Jezuiti



ned30042017

Svätý Jozef Pignatelli SJ

Svätý Jozef Pignatelli SJ

Tento svätec zažil o dvesto rokov skôr to, čo jeho mladší rehoľní spolubratia v druhej polovici 20. storočia na Slovensku. Bolo to zrušenie a obnovenie rehoľného spoločenstva, v ktorom sa zasvätil Bohu a duchovnej službe ľudí. Zásadný rozdiel bol však v tom, že na Slovensku likvidovali rehoľu nepriatelia Cirkvi, kým v r. 1773 to urobil na nátlak svetských panovníkov najvyšší cirkevný predstaviteľ – pápež Klement XIV.

Sv. Jozef Pignatelli pochádzal zo šľachtickej rodiny, ktorá mala korene v talianskom Neapole a v 17. storočí sa usadila v španielskom meste Zaragoze. Jozef sa narodil 27. decembra 1737 ako siedmy z ôsmich detí. Keď mal štyri roky, zomrela mu matka. Otec sa rozhodol presťahovať i s rodinou do Neapola, kde sa o dvoch najmladších chlapcov, Jozefa a Nicola (Mikuláša) starala ich staršia sestra Mária Francesca. Avšak o dva či tri roky zomrel otec. Vtedy si vzal na starosť oboch chlapcov ich najstarší brat. Presťahoval ich naspäť do Zaragozy, kde ich dal na výchovu do jezuitského kolégia. Chlapci sa dobre držali a obaja sa rozhodli stať sa jezuitmi.

Prvé obdobie rehoľného života strávil Jozef v Tarragone, kde bol dva roky (1753–1755) v noviciáte, v Manréze, kde si v priebehu roka dokončil humanistické štúdiá, a v Calatayude, kde tri roky študoval filozofiu. V r. 1759 prešiel do Zaragozy, kde študoval teológiu a kde bol v decembri 1762 vysvätený za kňaza. V ďalších rokoch pokračoval v Zaragoze ako profesor gramatiky v kolégiu a ako kňaz vykonávajúci duchovnú službu medzi jednoduchými ľuďmi: vyučoval katechizmus, navštevoval chorých a väzňov.

V tom čase sa však už v románskych krajinách organizovala intenzívna kampaň proti jezuitskej reholi. V jej rámci v apríli 1767 Španielsko vypovedalo jezuitov a deportovalo ich zo svojho územia. Tak nastúpil aj páter Pignatelli s mnohými rehoľnými spolubratmi na loď, ktorá ich mala vysadiť v prístave Civitavecchia na území pápežského štátu. Nepriaznivý vietor však zahnal loď k ostrovu Korzike, odkiaľ sa dostali do Ferrary. Tam ich zastihlo zrušenie rehole, ktoré vyhlásil pápež Klement XIV. na nátlak bourbonských panovníkov.

Po zrušení rehole páter Jozef Pignatelli účinkoval 25 rokov v Bologni ako diecézny kňaz. V tom čase sa mnohí bývalí jezuiti vo Francúzsku, Taliansku a iných krajinách usilovali utvoriť cirkevné spoločenstvá (Spoločnosť Ježišovho Srdca, Spoločnosť Ježišovej viery…), ktoré by v istom zmysle nahradili zrušenú rehoľu v silnejúcom proticirkevnom boji. Avšak páter Pignatelli – podobne ako viacerí iní – bol presvedčený, že treba využiť a posilniť zvyšok rehole, ktorý ešte legitímne jestvoval. V marci 1783 diplomatický agent cárovnej Kataríny II. Mons. Benislawski dosiahol v Ríme ústny súhlas pápeža Pia VI. s jestvovaním jezuitov v Rusku. Táto skutočnosť neostala utajená a oživila nádej na obnovenie Spoločnosti Ježišovej aj v iných krajinách.

