Jezuiti



ned30042017

Sv. Ján de Brébeuf (1593–1649)


Pochádzal zo šľachtickej rodiny. Narodil sa 25. marca 1593 v kaštieli CondésurVire v Normandii. V novembri 1617 vstúpil do jezuitskej rehole. Noviciát a štúdiá si vykonal v meste Rouen, kde bol vo veku 29 rokov vysvätený za kňaza. V apríli 1625 odplával s dvoma pátrami a dvoma rehoľnými bratmi z prístavu Dieppe do Nového Francúzska – Kanady. 19. júna prišiel do mesta Québec, ktoré bolo hlavným mestom a hospodárskokultúrnym strediskom francúzskych kolónií v tejto časti sveta. Tam bolo aj administratívne stredisko kanadských jezuitov.
Po krátkej aklimatizácii v Québecu poslali predstavení pátra de Brébeufa ako misionára medzi Indiánov kmeňa Algonkvínov, na západ od terajšieho hlavného mesta Ottawy. Tam prežil päť mesiacov bez toho, že by niekoho pokrstil. Podarilo sa mu však zmierniť nedôveru Indiánov voči misionárom. Oboznámil sa s ich rečou a zostavil jej slovník a gramatiku.
V marci 1626 sa dostal medzi Hurónov, ktorí susedili s Algonkvínmi a sídlili na východ od Hurónskeho jazera. Tri roky pracoval na tomto misijnom úhore obklopený kultúrnou, hygienickou a mravnou zaostalosťou. Sotva sa mu podarilo pokrstiť nejaké zomierajúce dieťa. Keď si uspokojivo osvojil hurónsku reč, preložil do nej katechizmus.
Do činnosti misionárov rušivo zasahovali koloniálne mocnosti, ktoré bojovali o nadvládu nad Severnou Amerikou. V r. 1629 obsadili Québec Angličania. Francúzski misionári, medzi nimi aj P. de Brébeuf, museli opustiť Kanadu. Až po dohode v St. Germain (v marci 1632) sa mohli francúzski jezuiti vrátiť medzi kanadských Indiánov. Tak aj P. Ján de Brébeuf prišiel medzi svojich Hurónov. Aby mohol medzi nimi pôsobiť, prijal život v situácii, ktorá sa veľmi líšila od kultúrneho európskeho spôsobu života. Písal o tom otvorene svojim parížskym spolubratom:
„Naše chatrče sú zo stromovej kôry tak ako chatrče divochov… Vnútro indiánskych chatrčí je malá ukážka pekla. To najhlavnejšie je oheň a dym. Okolo ohňa sú tu a tam nahé telá, začadené a opálené medzi húfmi psov. Všetko je pokryté vrstvou prachu. Keď prejdeme celým indiánskym bývaním, zbadáme, že sa na nás nachytali červy, sadze a iná nepríjemná nečistota. A predsa, ak chceme dobre zvládnuť svoju úlohu, tieto návštevy príbytkov sú nevyhnutné, a to viackrát cez deň. Pritom sa neraz treba zmieriť s ich odporom, potupami a urážkami. Často uplynú celé hodiny, kým sa možno zmieniť o náboženstve, a ak sa aj podarí vštepiť domorodcovi nejakú kresťanskú pravdu, jeden sen stačí na to, aby zničil prácu jedného mesiaca.”
Koncom roku 1636 postihla misionárov aj Indiánov nákazlivá choroba, ktorá šírila hrôzu a vyhasila mnoho životov, najmä detí. Misionári sa hneď po prekonaní choroby dali do služieb chorých domorodcov. Ich obetavosť vyvolala obdiv Indiánov, hoci mnohí podliehali intrigánskemu vplyvu čarodejníkov, ktorí obviňovali misionárov z každého nešťastia, čo prišlo na ľudí. Tak aj v súvislosti s epidémiou organizovali sprisahancov, ktorí mali vykántriť všetkých misionárov na indiánskom území.
Sám páter de Brébeuf sa zaviazal sľubom, ktorý opakoval denne pri slúžení svätej omše, keď držal v rukách Eucharistiu, že sa nikdy nevyhne milosti mučeníctva a smrteľný úder prijme s radosťou ako z Ježišových rúk.
Na konečné utrpenie sa pripravoval tvrdou životnou disciplínou. Vždy, aj keď bol predstaveným misie, vykonával najťažšie a najodpornejšie práce. Indiáni ho nazývali „Echon”, to znamená nosič bremien. Pri zúrivých prejavoch domorodcov ostával pokojný, aj keď ho bili alebo naňho pľuvali, prípadne mu trhali šaty.
Jeho neochvejnosť a dobrota neostali bez vplyvu na divochov. Od r. 1637 začali väčšie skupiny dospelých prijímať kresťanskú vieru a krst. Do marca 1649 vzrástol počet pokrstených v misii pátra de Brébeufa na sedemtisíc.
Posledným dňom jeho účinkovania a života sa stal 16. marec 1649. Vtedy prepadol misiu sv. Ignáca, kde bol P. de Brébeuf, oddiel irokézskych bojovníkov. Mučenie zajatcov, ktorí boli určení na smrť, patrilo k rituálu všetkých Indiánov. Ale Irokézi aj v tomto vynikali nad ostatných. Keď začali mučiť pátra de Brébeufa, ten povzbudzoval svojich spolutrpiteľov, hurónskych mužov. Jemu venovali osobitnú pozornosť. Najprv mu vytrhali nechty. Potom mu zavesili na krk rozpálené sekery, ktoré mu pražili chrbát aj prsia. Boky mu opásali stromovou kôrou, napustenou živicou, a tú zapálili. Z tela mu trhali pásiky upraženej kože a tie jedli pred jeho očami. Z hlavy mu strhli kožu s vlasmi (skalp) a na krvavú lebku mu liali horúcu vodu ako výsmech krstu. Keď sa napriek všetkému modlil a povzbudzoval iných, odrezali mu pery, vytrhli jazyk, vybili zuby a do hrdla mu pchali žeravý kus dreva. Najviac zúrili preto, že z neho nemohli dostať nijaký ston alebo prejav bolesti. Konečne po troch hodinách mučenia mu dýkou otvorili hrudník a vytrhli srdce. Toto srdce potom jedli a pili z jeho krvi. Boli presvedčení, že takto získajú čosi z jeho nepochopiteľnej nadľudskej statočnosti.
 

Biblia

Príhovory

Spiritualita

Meditácie

Modlitby