Jezuiti



str27072016

... Požehnané dopoludnie, je streda

Východné cirkvi potrebujú pomoc jezuitov

Vladyka Cyril Vasiľ SJ

V rámci prebiehajúceho Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov prinášame rozsiahly rozhovor s vladykom Cyrilom Vasiľom SJ, ktorý v súčasnosti plní funkciu sekretára Kongregácie pre Východné cirkvi v Ríme. Jeho gréckokatolícky spolubrat Samuel Jackanič SJ sa s ním rozprával okrem iného aj o tom, ako je možné, že jezuitská rehoľa má vo svojich radoch členov východných cirkví, ale aj o tom, aké sú najaktuálnejšie potreby východných katolíckych cirkví, ktoré tvoria dôležité spojivo medzi rímskokatolíckou a pravoslávnymi cirkvami na ceste k ich jednote. Vladyka Cyril v rozhovore takisto priblížil osudy známych i neznámych slovenských gréckokatolíckych jezuitov z minulosti, ktorí venovali celý svoj život práve práci pre východné katolícke i pravoslávne cirkvi.

Myslím si, že keď bežný veriaci človek začuje slovo „jezuita”, automaticky sa mu to spojí s rímskokatolíckou Cirkvou a západným prostredím. Povedz nám, ako je to možné, že Spoločnosť Ježišova má vo svojich radoch jezuitov východneho obradu? Odkiaľ sa vzal tento fenomén?
Dá sa povedať, že meno jezuitov sa vo všeobecnosti spája s latinskou, teda rímsko-katolíckou cirkvou, keďže táto rehoľa vznikla v tomto cirkevnom a obradovom prostredí a dodnes účinkuje prevažne v tomto kontexte. Avšak jezuiti sa už od stáročí živo zaujímali aj o východné cirkvi, stáli ideovo i prakticky pri zrode viacerých východných katolíckych cirkví v období uzatvárania tzv. únií (pripomeňme si tu napríklad zásluhy Petra Skargu SJ), spolupracovali s východnými katolíckymi cirkvami najmä pri formovaní duchovenstva, poskytovali odborníkov v teologických a iných disciplínach aj pre východné cirkvi, atď. Dlho však platilo, že kandidáti pochádzajúci z východných katolíckych cirkví pri vstupe do jezuitskej rehole prakticky prechádzali na latinský obrad a samotná Spoločnosť nebola naklonená vytváraniu osobitných východných domov či provincií. Jezuiti pritom vychádzali z obmedzujúcej interpretácie priania sv. Ignáca, aby Spoločnosť nasledovala rímsky obrad. V skutočnosti táto tradičná formulácia mala za cieľ len podčiarknuť úzke spojenie Spločnosti s osobou rímskeho veľkňaza a jezuiti sa pri nej zriekli možnosti vytvárať nejaký vlastný liturgicko-obradový formulár, ak to v Ignácových (pred-tridentských) časoch bolo bežné pre niektoré staršie rády (dominikáni, cisterciti atď.). Anachronistická a de-kontextualizovaná interpretácia tejto pôvodnej jezuitskej zásady teda na viaceré storočia bránila Spoločnosti k otvoreniu svojej charizmy aj v kontexte východných katolíckych cirkví. Táto tendencia bola ale spoločná aj pre iné typicky západné rády, rehole, či kongregácie.

