Jezuiti



pon18122017

Sv. Róbert Bellarmín (1542–1621), biskup a učiteľ Cirkvi

Obdobie, v ktorom žil sv. Róbert Bellarmín, bolo obdobím veľkých náboženských a svetonázorových diskusií, ktoré sa prenášali aj na pole osamostatňujúcich sa prírodných vied. Tieto debaty zaujímali aj mnohých jednoduchých ľudí. Tým menej sa im mohol vyhnúť muž, ktorý stál v prvej línii teologickej vedy a zastával dôležité funkcie v Cirkvi, ako bol sv. Róbert Bellarmín. Preto silno poznačili jeho život a najmä jeho pôsobenie v službách Cirkvi.
Sv. Róbert Bellarmín pochádzal zo stredného Talianska. Narodil sa 4. októbra 1542 v mestečku Montepulciano. Keď mal 15 rokov, jezuiti založili v jeho rodnom meste školu. Róbert bol jeden z jej prvých žiakov. Veľmi dobre sa učil. Pritom si obľúbil svojich učiteľov a rozhodol sa nasledovať ich v rehoľnom povolaní. Otec najprv nechcel dovoliť, ale napokon súhlasil. Róbert vstúpil do jezuitskej rehole 21. septembra 1560. Mal vtedy 18 rokov.
Po dvojročnom noviciáte Róbert začal študovať filozofiu. Tak vynikal v štúdiu, že už po roku ho dali predstavení vyučovať rétoriku, a to najprv vo Florencii a neskôr v Mondoví.
Teológiu začal študovať v Padove. Neskôr ho však predstavení poslali do flámskeho Louvainu (Leuven), a to nielen kvôli štúdiu, ale aj ako osvedčeného latinského kazateľa. Róbert zvládol dobre obidve úlohy. Napokon v marci 1570 bol vysvätený za kňaza. Ešte v tom istom roku ho predstavení určili za profesora teológie v Louvaine. Súčasne tam bol aj prefektom štúdií a špirituálom.
Louvain sa nachádzal na rozhraní románskeho a germánskeho sveta, kde sa stretali nielen dve rozdielne kultúry, ale aj vplyvy dvoch, prípadne troch rozdielnych teológií: katolíckej z románskych krajín, luterskej z Nemecka a kalvínskej z Holandska. Tak ľahšie pochopíme ovzdušie teologických polemík, v ktorom žil Róbert sedem rokov v Louvaine a ktoré silno ovplyvnilo jeho myslenie a jeho ďalšiu teologickoliterárnu činnosť.
V roku 1576 Róberta preložili do Rímskeho kolégia, kde bol profesorom na katedre kontroverzných otázok. Mal veľký úspech a čoskoro ho jeho priatelia i nepriatelia pokladali za vtedajšieho najvýznamnejšieho obrancu Cirkvi. Róbert usporiadal dišputované otázky do teologického systému a postupne (od r. 1586) ich vydal tlačou v troch zväzkoch pod názvom „Disputationes de controversiis christianae fidei” (Dišputy o sporných otázkach kresťanskej viery). Prvý zväzok obsahoval otázky týkajúce sa Cirkvi, druhý zväzok pojednával o sviatostiach a tretí sa dotýkal problémov milosti a ospravodlivenia. Dielo bolo dobre spracované a keďže bolo veľmi aktuálne, za tridsať rokov vyšlo v dvadsiatich vydaniach a bolo preložené do viacerých rečí.
Po dvanástich rokoch predstavení uvoľnili Róberta z vyučovania, a to jednak pre oslabené zdravie a jednak preto, lebo ho poverili inými úlohami v reholi. Jednou z nich bolo duchovné vedenie jezuitských klerikov. Tak sa stal Róbert aj duchovným otcom sv. Alojza Gonzágu, ktorý v tom čase študoval v Rímskom kolégiu. V r. 1592 vymenovali Róberta za rektora Rímskeho kolégia a r. 1594 za predstaveného neapolskej jezuitskej provincie.
Niekedy v tom čase zostavil malý katechizmus pre deti a väčší pre katechétov. Obidva boli cennou príručkou kresťanskej náuky. Malý katechizmus dosiahol až 400 vydaní a bol preložený do 56 rečí.
Začiatkom februára 1597 pápež Klement VIII. povolal Róberta Bellarmína do služieb rímskeho cirkevného ústredia. Vymenoval ho za pápežského teológa, za poradcu Svätého ofícia, ktoré bolo najvyšším cirkevným orgánom pre vieroučné otázky, a za examinátora biskupov. Napokon 3. marca 1599 ho urobil kardinálom.
