Jezuiti



pia22092017

P. Oskár Formánek SJ

P. Oskar Formánek SJ
Začiatkom septembra 2015 uplynula storočnica od narodenia pátra Oskára Formánka. Nedožitých sto rokov nám dáva vhodnú príležitosť zastaviť sa pri jeho ľudskom a rehoľnom svedectve, ktoré najmä v čase neslobody bolo pre mnohých príkladným a inšpirujúcim na ich osobnej evanjeliovej ceste.

P. Oskár Formánek sa narodil 7. septembra 1915 v Lysej pod Makytou ako najstarší z desiatich detí v roľníckej rodine. Po skončení ľudovej školy pokračoval v gymnaziálnych štúdiách v Trenčíne. Pre jeho účasť na Pribinových oslavách v Nitre ho v roku 1933 vylúčili z gymnázia. Miestny farár mu odporučil obrátiť sa na ružomberského preláta Andreja Hlinku a hľadať riešenie u neho. Po rozhovore s A. Hlinkom našiel východisko v tom, že 29. januára 1934 vstúpil do jezuitského noviciátu.

V gymnaziálnych štúdiách pokračoval od septembra 1935 a v nasledujúcom roku ich zavŕšil maturitou v Kláštore pod Znievom. V septembri 1936 začal filozofické štúdiá na Teologickej fakulte v Innsbrucku. Po dvoch rokoch odchádza do Chorvátska, aby na Filozofickom inštitúte v Záhrebe dokončil štúdiá. V lete 1939 sa vracia do Ružomberka, kde pracuje v redakcii periodík Apoštolát a Naše novinky. Biskup Ján Vojtaššák zveril svoj malý seminár v Levoči do starostlivosti jezuitom. Do vyučovania gymnazistov sa zapojil aj Oskár Formánek a od jesene 1940 tam vyučoval latinčinu a zemepis. Po praktickej dvojročnej službe na gymnáziu začína v septembri 1942 teologické štúdiá na rehoľnom inštitúte v Banskej Bystrici. V závere teologických štúdií je 25. januára 1945 vysvätený za kňaza. Povojnové časy priniesli zvýšený počet povolaní a P. Oskár nastupuje od jesene 1946 do funkcie subministra v jezuitskom dome v Ružomberku, kde sa zúčastňuje aj na formácii školastikov v junioráte. V júli 1947 ho predstavení poslali dokončiť formáciu na ročný pobyt tretej probácie do belgického Wépion-Namuru. Po roku v zahraničí sa vrátil do jezuitského domu v Bratislave. Od júla 1949 je mu zverená úloha sócia v noviciáte v Ružomberku. Sóciom ostáva až do likvidácie mužských reholí v apríli 1950. S ostatnými jezuitmi bol najprv v jasovskom kláštore a po desiatich dňoch v Podolínci. Pre zdravotné ťažkosti musel odísť do nemocnice v Levoči. Odtiaľ v čase Vianoc 1950 tajne odchádza a potom sa ukrýva v rôznych rodinách v Ružomberku, v Ľubochni a od septembra 1952 v Trenčíne v rodine Adamovských. V tomto období formačne viedol skrytým spôsobom viacerých novicov a školastikov zamestnaných v civilných povolaniach. Pokúšal sa v skrytosti obnoviť noviciátsku formáciu a tajne začal prijímať záujemcov o rehoľný život. Na podnet P. Provinciála J. Srnu sa prestalo v tajnej formácii novicov po r. 1952 pokračovať. Dôvodom bolo najmä to, že rehoľa v päťdesiatych rokoch nevidela možnosť verejného pôsobenia na Slovensku a nechcela mladých kandidátov formovať bez širšej spoločenskej vízie. Manželia Július a Mária Adamovskí boli za poskytnuté útočište pátrovi Oskárovi 2. apríla 1955 zatknutí a Krajský súd v Žiline ich 5. júna 1956 potrestal na stratu slobody. Július bol odsúdený na dva a Mária na rok a pol. Rovnako za pomoc P. Oskárovi a ďalším členom rehole z Ružomberka bol odsúdený Ľudovít Novák z Ľubochne na tri roky straty slobody. Po odvolaní sa na vyšší súd do Prahy boli bez výroku súdu všetci prepustení 29. augusta 1956. O mesiac neskôr Krajský súd v Žiline rozhodol na verejnom zasadaní aplikovať na odsúdených manželov Adamovských a na Ľ. Nováka dodatočne amnestiu prezidenta republiky z 9. mája 1955. Zámer súdu, podľa Márie Adamovskej, mal dokázať obvinenému Oskárovi Formánkovi velezradu a usvedčiť ho svedeckými výpoveďami desiatok ľudí povolaných na výpovede najmä na výstrahu ostatným.

V roku 1955 bolo postupne na Slovensku internovaných 10 jezuitov. Páter Oskár bol zatknutý 3. apríla 1955 a vo vyšetrovacej väzbe v Žiline obžalovaný z vlastizrady. Na jar 1956 sa začal skupinový súdny proces Srna a spol. Najvyšší súd v Prahe odsúdil 28. apríla 1956 pátra O. Formánka na 10 rokov väzenia nepodmienečne. Výkon trestu nastúpil do Nápravného zariadenia vo Valdiciach, kde bol internovaný až do mája 1960. Mnohým väzňom udelil amnestiu prezident republiky pri príležitosti pätnásteho výročia konca druhej svetovej vojny a medzi prepustenými bol aj P. Oskár.

