Jezuiti



sob22072017

F. Ján Kalina SJ (1875 – 1955)

F. Ján Kalina SJ

Pochádzal z maloroľníckej rodiny, v ktorej prišli na svet 4 deti. Ján bol najstarší. Narodil sa 1. septembra 1875 v Križovanoch nad Dudváhom (Kerestur). V škole sa mu už v detskom veku páčilo písanie, čo u chlapca prerástlo do náruživosti, až ho neskôr predurčilo pre službu v redakcii Posla. V chlapčenských rokoch tvrdo pracoval vo vinohradoch, ale roľníkom sa nechcel stať. Otec ho nakoniec poslal do Trnavy k obuvníkovi za učňa. V Trnave spoznal bližšie aj jezuitov a neskôr sa P. Daubnerovi SJ priznal, že by sa tiež chcel stať jezuitom. Najprv však ukončil tovarišské skúšky a od 1. októbra 1893 bol prijatý do služby v jezuitskom dome v Trnave. Po troch rokoch a rôznych službách pre komunitu bol 24. marca 1896 prijatý za brata do noviciátu v Trnave. Slovensko vtedy patrilo do Rakúskej jezuitskej provincie a preto ho po zložení sľubov disponovali do komunity vo Viedni-Lainzi za kredenciára a sakristiána. V Trnave sa po čase ukázala potreba službukonajúceho kostolníka. Navyše trnavskí pátri chceli rozšíriť kostol o dnešnú kaplnku sv. Jozefa a hľadali pomoc. Brat Ján bol nato preložený do Trnavy na dva roky. V roku 1898 prevzal P. Kubina redakciu časopisu Posol od dekana Adolfa Meliška vo Veľkých Levároch. Trnavský rektor preto zadal bratovi Jánovi pracovný úväzok pre novú redakciu. Časom sa agenda rozrastala, až nakoniec Ján robil celú administratívu okolo časopisu. Posol mal v tom čase asi 10 tisíc odberateľov. Po výzve predstavených, ktorí hľadali bratov na misie do Afriky, sa Ján prihlásil na misionársku službu. P. provinciál ho však podržal v redakcii Posla. 15. augusta 1906 brat zložil slávnostné sľuby. Čitateľská obec Posla sa zásluhou brata Jána rozšírila aj do USA, kde postupne odber narástol až na 8 tisíc výtlačkov. Náklad sa zvyšoval aj tým, že brat rozširoval plagáty s témou úcty k Božskému Srdcu, usporadúval procesie, vlakové púte a v redakcii vydávali ďalšie najmä životopisné publikácie. Nie div, že provinciál musel v redakcii riešiť aj žaloby z panslavizmu, čomu sa nie vždy úspešne darilo čeliť pri maďarizačnom tlaku spoločnosti.

V roku 1910 bol Ján disponovaný do redakcie časopisu Hirno̎k v Budapešti. Aj maďarský časopis si jeho zásluhou prilepšil. Brat obratnou korešpondenciou znížil a nakoniec úplne odstránil dlžoby čitateľov za predplatné. Jeho administratívna práca sa rozšírila aj na časopis Mária Kerť, pre ktorý pracoval až do prvej svetovej vojny. 1. novembra 1915 narukoval brat J. Kalina k 13. honvédskemu regimentu do Bratislavy. V kasárňach robil najprv evidenčnú prácu na štábe. V júli 1916 bol odvelený do Belehradu a odtiaľ určený do Bačiny v Srbsku. V službách financa (vyberača daní), cenzora listov, tlmočníka pri súdoch, vyšetrovateľa vrážd, vykonávateľa odvodov brancov i obstarávača potravín pre kuchyňu bol zamestnaný až do konca vojny. Za poctivú službu Rakúsko-Uhorskej monarchii bol vyznamenaný železným krížom.

