Jezuiti



str18012017

Svätí košickí mučeníci

Košickí mučeníci

Medzi troch košických mučeníkov patrí kanonik Marek Križin a jezuiti P. Melichar Grodziecki a P. Štefan Pongrácz.

Marek Križin pochádzal z Chorvátska, z mesta Križevac. Narodil sa roku 1589 v šľachtickej a veľmi zbožnej rodine. Študoval vo Viedni, v Štajerskom Hradci a v Ríme. Za kňaza bol vysvätený v roku 1615. Ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas Peter Pázmáň, ktorý sídlil v Trnave si ho povolal do svojho biskupstva. Marek Križin sa stal učiteľom a riaditeľom kapitulských škôl v Trnave. Po čase ho arcibiskup povýšil na kanonika ostrihomskej kapituly a svojho radcu. Do správy mu zveril majetok opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach, ktoré patrilo ostrihomskej kapitule. Marek Križin teda zvykol cestovať do okolia Košíc, kde sa staral o nielen o majetok, ale aj o duchovné potreby ľudu. V tom čase sa veľmi šíril kalvinizmus. Katolíkov utláčali, Marek ich teda povzbudzoval, aby vytrvali. Z Krásnej musel kvôli úradným záležitostiam dochádzať aj do Košíc. Tam sa zoznámil s jezuitmi Melicharom Grodzieckim a Štefanom Pongráczom.

Melichar Grodziecki sa narodil okolo roku 1584 v poľskom Tešíne v Sliezsku. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, bol vnukom tešínskeho kastelána Mateja. Otec sa volal Henrich. Ich rodina mala majetky v dedine Grodziec (medzi Bialou a Tešínom). V roku 1603 Melichar vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát absolvoval v Brne. V tom istom čase tam bol v noviciáte aj Štefan Pongrácz. V roku 1605 zložil Melichar prvé sľuby. Predstavení ho poslali do Prahy do kolégia sv. Klementa, kde ďalej študoval. V roku 1614 bol vysvätený za kňaza. Aj ako kňaz zostal v kolégiu a dostal do správy dom chudobných, kam prijímali nemajetných študentov. Popritom sa duchovne staral aj o obec Kopaniny, kde boli majetky pražského kolégia. Koncom roka 1618 ho poslali predstavení do Košíc, aby sa staral o slovenských a nemeckých veriacich.

Štefan Pongrácz pochádzal tiež zo šľachtickej rodiny. Narodil sa asi v roku 1583 v Sedmohradsku, v meste Alvinc (pri Alba Julia). Študoval na gymnáziu v Koložvári (Cluj v Rumunsku). Od malička bol nábožným a hĺbavým. Keď však rodičom oznámil svoje rozhodnutie stať sa rehoľníkom, dostal sa s nimi do sporu. Rodičia ho odhovárali, vykresľovali mu život v reholi v najčernejších farbách a svetský život ako bezstarostný a šťastný. Štefan sa nedal odradiť. Rodičia mu nakoniec nechali slobodu a v roku 1602 mohol vstúpiť do noviciátu jezuitov v Brne. O dva roky zložil prvé sľuby. Ako rehoľník účinkoval najprv v Prahe. V roku 1607 ho poslali do Ľubľany a o rok na to do Klagenfurtu. Tam vyučoval rétoriku a literatúru. V roku 1611 ho preložili do Štajerského Hradca. Tam si dokončil teologické štúdiá a v roku 1613 bol vysvätený za kňaza. Ako kňaz účinkoval v Humennom na Katolíckom gymnáziu. V roku 1616 sa stal riaditeľom. Okrem toho bol aj pastoračne činný. Kázal, vyučoval, vysvetľoval. Vojenský veliteľ mesta Košice Andrej Dóczy požiadal prestavených jezuitskej rehole, aby Štefana uvoľnili pre službu v Košiciach. Predstavení vyhoveli a Štefan v roku 1618 prišiel do Košíc.