Zatiaľ však zákonité vedenie rehole bolo v Rusku a iba k tomu sa bolo možné pripojiť. To urobil aj páter Jozef Pignatelli. Po nadviazaní stykov s hlavným predstaveným jezuitov si obnovil rehoľné sľuby 6. júla 1797. Z poverenia toho istého predstaveného prevzal v rokoch 1799–1802 v Colorne pri Parme vedenie noviciátu, kde sa pripravovali noví členovia rehole na talianskom území. V roku 1803 ho hlavný predstavený vymenoval za talianskeho provinciála. Medzitým už pápež Pius VII. (1800–1823) oficiálne uznal jezuitov v Rusku (1801), ako aj v Neapolskom kráľovstve a na Sicílii (1804). Páter Pignatelli ako provinciál sídlil spočiatku v Neapole, ale po protijezuitských opatreniach francúzskej administratívy prešiel do Ríma, kde bol až do svojej smrti 15. novembra 1811. Tak sa už nedožil plnej rehabilitácie Spoločnosti Ježišovej, keď 7. augusta 1814 pápež Pius VII. znovu dovolil neobmedzené účinkovanie tejto rehole na celom svete. Pre dobrotu a svätosť si ctili pátra Pignatelliho nielen jeho spolubratia a dôverní známi, ale aj široké vrstvy jednoduchých veriacich. Preto spolubratia oznámili jeho smrť až po jeho pochovaní v kostolíku sv. Pantaleóna a Panny Márie Dobrej rady pri Koloseu. Obávali sa totiž veľkého zhromaždenia ľudí pri pohrebe, čo by mohlo viesť k násilným zásahom francúzskej okupačnej armády. Pápež Pius XI. vyhlásil v r. 1933 pátra Jozefa Pignatelliho za blahoslaveného a pápež Pius XII. v r. 1954 za svätého.

(Z knihy Svätí a blahoslavení jezuitskej rehole)

Jozef Pignatelli – vodca a prostredník
"Charakteristickým znakom v štýle riadenia, zdôrazneným životopiscami pátra Pignatelliho, bola jeho schopnosť kombinovať autoritu otca s nehou matky."

Prítomnosť jezuitov na ruských územiach bola semienkom pre obnovenie Spoločnosti Ježišovej, ktorým sa páter Jozef Pignatelli tak aktívne zaoberal. Ešte v roku 1779, keď sa poprvýkrát dopočul o otvorení noviciátu v Rusku, tam chcel ísť, aby znovu vstúpil do Spoločnosti. Už predtým sa pýtal Pia VI., či tí v Rusku boli skutoční jezuiti a či mu dá pápež súhlas, aby šiel do Ruska a pripojil sa k nim. Aby sa však zabránilo konfrontácii so španielskym dvorom, bolo v Polotsku prijaté rozhodnutie neprijať žiadneho španielskeho kandidáta.

O niekoľko rokov neskôr, v roku 1782, keď bol páter Czerniewicz zvolený za generálneho vikára, mu páter Pignatelli napísal žiadosť, aby bol prijatý. Avšak, bola to až smrť Karola III. v roku 1788, ktorá znamenala zásadnú zmenu v živote budúceho svätca. Dňa 23. júla 1793, oslobodený od nátlaku svojho strýka, ktorý bol hlavou rodiny Bourbonovcov, vojvoda z Parmy bol prvým kto požiadal Katarínu II., aby sa obrátila na generálneho vikára jezuitov so žiadosťou, aby poslal niekoľkých jezuitov za účelom „založiť v mojich štátoch kolóniu jezuitov spojených s tými v Rusku, ktorí by tu otvorili noviciát".