Po príchode do civilného života sa v júli 1960 zamestnal na Ústave geodézie a kartografie v Púchove. Tam pracoval až do mája 1965. Nato sa P. Formánek presťahoval do Prešova. V Prešove bol pol roka zamestnaný ako plánovač na Poľnohospodárskom stavebno-technickom rozvoji a od 1. januára 1966 v Poľnohospodárskych stavbách. Udalosti Pražskej jari v roku 1968 mu ponúkli možnosť zaradiť sa opäť do verejnej činnosti v Katolíckej cirkvi. Od októbra 1968 až do 30. septembra 1972 pôsobí v pastorácii vo farnosti Dóm sv. Mikuláša v Prešove. Jeho horlivú službu zastavil cirkevný tajomník, ktorý mu odňal štátny súhlas pre verejnú pastoráciu. V závere jeho kňazského pôsobenia v Prešove vzišlo u neho rozhodnutie prijať biskupské svätenie. V utajení mu ho v auguste 1972 vyslúžil bývalý spoluväzeň z Valdíc tajný biskup Félix Mária Dávidek. Zložité a napäté pomery, aké približujú z tohto obdobia listy P. Oskára, dávajú tušiť niečo z nejasných motívov pre rozhodnutie ku konsekrácii. Svätá stolica ohodnotí neskôr všetky svätenia Félixa M. Dávidka ako pochybné. Po odňatí štátneho súhlasu pre verejnú pastoráciu P. Oskár Formánek sa prechodne zamestnal v Kovospracujúcom podniku v Prešove ako skladník (1972); v ZVL v Prešove ako robotník (1973); vo Východoslovenských žriedlach ako administratívna sila (1973) a na Okresnom stavebnom bytovom družstve v Prešove ako skladník až do dôchodku (1976). Popri povolaní pracoval po roku 1968 prechodne v tíme prekladateľov liturgických kníh pre Spolok sv. Vojtecha. Preložil do slovenčiny rehoľné propriá z breviára, ako aj liturgické texty na sviatky a spomienky blahoslavených a svätých z rehole jezuitov. Prekladateľská práca pre Spolok sv. Vojtecha bola pre neho zdrojom radosti, ale aj napätia. Problémy sa vystupňovali v r. 1970, keď na osobitnom súdnom procese sa páter dožadoval priznania autorských práv za preložené liturgické texty. Súdny tribunál mu ich nepriznal a tlmočil mu, že v prípade liturgických modlitieb autorské práva nemá prekladateľ, ale Cirkev, ktorá ich zostavila. Tento súdny spor nebol pre neho posledným. V novembri 1978 mu Štb urobila domovú prehliadku a zhabala viac kníh i ďalších vecí, ktoré hodlala využiť pre plánovaný súdny proces s ním. Po domovej prehliadke nasledovali ešte ďalšie 4 výsluchy s obviňovaním z trestnej činnosti, z marenia dozoru štátu nad cirkvami a z poburovania. V októbri 1979 prokurátor podal na neho prvú žalobu a Okresný súd v Prešove ho spolu s Máriou Kožárovou 25. júna 1980 súdil za rozmnožovanie a rozširovanie ilegálnej literatúry aj podnecovanie laického apoštolátu. Tribunál ho potrestal odňatím slobody na 18 mesiacov s podmienkou na 4 roky a Márii Kožárovej súd vymeral trest na jeden rok s podmienkou na 3 roky.

Po odvolaní sa na vyššiu súdnu inštanciu zrušil Krajský súd v Košiciach pôvodný rozsudok Okresného súdu a vrátil ho prokurátorovi na prešetrenie. V apríli 1982 okresný prokurátor v Prešove podal na pátra druhú žalobu pre poburovanie a marenie dozoru štátu nad cirkvami. Súd v Prešove ho 28. júla 1982 odsúdil na jeden rok väzenia s podmienkou na 2 roky a Máriu Kožárovú na pol roka s podmienkou na jeden rok. Súdna kauza bola zdĺhavá a o každom postupe súdu o pátrových odvolaniach sa na vyššiu inštanciu, alebo o jeho obhajobách na súdnych procesoch podrobne referovali samizdatové médiá i rozhlasové stanice v zahraničí. Pátra proces vyčerpal a zdravotne oslabil.

V roku 1983 P. Oskár vyjavil provinciálnemu predstavenému P. A. Osvaldovi skutočnosť o prijatí biskupského svätenia v roku 1972. Podľa vyžiadaných inštrukcií z Generálnej kúrie SJ v Ríme mala táto záležitosť ostať v utajení, bez vyvíjania akýchkoľvek aktivít vyplývajúcich z biskupskej hodnosti P. Formánka. Páter bol v rokoch totality činný aj spisovateľsky. V podobe samizdatov sa šírili jeho diela Hľa žena, Podobenstvá Kristove, O eucharistii, Exegézy zo synoptických evanjelií. Jeho zápas so slovenskou justíciou ešte pokračoval vo vymáhaní zhabaných vecí z predchádzajúcej domovej prehliadky, až kým sa v roku 1985 nedočkal uspokojivého riešenia z Krajského súdu v Košiciach. Po telesnom a psychickom vyčerpaní dostáva v roku 1985 mozgovú príhodu a v r. 1987 porážku. Nasledujúce zdravotné komplikácie a infarkt z 21. júla 1991 znamenali pre neho posledné životné chvíle. Zaopatrený sviatosťami zomiera vo veku 76 rokov. Páter Oskár Formánek bol pochovaný na prešovskom cintoríne 24. júla 1991.

Biblia

Príhovory

Svedectvo

Teológia

Spiritualita