Jezuiti



štv23032017

Sv. František Xaverský

Sv. František Xaverský

Narodil sa 7. apríla 1506 na zámku Xavier neďaleko Pamplony v severnom Španielsku. V roku 1526 prichádza študovať do Paríža. So svojím krajanom Ignácom z Loyoly sa stretáva v roku 1529. Po piatich rokoch štúdia získava akademický titul „magister umenia“. Spolu s Ignácom a ďalšími spoločníkmi skladá v roku 1534 sľuby na Montmartri a pod Ignácovým vedením si vykoná Duchovné cvičenia. Potom ešte rok študuje teológiu a v roku 1537 je v Benátkach vysvätený za kňaza. Spolu so svojimi šiestimi spoločníkmi chceli putovať do Svätej zeme, ale všetky cesty do Palestíny blokovali moslimskí Turci, preto požiadali pápeža, či by nemohli nahradiť cestu do Svätej zeme úplnou poslušnosťou pápežovi. Tak vznikla Spoločnosť Ježišova – jezuiti. V roku 1540 bola rehoľa uznaná a František odchádza spolu so Šimonom Rodriguezom do Portugalska na pozvanie kráľa Jána III., aby začal evanjelizovať východnú Indiu. O rok odchádza do Indie ako apoštolský nuncius, kde rozvíja svoj apoštolát. Cesta do Indie mu trvala rok, počas ktorej šesť mesiacov strávil na ostrove Mozambik, kde pomáhal chorým. Do Indie dorazil roku 1542. V meste Goa ho od ďalšej cesty zdržali niekoľkomesačné dažde. František začal reformovaním tohto mesta, kde žilo mnoho portugalských katolíkov, známych svojou krutosťou voči otrokom, konkubinátom a nezáujmom o chudobu. Svojím príkladom kompenzoval očividnú zradu Krista a Cirkvi, ktorú robili zlí kresťania. Mal obrovský úspech medzi nižšou kastou, ale takmer žiaden u brahmanov. Keď bola plavba opäť možná, cestoval k lovcom perál na mys Komorin, kde žila skupina asi 20 000 kresťanov. Učil ich a chránil pred vykorisťovaním od portugalských obchodníkov a pomáhal im, keď ich prepadli moslimovia. Nemohol však u nich zostať dlho, pretože jeho pôsobnosť siahala až k Číne. Pracoval v domorodých kmeňoch Parava v južnej Indii, na Cejlóne, v Malake, na Moluckých ostrovoch a na Malajskom polostrove. Roku 1549 odišiel do Japonska, preložil kresťanské vyznanie viery. V Kagošime už o rok mal vyše 100 veriacich. Misiu prenechal svojím pomocníkom a odišiel do Hirado, neskôr do Jamaguši, ale tam jeho práca nepriniesla ovocie. Nakoniec sa vybral do hlavného mesta Mijako, kde sa potreboval stretnúť s mikádom. K tomu však potreboval dar, preto sa rozhodol prísť ako predstaviteľ portugalského kráľa a daroval panovníkovi hodiny a hudobnú skrinku. Tým dosiahol ochranu a starý prázdny budhistický kláštor. Keď odchádzal, Japonsko už malo 2 000 veriacich. V roku 1552 bol opäť v meste Goa a po niekoľkých mesiacoch sa rozhodol odísť do Číny. Cestou ochorel a zomrel vyčerpaný takmer sám na ostrove Sancian pri čínskom pobreží, neďaleko Kantonu.
Bol jedným z najväčších kresťanských misionárov, dokázal sa zžiť s národom, kde pôsobil, vedel pritiahnuť k misionárskej práci domorodcov a vo svojej vlasti prebúdzať záujem o toto záslužné dielo. Pápež Pavol V. ho v roku 1619 vyhlásil za blahoslaveného a o tri roky neskôr ho pápež Gregor XV. spolu s Ignácom vyhlásil za svätého. V roku 1748 bol vyhlásený za patróna Ďalekého východu a v roku 1927 ho pápež Pius XI. vyhlásil spolu so sv. Teréziou z Lisieux za patróna všetkých misií.

Z Listov svätého Františka Xaverského svätému Ignácovi
Navštívili sme dediny novopokrstencov, ktorí pred niekoľkými rokmi prijali kresťanské sviatosti. V tejto časti krajiny nebývajú Portugalci, lebo je veľmi neúrodná a chudobná. Domorodí kresťania nemajú kňazov a nevedia nič, len to, že sú kresťanmi. Niet nikoho, kto by im konal bohoslužby, nikoho, kto by ich naučil Vyznanie viery, Otčenáš a Zdravas a prikázania Božieho zákona. 
Ešte som sa nezastavil, odkedy som sem prišiel. Usilovne chodím po dedinách a obmývam svätou vodou všetky deti, ktoré ešte neboli pokrstené. Takto som zachránil veľké množstvo detí, ktoré, ako sa hovorí, nevedeli rozlíšiť pravú ruku od ľavej. Deti ma nenechali ani pomodliť sa breviár, ani najesť sa a odpočinúť si, kým som ich nenaučil nejakú modlitbu. Vtedy som začal chápať, že takým patrí nebeské kráľovstvo. 
A pretože som takéto nábožné žiadosti odmietnuť bez hriechu nemohol, začal som so Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému a vštepoval som im Apoštolské vyznanie viery, Otčenáš a Zdravas, Mária. Zbadal som u nich veľké nadanie. Keby bol niekto, kto by ich naučil kresťanským prikázaniam, nepochybujem, že by z nich boli vynikajúci kresťania. 
Veľmi mnohí v týchto krajoch nie sú kresťanmi len preto, že niet nikoho, kto by ich kresťanmi urobil. Veľmi často mi napadá, že by som mal pobehať po európskych univerzitách, najmä po parížskej, a všade kričať ako blázon, vyzývať tých, čo majú viac učenosti ako lásky: „Ach, aké nesmierne množstvo duší sa nedostane do neba a budú zatratené!“ 
Kiežby sa o toto aspoň toľko starali ako o svoje štúdiá, aby mohli vydať Bohu počet zo svojich vedomostí a zverených talentov. Mnohí z nich by sa pohnutí touto myšlienkou oddali rozjímaniu o Božích veciach, a tak sa cvičili počúvať, čo v nich hovorí Pán, zanechali by ľudské túžby a ohľady a celí by sa odovzdali Božej vôli a pokynom. Z hĺbky duše by volali: „Tu som, Pane; čo chceš, aby som urobil?“ Pošli ma, kam sa ti páči, hoc aj do Indie.

Jubileum

Príhovory

Spiritualita

Meditácie

Modlitby