V roku 1619 sa vzbúrili proti katolíckemu rakúskemu cisárovi Ferdinandovi II. všetci protestanti v Čechách, na Morave a v Sliezsku. Spojili sa s uhorskými luteránmi a vyzvali sedmohradského vojvodcu Gabriela Bethlena, aby sa postavil na ich čelo. Bethlen už dávnejšie pomýšľal, ako sa zmocniť uhorskej koruny. Navyše bol tiež protestantom. Vyhovel im teda, zozbieral štyridsaťtisíc vojakov a pod vedením Juraja Rákocziho ich vypravil do Uhorska. Luteráni a kalvíni ich prijímali s veľkou radosťou, no katolíci s hrôzou a strachom. Košice boli v tých časoch už zväčša kalvínske. Zabrali kostoly a fary. Štefan Pongrácz a Melichar Grodziecki, ktorí prišli v roku 1618 do Košíc, zriadili kaplnku v sále kráľovskej kúrie, ktorú im poskytol kráľovský miestodržiteľ Košíc Andrej Dóczy. Povstalci na čele s Rákoczim vtiahli 3. septembra do Košíc. Kalvínsky vodca Peter Alvinci nahuckal bohatého mešťana Rajnera, aby s pomocou mestskej rady vyhubili všetkých katolíkov v meste. Aj keď členovia mestskej rady boli väčšinou kalvíni, predsa sa im to zdalo prikruté. A tak sa rozhodli, že budú žiadať iba smrť katolíckych kňazov.

Vtedy začalo utrpenie troch kňazov. Zatkli ich a najprv sa pokúšali rečami a sľubmi ich presvedčiť, aby sa vzdali katolíckej viery. Tri dni ich nechali o hlade a smäde. Ich to však nezlomilo. Marekovi Križinovi Rákoczi ponúkol zhabané majetky ostrihomskej kapituly v Krásnej nad Hornádom. Marek ponuku neprijal. Odkázal Rákoczimu, že majetky nepatria jemu, ale ostrihomskej kapituly a nemá právo ich zaujať. Keď to Rákoczi počul, rozzúril sa a vydal rozkaz, aby všetkých troch umučili. Hajdúsi spustošili kaplnku a ich bili, rezali, sekali a pálili. Keď sa nepoddali, Marekovi a Melicharovi sťali hlavu. Stalo sa to 7. septembra 1619. Štefanovi zaťali dvakrát do krku a do hlavy, ale nezabili ho. Všetkých troch potom hodili do žumpy. Štefan Pongrácz ešte asi dvadsať hodín žil. Okolo šiel kostolník Štefan Eperješi, ktorý počul stonanie. Pýtal sa, kto tam je. Pongrácz ho požiadal, aby zavolal pomoc od kráľovského komorníka Hoffmana. No kostolník hovoril, že jeho samého hľadajú a chcú ho zabiť a ani Hoffman už nežije. A tak Pongrácz povzbudzoval kostolníka, aby aj on vytrval. Zanedlho, nad ránom 8. septembra 1619 zomrel.

Nad týmto činom sa zhrozili nielen katolíci, ale aj mnohí kalvíni. Mestský radca povolil vytiahnuť ich telá z odpadovej jamy. Slávnostný pohreb nedovolil. Neskôr získala Katarína, nábožná manželka Žigmunda Forgáča, povolenie, aby ich mohla pochovať na svojom panstve. Bethlen to síce povolil, no urobiť to mohli len v noci a tajne. Telá mučeníkov previezli na veľkostatok do Nižnej Šebastovej a potom do kostola na panstve v Hertníku (okres Bardejov). V roku 1635 dala kňažná Pálffyová, vdova po Forgáčovi, zhotoviť veľkú umeleckú truhlu z cínu. Tam vložili telá mučeníkov a previezli ich do Trnavy. Uložili ich v kláštore klarisiek. Za vlády cisára Jozefa II. bol tento kláštor spolu s inými zrušený. Pozostatky mali prepadnúť v prospech štátu, no generálny vikár ich v mene ostrihomského arcibiskupa odkúpil a v roku 1784 truhlu uložili v krypte uršulínok v Trnave, neskôr ich preniesli do oratória kláštornej kaplnky. Za blahoslavených ich vyhlásil pápež sv. Pius X. v roku 1905 v chráme sv. Petra v Ríme. Za svätých ich vyhlásil pápež Ján Pavol II. v roku 1995 v Košiciach.

Jubileum

Príhovory

Spiritualita

Príbehy

Básne