. Korec: Kríž vo svetle pravdy. Bratislava, LÚČ 1991, s. 93-151.

Jozef Mydla: Vykúpená sloboda. In: Jezuiti pätnásť rokov obnoveného života na Slovensku. Bratislava, DK 2006, s. 17-20.

Jozef Šimončič: Hosť naších Zvestí. In: Zvesti slovenských jezuitov 3/08. Bratislava 2008, s. 20-21.

Vojtech Mikula: Nová evanjelizácia. In: Viera a život II/1992, s. 81-88.

Emil Krapka: Teológia pred Božou tvárou. Trnava, DK 2000.

Ján Moravský a Félix Litva: Pamatnica slovenských jezuitov v Kanade, Cambridge DK 1977.