Jezuiti



ned30042017

Sv. Andrej Bobola (1591–1657), kňaz a mučeník

O sv. Andrejovi Bobolovi by sme mohli povedať, že patrí medzi najstatočnejších svedkov Kristovho evanjelia a zároveň medzi najkrvavejších svedkov rozdeleného kresťanstva.
Narodil sa v sandomierskom vojvodstve (v terajšom juhovýchodnom Poľsku) v roku 1591. Študoval na jezuitských školách v Sandomierzi a Vilne, kde aj vstúpil do jezuitskej rehole roku 1611 vo veku 20 rokov. Nasledovalo jedenásť rokov rehoľnej výchovy a kňazských štúdií, po ktorých bol r. 1622 vysvätený za kňaza.
Najprv pôsobil v litovskom meste Vilne ako kazateľ a ako duchovný vedúci mariánskej kongregácie. Mariánska kongregácia bola náboženským spolkom, v ktorom sa veriaci združovali podľa stavov (študenti, učitelia, robotníci, muži, ženy a pod.). Hnutie mariánskych kongregácií vzniklo na podnet jezuitov v Ríme. Časom sa veľmi rozšírilo a malo veľký význam pri obnove a prehlbovaní náboženského života.
Po niekoľkoročnom pôsobení vo Vilne bol Andrej Bobola vymenovaný za predstaveného jezuitského kláštora v bieloruskom meste Bobrujsku. Aj ako predstavený sa venoval čo najviac duchovnej službe veriacich. Keď bolo treba, pomáhal aj telesne. To sa prejavilo zvlášť pri epidémii moru, ktorá v tom čase postihla východnú Litvu a Bielorusko. Bez ohľadu na nebezpečenstvo nákazy páter Bobola pomáhal chorým a zomierajúcim až do krajného vypätia svojich síl.
Od roku 1636 určili predstavení Andreja Bobolu za ľudového misionára. V tejto úlohe pôsobil na rozsiahlom území okolo rieky Pripetu v Bielorusku. Tamojší kresťania mali veľmi slabé náboženské vedomosti a aj mravne boli na nízkej úrovni. Okrem toho iba časť bola spojená s Rímom po BrestLitovskej únii, ktorá sa uskutočnila v r. 1596. Ostatní boli pravoslávni a často veľmi nepriateľskí voči Rímu. Medzi týmito účinkoval páter Bobola 20 rokov. Katolíkov privádzal k hlbšiemu náboženskému životu a pravoslávnych získaval pre zjednotenie s Rímom. Takto sa mu podarilo získať celé pravoslávne dediny.
Tieto úspechy veľmi pobúrili tvrdých zástancov pravoslávia. Úspešného misionára nazývali „dušochvat”, uchvatiteľ duší, a usilovali sa ho znemožniť. Keď nemohli proti nemu otvorene vystúpiť sami, najímali si skupiny chlapcov, aby ho prepadali a hanobili.
Veľká príležitosť sa naskytla pravoslávnym nepriateľom vo vojne Kozákov proti Poľsku v rokoch 1649–1657. Kozáci zaplavili Bielorusko a spolu s miestnymi pravoslávnymi sa vŕšili na kňazoch a veriacich, ktorí boli zjednotení s Rímom. Desiatky kňazov a tisíce veriacich zaplatili životom svoju vernosť katolíckej cirkvi.
Je samozrejmé, že nepriatelia Cirkvi mali mimoriadny záujem o chytenie horlivého misionára Andreja Bobolu. Napokon sa im to podarilo 16. mája 1657 v blízkosti mestečka Janova, práve keď končil svätú omšu. Kozáci sa naňho vrhli, tĺkli ho kyjakmi a potom ho priviazaného za koňa vliekli po zemi do blízkeho Janova. Tam skrvaveného kňaza „súdili”. Keď prejavoval vernosť katolíckej cirkvi, pomstili sa mu mimoriadne krutým spôsobom: šľahali ho bičmi, sekali kosákmi, z chrbta mu stiahli kožu a po celom tele ho pálili fakľami. Keď poslednými silami vyznával svoju vieru, odrezali mu pery, vytrhli jazyk a vylúpili oko. Napokon ho zabili mečom.
Nábožní veriaci pochovali misionárovo zmasakrované telo najprv v Janove a neskôr ho odovzdali jezuitom v meste Pinsku. Tam ho našli neporušené pri premiestňovaní cintorína v roku 1808. Vtedy ho preniesli do Polocka, kde v tom čase sídlil hlavný predstavený jezuitov, ktorí sa po prechodnom zrušení rehole (1773–1814) zachovali v Bielorusku. Mučeníkovo telo uložili do sklenej rakvy. Tak ho našli vojaci ruskej Červenej armády v r. 1922. Cennosti, ktoré tam boli, skonfiškovali, ale zachované telo odovzdali do prírodovedeckého múzea v Moskve, kde bolo približne rok.
V roku 1923 v mene pápeža Pia XI. požiadali sovietsku vládu o vydanie mučeníkovho tela dvaja severoamerickí jezuiti, ktorí boli členmi pápežskej komisie na pomoc hladujúcim v sovietskom Rusku. Vláda im vyhovela, a tak sa roku 1924 dostalo telo Andreja Bobolu z Moskvy cez Odesu do Ríma. Tam bolo uložené najprv v tzv. Matildinej kaplnke vo Vatikáne a neskôr pri oltári sv. Františka Xavérskeho v hlavnom jezuitskom kostole del Gesú v Ríme.
Umučeného kňazamisionára hneď po smrti uctievali v krajinách, ku ktorým mal bližší vzťah: v Poľsku, odkiaľ pochádzal, v Bielorusku a Litve, kde pôsobil. Uctievali si ho nielen katolíci, ale aj početní pravoslávni. Mnohí obdržali na jeho príhovor mimoriadne milosti. V r. 1853 ho pápež Pius IX. vyhlásil za blahoslaveného. Napokon pápež Pius XI. ho vyhlásil za svätého v apríli 1938. Po svätorečení slávnostne previezli telo sv. Andreja Bobolu do Poľska. Vtedy sa už svätcova úcta rozšírila aj do iných krajín. Sv. Andrej Bobola sa stal vzorom hrdinskej vernosti Cirkvi a úsilia po zjednotení pravoslávnej cirkvi s Rímom.
Najviac si uctievali a uctievajú hrdinského mučeníka jeho spolurodáci. Zvlášť sa to prejavilo v druhej svetovej vojne počas varšavského povstania proti nacistickým okupantom, keď prenášali svätcovo telo z jednej mestskej štvrte do druhej podzemnými chodbami kanalizácie. Blízkosť tejto vzácnej relikvie bola pre nich prameňom sily v ťažkej situácii a prameňom nádeje do budúcnosti.
V jezuitskej reholi sa uctieva liturgická pamiatka sv. Andreja Bobolu 16. mája. Keďže na Slovensku je v ten deň liturgická spomienka sv. Jána Nepomuckého, slovenská provincia jezuitov si uctieva svätého mučeníka Andreja už deň predtým – 15. mája.

Biblia

Príhovory

Spiritualita

Meditácie

Modlitby