Jezuiti



pon18122017

Sv. František de Borja (1510–1572)

Sv. František de Borja, poslovenčené Borgiáš, je pre historikov a životopiscov akousi zložitou hádankou, na ktorú sa dá ťažko nájsť jednoduchá odpoveď. Predstavuje totiž viacrozmernú osobnosť, ktorá vedela naplno a kvalitne uskutočňovať rozličné podoby života bez toho, že by pri zásadných existenčných zmenách musela meniť svoj charakter alebo odvolávať niečo z minulého životného zamerania.
Tento sv. František pochádzal zo známeho španielskeho rodu Borgiovcov, ktorý dal Cirkvi jednak dobrého pápeža Calixta III. (1455–1458) a jednak neslávne známeho pápeža Alexandra VI. (1492–1503). Ten mal pred zvolením za pápeža štyri nezákonné deti. Jeho druhý syn Juan bol starým otcom sv. Františka de Borja. František poznal dejiny svojho rodu a v živote urobil veľa, aby odčinil vážne poblúdenia svojich predkov.
František sa narodil 28. októbra 1510 ako prvorodený syn, a teda aj dedič gandijského vojvodu Juana de Borja. Gandia bolo malé vojvodstvo na východnom pobreží Pyrenejského polostrova, v Katalánsku neďaleko Valencie. Keď mal desať rokov, zomrela mu matka. Otec ho dal na ďalšiu výchovu do mesta Zaragozy k tamojšiemu arcibiskupovi, ktorý bol bratom Františkovej matky. Tam chlapec získal základné vzdelanie. Tam sa oboznámil aj s hudbou a naučil sa narábať mečom. Dospievajúceho mládenca prijal do služby cisár Karol V. (v Španielsku ako kráľ Karol I.) a ustanovil ho za páža svojej mladšej sestre Kataríne, ktorá robila spoločníčku choromyseľnej matke na zámku Tordesillas. Keď sa Katarína v r. 1525 vydala za portugalského kráľa Jána III., František sa vrátil do Zaragozy, kde tri roky študoval filozofiu.
V r. 1528 ho cisár povolal na panovnícky dvor, kde sa František o rok neskôr oženil s Portugalčankou Eleonórou de Castro, ktorá bola dvornou dámou cisárovnej Izabely. V ďalšom roku sa mladomanželom narodil syn Karol, najstarší z ôsmich detí. V r. 1536 sa František v cisárových službách zúčastnil na provensálskej vojne proti Francúzsku. O jeho telesných schopnostiach svedčí skutočnosť, že ho cisár vymenoval za hlavného poľovníka (Montero Mayor) a za hlavného krasojazdca (na koni) cisárovnej.
Dôležitým medzníkom vo Františkovom živote bola náhla smrť cisárovnej Izabely 1. mája 1539. Cisár ho poveril, aby sprevádzal mŕtvolu jeho manželky do Granady a aby potvrdil jej totožnosť pred pochovaním 17. mája. Posledný pohľad na rozkladajúcu sa mŕtvolu cisárovnej ním otriasol. Tu si prenikavo uvedomil pominuteľnosť pozemských vecí. Vtedy sa uňho začala výraznejšie formovať túžba po duchovných veciach a po kresťanskej dokonalosti.
Krátko potom cisár vymenoval Františka de Borja za katalánskeho miestokráľa. František zastával tento úrad v rokoch 1539–1543. Medzitým v decembri 1542 mu zomrel otec. František sa po ňom stal gandijským vojvodom. Dňa 27. marca 1546 mu zomrela manželka. To bol druhý medzník v jeho živote. Vojvoda sa rozhodol, že celkom opustí svet a zasvätí sa Bohu.
Už niekoľko rokov predtým sa priatelil s františkánmi a dominikánmi, medzi ktorých patrili sv. Peter Alkantarský OFM a sv. Luis Bertrand OP. V r. 1541 spoznal jezuitov prostredníctvom pátra Petra Favra a Antónia Araoza, ktorý vtedy ešte nebol kňazom. Hoci povahove boli veľmi rozdielni — Favre jemný a Araoz energický —, obidvaja kázňami v Barcelone silno zapôsobili na Katalánčanov a na ich miestokráľa. František hneď nadviazal listovný styk so zakladateľom jezuitov sv. Ignácom Loyolským. Jeho výsledkom bolo trvalé priateľstvo a v r. 1546 gandijské jezuitské kolégium, pre ktoré o rok neskôr vojvoda dosiahol od pápeža Pavla III. štatút univerzity.