Rím na konci 16. storočia už nebol taký svetácky ako v renesančnom období. No napriek tomu kardináli boli aj v tom čase cirkevnými kniežatmi s patričným vonkajším prepychom, so služobníctvom a s pomerne veľkými dôchodkami. Róbert Bellarmín si však nikdy neosvojil takýto spôsob života. Uspokojil sa so základným príjmom, z ktorého vedel ušetriť na rozličné potreby Cirkvi a pre chudobných. Chudobným venoval na šaty dokonca aj závesy svojho kardinálskeho bytu. Odmietal dary svetských kniežat, ako aj bohatú penziu, ktorú mu ponúkol španielsky kráľ Filip III. Takto si zachoval nielen evanjeliovú chudobu, ale aj slobodu, s ktorou mohol účinnejšie brániť záujmy Cirkvi a presadzovať reformné smernice Tridentského koncilu. V duchu tejto slobody napísal na pápežov podnet memorandum, v ktorom otvorene poukazoval na šesť príčin neporiadkov v pápežskej kúrii v Ríme.
Kardinálova prorocká úprimnosť bola trocha silná pre pápeža a ešte viac sa dotkla iných členov kúrie. Okrem toho sa Bellarmín v teologických náhľadoch rozchádzal s niektorými vplyvnými prelátmi. Výsledkom bolo preloženie kardinála Bellarmína z Ríma do Capuy neďaleko Neapola. Pápež ho vymenoval za kapuánskeho arcibiskupa. Keďže dovtedy nebol biskupom, v apríli 1602 prijal biskupskú vysviacku a po nej sa odobral na nové pôsobisko.
Hoci Róbert Bellarmín nikdy predtým neúčinkoval priamo v pastorácii, biskupskú úlohu zvládol veľmi dobre. Každý rok vykonal pastoračnú návštevu všetkých farností a usporiadal diecéznu synodu. Zvlášť mu ležalo na srdci duchovenstvo, chudobní a bohoslužby. Jeho pôsobenie nebolo bez ťažkostí, ale veľká láska k veriacim mu ich pomohla prekonať. Ľudia vycítili jeho dobré srdce a tiež ho milovali, ako to sám priznal vo svojom životopise.
Po smrti pápeža Klementa VIII. v marci 1605 a po jednomesačnom pontifikáte Leva XI. sa stal pápežom Pavol V. Na voľbe oboch pápežov sa spolu s ostatnými kardinálmi zúčastnil aj Róbert Bellarmín. Pri druhej voľbe bol dokonca vážnym kandidátom na pápežstvo, keď hneď pri prvom hlasovaní dostal štrnásť hlasov. Ale on sám sa bránil zvoleniu a takisto viacerí kardináli ho nechceli voliť pre jeho rehoľnú jednoduchosť a prísnosť.
Nový pápež Pavol V. povolal kardinála Bellarmína znovu do Ríma a vymenoval ho za člena viacerých rímskych kongregácií. Okrem toho bol Bellarmín protektorom rehole celestínov a kolégia Germanika, za istý čas i správcom biskupstva Montepulciano a v rokoch 1615–1621 predsedom biblickej komisie pre revíziu gréckeho textu Nového zákona.
Hlavným poľom pôsobnosti kardinála Bellarmína boli teologické otázky. No pápež ho žiadal o spoluprácu aj v cirkevnopolitických problémoch, ako bol spor s Benátskou republikou, s anglickým kráľom Jakubom I. a so zástancami tzv. galikanizmu vo Francúzsku. Bellarmín v súvislosti s týmito spormi napísal niekoľko spisov na obranu pápežstva, pričom zastával náhľad o nepriamej moci pápeža vo svetských veciach.
Do tohto obdobia spadá aj prvá časť sporu cirkevnej autority s Galileom Galileim. Ako je známe, išlo o spor medzi zástancami dvoch astronomických sústav: starej Ptolemaiovej, podľa ktorej Zem je pevná a slnko s ostatnými nebeskými telesami sa otáča okolo nej, a novou Kopernikovou, podľa ktorej sa Zem s ostatnými planétami otáča okolo slnka. Galilei propagoval Kopernikovu heliocentrickú sústavu, ktorú odôvodňoval výpočtami a pozorovaniami pomocou novovynájdeného a ním zdokonaleného ďalekohľadu.
