Jezuiti



pia23062017

P. Štefan Kramár SJ (1879 – 1963)

P. Štefan Kramár SJ

Páter Štefan Kramár sa narodil 22. 4. 1879 v Slovenskej Novej Vsi v okrese Trnava. Pochádzal z roľníckej rodiny, kde bolo šesť detí (štyria bratia a dve sestry). V roku 1897 vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Trnave. Po dvoch rokoch začal filozofické štúdiá na jezuitskom Filozofickom inštitúte rakúskej rehoľnej provincie v Bratislave. Vo formácii pokračoval magisterskou praxou, ktorú vykonával ako vychovávateľ študentov na gymnáziu v Kaloči (Maďarsko). Na ďalšie štvorročné teologické štúdiá odišiel v roku 1908 do rakúskeho Innsbrucku. Na kňaza bol vysvätený 14. júla 1911. V tom istom roku mal aj svoju prvú primičnú sv. omšu v rodnej obci. Ako novokňaz začal misiu v redakcii Posla v Trnave, kde pomáhal šéfredaktorovi P. Pavlovi Silvestrovi SJ pri redigovaní mesačníka. V jezuitskom kostole v Trnave, kde sa kázalo po maďarsky a po nemecky, slovenské kázne mával on. Ako slovenský kazateľ sa stal členom tímu ľudových misionárov, ktorí po trnavskom okolí vykonávali obnovu viery ľudovými misiami.

V roku 1919, keď sa menili hranice jezuitských provincií a vznikali nové celky, sa prihlásil medzi tých pár jezuitov, ktorí chceli zostať v pastorácii na Slovensku. Krátko nato bol poverený vyučovaním na slovenskom arcibiskupskom gymnáziu v Trnave. Na zhromaždení modernistických kňazov v Žiline v roku 1920, keď šlo o jednotu katolíckeho kléru u nás, obhajoval kňazský celibát a jednotu s Rímom, vďaka čomu sa pražský prúd modernizmu na Slovensku neujal. V roku 1924 založil časopis Mariánska kongregácia, ktorý nápomáhal formáciu mladých ľudí, ktorí sa schádzali na formačných stretnutiach pri jezuitských komunitách na Slovensku. Písal náboženské články do časopisov Kultúra, Posol Božského Srdca Ježišovho a iných cirkevných časopisov.

V lete 1924 bol preložený do Ružomberka, aby posilnil v novozriadenom dome tím ľudových misionárov. S nimi potom kázal Božie slovo na ľudových misiách na Liptove a Orave a zároveň bol inštruktorom mladých jezuitov, ktorí si v Ružomberku robili gymnaziálne štúdiá. V roku 1927 sa vrátil s P. Čambálom do Trnavy. Venoval sa opäť mariánskym kongregáciám a často navštevoval archív vo Viedni, aby prehĺbeným štúdiom pomáhal dobrej formácii mladých. V roku 1931 odchádza do Košíc, kde jezuiti zriadili novú komunitu. Biskup Jozef Čársky ho požiadal, aby v košickom kňazskom seminári prednášal diecéznym klerikom filozofiu. Učiteľskú prácu robil až do obsadenia mesta Maďarskom v novembri 1938. Slovenskí jezuiti po anexii Košíc odchádzajú do Spišskej Novej Vsi. Po dohode so spišským biskupom Jánom Vojtaššákom bola zriadená jezuitská rezidencia s pastoračnou prácou v slovenskom vikariátnom kostole na Levočskej ulici. K 1. januáru 1939 je P. Kramár vymenovaný za predstaveného malej komunity v Spišskej Novej Vsi. Sám brával na seba veľa pastoračných povinností, aby umožnil pátrom Takáčovi a Gugovi účinkovať v ľudových misiách po východoslovenskom kraji. Po skončení vojny ešte načas ostal superiorom v Spišskej Novej Vsi, ale po vrátení domu v Košiciach jezuitom odchádza v roku 1946 pracovať do Košíc. V meste pomáha sestrám uršulínkam a v roku 1949 sa stane špirituálom v ich noviciáte v Batizovciach. Likvidácia mužských kláštorov sa ho v apríli 1950 priamo nedotkla. Neskôr, keď v dňoch 28. – 31. augusta 1950 totalitný režim zrušil aj ženské rehoľné domy, aj P. Kramára stihol osud rehoľníka bez komunity a bez rehoľného domu. V r. 1955 bol donútený opustiť Slovensko a odísť do českých Sudet. Pre sestry uršulínky, ktoré pod policajným dozorom vykonávali manuálnu prácu v textilnom a keramickom priemysle, slúžil pastoračne v Bazilike Navštívenia Panny Márie v Hejniciach pri Liberci. V r. 1963 sa spolu so sestričkami presťahoval do Vratislavíc (pri Liberci), kde aj zakrátko nato, 31. mája 1963 zomrel. Je pochovaný na cintoríne v blízkych Rochliciach, čo je dnes už miestna časť Liberca.

V knihe Pieseň vďaky veľkňazovi Kristovi sestra z rádu uršulínok Mária Stanislava Ernstová uviedla viacero údajov z jeho živote. Zachoval sa aj s veľkou láskou napísaný dokument Pietne spomienky na P. Štefana Kramára, v ktorom sú zachytené roky z jeho jesene života. Hrob P. Štefana Kramára v roku 1974 v Rochliciach zanikol. Miestny národný výbor urobil z tamojšieho cintorína detské ihrisko. Správu o zosnulých zachytáva len tabuľa na stene tamojšieho Kostola sv. Jána Krstiteľa s informáciou o bývalom cintoríne v priestore detského ihriska.

