Jezuiti



štv17082017

Nevyhnutnosť starostlivosti o Božie stvorenie

Mesiac máj ponúka neopísateľnú krásu kvitnúcej prírody. Človek sa ocitá pred veľkolepým dielom, z ktorého číta ako z knihy Božej múdrosti.

Mesiac máj ponúka neopísateľnú krásu kvitnúcej prírody. Človek sa ocitá pred veľkolepým dielom, z ktorého číta ako z knihy Božej múdrosti.

Pápež František sa vo viacerých svojich príhovoroch nadchol obdivom prírody, taktiež však poukázal na nutnosť jej ochrany. Vo svojej encyklike Laudato sí hovorí o potrebe dialógu vo svete, aby sa ľudia zjednotili v myšlienke ohľadne budúcnosti našej planéty. Túto tému odôvodňuje tým, že mnohé úsilia o konkrétne riešenia krízy životného prostredia narážajú na odmietanie mocných tohto sveta i na nezáujem ostatných. Podľa pápeža svet potrebuje novú univerzálnu solidaritu, zapojenie všetkých, aby sa odstránili škody napáchané na Božom stvorení. Každá zmena si vyžaduje motivácie a ľudské dozrievanie inšpirované kresťanskou skúsenosťou. V závere pápež predkladá návrh na nový životný štýl pre človeka, spoločnosť a svet, čo je stále otvorenou témou.

Závislosť jedných od druhých
Boh stvoril úžasnú knihu, ktorej písmená sú živé stvorenia rastlín a živočíchov. Nijaké stvorenie neostáva mimo Božej scenérie. Príroda je tak neustálym zdrojom úžasu a úcty a neprestajným zjavovaním božského. Japonskí biskupi v jednom zo svojich listov napísali, že „vnímať každé stvorenie, ktoré spieva chválospev o svojej existencii, znamená žiť s radosťou v Božej láske a nádeji.“ Táto kontemplácia - obdiv stvorenia – nám umožňuje v každej chvíli odhaliť nejaké ponaučenia. Môžeme povedať, že popri Svätom písme je Božím prejavom aj žiara slnka a príchod noci. Človek, ktorý venuje pozornosť tomuto prejavu, sa cez vzťah k iným stvoreniam učí spoznávať sám seba. Keď lúšti posvätnosť tohto sveta, skúma svoju vlastnú posvätnosť. Boh od počiatku chcel vzájomnú závislosť stvorení, ktoré stvoril. Slnko a mesiac, strom a kvietok, orol i vrabec v nespočetných rozdieloch a odlišnostiach znamenajú, že ani jedno stvorenie si samo nestačí. Stvorenia jestvujú iba v závislosti jedných od druhých, aby sa vzájomne dopĺňali v službe jedných druhým. Životné prostredie je spoločné dobro, dedičstvo celého ľudstva a zodpovednosť všetkých. Kto vlastní jednu jeho čiastku, má ju len v správe na úžitok všetkých. Ak to nerobíme, zaťažujeme si svedomie popieraním existencie druhých. Biskupi Nového Zélandu preto položili otázku: „Čo znamená prikázanie Nezabiješ, keď dvadsať percent svetovej populácie konzumuje zdroje v takej miere, že okráda chudobné národy a budúce generácie o to, čo potrebujú na prežitie“?

Starostlivosť o svet
Nadišla chvíľa venovať pozornosť realite s obmedzeniami, ktoré z nej vyplývajú a ktoré predstavujú možnosť zdravšieho a plodnejšieho ľudského a spoločenského rozvoja. Často sa spoločnosti predkladal prometeovský sen vlády nad svetom, ktorý vyvolal dojem, že starostlivosť o prírodu je vecou slabochov. Správna interpretácia človeka ako pána sveta ho však chápe ako zodpovedného správcu. Chýbajúca starostlivosť o výpočet škôd na prírode i dosah rozhodnutí na životné prostredie je, bohužiaľ, obrazom nezáujmu uznať posolstvo, ktoré má príroda vpísané do svojej štruktúry. Keď sa v realite neuzná dôležitosť chudobného človeka či človeka s postihnutím, ťažko bude vypočuť volanie poškodzovanej prírody. Ak sa človek pokladá za nezávilého a absolútneho vládcu, rozpadá sa samotný základ jeho existencie. Namiesto toho, aby plnil svoju úlohu Božieho spolupracovníka na diele stvorenia, stavia sa na miesto Boha a tým vyvoláva vzburu prírody.

Vzhľadom na rozsah zmien, aké na planetárnej úrovni v prírode urobil človek, už nie je možné nájsť špecifickú a nezávislú odpoveď na každý jednoduchý problém. Podstatné je hľadať integrálne riešenia, ktoré berú do úvahy interakciu prírodných systémov medzi sebou navzájom aj so sociálnymi systémami. Neexistujú dve oddelené krízy, teda kríza životného prostredia a kríza spoločenská, ale je len jedna spoločensko-environmentálna kríza. Smery riešenia si vyžadujú integrálny prístup v boji proti chudobe, v navrátení dôstojnosti vylúčeným osobám a v starostlivosti o prírodu. Nemožno nanucovať ani pojem kvality života, ale ten musí byť chápaný v rámci zvykov a symbolov miestnych ľudských spoločenstiev. Strata nejakej lokálnej ľudskej kultúry by bola rovnako vážna a bola by škodlivá ako zmena ekosystémov.

Ježišov harmonický pohľad
Ježiš žil v úplnej harmónii so stvorením a ostatní nad tým žasli: „Kto je to, že ho vietor i more poslúchajú?“ (Mt 8,27) Bol vzdialený filozofiám, ktoré pohŕdali telom, hmotou, realitou tohto sveta. Ježiš pracoval vlastnými rukami a bol v dennom kontakte so stvorenou matériou, aby jej dal formu svojou schopnosťou remeselníka. Tejto úlohe venoval väčšiu časť svojho života, v jednoduchej existencii, ktorá nevzbudzovala nijaký obdiv. Posvätil tak prácu a udelil jej osobitnú hodnotu pre naše dozrievanie. Stvorenia tohto sveta sa už nejavia ako čisto prirodzená skutočnosť, pretože Vzkriesený ich tajuplne zahaľuje a usmerňuje k plnosti. Aj samotné lúčne kvety a vtáky, ktoré Ježiš svojimi ľudskými očami kontemploval, sú dnes plné jeho žiarivej prítomnosti. Sv. Ján Pavol II. učil, že keď človek znáša námahu práce, je zjednotený s Kristom, ukrižovaným pre nás. Istým spôsobom spolupracuje s Božím Synom na vykúpení ľudstva. Osud celého stvorenia prechádza cez tajomstvo Krista, ktorý je prítomný od počiatku. Sv. Pavol hovorí: „Všetko je stvorené skrze neho a pre neho.“

Leták Akcie 365 na máj
Pripravil: Milan Hudaček SJ
Foto: Veronika Poklembová

Biblia

Príhovory

Spiritualita

Príbehy

Modlitby