Po skončení vojny ho provinciál v Pešti disponoval pre redakciu Posla do Trnavy. Po vojne sa náklad časopisu stále zvyšoval, čo viedlo redaktorov aj k osvojeniu si nových technológií tlače. Brat Ján urobil v redakcii veľkú službu saleziánom, ktorým organizoval v Posle zbierky pre ich formáciu a promotio tak, že do ich rehole poslal viacerých kandidátov na rehoľný život. Viacerých trnavských chlapcov, ktorí mu pomáhali s expedíciou Posla, podnietil aj pre jezuitskú rehoľu. František Chmeľ, Alojz Litva, Félix Litva, Rudolf Mikuš, Ján Popluhár, Vladimír Šatura a ďalší našli u brata Jánovi aj svoje kňazské povolanie. Aj budúci biskupi J. Vojtaššák, P. Gojdič boli vďační za zrod vlastného kňazského povolania pri dopisovaní si s bratom a čítaním jezuitského Posla. Ján podnietil viacerých pátrov, aby preložili do slovenčiny viaczväzkové dielo A. Rodrigueza Kresťanská dokonalosť. Po viacerých personálnych výmenách na mieste šéfredaktora najdlhšie spolupracoval s P. Králičkom. Čas ukázal, že bolo vhodné venovať osobitný časopis katolíckym misiám. V Posle začali preto vydávať prílohu, ktorá sa neskôr stala orgánom misijného Spolku šírenia viery. Posol aj vďaka predajú kníh bol zdrojom príjmov, z ktorých mohol provinciál hradiť formáciu školastikov v zahraničí. Po dlhoročnom pôsobení v Trnave bol Ján preložený do Ružomberku a po ôsmich rokoch aj do Piešťan, kde pracoval až do likvidácie reholí v roku 1950. Po internačných pobytoch v Jasove, Podolínci, v Belušských Slatinách zomrel 9. mája 1955 v Báči.

Rehoľný brat Ján Kalina vo vojenských útvaroch prvej svetovej vojny
28. júla 2015 uplynulo stojeden rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny. Zo slovenských jezuitov narukovali niektorí pátri za kaplánov (duchovných kurátov) k vojsku (P. Vendelín Javorka, P. Ľudovít Eiselle, P. Štefan Kramár). Do vojenskej služby odišiel aj brat Ján Kalina SJ (1875 – 1955), ktorý bol zadelený do administratívy vojenských štábov. Z rozprávaní, ktoré neskôr sám písomne zachytil, podávame informáciu z jeho skúseností v rakúsko-uhorskom pluku.

Bol prvý piatok v mesiaci júli 1916. Vojna si žiadala nové a nové posily. Z Bratislavy odchádzal vlak plný mladých vojakov do Belehradu v Srbsku. Na hlavnom veliteľstve ma určili na výpomoc vojenskému útvaru do Rakovacu a o pár dní ma preložili do Bačiny. Keďže som sa pustil do usilovného štúdia srbčiny, po čase ma zamestnali na okresnom vojenskom úrade. V jazyku som sa zdokonaľoval a dôsledkom toho bolo nové určenie za vyberača okresnej štátnej dane. Chodil som po 26 obciach okresu a domov som sa večer čo večer vracal s kufrom peňazí. V kancelárii som ich sypal do vreca. Keď bolo vrece plné, prišli dvaja dôstojníci a pol dňa sčítavali peniaze. Na druhý deň peniaze odniesli na hlavné veliteľstvo a vec sa znova opakovala. Po čase sa pri jednom odovzdávaní peňazí preberajúci plukovník rozčúlil, ako nadriadení mohli dať takúto funkciu človekovi bez vojenskej šarže. Keďže mu nemal kto odpovedať, našiel riešenie sám a povýšil ma na hodnosť desiatnika. Srbskú reč som už dobre rozumel, čo podmienilo moju ďalšiu úlohu. Dostal som povinnosť úradne zachytiť všetky mimoriadne udalosti v okrese.

