a žurnalistu Róberta Adamca

Týždeň po odchode Jána Krstiteľa Balázsa z kňazstva sa v tlači objavujú aj úvahy o kňazstve a cirkvi. Róbert Adamec  polemizuje s hovorcom KBS Jozefom Kováčikom o kňazskom povolaní. Namieta, že cirkevná vysviacka z človeka skutočného kňaza nerobí, a že byť kňazom znamená byť ním predovšetkým v duchovnom zmysle, znamená to mať predovšetkým vocatio interna (vnútorné povolanie). Pokiaľ človek má také povolanie od Boha, potom to nie je cirkev, kto môže posudzovať či dokonca rozhodovať, akú konkrétnu podobu má mať jeho služba Bohu a ľuďom… Boži Duch vanie kam chce a nespráva sa podľa inštitucionálnych, t.j. ľudských pravidiel... (SME 20.7.2010)

Je pravda, že skôr než sa človek stane kňazom, predchádza tomu povolanie. Bolo tomu tak u apoštolov a opakuje sa to tajomne znova. Boh však povoláva do svojich reálnych služieb a slúžiť mu v kňazstve treba v tom najširšom zmysle a nie predovšetkým v duchovnom zmysle. Vidíme to aj u  Krista keď uzdravoval ľudí v Kafarnaume, Korozaine, Betsaide. O pár dní vyliečení už nedbali na jeho duchovné volanie k pokániu. Uzdravovať ďalej neprestal. Alebo keď myslel na hladných a zázračne ich nasýtil… S dobrým zážitkom ho tí istí na ďalší deň opäť hľadali. Bolo to však len preto, že sa najedli. V tvrdej reči, ktorú im adresoval, ho ťažko mohli počúvať. Sporil sa s nimi ďalej i keď ho už opúšťali aj najbližší. Skôr ako duchovné gestá to boli to reálne potreby života a budúce široké perspektívy cirkvi v mene ktorých tak Kristus konal. Cirkevná vysviacka robí človeka (ktorý ma dobré úmysly) skutočným kňazom. Odovzdá mu mandát a vystrojí ho na cestu. Tento fakt mu bude pripomínať prvotné povolanie i kňazské záväzky ku ktorým mu bude potrebné v úvahách sa často vracať a obnovovať si ich.

V dejinách cirkvi je veľa príkladov keď kňazi konali tak, ako ich reálny a neľahký život vyzýval. A nebolo to na miestach duchovna, podobných kláštorom. V 19. a 20. storočí vo Francúzsku a Belgicku tisíce robotníckych kňazov denne s ostatnými robotníkmi manuálne pracovali v továrňach. Vydržali celé roky v jednom kroku s ľahostajnými i viere odcudzenými ľuďmi a toto pôsobenie pre nich s kňazským charakterom nebolo ľahké. Keď pôsobí aj dnešný kňaz na misiách veľa času strávi materiálnym zabezpečením života. V minulosti to bol osev polí, chov a lov zvierat pre potravu, ale aj kopanie hrobov a stavbárske práce pre potreby obce, ktorej slúžili. V lepšom prípade je to umelecké stvárňovanie života (divadelníctvom, rezbárstvom, výtvarníctvom…), v rozhovoroch o všetkom možnom, aby na základe prístupu i talentu sa ukázalo, že totalita života do ktorej sme vložení, privádza človeka k sebe samému i k Bohu. Kňazi robia Božiu cirkev viditeľnou služobnou aktivitou a nie len inštitucionálnymi úkonmi. Pochybujúcim i neveriacim tým predstavujú Pána všetkej reality, ktorý má v rukách celý stvorený a vykúpený život.