Kedy sa to začalo meniť?
Zmeny v tejto mentalite sa začali objavovať až začiatkom 20. storočia. Medzi prvé úspešné pokusy by sme mohli zaradiť snahy redemptoristov, ktorí prijali východný, byzantský obrad, na podnet ľvovského gréckokatolíckeho arcibiskupa Andreja Šeptyckého. U jezuitov sa situácia radikálne zmenila v 20-tych rokoch minulého storočia, keď Spoločnosť Ježišova prijala výzvu pápeža Pia XI. venovať sa apoštolátu vo východných cirkvách, najmä na slovanskom východe a to v byzantsko-slovanskom obrade. Súviselo to s misijnou snahou na území východných oblastí medzivojnového Poľska, kde jezuiti účinkovali medzi pôvodne gréckokatolíckym obyvateľstvom, ktoré bolo prevedené na pravoslávie počas obdobia nadvlády ruského cárstva. Súčasne Pápež Pius XI založil Ruské kolégium v Ríme, ktoré zveril jezuitom a podporoval rast jezuitských komunít v rôznych cirkvách sui iuris na Blízkom východe. Prvé povolania prichádzali z radov pôvodne latinských jezuitov, nadšencov pre prácu medzi východnými kresťanmi, ktorí sa v rámci svojej misie úplne stotožnili nielen s niektorým z viacerých východných liturgických obradov, ale aj kultúrou a mentalitou východných katolíkov.

A potom, s pribúdajúcim časom, začali do Spoločnosti vstupovať kandidáti z východných katolíckych cirkví...
Presne tak. V druhej fáze môžeme už hovoriť o tom, že aj kandidáti a záujemcovia o rehoľný život v Spoločnosti Ježišovej, pochádzajúci z východných katolíckych cirkví, si pri vstupe do Spoločnosti začali ponechávať príslušnosť k vlastnej cirkvi sui iuris a k vlastnému liturgickému obradu. Tento trend bol na II. vatikánskom koncile definitívne potvrdený ako oprávnený, ba priam odporúčaný a požadovaný, a stal sa súčasťou aj nového cirkevného zákonodarstva. Dnes už existujú viaceré rády, rehole a kongregácie, ktoré - hoci sa pôvodne zrodili v rímskokatolíckej, teda latinskej cirkvi - sa v skutočnosti stali "katolíckymi", teda "univerzálnymi", a neobmedzujú výber a prácu svojich členov na jednu obradovú cirkev, ale prežívajú svoju charizmu zaradenú do rôznych cirkví sui iuris, do rôznych obradových a liturgických kontextov. Táto skutočnosť sa stala znakom vzájomného obohacovania sa: katolícky Východ sa bližšie zoznámil s ignaciánskou charizmou a duchovnosťou a Spoločnosť Ježišova má možnosť viac čerpať z duchovného, liturgického, obradového a disciplinárneho bohatstva kresťanského Východu.

Ty sám si jezuita, gréckokatolík, a do Spoločnosti si vstúpil už ako kňaz. Ako si sa dozvedel o jezuitoch a čo Ťa najviac priťahovalo na ich spiritualite? Prečo práve jezuiti?
Dalo by sa povedať, že o jezuitoch som mal viacero druhov informácií pochádzajúcich z viacerých zdrojov.
Prvým zdrojom informácií, alebo skôr dezinformácií bola dobová protináboženská propaganda komunistického Československa. V nej boli jezuiti vykreslení ako najreakčnejší, najnebezpečnejší, najklerikálnejší, najpápežskejší, najaktívnejší atď. V mojom prípade sa potvrdilo marketingové pravidlo, že aj negatívna reklama je reklama. Logicky mi totiž vyplynulo, že ak zarytým nepriateľom Cirkvi, nepriateľom Boha, spomedzi všetkých cirkevných inštitúcií najviac "leží v žalúdku" rád jezuitov, tak k tomu bude asi nejaký dôvod. Pravdepodobne to bude preto, že ho považujú na najrelevantnejšieho "nepriateľa". Tým pádom si získali jezuiti už vopred moje sympatie. To ma viedlo k hľadaniu objektívnych informácií o úlohe a prínose tohto rádu pre život Cirkvi - a tu všetky nezávislé zdroje jasne hovorili o veľkom pozitívnom vklade jezuitov v dejinách cirkvi. Všetky tieto negatívne i pozitívne informácie by ale boli nedostatočnými na vyvolanie hlbšieho záujmu či na vznik a rast rehoľného povolania.

