Jezuiti



str22112017

P. Benjamín Martinský SJ

P. Benjamín Martinský SJ

P. Benjamín Martinský sa narodil v Likavke pri Ružomberku 1. marca 1921 ako piate dieťa z jedenástich v rodine Martonovcov. V rodnej obci nadobudol základné vzdelanie, keď absolvoval 5 tried ľudovej školy. Ako dvanásťročného ho na podnet miestneho farára rodičia poslali na štúdiá do trnavského gymnázia. Gymnaziálne štúdiá boli u neho spojené s pobytom v jezuitskom internáte Stanislavov. Rodičia napriek chudobným pomerom prispievali na syna mesačným poplatkom 250 korún. Priateľské prostredie, ako aj rozhodnutia ďalších spolužiakov stať sa jezuitmi (Štefan Senčík, František Šatura) ho podnietili naplniť túžbu po kňazskom povolaní, ktorú mal už v detstve.

Noviciát začal 30. júla 1938 v Ružomberku. Po zložení sľubov zostal v tamojšom junioráte, kde aj zavŕšil svoje gymnaziálne štúdiá maturitou. V roku 1941 si zmenil priezvisko z Marton na Martinský. Po maturite v roku 1943 pokračuje vo filozofických štúdiách na rehoľnom inštitúte v Trnave a dokončí ich v Brne. Jeho túžbou je ísť do Ruska a evanjelizačne pracovať v tamojších misiách. Pre tento zámer ho nadchol P. Dieška, a tak sa začal učiť po rusky. V jeseni 1946 odchádza na dvojročnú magisterku do Levoče. V tamojšom malom seminári je prefektom pre stredoškolákov a vedie aj Mariánsku kongregáciu. Po magisterke prichádza do Bratislavy a rok študuje filozofiu na Filozofickej fakulte UK. V septembri 1949 začne teologické štúdiá na Teologickom inštitúte sv. Alojza v Trnave. Teologické štúdiá nedokončí pre likvidáciu rehole v apríli 1950. S ostatnými školastikmi odchádza do internácie v Jasove, v Podolínci a 5. septembra je zaradený s ďalšími spolužiakmi do pracovno-technických práporov. Počas tejto služby pracoval na vojenských stavbách v Plzni, v Prahe a v železiarňach v Kladne. V čase dovolenky navštívil J. E. Róberta Pobožného, ktorý ho v prítomnosti kaplána Pavla Kaľavského 12. 11. 1950 v nemocničnej kaplnke v Rožňave tajne vysvätil na kňaza. Primičnú omšu slávil tajne v kruhu svojej rodiny. Po prepustení z PTP si na jeseň 1952 našiel prácu v Handlovej a po roku, s pomocou priateľov, novú prácu na KNV v Žiline. Tu pracoval ako úradník na cenovom oddelení a neskôr ako plánovač na plánovacom oddelení KNV. Na odporúčanie P. Rudolfa Mikuša slúžil duchovným vedením tajne prijatým novicom Karolovi Čiernemu a Jozefovi Baďurovi, ktorí pracovali na hygienickej stanici v Žiline. V skrytosti navštevoval pátrov J. Baka a J. Diešku, ktorí sa niekoľko rokov ukrývali v Ružomberku v rodine Šulíkovcov a prinášal im veci na osobné štúdium. Navštívil aj pátrov F. Litvu a M. Petráša (1951), ktorí sa krátko ukrývali u notára Krišku v Likavke a pripravovali sa na emigráciu. P. Oskara Formánka, ktorý sa schovával u Grantnerovcov v Ľubochni, navštevoval, aby mu pomáhal s literatúrou (1952). Býval v Žiline-Strážove až do zatknutia 21. novembra 1955. 8. decembra 1955 ho prokuratúra obžalovala z nelegálnej činnosti združovania sa proti Československej republike. Na súdnom pojednávaní 13. januára 1956 bol odsúdený trestom odňatia slobody na 3,5 roka. Po jeho odvolaní mu súd v Prahe v marci 1956 zvýšil trest odňatia slobody na 6 rokov. Na výkon trestu nastúpil do Valdíc, neskôr do Jáchymova, kde pracoval v uránových baniach. Z tohto obdobia si doniesol na slobodu zranenie na hrudníku, ktoré sa mu stalo pri závale v bani.

Pekné svedectvo o P. Martinskom vydal v Turíne don A. Srholec SDB, ktorý s ním počas internácie pracoval pri ťažbe uhlia na Tmavom dole v Rtyni. V máji 1960 sa dostal vďaka amnestii prezidenta ČSR na slobodu a našiel si prácu v uhoľnej bani v Handlovej. Po dvoch rokoch sa páter Martinský vrátil do Žiliny a zamestnal sa v panelárni, až neskôr prijal nové ponúknuté miesto v chemickej továrni.

Často navštevoval v Žiline rodinu Koščovcov, keďže ich otca Ladislava poznal z čias magisterky v Levoči. Keď domáca pani očakávala štvrté dieťa a počas rizikového tehotenstva prišli zdravotné ťažkosti, lekári naliehali na ňu, aby interrupciou riešila svoje problémy. Ona ako veriaca nechcela toto riešenie pripustiť a prosila mnohých, i pátra Benjamína, o modlitby. Pri poslednej návšteve u nich 23. decembra 1963 páter Benjamím počas rozlúčky pri odchode uistil utrápenú tehotnú ženu slovami: “Buďte pokojná, vo veľkom pokoji. Ponúkol som Pánu Bohu svoj život, aby sa Stanko šťastlivo a zdravo narodil a aby jeho matka bola zachovaná pre všetky svoje deti. Cítim, že Pán Boh moju obeť prijal.“ Dvere zavrel a v tichosti odišiel. Po tejto návšteve páter 3. januára 1964 pracoval pri lepení podlahy v materskej škole na Rauchovej ulici v Žiline. Z nevetranej miestnosti po čase chcel odísť jeden z robotníkov a pri odchode vo dverách si pripálil cigaretu. Acetónové výpary z lepenej podlahovej krytiny boli spolu s prichádzajúcim kyslíkom pripravenou horľavou zmesou, ktorá hneď v miestnosti vzbĺkla. Páter spolu s ďalšími tromi spolupracovníkmi utrpel najťažšie popáleniny. Najprv sa liečil na traumatologickom oddelení v žilinskej nemocnici a neskôr ho vrtuľníkom, so 4. stupňom popálenín, previezli do Ostravy. V Žiline sa 17. februára narodil v spomínanej rodine chlapec Stanislav. Jeho matka, ktorú P. Benjamín uistil o svojej modlitbe a obeti, bola tiež zdravotne v poriadku. Na druhý deň po krste malého Stanislava Košča – 23. februára 1964 – páter zomrel. V rodnej Likavke ho pochovali 27. februára 1964 na cintoríne vedľa farára Janovčíka, ktorý ho pokrstil. Ulica, na ktorej v Žiline býval (predtým Mičurinova), dnes nesie jeho meno.

Prednášky

Príhovory

Zamyslenia

Biblia

Príbeh