Takýto kňazi sa nezrodili mimo cirkvi ale v nej. V chvíli krstu i v atmosfére jej ohlasovania, umenia, sociálnych služieb i autoritatívneho učenia, keď to si otrasené spoločenské pomery žiadajú.  Tak ako aj najväčší umelci potrebujú aby si ich kritika všimla a tešia sa tomu, i kňaz je rád, ak si ho cirkev všíma. Nie je urazený ak mu predstavený adresuje dobré slovo a navrhne mu aj podobu jeho ďalšej služby Bohu. Cirkev je spoločenstvo v ktorom sa živo komunikuje. Človek sa môže cítiť unavený kvôli práci pre cirkev, ale vďaka ľuďom cirkvi mu môže byť dopriaté aj občerstvenie i oddych. Nazerať na svet len cez inštitucionálny model cirkvi, ako to prezentuje pán R. Adamec, sa v cirkvi už nenosí. Tušenie o tom mu pomáha k tvrdeniu, že prenasledovanie zo strany cirkvi (J. K. Balazsovi) už nehrozí. Ako investigatívny žurnalista by sa viac dopátral k vnútorným súvislostiam univerzálnej cirkvi aj prekročením hraníc evanjelickej teológie. Boží Duch vanie kam chce, ako sám spomína. A v cirkvi je pluralita chariziem, rehoľných komunít i legitímna pluralita teológií, ktoré utvárajú nové formy služby pre aktuálny čas. Dosvedčujú, že cirkev neláme nad nikým palicu. Ak sa niekto sám z jej služieb vyčleňuje (ako v prípade J. K. Balázsa), ona rešpektujúc jeho stav len právne ošetrí.

Milan sj

“Čo povieš páter na odchod Jána K. Balásza z rehoľného života i z kňazstva?” opýtal sa ma mladý muž, po tom čo mi v utorok na pravé poludnie prišla esemeska o Jánovom rozhodnutí nechať zasvätený život. Jednoducho “nemôžem tomu uveriť”, odvetil som.  Nezávisle od predchádzajúcej správy mi postupne prichádzali ďalšie. S neželanou informáciou som sa pomaly zmieroval. Do poludnia, pred tým, som ešte v novinách čítal o jeho dôležitom pracovnom mieste v tíme novej premiérky. Novinová správa ma potešila. Veď koľko kňazov vo svete pomáha dobrou radou aj aktívnym politikom? Na takom mieste možno robiť evanjelizačnú službu v prospech spravodlivejšieho sveta!

V roku 1975 jezuitská rehoľa prijala novú podobu ako vstupovať do evanjelizácie. Má sa tak robiť verejnou podporou spravodlivosti. Veľa rehoľníkov tak robí do dnes. Originálnym spôsobom ju na Slovensku napĺňal napríklad až do konca socializmu  tajný biskup Ján Chryzostom Korec. V listoch prezidentovi ČSSR, parlamentu, médiam… žiadal viac spravodlivosti. Na bohosloveckej fakulte sme ho obdivovali a rozumeli sme mu. Ján Krstiteľ Balázs začal podobným štýlom. V roku 1996 žiadal od vtedajšej vládnej garnitúry spravodlivosť. Žiadal ju pri kázni v kostole, ktorú doma počúvali tisíce veriacich prostredníctvom Slovenského rozhlasu. Po neobjasnenom únose Michala Kováča mladšieho a vražde Róberta Remiáša sa svojimi spravodlivými požiadavkami stal kresťanom ihneď známou a sympatickou postavou.

Situácia sa dnes stala zložitejšou. V dobrých radách môže v otázke spravodlivosti skryto i verejne naliehať aj naďalej. Čosi mi tu bude chýbať. Až doteraz právo žiadať spravodlivosť mohol Ján K. Balázs s poukázaním alebo odvolaním sa na Najvyššiu spravodlivosť, ktorú ako kresťania odvádzame od Boha. Je to Stvoriteľov svet, ktorý chceme prorockou námahou obracať pre jeho kráľovstvo. Poukázaním na Najvyššiu spravodlivosť teraz sa mu nespravodliví môžu vysmiať a odobrať mu sily. Na druhej strane všetkým, ktorí kňazstvo odvádzajú od kňazstva Božieho Syna, oslabil pozornosť počúvať ho a nasadiť sa za spravodlivejšie riešenia verejného života spoločne. Bude mi tu chýbať potrebná ostrosť, ktorej často viac ako politici rozumejú chudobní. Práve tí znášajú veľké nespravodlivosti tohoto sveta najviac. Táto absencia môže byť vyvážená v budúcnosti inakšie, ale nateraz tu chýba.