A teda?
V skutočnosti sa ma osobne hlboko dotkol životopis sv. Ignáca z Loyoly, jeho cesta osobného hľadania Božej vôle, Božieho plánu pre svoj život. K životopisu som sa dostal už ako seminarista, bol v nemčine - a tým, že som ho "lúštil" pomaly, s pomocou slovníka - nutne som mu nutne venoval väčšiu pozornosť ako viacerým iným životopisom svätých, ktoré som čítal predtým. A potom som mal šťastie stretnúť dvoch výnimočných jezuitov: P. Paňáka, ktorý bol vytrvalým spovedníkom v košickom dóme sv. Alžbety a predovšetkým tajného kňaza, jezuitu, P. Michala Fedora, ktorý bol gréckokatolíkom a venoval sa viacerým seminaristom a mladým kňazom tým, že ich podnecoval k hlbšiemu štúdiu a angažovaniu sa v živote cirkvi. Zvlášť osobný príklad P. Michala Fedora, podobne ako rozprávania mnohých kňazov o práci P. Michala Lacka v Ríme pre dobro našej gréckokatolíckej cirkvi, ma priviedli k myšlienke postaviť sa s nimi do jedného šíku a "sub crucis vexillo - pod zástavou kríža" pracovať pre spásu mojej duše, pre pomoc bratom a pre dobro zvlášť našej gréckokatolíckej cirkvi.

Spomenul si osobnosti dvoch významných slovenských gréckokatolíckych jezuitov, otcov Michala Lacka SJ a otca Michala Fedora SJ. V čom boli podľa Teba výnimoční?
V nedávnych dejinách gréckokatolíckej cirkvi i Spoločnosti Ježišovej na Slovensku nemôžeme hovoriť o mnohých jezuitoch - gréckokatolíkoch, ale medzi tými málo jedincami, ktorí buď východný obrad prijali už ako jezuiti, alebo ako gréckokatolíci vstúpili do Spoločnosti, sa stretávame s niektorými výraznými osobnosťami. Mohol by som tu spomenúť prvého rektora Pápežského ruského kolégia (Russikum) P. Vendelína Javorku, filológa a neskôr misionára v Rusku P. Alojza Stryčeka, či terajšieho prešovského metropolitu Jána Babjaka.
Dvaja spomínaní pátri, Lacko a Fedor pracovali v diametrálne odlišných podmienkach, ale obaja výrazne pomohli gréckokatolíckej cirkvi pri formovaní jej identity, pri jej uznaní v medzinárodnom i cirkevnom kontexte, ako aj pri formovaní jej duchovenstva.

Otec Lacko pracoval pre dobro našej cirkvi zo zahraničia, bol akoby jej hlasom vo svete...
P. Michal Lacko patril do generácie jezuitov, ktorým počas štúdia v zahraničí komunistické úrady Československa odobrali pasy a znemožnili im návrat do vlasti. Lacko ostal v Ríme a stal sa jednou z centrálnych osobností slovenskej katolíckej emigrácie. Ako profesor Pápežského východného inštitútu (PIO) bol uznávaným odborníkom na otázky dejín východných cirkví, na cyrilometodskú problematiku a súčasne sa angažoval v organizovaní cirkevného života v diaspóre, zvlášť pre gréckokatolíkov. Je jednoznačne aj jeho zásluha, že pápež sv. Ján Pavol II. zriadil pre Slovákov v Kanade osobitné gréckokatolícke biskupstvo. Bol hlasom umlčanej gréckokatolíckej cirkvi vo svete v rokoch 1950-1968, keď komunistický režim túto Cirkev násilne zlikvidoval, bol podporovateľom jej znovuzrodenia v roku 1968 a až do smrti ju „na diaľku" duchovne formoval svojou bohatou publikačnou činnosťou.

