Jezuiti



str18012017

Bl. Michal Augustín Pro

Michal Augustín Pro

„Cirkev aj dnes píše svoje martyrológium vlastnou krvou,” povedal pápež Ján Pavol II. na Kvetnú nedeľu 1980. Cirkev vždy bola prenasledovaná v niektorej časti sveta. V prvej tretine nášho storočia to bolo v Mexiku.

Búrlivé obdobie sa začalo už za prezidenta Carranzu (1915–1920). O niekoľko rokov za prezidenta Callesa (1924–1928) nastalo otvorené prenasledovanie Cirkvi a náboženstva. Bilancia prenasledovania bola veľmi smutná: zabili v ňom okolo 300 kňazov a vyše 2000 laických veriacich. Prenasledovatelia sa nehanbili použiť ani tie najneľudskejšie spôsoby trýznenia. Tak napr. kňazovi pristihnutému pri tajnom rozdávaní svätého prijímania odsekli obidve ruky a kňaz obvinený z vysluhovania sviatosti manželstva bol zastrelený spolu s novomanželmi.

Mexickí katolíci neostali v týchto búrlivých časoch nečinní. Roku 1926 si založili Zväz za náboženskú slobodu. Nazbierali vyše dva milióny podpisov a žiadali od parlamentu náboženskú slobodu. Mnohí učitelia sa rozhodli radšej stratiť zamestnanie ako zradiť svoje náboženské presvedčenie. Medzi odvážnymi katolíkmi boli aj mladí ľudia, ako napr. 15ročný Tomáš Delalor, ktorého uväznili len preto, že nosil na krku medailón Božského Srdca.


Obeťou tohto prenasledovania v Mexiku sa stal aj mladý jezuitský kňaz Michal (Miguel) Augustín Pro.
Michal Pro bol synom baníckeho inžiniera. Narodil sa 13. januára 1891 v Guadalupe de Zacatecas. Ako mladý chlapec rád chodieval do úradu svojho otca. Rodina bola nábožná, čo vidno aj z toho, že dve dcéry vstúpili do kláštora. To na malého Michala hlboko zapôsobilo. Aj on začal pomýšľať na život v reholi. Ako 20ročný mladík aj naozaj vstúpil do jezuitského noviciátu, a to v El Llano dňa 10. augusta 1911. Kláštorná disciplína mu nepadla ťažko. V rodine bol vychovávaný k sebazapieraniu a obetiam v ovzduší srdečnosti a životného optimizmu. Tieto charakteristické črty sprevádzali Michala počas jeho štúdií a po kňazskej vysviacke aj v apoštolských prácach.

Jeho študijné roky boli veľmi pohnuté. Rebelantský generál Carranza a bandita Pancho Villa robili často výpady na fary a kláštory, aby znepokojovali kňazov. Dňa 5. augusta 1914 Carranzova skupina revolucionárov vydrancovala jezuitský noviciát a podpálila knižnicu. Rektor kláštora vycítil, že to sú iba začiatky, po ktorých prídu ešte ťažšie časy. Poradil novicom a mladým študentom, aby sa sami usilovali dostať do susedných Spojených štátov. Americkí jezuiti boli ochotní prijať ich do svojho kláštora v Los Gatos v Kalifornii.

Michal Pro ta prišiel so svojimi spoločníkmi 9. októbra 1914. Po roku ho predstavení poslali do španielskej Granady na štúdium filozofie. Po filozofických štúdiách odišiel roku 1920 na dva roky ako vychovávateľmagister do Nicaraguy. Potom sa znovu vrátil do Španielska na štúdium teológie. Roku 1924 ho predstavení poslali do belgického Enghienu, kde študoval s mladými francúzskymi jezuitmi. Tam bol 30. augusta 1925 vysvätený za kňaza.

Počas týchto jeho študijných rokov náboženské prenasledovanie v Mexiku neprestávalo, ba ešte zosilnievalo. Okrem toho ani zdravie mladého mexického kňaza nebolo najlepšie. Dvakrát ho operovali na žalúdok. Práve keď sa chystal na tretiu operáciu, dostal z domu smutnú správu, že 8. februára 1926 zomrela jeho matka.

Páter Pro túžil vrátiť sa do vlasti a pracovať aj v ťažkých podmienkach medzi svojimi krajanmi. Mexiko veľmi potrebovalo kňazov. So súhlasom predstavených 7. júla 1926 vystúpil na mexickú pôdu v prístave Vera Cruz. Prístavní úradníci o ňom nevedeli, že je kňaz. Bez ťažkostí ho prijali ako Mexičana, ktorý sa vracia domov z cudziny.

