Jezuiti



sob25022017

Sv. Ján Berchmans (1599–1621)

Ján Berchmans

Sv. Ján Berchmans pochádzal z Flámska (terajšie Belgicko), kde sa narodil v mestečku Diest 12. marca 1599. Bol najstarší z piatich detí skromného remeselníka. Jeho otec bol obuvníkom a garbiarom. Keď mal Ján desať rokov, jeho matku postihla pomalá nevyliečiteľná choroba. Deti si vzali do opatery ich dve tety.

Chlapec mal od detstva záujem o duchovné povolanie. Mal na to predpoklady nielen pre svoju dobrú povahu, ale aj pre vynikajúce rozumové schopnosti. Preto začal študovať na latinskej škole v rodnom meste. Avšak otcov zárobok nestačil na výdavky rodiny a na chlapcove štúdiá. Preto keď mal Ján 13 rokov, otec ho žiadal, aby nechal štúdia a aby sa vyučil remeslo. Príbuzným však bolo ľúto nadaného chlapca a hľadali spôsob, ako by mohol pokračovať v štúdiu. Napokon v septembri 1612 mu našli v meste Mecheln (Malines) miesto v dome kanonika Froymonta, kde bývali viacerí študenti z bohatých rodín. Ján si zarábal na ubytovanie a štúdium službami, ktoré poskytoval kanonikovi a tým, že pomáhal vychovávať šľachtických študentov.

Po troch rokoch, v r. 1615, jezuiti otvorili v meste Mechelne kolégium. Ján prešiel študovať do tohto kolégia. Po roku uvažovania nad svojou budúcnosťou a po prečítaní životopisu sv. Alojza sa rozhodol, že vstúpi do jezuitskej rehole. Otec bol veľmi sklamaný. Keď si už syn vyvolil duchovnú dráhu, otec očakával, že primerane svojim schopnostiam dostane nejaké výnosné miesto v cirkevnej službe. Tak by mal zabezpečenú budúcnosť a mohol by pomôcť aj rodine. Sedemnásťročný mladík vyjadril v auguste 1616 svoj vzťah k rehoľnému povolaniu v úprimnom liste ustarostenému otcovi a ťažko chorej matke:

„Ctený otče a milovaná matka!
Už štyri mesiace Pán Boh neprestáva klopať na dvere môjho srdca, ktoré som doteraz mal akosi zatvorené. Zistil som, že od toho času, či som sa učil či odpočíval, nič iné som nemal na mysli, či som sa prechádzal alebo čokoľvek iné robil, s nijakou inou vecou som sa nezaoberal, na nič iné som toľko nemyslel ako na voľbu životného povolania. Po viacerých svätých prijímaniach a dobrých skutkoch som sa konečne rozhodol urobiť sľub, že budem slúžiť Bohu, nášmu Pánovi, v reholi, ak mi k tomu dopomôže on sám svojou milosťou.

Isteže, priateľom a rodičom ťažko padne, keď ich opúšťajú tí, ktorých majú radi. Ale ja sa na to dívam inak. Keby tu predo mnou stáli na jednej strane otec s matkou, sestra a ostatná rodina, a na druhej Boh a náš Pán so svojou, a ako dúfam aj mojou preblahoslavenou Matkou, a keby mi tamtí hovorili: Neopúšťaj nás, najdrahší synček; prosíme ťa o to pre námahy a trápenia, ktoré sme podstúpili pre teba… Ježiš by mi však hovoril: Radšej nasleduj mňa, ktorý som sa pre teba narodil, pre teba som bol bičovaný, tŕním korunovaný a napokon pribitý na kríž; či som týchto päť svätých rán, ktoré vidíš, nepretrpel pre teba? Či nedbáš, že som doteraz sýtil tvoju dušu svojím najsvätejším telom a obnovoval ju svojou presvätou krvou? Či sa nehanbíš, že si sa mi za toto nijako neodvďačil? – Ach, moji drahí rodičia, kedykoľvek o tom uvažujem, hneď sa tak rozhorlím, že by som hneď, keby som mohol, vstúpil do rehole. Duša a srdce mi nebudú mať pokoja, kým nenájdu toho, koho milujú.

Rozhodol som sa teda ochotným duchom obetovať sa Ježišovi Kristovi a byť jeho bojovníkom v Spoločnosti Ježišovej. Teraz už len očakávam, že nebudete natoľko nerozumní, aby ste sa svojimi zámermi postavili proti Kristovi. Porúčam sa radšej do Vašich modlitieb a prosím Pána, aby mi až do konca života láskavo neodoprel milosť vytrvalosti vo svätých predsavzatiach. A potom aby mne i Vám doprial večný život.
Kristov a aj Váš poslušný syn Ján Berchmans.”