A otec Fedor?
P. Michal Fedor vstúpil so Spoločnosti Ježišovej krátko pred likvidáciou reholí v Československu a tak vlastne väčšinu svojej formácie a jezuitského života prežil v ilegalite. Po zmarenej možnosti študovať riadne teológiu si zvolil štúdium jazykov. Napriek ťažkostiam bol prijatý na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdia externe pracoval v Slovenskej akadémii vied, kde sa špecializoval na slovensko-ruské kultúrne a literárne vzťahy v minulosti. Od r. 1955 pracoval ako bibliograf v Matici slovenskej. Tu vzniká celý rad zaujímavých diel venovaných slovensko-ruským vzťahom a teórii bibliografie.

Otec Fedor bol veľmi aktívny po obnovení gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968, v čom konkrétne spočívala jeho činnosť?
Fedor bol hybnou dušou obnovenia legálnej činnosti gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968, rozbiehal jej periodiká, svojimi podnetmi inšpiroval tých cirkevných predstaviteľov, ktorí mohli verejne účinkovať, tajne formoval mladých seminaristov a kňazov. Táto jeho činnosť neušla pozornosti štátnej polície, bol prepustený z práce v Matici Slovenskej, vyšetrovaný, sledovaný. Napriek tomu pokračoval v ilegálnej činnosti, publikoval samizdaty, formoval gréckokatolíckych duchovných. Po obnovení verejného účinkovania Spoločnosti zorganizoval činnosť Centra spirituality Východ - Západ, pretože si bol vedomý špecifického postavenia gréckokatolíkov v tomto kultúrnom a duchovnom i geopolitickom kontexte Európy. Centrum sa stalo vysunutým pracoviskom Trnavskej univerzity, dodnes je miestom konania medzinárodných konferencií, vydávania odborných publikácií, štúdia a stretania sa.

O oboch týchto jezuitoch by sa akiste dalo povedať ešte mnohé – ak by si však mal povedať, v čom by pre nás mohli byť vzorom, ktoré ich vlastnosti by si zdôraznil?
O oboch týchto jezuitoch - gréckokatolíkoch by sa dalo ešte veľmi veľa povedať: o ich odbornej činnosti, o ich publikáciách, o jezuitskom rozmere ich duchovnosti. To, čím ale priťahovali sympatie, boli ale predovšetkým ich ľudské vlastnosti. Srdečnosť, úprimnosť, ochota pomôcť, záujem o človeka a o jeho problémy, horlivosť za dielo Božie, láska ku gréckokatolíckej cirkvi – v tomto sú dodnes vzorom.

Skúsme sa posunúť trošku ďalej, do súčasnosti. Čím môžu podľa Teba východní jezuiti obohatiť Cirkev a Spoločnosť Ježišovu v dnešnom ekleziologickom kontexte, aký by mal byť ich špecifický prínos, úlohy, v čom vidíš najväčšie potreby?
Jedným z typických atribútov jezuitov je schopnosť pružne reagovať na konkrétne situácie a potreby života, vystihnúť bezprostredné potreby cirkvi v danom mieste a čase, účinkovať v neuralgických bodoch a spolupracovať s inými duchovnými i laikmi, vytvárajúc tak sieť multiplikátorov. Jezuiti sa angažujú vo všetkých tychto formách v duchu hesla "sentire cum ecclesia" - prvoradým kritériom je teda dobro Cirkvi ako celku.
Pre východné cirkvi by sme mohli zadefinovať ako prvoradé tieto potreby: prehĺbenie vlastnej identity (historickej i ekleziologickej) v celocirkevnom i ekumenickom kontexte; starostlivosť o diaspóru, ktorá je v posledných rokoch najcitlivejším kritériom "prežitia" viacerých východných cirkví; snaha o prehĺbenie citlivosti latinského západu zoči-voči špecifikám východných cirkví; zvýšenie pastoračnej účinnosti východných cirkví a nachádzanie takých pastoračných prostriedkov, ktoré dokážu skĺbiť starobylé východné tradície s potrebami a prostriedkami tretieho tisícročia. Už z tohto zoznamu teda vyplýva, že východné cirkvi dnes potrebujú pomoc jezuitov - mužov Cirkvi, ktorí dokážu spojiť vysoko kvalifikovanú odbornú prípravu s horlivým záujmom o bezprostrednú pastoráciu. V skutočnosti to nie sú protikladné tendencie, veď každá "veda" je robená v prvom rade pre "spásu duší" a nie pre vedu samotnú a každá skutočná pastorácia musí vychádzať zo správnych teologických základov.