Slávnosť založenia gandijského kolégia sa konala v máji 1546, necelé dva mesiace po smrti vojvodovej manželky. Niekedy v tom čase František urobil sľub, že vstúpi do jezuitskej rehole, len čo usporiada záležitosti svojho vojvodstva. Krátko potom poslal do Ríma dôverného poverenca, prostredníctvom ktorého žiadal Ignáca Loyolského o prijatie do rehole.
Zakladateľa jezuitov veľmi prekvapila táto žiadosť. Už päť rokov síce poznal Borgiovu náklonnosť k mladej reholi, ale niečo také predsa len nečakal. Uvedomil si, že vstup obľúbeného vojvodu, ktorý bol súčasne cisárovým i pápežovým priateľom, môže osožiť reholi. No na druhej strane nechcel pripustiť, aby vojvodov krok poškodil jeho záväzkom vo svete a zvlášť jeho rodine. Preto po dôkladnom uvažovaní a modlitbe mu listom z 9. októbra 1546 navrhol riešenie, v ktorom sa nadprirodzené ideály a túžby zosúlaďovali s prirodzeným poriadkom.
Vybavenie všetkých vecí, ktoré Ignác spomínal v liste, trvalo takmer päť rokov. Medzitým 1. februára 1548 vojvoda zložil slávnostné rehoľné sľuby. Keďže sa tu nedali dodržať vonkajšie podmienky, aké vyžadujú cirkevné predpisy, Ignác vyžiadal od pápeža dovolenie pre nemenovaného laika, aby mohol zložiť také sľuby, kým je ešte vo svete zaujatý usporiadaním svojich vecí. Pápež nemal dôvod nedôverovať Ignácovi a dal mu žiadané dovolenie s rešpektovaním jeho tajomstva. Ignác zas natoľko poznal Františka de Borja, že sa s plnou zodpovednosťou odvážil pýtať pre neho také nezvyčajné dovolenie.
Popri vonkajších povinnostiach a štúdiu František venoval veľa času a energie modlitbe a skutkom pokánia. O všetkom informoval generálneho predstaveného, ako si to ten želal. A ten pokladal za potrebné krotiť jeho horlivosť. V liste z 20. septembra 1548 mu okrem iného písal:
„Vaše počínanie v duchovných a telesných veciach pre pokrok Vašej duše mi dalo nový dôvod veľmi sa tešiť v Pánovi a neustále mu ďakovať…
Ale v tom istom Pánovi cítim, že duchovné a telesné cvičenia, ktoré sú nám osožné v niektorých okolnostiach, nie sú také v iných. Preto Vám poviem svoj náhľad na túto vec, keďže ste sa ma pýtali. Predovšetkým, čo sa týka času venovaného vnútorným a vonkajším cvičeniam, odporúčam ho skrátiť na polovicu… Ako Vás poznám, myslím, že bude lepšie druhú polovicu venovať štúdiu,… spravovaniu Vašich majetkov a duchovným rozhovorom. Pritom sa vždy usilujte udržať svoju dušu v pokoji a pripravenú na všetko, čo by si v nej náš Pán želal spôsobiť. Je to nepochybne väčšia čnosť a milosť, keď sa môžete tešiť z Pána v rozličných prácach a na rozličných miestach, ako iba na jednom…
Po druhé, čo sa týka pôstu a zriekania sa istých jedál, radím Vám pre lásku k nášmu Pánovi, aby ste sa starali o žalúdok a o iné prirodzené orgány a aby ste ich radšej posilňovali ako oslabovali. Keď je človek tak uspôsobený, že by radšej zomrel, ako by sa dopustil aj tej najmenšej urážky Božej velebnosti, a keď ho okrem toho neznepokojujú osobitné útoky diabla, sveta alebo tela, ako som o tom presvedčený vo Vašom prípade, vtedy – a to je bod, v ktorom na Vás osobitne vážne nalieham – keďže tak telo ako aj duša patria svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, ktorému sa budeme za ne zodpovedať, nesmiete dovoliť, aby Vaše prirodzené sily zoslabli. Keď chorľavie telo, ani duša nemôže fungovať ako treba… Máme milovať a opatrovať telo natoľko, nakoľko je poslušné a pomáha duši, lebo s takouto poslušnosťou a pomocoou duša môže lepšie slúžiť nášmu Stvoriteľovi a Pánovi a chváliť ho.