Traja jezuiti boli poslaní do Parmy po tom, ako vojvoda z Parmy osobne získal tajný súhlas od pápeža; dorazili tam 8. februára 1794. Jeden z nich, páter Messerati, prišiel ako provinciál. Avšak jeho predčasná smrť znamenala, že bol potom do Parmy povolaný páter Pignatelli; a 6. júla 1797 si v Kolégiu sv. Rocha verejne obnovil svoje rehoľné sľuby, pôvodne zložené pred 24 rokmi, krátko pred zrušením Spoločnosti. Na začiatku tohto nového obdobia, kedy znovu rozbehol svoj rehoľný život, mal páter Pignatelli šesťdesiat rokov. Medzi tými, ktorí ako prví vstúpili do viceprovincie Parma, bol spolu s pátrom Pignatellim aj páter Luigi Fortis, budúci generálny predstavený rádu (1820-1829). Príchod viac než štyridsiatich bývalých jezuitov v rámci krátkeho obdobia im dovolil otvoriť vo veľkovojvodstve Parmy nielen prestížne kolégium známe ako Convictorio de Nobles, ale aj iné kolégiá v mestách Parma, Piacenza, Borgo San Donnino, a v bývalom terciánskom dome v Busseto.

Medzitým Napoleon napadol Taliansko a uväznil 80-ročného pápeža Pia VI. Predtým ako ho zobrali do Francúzska, kde čoskoro zomrel, pápež bol držaný v Certosa di Firenze. Pátrovi Pignatellimu sa prostredníctvom netere, vojvodkyne z Villahermosa podarilo zabezpečiť prísun finančných prostriedkov. Až potom pápež potvrdil svoj súhlas s otvorením noviciátu vo veľkovojvodstve Parma. Avšak bol to len ústny súhlas; žiadny písomný dokument nebolo možné vydať zo strachu z reakcie Karola IV., ktorý rovnako ako jeho otec Karol III., bol radikálne proti obnoveniu Spoločnosti Ježišovej. Pápež pri prevoze do Francúzska ochorel, pomoc mu poskytol páter Pignatelli.

Asi desať míľ od Parmy, v mestečku Colorno, bol jezuitskému provinciálovi ponúknuté vlastníctvo kláštora San Esteban, bývalého dominikánskeho domu, ktorý bol opustený. Hneď ako bol dňa 6. decembra 1799 páter Pignatelli menovaný predstaveným a magistrom novicov, práve tam otvoril noviciát. Noviciát mal pápežovo povolenie, keďže však bolo tajné, bol to noviciát sui generis, a ako taký nemal byť verejne známy Francúzom, a ešte menej kráľovi Španielska. Nenosili sa v ňom žiadne rehoľné rúcha a nemohli sa skladať ani rehoľné sľuby; to bolo umožnené jedine v Rusku. V tejto novej fáze života pátra Pignatelliho charakteristickým znakom v jeho štýle riadenia, zdôrazneným životopiscami, bola schopnosť kombinovať autoritu otca s nehou matky. Aj keď zastával úrad rektora a magistra novicov, nikdy nedovolil aby ho nazývali „rektor“ alebo „magister“, ale iba „Don Giuseppe“.

Avšak tí najdôležitejší ochrancovia jezuitov sa začali strácať. Katarína II. zomrela v roku 1796. Pius VI. bol uväznený Napoleonom vo Valence, kde aj zomrel 27. augusta 1799. Nový pápež Pius VII., zvolený 14. marca 1800 na konkláve v Benátkach, nemohol vstúpiť do Ríma; Rím bol v tej dobe ovládaný Francúzmi, ktorí ho vyhlásili za republiku, až kým ho Neapolčania znovu obsadili v júli. Pápež v tom istom mesiaci napísal Karolovi IV., kráľovi Španielska, žiadajúc ho o súhlas s obnovením Spoločnosti Ježišovej. Kráľ žiadosť odmietol drsným listom, v ktorom obvinil jezuitov z toho, že podnietili francúzsku revolúciu. A potom, v roku 1802 zomrel vojvoda z Parmy, ktorý bol hlavným podporovateľom a dobrodincom Spoločnosti v Taliansku. Sám páter Pignatelli mu pomáhal na jeho smrteľnej posteli. Od tej doby bol noviciát bez prostriedkov a v zúfalej situácii; jeho jediná podpora prichádzala len z toho, čo mohla poskytnúť Pignatelliho rodina, jeho neter, vojvodkyňa z Villahermosa v Španielsku, alebo jeho sestra, grófka z Acerra v Neapole.