Galilei sa nedostal do sporu s teológmi preto, že by hlásal čosi nové. Veď heliocentrickú sústavu objavil a predstavil verejnosti Mikuláš Kopernik už v prvej tretine 16. storočia, čiže takmer sto rokov pred prvým Galileiho procesom. Vtedy Cirkev nemala proti nej námietky, ba niektorí významní cirkevní predstavitelia (pápež Klement VII., kardinál Mikuláš von Schönberg, biskup Tedemann Giese) ju prijali veľmi priaznivo. Kopernik mohol prednášať o svojom systéme dokonca na rímskej univerzite Sapienza a jezuitský astronóm Krištof Klavius sa opieral o Kopernikove práce pri reforme kalendára za pápeža Gregora XIII.
Prečo teda vznikol spor okolo tej istej náuky, keď ju podával Galilei?
Spolupôsobili tu viaceré okolnosti. Možno spomenúť aspoň dve, ktoré mali veľký, ak nie rozhodujúci vplyv na vývoj udalostí. Jednou z nich bol Galileiho výbušný charakter a polemický spôsob argumentácie, spojený neraz s iróniou. Celkove mu tieto vlastnosti nemožno vyčítať, lebo mal pre heliocentrickú sústavu viac dôkazov ako Kopernik, a to na základe dokonalejších pozorovaní a výpočtov. Preto mohol zápalisto argumentovať proti ľuďom, ktorí sa mohli opierať iba o dvetisíc rokov staré závery gréckeho filozofa Aristotela a o päťsto rokov mladšie pozorovania astronóma Ptolemaia, ktorý žil v 2. storočí po Kristovi. Niektorých sa takýto spôsob sebavedomej argumentácie nemilo dotkol a keď nemali v rukách prírodovedecké dôkazy, hľadali iné. Napokon sa chytili doslovného výkladu istého biblického textu. Ide o stať z knihy Jozue, kde sa hovorí, že slnce ostalo stáť, aby Izraeliti mohli dokončiť víťazný boj proti Amorejčanom (porov. Joz 10,12–14). Galilei sa proti takémuto dokazovaniu bránil svojím výkladom Biblie. Tým sa vytvorila druhá okolnosť v neprospech bojovného vedca: spor sa preniesol z prírodovedeckého poľa do vieroučnej oblasti, kde Galilei nemal patričnú kompetenciu. Tam boli rozhodcami teológovia a tí r. 1616 zakázali Galileimu propagovať heliocentrický systém s odôvodnením, že protirečí Biblii. Zodpovedné kongregácie poverili kardinála Bellarmína, aby oficiálne oznámil rozsudok Galileimu.
Hoci kardinál Bellarmín sa ako jeden zo zodpovedných úradných činiteľov zúčastnil na prvom procese proti Galileimu, nepatril ani medzi jeho iniciátorov, ani medzi osobných nepriateľov nespravodlivo odsúdeného vedca. A keď sa konal proti Galileimu druhý proces v r. 1633, vtedy už Bellarmín 12 rokov nežil. Preto nemožno Bellarmínovi pripisovať taký významný podiel na odsúdení Galileiho, ako to robia niektorí jeho neprajníci.
Róbert Bellarmín bol takmer až do konca života v službách rímskych kongregácií. No nebol iba suchým kuriálnym úradníkom. Venoval veľkú starostlivosť duchovnému životu, ktorú prehĺbil najmä v posledných rokoch života. V tom období napísal sedem spisov s duchovnou tematikou. Najznámejšie z nich sú De gemitu columbae (O žalostení holubice) a De arte bene moriendi (O umení dobre zomrieť).
Vo februári 1621 sa kardinál Bellarmín zúčastnil ešte na konkláve, v ktorom bol zvolený pápež Gregor XV. Avšak v lete toho istého roku sa už cítil na konci životných síl. Poprosil pápeža, aby sa smel utiahnuť do jezuitského noviciátneho domu sv. Andreja na Kvirináli. Prišiel ta 25. augusta. Ale už o tri dni ochorel a viacej sa neuzdravil. Zomrel 17. septembra 1621. Pochovali ho najprv v hlavnom jezuitskom kostole del Ges?, ale po vyhlásení za blahoslaveného v máji 1923 preniesli jeho telesné pozostatky do kostola sv. Ignáca, kde ich uložili vedľa oltára sv. Alojza, ktorému bol kedysi duchovným otcom.
Kardinála Bellarmína si mnohí ctili tak pre učenosť, ako aj pre svätosť života. Preto sa proces jeho blahorečenia začal už rok po jeho smrti. Ale pre rozličné príčiny sa dokončil až po tristo rokoch. Pápež Pius XI. vyhlásil v máji 1923 Róberta Bellarmína za blahoslaveného. Ten istý pápež ho v roku 1930 vyhlásil za svätého a o rok neskôr za cirkevného učiteľa.

Duchovný život

Spiritualita

Zamyslenia

Tajomstvo svätosti

Príbeh