Po tretie, čo sa týka trestania tela, som za to, aby sa vyhýbalo každému spôsobu, pri ktorom by sa mohla objaviť čo len kvapka krvi. Namiesto toho, aby sme túžili po vylievaní vlastnej krvi, je oveľa lepšie hľadať priamo Pána nás všetkých a jeho sväté dary, ako sú slzy za naše hriechy,… posilnenie viery, nádeje a lásky, radosť v Pánovi a duchovný pokoj,… všetko s poníženosťou a úctou k našej svätej matke Cirkvi a k jej ustanoveným vodcom. Každý z týchto svätých darov by sme mali veľmi uprednostňovať pred všetkými telesnými úkonmi, ktoré sú dobré iba natoľko, nakoľko sú zamerané na získanie takých (duchovných) darov…”
František de Borja bol príkladne poslušným duchovným synom Ignáca Loyolského, a preto rozhodne potláčal pokušenie k mníšskemu spôsobu života. Horšie však bolo, že toto pokušenie dostalo významných spojencov medzi jezuitmi (inšpirovanými istým františkánom) gandijského kolégia. Patril medzi nich sám rektor Andrés de Oviedo a istý páter Onfroy, nespokojný duch, ktorý v mene akýchsi zjavení a proroctiev hlásal potrebu radikálnej zmeny v Spoločnosti Ježišovej a v Cirkvi. Podľa týchto proroctiev mal zmenu uskutočniť „anjelský pápež” z rodu Borgiovcov. V jezuitskej reholi je údajne málo modlitby, ktorú predstavení obmedzujú. Modlitba, ktorá trvá iba jednu-dve hodiny, sa nemôže nazývať modlitbou…
Bola to zmiešanina nespokojnosti a chorobnej fantázie, ktorá mohla zapríčiniť veľa zlého. Preto Ignác nariadil svojmu tajomníkovi Juanovi de Polanco, aby zostavil obšírny list, v ktorom by dôkladne odpovedal na všetky „zjavenia a proroctvá” gandijských nespokojencov. Sám potom ešte v liste urobil niektoré doplnky. List bol napísaný v júli 1549 a Ignác ho adresoval vojvodovi de Borja. V ňom totiž videl dostatočne silnú osobnosť, ktorá napriek náklonnosti k mysticizmu a mníšskym praktikám si vedela udržať patričnú duševnú rovnováhu a mala cit tak pre stupnicu duchovných hodnôt, ako aj pre vážnosť zákonitej autority v Cirkvi.
V liste Ignác pripúšťa, že sa môžu vyskytovať vierohodné súkromné zjavenia. Ich základným znakom je, že neodporujú zdravému rozumu ani zdravej cirkevnej náuke a duchovne povzbudzujú ľudí. Tiež osoba, ktorá také vierohodné zjavenia predkladá, býva na patričnej duchovnej výške.
To sa však nedá povedať o tzv. gandijských proroctvách a zjaveniach. Tie odporujú všetkým rozumným predpokladom ako aj zárukám, ktoré dal Kristus Cirkvi a jej zákonitým predstaviteľom. Verejné rozhlasovanie, že Cirkev a rehoľa sú v úpadku, nikoho nepovzbudí, iba vyvoláva nedôveru, nespokojnosť a pobáda k neposlušnosti. Takéto tvrdenie nezodpovedá ani skutočnosti. Veď koľko duchovného úžitku dosiahla za niekoľko rokov jestvovania len sama Spoločnosť Ježišova!
List ďalej nepripúšťa, že by sa v jezuitskej reholi obmedzovala modlitba. Iba sa dáva do súladu so základnými úlohami rehoľníkov, ako je v prípade klerikov štúdium a pri vyštudovaných kňazoch apoštolát. A už vonkoncom neobstojí tvrdenie, že modlitba, ktorá trvá iba hodinu, nie je v skutočnosti nijaká modlitba. Tomu protirečí príklad svätých a samého Krista Pána, ktorý nás naučil modlitbu „Otče náš”. Kto by sa odvážil tvrdiť o tejto Pánovej – pomerne krátkej – modlitbe, že to nie je modlitba?
Napokon sám páter Onfroy svojím počínaním neposkytuje záruku serióznosti domnelým proroctvám a zjaveniam. Má nejasné pojmy, je tvrdý v úsudku, nepoddajný vo vôli, z čoho vyplýva nedostatok poslušnosti; ovláda ho pýcha a márnivá túžba ukazovať sa… To všetko poukazuje na to, že jeho tvrdenia nepochádzajú od dobrého ducha.