Vieme o Tebe, že si arcibiskupom a v súčasnosti plníš funkciu sekretára Kongregácie pre Východné cirkvi v Ríme. Čo si robil predtým, než Ťa pápež Benedikt XVI. menoval do tejto funkcie?
Do Spoločnosti som vstúpil v roku 1990 v talianskom Janove, vstúpil som však za slovenskú provinciu. V tom čase som už bol eparchiálnym kňazom prešovskej gréckokatolíckej eparchie a študentom - doktorandom východného cirkevného práva na PIO v Ríme. Prakticky hneď po skončení noviciátu som sa teda vrátil na dokončenie doktorandských štúdií na PIO. Po ich ukončení som "upadol do rímskeho zajatia" - bol som pozvaný k prednášaniu cirkevného práva na mojom materskom inštitúte. Z Ríma som prichádzal pravidelne na Slovensko, kde som vyučoval na teologickej fakulte Trnavskej univerzity, rozbiehal činnosť centra spirituality Východ - Západ v Košiciach a príležitostne vypomáhal v pastorácii. Praktickej pastorácii v Ríme som sa venoval predovšetkým v rámci apoštolátu v skautingu vo Federácii Skautingu Európy (FSE). Okrem pravidelnej duchovnej služby v rímskych skautských oddieloch som v rokoch 2004-2007 vykonával aj úlohu federálneho duchovného asistenta na celoeurópskej úrovni.

Môžeme povedať, že na PIO si sa z postu študenta „prepracoval“ až na post rektora tejto jezuitskej školy.
Na PIO som postupne prešiel všetkými akademickými funkciami - mimoriadneho profesora, riadneho profesora, dekana, vicerektora a od roku 2007 do roku 2009 aj rektora PIO a predstaveného jezuitskej komunity. Akademická činnoť v Ríme bola dopĺňaná aj spoluprácou s orgánmi rímskej kúrie, bol som konzultorom Kongregácie pre učenie viery, Kongregácie pre Východné cirkvi, Pápežskej rady pre legislatívne texty a Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a putujúcich. Okrem toho som pravidelne spolupracoval s domácou gréckokatolíckou cirkvou pri rôznych pastoračných a akademických projektoch.

...a potom prišlo menovanie na sekretára Kongregácie pre Východné cirkvi a biskupská vysviacka. Ako veľmi to zmenilo Tvoj život, ako si to prijal?
Zmeny, ktoré ma postihli boli v niektorých oblastiach dosť výrazné, nedotýkali sa však podstaty, ale viac-menej len vonkajších foriem. Moja práca pre východné cirkvi sa rozšírila z akademickej a výchovnej oblasti aj na úroveň administratívnu. Istým spôsobom môžem teda niekedy aj konkrétne spolupracovať pri realizovaní tých odporúčaní a usmernení, o ktorých som predtým hovoril ako kanonista. Prešiel som teda z teórie do praxe.

Ako asi vyzerá teraz Tvoj denný program, Tvoje povinnosti? Aká je úloha sekretára Kongregácie?
Sekretár Kongregácie úzko spolupracuje s prefektom Kongregácie, je prakticky "motorom" Kongregácie, pretože dohliada na vybavovanie každodennej agendy, rozdeľuje prácu jednotlivým minutantom (úradníkom), reprezentuje kongregáciu na rôznych interdikasteriálnych stretnutiach a pri stretnutiach s predstaviteľmi jednotlivých cirkví sui iuris. Spolu s prefektom prakticky pripravuje a podpisuje každý dokument, ktorý Kongregácia prijíma i ktorý Kongregácia vydáva.
Keďže sekretár garantuje chod úradu, tejto úlohe zodpovedá aj môj pracovný program, ktorý prebieha v pravidelnom rytme pracovného času, kedy som v úrade na prijímanie stránok a vybavovanie bežnej agendy. Ďalšie povinnosti potom idú aj mimo úradného času ale nie sú o nič menej dôležité - návštevy jednotlivých miestnych cirkví, pracovné kontakty s diplomatmi, atď.