Niekoľko týždňov po príchode pátra Pro do hlavného mesta (Mexico City) prezident Calles vydal nové nariadenia, ktoré obmedzovali činnosť kňazov a účasť katolíkov na verejných bohoslužbách v kostoloch. Biskupi reagovali na nové nariadenia zrušením verejných bohoslužieb v kostoloch, ktoré ostali otvorené, ale sa v nich nekonali bohoslužby. Vláda začala organizovať pohon na kňazov, ktorí vykonávali bohoslužby tajne v katolíckych rodinách. Kňazi si vytvorili tzv. „stanice”, v ktorých tajne spovedali, slúžili sväté omše a rozdávali sväté prijímanie veriacim. V organizovaní tohto tajného apoštolátu vynikal zvlášť páter Pro.

Neraz sa prihodilo, že páter práve rozdával sväté prijímanie v nejakom súkromnom dome, keď polícia zabúchala na dvere a prišla urobiť domovú prehliadku. Páter Pro skryl sväté hostie do vrecka a dal znak veriacim, aby sa rýchlo rozišli. Potom si vzal klobúk, zapálil cigaretu a šiel v ústrety policajtom. Tí ho okríkli: „Tu sa konajú bohoslužby, kde je kňaz?” „Nevideli sme kňaza, – odpovedal páter Pro – prevediem vás po dome.” Potom sa náhle pozrel na hodinky a uvedomil si, že už mal byť na inej „stanici” a rozdávať sväté prijímanie. „Odpustite, – povedal policajtom – ponáhľam sa, lebo ma čaká priateľka.”

Páter Pro si uvedomoval nebezpečenstvá, ktoré mu hrozili každý deň. Často sa modlil o odvahu a vytrvalosť v tomto nebezpečnom apoštoláte, ktorý vykonával vyše roka – od júla 1926 do novembra 1927.

13. novembra 1927 niekto spáchal atentát na bývalého prezidenta Obregona. Podozrenie padlo na rodinu Pro, lebo auto, ktoré použili atentátnici, patrilo jednému z bratov Pro, ktorý ho práve niekoľko dní predtým predal. Bolo prirodzené, že bratia Pro sa obávali, že polícia ich bude podozrievať z pokusu o vraždu, preto sa pripravovali na útek do Spojených štátov. Avšak dom, v ktorom sa zdržiavali dvaja bratia Pro s pátrom Michalom, zavčas ráno obkľúčila polícia. Kňaz úprimne vyzval svojich bratov: „Obetujme svoje životy za vieru. A prosme Boha, aby prijal našu obetu.”

Odviedli ich na policajnú stanicu, kde ich vypočúvali a potom uväznili pre domnelú účasť na atentáte. Keď sa zvesť o zatknutí pátra Pro a jeho bratov rozšírila po Mexiku, skutoční atentátnici sa priznali k činu. Prezident Calles však nemohol odpustiť kňazovi, že dlhé mesiace zavádzal jeho policajtov. Chcel sa na ňom pomstiť a žiadal jeho smrť. 22. novembra pozval svojich spolupracovníkov, novinárov a fotografov, aby sa v nasledujúci deň zúčastnili na poprave pátra Pro.

Ráno 23. novembra páter Michal Pro cítil prenikavé bolenie hlavy. Vzal si aspirín a bratovi Róbertovi povedal: „Cítim, že dnes sa prihodí čosi zvláštne. Ale nebojme sa. Prosme Boha o silu, ktorú nám istotne dá.” O krátky čas prišli do väzenskej cely vojaci a vyviedli pátra Pro na väzenský dvor. Nemal tušenia, čo ho tam čaká. Uvedomil si to až vtedy, keď na dvore videl zástup zvedavcov. Zaviedli ho k múru, na ktorom boli vidno stopy po výstreloch z pušky. Keď sa ho pýtali, či má nejakú poslednú prosbu, žiadal si iba niekoľko minút na modlitbu. Potom si vzal do jednej ruky krížik a do druhej ruženec. Rozprestrel ruky tak, že jeho postava tvorila znak kríža. Nechcel, aby mu zaviazali oči. Sklopil ich a čakal na povel k streľbe. Keď dôstojník zavelil k príprave na streľbu, páter Pro zvolal: „Nech žije Kristus Kráľ!” Ozvala sa salva výstrelu a kňaz klesol na zem zaliaty krvou. Bolo desať hodín a 30 minút. Mexický mučeník mal iba 37 rokov.

Potom zastrelili aj jeho brata Humberta. Tretieho brata Róberta v poslednej minúte omilostili. Keď sa ich zostarnutý otec, muž hlbokej viery a pevného charakteru, dozvedel o tragédii, vyžiadal si od polície povolenie vidieť mŕtvoly svojich synov. Kľakol si k nim a pobozkal ich ako mučeníkov. Potom vytiahol z vrecka ručníček a utrel ním krv, ktorá pomaly stekala z čerstvej rany na čele kňaza Michala. Zakrvavený ručníček ostal v rodine ako pamiatka a relikvia.

Jezuitského kňaza pátra Michala Pro vyhlásil za blahoslaveného pápež Ján Pavol II. v novembri 1988. Jeho liturgická spomienka sa v jezuitskej reholi slávi 23. novembra.

Jubileum

Príhovory

Spiritualita

Príbehy

Básne