Vojvoda-rehoľník si starostlivo prečítal celý dlhý list a vzal si ho k srdcu nielen pre seba, ale aj pre pomýlených spolubratov gandijského kolégia. Napokon svojím vplyvom a modlitbou dosiahol ich vytriezvenie. 30. novembra toho istého roku (1949) mohol už napísať Ignácovi: „Splnil som svoje poslanie s pomocou Vašej autority. Vo Vašom mene a s Božou pomocou som zmenil týchto ľudí.”
Ešte v plnom vojvodcovskom lesku so sprievodom vyše 20 osôb prišiel František de Borja do Ríma 25. októbra 1550. Bolo to pri príležitosti vtedajšieho Svätého roku. Ubytovali ho v oddelenej časti jezuitského domu. De Borja sa zdržal v Ríme do 4. januára 1551, teda vyše dva mesiace. Takto mohol osobnými rozhovormi s Ignácom Loyolským doplniť to, na čo nestačili listy. Keďže Ignác sa v tom čase chystal založiť v Ríme ústredný seminár na výchovu elitného duchovenstva a nemal na to nijaké peniaze, vojvoda mu na tento cieľ venoval štedrý dar vyše 4500 zlatých dukátov. Ignác chcel z vďačnosti dať novému semináru meno Borgiovo kolégium. Ale keď to František nechcel pripustiť, nazvali ho jednoducho Collegium Romanum — Rímske kolégium. Neskôr z vďačnosti za podporu pápeža Gregora XIII. ho nazvali Gregorovou (Gregoriánskou) univerzitou.
Po návrate do Španielska František de Borja požiadal cisára Karola V., aby sa smel zriecť vojvodstva v prospech svojho najstaršieho syna Carlosa. Keď dostal patričný súhlas, prišiel čas, aby zverejnil svoje členstvo v jezuitskej reholi. Keďže medzitým už študoval teológiu, mohol byť 23. mája 1551 vysvätený za kňaza. Vysviacku prijal v baskickom meste O?ate a z úcty k Ignácovi slúžil prvú svätú omšu v loyolskom kaštieli.
V rokoch 1551–1554 sa František venoval kázaniu a zostavovaniu duchovných spisov. Cisár Karol nezabudol na svojho dôverníka. Keďže nemal veľké sympatie k jezuitskej reholi, myslel, že urobí bývalému miestokráľovi najlepšiu službu, keď navrhne jeho povýšenie za kardinála. Pápež bol ochotný. Ignác Loyolský potreboval veľa modlitieb, diplomatického taktu a rozhodnosti, aby odvrátil kardinálske nebezpečenstvo od svojho dobrého a cenného spolubrata. Namiesto toho ho vymenoval za generálneho komisára rehole pre Španielsko a Portugalsko. V tejto úlohe založil v Španielsku do dvadsať nových kolégií a v r. 1554 založil v mestečku Simancas prvý jezuitský noviciát v tejto krajine.
V r. 1555 sa Karol V. zriekol panovníckej hodnosti a utiahol sa do kláštora San Yuste. Tam si dal trikrát zavolať Františka de Borja, aby sa s ním radil a prijal od neho duchovnú posilu. Pri smrti (v septembri 1558) si ho žiadal mať pri sebe a vymenoval ho spolu so svojím synom Filipom II. za vykonávateľa svojho závetu. V tom čase bol František spolu s Antóniom Araozom v osobitnej službe cisárovej dcéry Jany Rakúskej, ktorá v neprítomnosti kráľa Filipa II. vládla v Španielsku ako regentka v r. 1554–1558.
Po toľkých prejavoch priazne panovníckej rodiny prišiel však aj nevďak. V r. 1556 regentka Jana naliehala na Ignáca Loyolského, aby dosiahol od pápeža oslobodenie veľmajstra Monteského rytierskeho rádu od celibátu. Týmto veľmajstrom bol Františkov nevlastný brat don Galcerán de Borja. Ten sa totiž pri návštevách kráľovského dvora zaľúbil do regentkinej prvej dvornej dámy do?e Leonóry Manuel. Avšak žiadosť španielskej vladárky prišla do Ríma práve v čase, keď Ignác Loyolský zomieral. Jej ďalším vybavovaním poverili Františka de Borja. A keďže tento bol neúspešný, kráľ Filip II., ktorý sa po smrti Márie Tudorovej vrátil do Španielska, ho vykázal z kráľovského dvora.