Kým bol magistrom novicov v Colorno, páter Pignatelli dostal list - písaný v Petrohrade a datovaný 7. marca 1803 - od generálneho predstaveného pátra Grubera, ktorým bol vymenovaný za provinciála. Nasledujúci rok 1804 mal pre pátra Pignatelliho, v tom čase 67-ročného, zásadný význam. Ďalší Bourbonský kráľ, Ferdinand, kráľ Sicílskeho kráľovstva a syn Karola III., pridal svoju žiadosť o obnovu Spoločnosti v jeho neapolskom kráľovstve. Avšak on si želal takú Spoločnosť, ktorá by nemala žiadne spojenie s cudzou mocou, konkrétne s Ruskom. Páter Pignatelli sa dôrazne postavil proti takému plánu, keďže bol presvedčený, že jedinou skutočnou Spoločnosťou existujúcou vo svete bola práve tá v Rusku.

Niektorí bývalí jezuiti, predvídajúc udalosti, zriadili „Spoločnosť Srdca Ježišovho“ a tiež „Spoločnosť viery v Ježiša“, každú ako pseudo Spoločnosť Ježišovu. Ich plánom bolo zrekonštruovať tú „slávnu“ Spoločnosť, napriek jej predchádzajúcemu zrušeniu. Tieto iniciatívy boli odmietnuté pátrom Pignatellim, ktorý mal v úmysle dať nový život nefalšovanému inštitútu sv. Ignáca, „malej“ a autentickej Spoločnosti. Bol teda proti akémukoľvek druhu Spoločnosti vytvorenej spôsobom, akým si to prial kráľ Neapola; ktorý napokon prijal to, čo páter Pignatelli ponúkal. V tom istom roku, 30. júla 1804, dal pápež Pius VII. v dekréte Per alias svoj súhlas na rozšírenie koncesií udelených Rusku aj pre vládu Sicílskeho kráľovstva. Tak mal generálny predstavený oprávnenie prijať všetkých žiadateľov, ktorí chceli vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej. Páter Pignatelli bol novo menovaným provinciálom, tentoraz pre Neapol.

V roku 1804, 93 z bývalých 168 jezuitov pôvodnej neapolskej provincie, ktorí prežili, opäť vstúpili do Spoločnosti, a ďalší 42 vstúpili v roku 1805. V tom roku vydal páter Pignatelli nové vydanie Ratio studiorum, aby mohli byť pedagogické metódy a formácia vlastná Spoločnosti verne dodržiavané; zariadil tiež vydanie pravidiel Spoločnosti. Návrat jezuitov do Neapola dráždil španielsky dvor, ktorý napokon reagoval tým, že zakazoval Španielom vstúpiť v Neapole k jezuitom; ak by vstúpili, bolo by to s rizikom straty ipso facto ich nárokov na dôchodok, spolu s ich španielskou štátnou príslušnosťou a občianskymi právami. Ďalšou komplikáciou bola Napoleonova invázia do Neapola v januári 1806. Kráľ Ferdinand našiel útočisko na Sicílii, zatiaľ čo Napoleonov brat Jozef, budúci kráľ Španielska, bol vyhlásený za kráľa v Neapole. Keďže Napoleonovi nezáležalo na rehoľnom ráde, ktorý existoval len v Rusku, 2. júla 1806 dekrétom nariadil vyhostenie a zrušenie Spoločnosti v Neapole; tento dekrét mal byť uvedený do praxe do 24 hodín. To isté sa stalo s jezuitami v Parme, kde o niekoľko dní neskôr, dňa 21. júla 1806, francúzska vláda vyhostila rehoľníkov z vojvodstva.