Opát Ignác Kramár OPraem zriadil na cintoríne v Slovenskej Novej Vsi symbolický hrob P. Štefana Kramára. V nedeľu 2. júna 2013 v miestom kostole celebrovali sv. omšu venovanú spomienke P. Štefana Kramára pátri František Sočufka SJ a Milan Hudaček SJ.

P. Štefan Kramár SJ (1879 – 1963) – „Veľký rodák z voderadskej farnosti“
Vdp. Štefan Kramár, jezuitský kňaz, pedagóg, náboženský publicista, archivár, veľký národovec, prvý kňaz pochádzajúci z obce Slovenská Nová Ves, sa narodil 22. 4. 1879 v Slovenskej Novej Vsi, vo farnosti Voderady. Bol duchovným správcom sestier rádu sv. Uršule.

Pochádzal z početnej roľníckej rodiny, mal štyroch bratov a dve sestry. Jeho životná a kňazská dráha bola poznačená dobou, v ktorej žil, teda v období pred prvou svetovou vojnou a rozpadu Rakúsko-Uhorska po prehratej vojne, v období vzniku Česko-Slovenskej republiky, druhej svetovej vojny a likvidácie reholí komunistickým režimom.

V roku 1899 ako dvadsaťročný bohoslovec vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Na Alžbetínskej univerzite v Bratislave študoval rétoriku, humanitné vedy a filozofiu. Teológiu študoval v rakúskom Innsbrucku. Za kňaza bol vysvätený 16. 7. 1911. V tom istom roku mal aj svoju prvú primičnú svätú omšu v rodnej obci Slovenská Nová Ves vo farnosti Voderady.

Počas prvej svetovej vojny bol povolaný do armády Rakúsko-Uhorska. Po jej skončení vyučoval na Trnavskom arcibiskupskom gymnáziu a popri tom s ďalšími jezuitmi vykonával ľudové misie na Trnavsku, ale hlavne na Liptove a Orave. Svoje schopnosti v apoštoláte ľudového misionára vedel náležite rozvinúť. Počas svojho pôsobenia v Trnave bol vedúcou osobnosťou mariánskych kongregácií.

Okrem rozsiahlej práce v cirkevných archívoch doma a v zahraničí redigoval 1. ročník časopisu Mariánskej kongregácie a písal náboženské články do časopisov Kultúra, Posol Božského Srdca Ježišovho a iných cirkevných časopisov.

V roku 1926 – 1930 vykonával funkciu inštruktora gymnazistov v Trnave a v Ružomberku. Od roku 1931 pôsobil ako operárius a špirituál v Košiciach. Po vojne bol superiorom kláštora v Spišskej Novej Vsi.

V roku 1949 pôsobil v duchovnej správe pri noviciáte uršulínok v Bratislave. Posledné miesto jeho pôsobenia na Slovensku bol kláštor uršulínok v Batizovciach. Po likvidácii reholí komunistickým režimom bol v r. 1955 donútený opustiť Slovensko a žiť v kláštore uršulínok pri Bazilike Navštívenia Panny Márie v Hejniciach pri Liberci; sestry tam boli sústredené a vykonávali manuálnu prácu v textilnom a keramickom priemysle.

V roku 1963 sa znova musel spolu so sestričkami Rádu sv. Uršule presťahovať a ubytovať v robotníckom internáte v blízkych Vratislaviciach nad Nisou (pri Liberci), kde zakrátko, 31. 5. 1963 vo veku 84 rokov zomrel. Pochovaný je na cintoríne v blízkych Rochliciach, ktoré sú miestnou časťou Liberca.

Zásluhou vdp. opáta Ignáca Kramára je na jeho počesť na cintoríne rodnej obce, Slovenskej Novej Vsi, pomník symbolizujúci návrat medzi svojich blízkych.

O jeho živote je rozsiahle množstvo informácií, a to najmä v knihách Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku (je tam nepresnosť o mieste narodenia) a Pieseň vďaky veľkňazovi Kristovi, ktorú napísala sestra rádu uršulínok Mária Stanislava Ernstová. V cennom, srdcom a s veľkou láskou napísanom dokumente Pietne spomienky na P. Štefana Kramára je opísaná jeho veľká osobnosť a obdobie posledných rokov života. V tomto dokumente sestričky Rádu sv. Uršule uvádzajú: „Teší nás okolnosť, že telesné pozostatky drahého nám duchovného otca odpočívajú na mieste kňazských hrobov, priamo pri kostole, blízko bohostánku, takmer v Srdci Božského Spasiteľa. Veríme, že dobrá nebeská matka sama vyhľadala miesto jeho posledného odpočinku a že odviedla oddaného a verného sluhu Božieho nielen na krásne miesto dočasného odpočinku, ale najmä jeho dušu voviedla priamo na Srdce svojho božského Syna. Kiež sa tam prihovára aj za nás všetkých. Nech je milosrdný Boh vdp. Štefanovi Kramárovi SJ milostivý a nech mu je štedrým odplatiteľom za nespočítateľné dobrodenia, ktoré sestry rádu Uršulínok dostávali jeho prostredníctvom a na jeho orodovanie.“

Ing. Jozef Kramár, synovec P. Kramára SJ, Slovenská Nová Ves

Biblia

Príhovory

Spiritualita

Príbehy

Modlitby