V tom kraji bolo následkom vojny mnoho nepokojov. Civilné obyvateľstvo, ktoré bolo prichytené pri zakázaných aktivitách, bolo súdené vojenským súdom. Často sa súd končil odsúdením na smrť zastrelením. Bolo to kruté. Napríklad 28-ročnú matku dvoch detí zastrelili preto, že u nej našli starý zhrdzavený revolver, ktorý bolo zakázané vlastniť. Neskôr vyšlo najavo, že pri kontrole domácnosti ju podhodil do domu jej sused, neprajník. Inokedy odsúdili na smrť richtára obce za to, že dôsledne neplnil príkazy veliteľstva. Richtára sa mi podarilo zachrániť, keďže sa pri súde odvolal na mňa. Po mojej výpovedi o jeho bezúhonnosti ho minul trest smrti. Vojna ešte prehlbovala surovosť ľudí. Raz súdili chudobnú starkú za to, že nechcela dať pre vojsko kontingent (dávky), ktorý jej obec už dvakrát určila. Obžalobu podpísali dvaja svedkovia a potvrdili ju obecnou pečaťou. Celú vec som vyšetroval sám a vysvitlo, že starká má nevestu, vnúča, jednu kozu a dve sliepky. Bývala v chatrči podobnej rómskym domcom. Syna mala na vojne a obec od nej žiadala ako vojenský kontingent odovzdať sliepku. Keď som veliteľovi predložil celú vec, on vyhlásil, že ju treba odsúdiť na dvesto korún pokuty a odovzdať obe sliepky. Bol to neprimeraný trest a veliteľovi som v nemčine pripomenul, že tá osoba nevlastní nič a že je to nespravodlivé, keď jej zoberieme poslednú živnosť. Veliteľ sa ma opäť spýtal, čo si o tom myslím. Vedel som, že musím udržať vážnosť obecného úradu a bez trestu ju nemožno prepustiť. Navrhol som dva dni väzenia a dvadsať korún pokuty. Sudca súhlasil a v srbskej reči vyhlásil rozsudok. Obecný úrad ťažko rozsudok prijal a zazeral na mňa, že som ovplyvnil veliteľa, ale žena, čo čakala za dverami, keď sa dozvedela, aký je rozsudok, ďakovala mi s rozpätými rukami a pred všetkými vyhlásila: „Taký človek sa v Srbsku ešte nenarodil!“

Vojenský súd sa pod vplyvom ďalších vojnových udalostí musel presťahovať k bulharským hraniciam do Vavarinu Varoša. Aj tu ma čakala úloha súdneho vyšetrovateľa. Vyšetrovali sa prípady vrážd a samovrážd, ktoré ľudia robili zo zúfalstva. Hodnostne som postúpil na titulárneho zugsführera (čatár). Vojna sa stupňovala a pripadla mi povinnosť robiť odvody obilia, hydiny a vajec pre front. Bola to nevďačná práca, pri ktorej sa nespravodlivo zaobchádzalo s ľuďmi, ktorí nám hospodárske zvieratá odovzdávali s preklínaním a s odporom. Biedu zvyšovalo aj to, že mnoho hydiny, skôr než sa dostala do cieľa, uhynulo. Vojnové plány sa však robili na dva roky dopredu, aj keď sa cítilo, že sa blíži jej koniec. Na jar 1918 Bulhari odmietli slúžiť. To využil nepriateľ. Prelomil front a naše vojská s nemeckými museli ustúpiť. Bulhari podnietili v srbských vojakoch rakúsko-uhorskej armády odhodlanie k povstaniu proti vlastnému vojsku. Aj keď Srbi boli násilím potlačení a padlo mnoho vojakov, nemohlo ani povstanie zastaviť blížiaci sa koniec vojny. Jedného dňa prišiel rozkaz zničiť úradnú agendu. V kancelárii sa pálili úradné dokumenty, spisy a aktá. V októbri sme sa stiahli do Belehradu, ale to už vo vojsku nebolo nijakej disciplíny ani poslušnosti. Vojaci strieľali puškami do povetria a vybavovali si staré účty medzi sebou, ale aj s dôstojníkmi. Keď sa mi podarilo dostať sa na vlak do Pešti, súprava bola taká preťažená, že rušeň nevládal pohnúť vagónmi plnými vojakov. Voľnejšie vlaky boli až po troch dňoch. Mužstvo obsadilo aj strechy vozňov a sedeli aj dolu na schodíkoch. Mnohí zahynuli na ceste domov pri prejazdoch popod mosty, pri vchode do tunelov, alebo pádom zo schodíkov po zadriemaní. Vojna sa však skončila a náladu to len zvyšovalo. Bolo po Všetkých svätých v roku 1918.

Biblia

Príhovory

Spiritualita

Príbehy

Modlitby