Páter Pignatelli šiel spolu s ostatnými jezuitami, schopnými vydať sa na cestu, opäť do exilu a v Ríme našiel podporu u pápeža; pápež mu dal k dispozícii Rímske kolégium a rezidenciu Gesù, avšak boli nútení obliekať sa ako svetskí kňazi. Týmto spôsobom tí, ktorí znovu vstúpili do Spoločnosti, sa ocitli zbavení finančnej podpory a napoly v utajení, s obmedzenými prostriedkami na prežitie.

Páter Pignatelli ostal v Rímskom kolégiu do marca 1807. Potom sa presťahoval do hospicu san Pantaleon, budovy (č. 17) na ulici Angelo, vedľa kostola Madonna del Buon Consiglio (Matky dobrej rady), neďaleko Kolosea, v blízkosti San Pietro vo Vincoli. Tam sa nachádzal hospic pre kňazov a asi dvadsať jezuitov sa tam usídlilo. San Pantaleon sa tak premenil na exercičný dom a tiež na dom pre tretiu probáciu. Takýmito zložitými a neistými spôsobmi sa nanovo preporodila Spoločnosť Ježišova v Ríme, pod dočasnou ochranou pápeža Pia VII.; zatiaľ čo na Sicílii bol za Vice Provinciála ustanovený niekto iný.
V roku 1808, tvárou v tvár blížiacej sa francúzskej invázii Ríma, páter Pignatelli zariadil presun jezuitského archívu z Gesù do San Pantaleon. Vďaka tomu sa jezuiti do značnej miery vyhli vyplieneniu, ktoré postihlo rímske archívy umiestnené vo Vatikáne a Svätom ofíciu, keď Napoleon v máji 1809 vyhlásil pripojenie Pápežských štátov a pápež bol deportovaný do Fontainebleau, kde ostal v zajatí až do januára 1814.

Páter Pignatelli a tí čo boli s ním museli žiť napoly utajeným životom. V roku 1809, vo veku 74 rokov, požiadal generálneho predstaveného, aby za neho vymenoval náhradníka, a tak ho oslobodil od zodpovedností provinciála. Avšak páter Brzozowski, ktorý bol piaty a posledný generálny predstavený zvolený v Rusku a prvý po obnovení, ho požiadal, aby naďalej pokračoval v úrade provinciála. V októbri 1811 opakovane utrpel krvácanie, ktorým trpel už v mladosti, a uvedomujúc si, že sa blíži jeho smrť, využil právomoci, ktoré mu boli udelené generálnym predstaveným a vymenoval pátra Luisa Panizzoniho za provinciála. Krátko potom ako dostal posledné pomazanie a sviatosti, zomrel vo veku 74 rokov po 58 rokoch rehoľného života. Nedožil sa už obnovenia Spoločnosti (1814), pre ktorú pracoval s takou oddanosťou a nádejou.

O tri roky neskôr bol Pius VII. prepustený a 24. mája 1814 sa mohol vrátiť do Ríma. Siedmeho augusta toho istého roku, po 41 rokoch útlaku, obnovil Spoločnosť Ježišovu pápežskou bulou Sollicitudo omnium ecclesiarum. Týmto nariadil a potvrdil, že všetky výsady a právomoci, ktoré boli poskytnuté len Ruskej ríši a Sicílskemu kráľovstvu sa teraz rozširujú na všetky pápežské štáty a na všetky ostatné štáty a kolónie. O rok neskôr, v roku 1815, ruský cár Alexander podpísal dekrét o vyhostení jezuitov z Petrohradu a celého Ruska. Takto sa skončilo dobrodružstvo jezuitov v Bielorusku práve vo chvíli, kedy Spoločnosť začala svoju novú všeobecnú existenciu.

Preložené z jezuitskej ročenky Jesuits 2014, autor článku José A. Ferrer Benimeli SJ

Ďalšie články:
Jezuiti v čase zrušenia a obnovenia svojej rehole
200. výročie obnovenia Spoločnosti Ježišovej

 

Biblia

Príhovory

Spiritualita

Meditácie

Modlitby