To však nebolo pre Františka nešťastie, lež iba veľké uponíženie, ktoré postihnutý páter ochotne prijal, lebo takto mohol viac vykonať pre rehoľu a pre Cirkev. Horšie bolo s cirkevnou inkvizíciou, ktorá v tom istom čase odsúdila zbierku duchovných spisov Františka de Borja. Ako sa neskôr ukázalo, španielska inkvizícia zašla v tomto prípade priďaleko. Čiastočne sa o to pričinil vydavateľ Juan de Brocar v Alcale, ktorý k Borgiovým spisom pripojil aj niektoré menej pravoverné. Vec sa časom vyjasnila, ale medzitým veľa trpel František aj jezuiti. František sa v tom čase utiahol do Portugalska.
Keď ani po úradnom objasnení prípadu neutíchli ťažkosti a upodozrievanie, pápež Pius IV. povolal Františka do Ríma, kam tento prišiel v septembri 1561. Keď o rok neskôr generálny predstavený rehole Diego Laínez a jeho vikár Alfonso Salmerón odišli do Tridentu na záverečné zasadania tamojšieho cirkevného snemu, páter de Borja prevzal vedenie rehole v hodnosti generálneho vikára. Tým bol až do januára 1564, keď sa z Tridentu vrátil Diego Laínez. Ten vymenoval Františka za asistenta pre Španielsko a Portugalsko. Keď v januári 1565 zomrel Diego Laínez, páter František de Borja sa znovu stal generálnym vikárom rehole a po zvolení na generálnej kongregácii 2. júla 1565 jej tretím generálnym predstaveným.
Generalát Františka de Borja prebiehal súčasne s pontifikátom pápeža-dominikána sv. Pia V. Medzi oboma svätcami bolo vzácne nadprirodzené priateľstvo, hoci nechýbali dôvody pre nepríjemné napätia. Svätý pápež totiž nanútil reholi dve vážne zmeny v jej stanovách, a to, že jezuiti museli zaviesť spoločnú chórovú modlitbu a že museli skladať slávnostné sľuby ešte pred kňazskou vysviackou. Avšak po smrti Pia V. jeho nástupca Gregor XIII. v r. 1573 odvolal spomenuté zmeny a potvrdil jezuitské stanovy v pôvodnej podobe.
Ako generálny predstavený František de Borja sa usiloval predovšetkým o zachovanie vnútorného ducha rehole. S týmto cieľom sa v r. 1569 obrátil na Spoločnosť Ježišovu listom „De mediis conservandi spiritum Societatis” (O prostriedkoch na zachovanie ducha Spoločnosti). Usiloval sa zriadiť pre každú provinciu osobitný noviciát, opravil a doplnil pravidlá rehole, v r. 1570 sa postaral o nové vydanie jej stanov. Na základe právomoci, ktorú mu dala generálna kongregácia, zaviedol do rehole jednohodinové ranné rozjímanie. On sa zaslúžil o vybudovanie hlavného jezuitského kostola del Ges? so štedrou podporou kardinála Alessandra Farneseho, synovca pápeža Pavla III.
V r. 1571 na príkaz pápeža Pia V. sprevádzal do Španielska a Portugalska kardinála-legáta Michele Bonelliho, ktorého úlohou bolo koordinovať postup katolíckych mocností proti Turkom. František sa vydal na cestu, hoci bol vážne chorý. Každý pohyb mu spôsoboval utrpenie. Zomrel tri dni po návrate do Ríma 30. septembra 1572.
Pápež Urban VIII. ho v r. 1624 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Klement X. v r. 1671 za svätého. Jeho telesné pozostatky medzičasom previezli do kostola jezuitského profesného domu v Madride, kde ich v r. 1931 revolucionári spálili spolu s kostolom.
Niektoré obrazy predstavujú sv. Františka de Borja ako smutného, chmúrneho askétu. V skutočnosti to bol priateľský a duchovne vyrovnaný človek. Je pravda, že robil veľké skutky pokánia a pri niektorých príležitostiach sa vyhlasoval za najväčšieho hriešnika, ale zachované dokumenty dostatočne svedčia o tom, že svätý gandijský vojvoda žil aj pred vstupom do rehole v stave kresťanskej nevinnosti. Pocit hriešnosti pochádzal najviac zo solidárnosti s predkami, ktorí sa tmavými farbami zapísali do cirkevných dejín a do svetovej literatúry. Jeho duchovný denník z posledných rokov dáva aspoň čiastočne tušiť, ako hlboko a dôverne prežíval František svoje spojenie s Bohom. Jeho nábožnosť bola poznačená osobitnou úctou k Eucharistii a k Panne Márii.
V jezuitskej reholi sa pamiatka sv. Františka de Borja slávi 3. októbra.

Duchovný život

Spiritualita

Zamyslenia

Tajomstvo svätosti

Príbeh