Syn napokon nadprirodzenými dôvodmi tak presvedčil otca, že tento mu nielen dovolil odísť do rehole, ale po smrti manželky sa aj sám stal kňazom.

Ján v r. 1616 skončil s veľmi dobrým prospechom humanitné štúdiá a v septembri toho istého roku vstúpil do jezuitského noviciátu v Mechelne. Po dvoch rokoch noviciátu ho predstavení poslali na štúdium filozofie do Rímskeho kolégia. Mladý rehoľný klerik nesklamal ich očakávania. Preto ho na záver štúdia 8. júla 1621 vybrali na slávnostnú verejnú dišputu. Prítomní obdivovali jeho mimoriadne vedomosti spojené s obdivuhodnou skromnosťou.

No azda ešte viac ako rozumové výkony obdivovali všetci, čo prišli s Jánom do styku, jeho príjemné správanie spojené s nevšednou duchovnou hĺbkou. Treba priznať, že od prírody mal ušľachtilú povahu a tak v Mechelne, ako aj v Ríme sa dostal do styku s vynikajúcimi duchovnými vodcami, ale rozhodujúce bolo to, že veľkodušne spolupracoval tak s prirodzenými darmi, ako aj s nadprirodzenými podnetmi. Jeho askéza bola mužská, pevná, ale pritom nenásilná, poznačená úprimnou láskou a nadprirodzenou radosťou. V každodennom živote sa riadil heslami „Age quod agis” (Venuj sa naplno tomu, čo robíš) a „Maximi facere minima” (Aj tie najnepatrnejšie veci vykonávať s vrcholnou starostlivosťou). Preňho nič v živote nebolo bezcenné. Pritom táto jeho dôsledná dokonalosť vo všetkom, čo robil, bola ďaleko od škrupulantstva a úzkostlivého nepokoja. Naňho vzťahovali biblický výrok: Veselého darcu miluje Boh! Avšak vnútorne musel aj on vybojovať nejeden boj. Jeho osobné zápisky prezrádzajú, že aj jeho niekedy postihla duchovná neútecha a vnútorne sa musel vyrovnávať s ťažkosťami komunitného života. No jeho veľkodušná láska v spolupráci s Božou milosťou prekonávala všetky ťažkosti.

Mladý rehoľník si uvedomoval, kde je prameň jeho duchovnej sily. Zachovalo sa jeho ponížené priznanie: „Pane, v tvojej Spoločnosti by som bol sám od seba iba suchou ratolesťou. Neoddeľ ma od viniča, ale vo svojej dobrote daj, aby do mňa prúdila miazga tvojej milosti.” V prejavoch jeho nábožnosti osobitné miesto zaujímala Eucharistia a úcta k Panne Márii.

Krátko po vydarenej verejnej dišpute, začiatkom augusta 1621, Jánovými predstavenými a spolubratmi otriasla správa, že ich láskavý a veselý spolubrat a vynikajúci absolvent filozofie smrteľne ochorel. Dňa 7. augusta ho prepadla horúčka sprevádzaná črevným katarom a zápalom pľúc. Zásahy rímskych lekárov boli neúspešné. Ján Berchmans zomrel pokojne s odovzdanosťou do Božej vôle 13. augusta 1621. Mal niečo vyše 22 rokov. Pochovali ho v rímskom kostole sv. Ignáca. Jeho srdce preniesli do jezuitského kostola v belgickom Louvaine.

Už rok po smrti Jána Berchmansa sa začal informačný proces so zameraním na možnosť jeho blahorečenia, prípadne svätorečenia. Avšak pre rozličné príčiny sa tento proces ukončil až v druhej polovici 19. storočia. V máji 1865 pápež Pius IX. vyhlásil tohto mladého rehoľníka za blahoslaveného a v januári 1888 pápež Lev XIII. za svätého.

Sv. Ján Berchmans sa spolu s inými mladými svätcami uctieva ako patrón mládeže a osobitne ako patrón študentov filozofie. V celocirkevných zoznamoch svätých sa tento svätec zaraďuje na výročitý deň jeho smrti, teda na 13. augusta. Avšak jezuitská rehoľa, do ktorej patril, slávi jeho liturgickú spomienku 26. novembra.

Jubileum

Príhovory

Spiritualita

Meditácie

Spiritualita