Bývaš aj naďalej v jezuitskej komunite?
Momentálne nebývam v jezuitskej komunite, ale v služobnom byte. Aj tu som si však vytvoril takú menšiu komunitu - okrem mňa sú to ďalší dvaja kňazi. Toto spoločenstvo mi teda garantuje aj riadny liturgický život vo východnom obrade (utiereň, liturgia, večiereň) a súčasne sa spolupodieľame na zabezpečení bežného chodu domácnosti (kuchyňa, upratovanie, nákupy).

Nachádzaš si popri svojich denných povinnostiach v Kongregácii čas aj na akademickú a pastoračnú činnosť?
Popri svojej súčasnej úradnej činnosti som si ponechal (aj keď v trochu obmedzenej miere) aj prednáškovú činnosť na PIO. Ďalej pokračujem aj v praktickej pastorácii v rámci rímskych skautských oddielov Federácie skautingu Európy.

Na záver by som sa spolu s Tebou rád vrátil v čase. Predstav si, že by si sa mal teraz vrátiť v čase a znova si sa rozhodoval, ktorým smerom sa vydať, ktorú životnú cestu si vybrať – vybral by si si, vediac teraz po toľkých rokoch to, čo vieš teraz, znovu Spoločnosť?
Moja životná púť sa odohrávala v konkrétnom čase a v konkrétnych historických i osobných okolnostiach. Všetky tieto prvky sú svojim spôsobom jedinečné a neopakovateľné. Naozaj sa považujem za privilegovaného a ďakujem Pánovi za všetky životné skúsenosti i za to, ako ma viedol na mojich cestách. Keby som mal dnes o 30 rokov menej a stál by som pred voľbou povolania, verím, že by som sa znovu rozhodol pre kňazstvo a znovu pre Spoločnosť Ježišovu.

Čo Ti Spoločnosť Ježišova dala a čo pre Teba znamená?
Spoločnosti vďačím za pevné duchovné zázemie, za vedomie spolupatričnosti k tej kompánii "priateľov v Pánovi", ktorí sa rozhodli spoločne "bojovať pod zástavou kríža", považujúc za svoju najväčšiu česť možnosť obetovať "všetko na Božiu česť a slávu".
Spoločnosti ďalej vďačím za metódu duchovného života, za ponúknutie cesty k rozlišovaniu duchov, za vytvorenie zázemia a motivácie pre rozvoj duchovný i akademický, za poskytnutie medzinárodného rozmeru, ktorý mi pomáha prekračovať úzke etnické či obradové hranice. Keď som sa aj v Spoločnosti niekedy stretol s negatívnymi javmi, vždy som vedel, že tieto sú dielom slabosti a hriešnosti jednotlivcov, avšak ideál, ktorý sv. Ignác svojim nasledovníkom zveril, je stále platný a stále v Cirkvi potrebný. "Cítiť s Cirkvou - sentire cum Ecclesia", to znamená aj dnes milovať Krista, ktorý žije a prejavuje sa vo svojej Cirkvi. Zveriť sa aj dnes osobitným spôsobom do služieb Rímskeho veľkňaza je najistejšia cesta k plneniu vôle Božej, pretože v službách tej, "ktorú brány pekelné nepremôžu" to znamená spolupracovať s "Petrom", ktorý je tu aj dnes na to, aby vo svojich nástupcoch "posilňoval bratov vo viere". Čo môže byť krajšie a zmysluplnejšie ako toto?!

Foto: archív SJ

Jubileum

Zamyslenia

Príbehy

Úvahy

Modlitby