Milan sj

Možno dnes na oboch miestach…, a tak voláme po spôsoboch ako sa zbaviť tej, ktorá otravuje v samote, v rodine, v spoločnosti. Jedno je isté. Lacného riešenia niet. Niečo zo seba je potrebné dať a niečo prijať…

Niekto si povie, že pokúsil sa o zlepšenie krízových čias, lebo dal zošrotovať staršie auto. Iný povie, že urobil tiež vážny krok, lebo bol na exercíciach a v hĺbke duše sa v sebe polepšil.  Ďalší zase prišiel (tak ako včera) do práce, kde musí nazerať na burzové výsledky ako katastrofálne dopadajú na ekonomiku jeho sektoru a vyhodnocovať jóbovské zvesti pre nadriadených i kolegov. Ako teda vzdorovať kríze?

Cirkev skúsila niečo podobné v nedávnych rokoch. Jej vybraní zástupcovia sa v období 1962-1965 schádzali vo Vatikáne na všeobecnom sneme. Hľadali východiská z krízy. Henri Bouillard z Francúzska vtedy povedal, že: “keď sa duch vyvíja, potom nejaká nemeniteľná pravda sa udrží iba tak, že nastane súčasný a korelatívny vývoj všetkých predstáv, udržujúcich medzi sebou istý pomer.” Požehnaním tých čias bolo to, že sa z najvyšších cirkevných grémií zišlo naraz veľa ľudí a v priebehu relatívne krátkeho času (4 roky) korelatívny vývoj predstáv nastal. Pápež podpísal dekréty o novom budúcom vývoji a zdalo sa, že kríza ustúpi.

Kríza sa však nechcela vzdať prebývania v ľudskej spoločnosti. Z kňazstva v ďalších rokoch odišlo do civilného života tisíce duchovných otcov. Ďalší opustili rehoľný stav. Nový katechizmus v Holandsku, ktorý pre apoštolát schválili biskupi, musel byť z rozhodnutia najvyšších cirkevných úradov stiahnutý z obehu. Španielskí jezuiti, podporovaní desiatkami domácich biskupov, sa rozhodli vrátiť do pomerov spred roku 1962, aby mohli založiť Pravú Spoločnosť Ježišovu. Konzervatívne sa správal aj francúzsky arcibiskup Marcel Lefévre, ktorý odmietol dekréty Druhého vatikánskeho snemu a združil okolo seba vernú komunitu. Kríza sa sťahovať nechcela. Urobili ľudia pre jej odstránenie dosť, alebo málo?

V tom čase politický rozdelený svet nazval svoj vnútorný spor rokmi studenej vojny. Východná Európa strácala, ale kardináli práve z nej vybrali na mnoho rokov nového pápeža. Svet mal nadobudnúť sociálnejšiu podobu, ale nemal sa stať socialistický. Pápež Ján Pavol II. mu pomáhal apoštolskými cestami a neúnavným dialógom. Ukázal kade sa z krízy vychádza. Urobil dosť alebo málo?

Svet rozdelený na Východ a Západ sa po desaťročiach opäť spojil. Ekonomicky sa posilnili obe časti. Prišli úrodné roky. Z bohatstva bolo potrebné niečo odložiť, pre čas neúrodných rokov.  Málokto na to myslel. Škola zdravého uvažovania  začala, keď sa ukázalo, že bohatstvo bánk a mamutích firiem nie je nekonečné, alebo lepšie povedané ich dlhy sa ukázali obrovské. Bankrotová reťaz obopäla svet. Verejné výdavky sa museli znížiť a život uviesť do jednoduchších foriem. Neviditeľná logika viditeľne ukázala svoju silu a svoje poriadky. Mnohí mysleli že už ich niet. Svet v ktorom vládne sa ukázal ešte širší, než tomu bolo v predvojnovej kríze. Je to ovocie aj spoločného života ľudí ponad moria a oceány. Žijeme spoločne dobré i horšie chvíle, podobne ako v kríze pred 90 rokmi, ale vo väčšom, medzikontinentálnom priestore. Spoločne nás čakajú nové skúsenosti. Ján Pavol II. nás na ne pripravoval výzvou k medzináboženskému dialógu. Doteraz ani jeden pápež takúto výzvu neadresoval ľuďom. Je to odvážny krok vychádzajúci z evanjeliovej logiky! Prorocké videnie a predzvesť nových dobier.

]]> http://jezuiti.sk/blog/xaveriada/2009/05/08/o-krize/feed/