Jezuiti



ned23042017

Kristova láska nás pobáda ku zmiereniu

Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov

Pri pohľade do minulosti, keď ohlasovaním Božieho slova vznikali prvé kresťanské obce, právom sa môžeme pýtať, akým spôsobom mohli tieto lokálne zhromaždenia utvoriť jednu Cirkev?

Sv. Pavol, keď písal svoj list rímskemu kresťanskému spoločenstvu, ktoré on ani nezaložil, ani nenavštívil, sa o sebe i o kresťanoch Ríma vyjadruje ako o „jednom tele, ktoré má mnoho údov, ale aj keď všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12,4-5).

Ešte starší ako List Rimanom bol Prvý list Korinťanom. Práve v korintskej obci bola jedným z prvoradých cieľov sv. Pavla obnova jednoty ohrozovanej viacerými frakciami v meste. Pavol, aby im ukázal, ako sa mýlia vo vyjadrovaní: „Ja som Pavlov“ alebo „Ja som Apolov“, či „Ja som Kéfasov“, vtrhne medzi nich so zvolaním: „Bol hádam Kristus rozdelený? Vari bol za vás Pavol ukrižovaný? Alebo v Pavlovom mene ste boli pokrstení?“ (1 Kor 1,13) Dôvody, pre ktoré sa Korinťania majú správať ako jedna jediná cirkev, sú také isté, aké si vzbudzujú kresťania na každom mieste a v každej lokalite jednej Cirkvi. A dôvody vrcholia v príčine, ktorou je Kristus ukrižovaný za všetkých, a všetci boli pokrstení tým istým spôsobom v ňom. On, Apollo i Kéfas sú Božími spolupracovníkmi a Cirkev je Božia roľa, Božia stavba, a jej základ nepoloží nik, okrem toho, čo je už položený, a ním je Ježiš Kristus.

Jednou z príčin nezhôd medzi kresťanmi v Korinte bola ambícia vlastniť nápadnejšie charizmatické dary. Zdá sa, že ide o miestny problém, ale i tu Pavol nasadzuje pre jednotu argumenty prevyšujúce súvislosti miestnej cirkvi. Najprv zdôrazňuje jediný pôvod všetkých chariziem, keď píše: „Toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce.“ (1 Kor 12,11) Potom uvádza analógiu tela, kde rozličnosť údov nesťažuje, ale skôr zintenzívňuje jednotu tela, uzatvárajúc takto: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy. A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov...“ Kristovo telo, ku ktorému patrili Korinťania, identifikuje s Cirkvou, ktorú Boh sám štrukturalizoval, ustanoviac apoštolov, prorokov, učiteľov. K tým istým Korinťanom sa Pavol obracia i v druhom liste, kde im vysvetľuje: „Vy ste chrám živého Boha, ako hovorí Boh: »Budem v nich prebývať a oni budú mojím ľudom.«“ (2 Kor 6,16) Pavol hľadí na korintskú miestnu cirkev, ako i na celú kresťanskú Cirkev, ako na jeden Boží chrám a nový ľud.

V Liste Efezanom Pavol spomína „tajomstvo Krista“, ktorým pohanokresťania sú spoludedičmi spolu s ich bratmi židmi, ako povolaní „za spoluúdy a spoluúčastníkov prisľúbenia v Ježišovi Kristovi skrze evanjelium“ (Ef 3,4-6). Preto uzatvára, že môže byť len jedna Cirkev v celom svete: „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých...“ (Ef 4,4-6) Toto vlastnenie spoločných vecí formujúce jednotu medzi tými, čo sa o ňu delia, je základom konceptu koinonie alebo spoločenstva. Kresťania a ich cirkvi sú vzhľadom na spoločné esenciálne veci v spoločenstve jedni s druhými. Je pravda že Cirkev, ktorá bola formovaná z konvertitov pohanských a inde viac z obrátených židov, mala toho aj veľa, čo im nebolo spoločné. Predovšetkým, keď sa židokresťania uchyľovali k zachovávaniu predpisov Mojžišovho zákona, o čom pohanokresťania ani neuvažovali. Vynára sa tu problém rozlišovania a žiada sa uviesť esenciálne prvky, ktoré boli „spoločnými vlnami“ konštituujúcimi jednu Cirkev. Medzi tie, ktoré už Pavol uviedol v Liste Efezanom, treba doplniť aj to, čo uviedol Korinťanom, keď im spomenul spoločný ten istý eucharistický chlieb: „Pretože je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podel na jednom chlebe.“ (1 Kor 10,16-17) Termín spoločenstvo (koinonia) sa tu poníma zvláštnym spôsobom v Eucharistii. V nej sa kresťania delia o to isté Kristovo telo a krv, formujúc zväzok jednoty s Pánom.

Mnohé kresťanské spoločenstvá ostali so svojimi odlišnosťami celé stáročia. V evanjeliovej výzve „aby všetci boli jedno“ chceme nazerať na želanie Ježiša Krista utvárať a žiť jednotu. Ježiš zanechal nám vlastnú víziu, aby sme vo viere pozerali na budúcnosť ako na našu spoločnú úlohu. Spoločná budúcnosť v jednote je daná Božou výzvou osobitne pracovať pre jeho dielo a prísľubom o nadobudnutí jednoty s naším Pánom. Modlitbami a konkrétnymi skutkami chceme pomôcť k jej uskutočneniu. Dni modlitieb za jednotu kresťanov sa v roku 2017 sústreďujú na 500. výročie reformácie. Dávne rozdelenia nás majú podnecovať ku hľadaniu vzájomnej blízkosti. Mottom týždňa modlitieb sú slová pápeža Františka: „Kristova láska nás pobáda ku zmiereniu.“ Je to krok, ktorý má prebiehať najprv v našom vnútri, v pocite potreby jeho dokonania i vonkajšieho zviditeľnenia. V apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium vzájomné zmierenie nachádza zdôvodnenie v slovách: „Lebo nás ženie Kristova láska.“ (2 Kor 5,14) Dielo jednoty je dielom Božieho Ducha a našej lásky. Dnes má podobu modlitieb, aby neskôr nadobudlo prakticky a aktívne spoločný život. Dnes tento krok sprevádza nádej, aby sa neskôr stala viditeľnou realitou zväzku jednoty. Dnes chceme Ježišovo dielo vidieť, ako zjednocuje ľudí i svet, aby nám Duch dal večnú jednotu s ním samým.

Milan Hudaček SJ
Foto: web

Jubileum

Príhovory

Spiritualita

Meditácie

Modlitby