Jezuiti



pon23012017

Fotogaléria

Absolvovali púť: „Zatiahni na hlbinu!“

Mladý jezuita spolu so svojim bratom a dvoma kamarátmi 11.-13. marca absolvoval púť: „Zatiahni na hlbinu!“. Tieto slová, ktoré Ježiš adresoval Šimonovi Petrovi (por. Lk 5, 4), zobrali doslovne a zamierili do hlbín zeme. Cieľom ich púte však nebola kaplnka sv. Kingy (Kunigundy), nachádzajúca sa 212 m pod zemou v najstaršej soľnej bani v Poľsku (založenej v roku 1248), ale púťou samotnou bol 12-hodinový podzemný štafetový beh, ktorého trasa prechádzala aj cez túto kaplnku. (Prečo sa bežecké preteky dajú prirovnať k náboženskej púti vysvetlím na záver tohto článku.)

Dostať sa na tieto preteky do poľskej Bochnie nie je jednoduché. Atraktivita prostredia soľnej bane nesie so sebou aj negatívum obmedzeného priestoru – a tak je každoročne oveľa viac záujemcov o tieto preteky, ako skutočne môže vyštartovať. Najlepší z minulého roka majú účasť zabezpečenú a ostatným ostáva len dúfať v šťastie pri losovaní, ktoré je asi najspravodlivejším riešením tejto situácie. Nášmu tímu - JOMM Slovakia - losovanie veľmi neprialo (predsa len šanca približne 25% nie je najvyššia), ale ako asi tušíte, nakoniec sme sa tam dostali. Hneď po losovaní sa totiž organizátor rozhodol, že nás - ako jediný zahraničný tím v tomto roku - pozve, a tak si zabezpečí medzinárodnú účasť (za čo sme mu samozrejme vďační).

Keď nastal deň D, vydali sme sa na dlhú cestu (z Bratislavy je to asi 6 hodín autom). Do Bochnie sme dorazili už za tmy ako jedni z posledných - ak nie úplne poslední - v piatok večer krátko pred 23. hodinou. Výťahom sme zostúpili na úroveň 212 m po zemou (kde sa v úzkych chodbách bane nasledujúci deň konali preteky) a potom ešte pešo o ďalších skoro 40 m nižšie (kde nás prekvapili veľké priestory športového ihriska, jedálne a spálne pre asi 300 ľudí). Asi si viete predstaviť, že spať medzi toľkými ľuďmi nie je jednoduché (hlavne ak si zabudnete zobrať štuple do uší). Našťastie adrenalín z blížiacich sa pretekov zahnal rannú únavu.

Sobota sa niesla v znamení behania. Najprv spoločný čestný štart a potom už len 12 hodín krúženia na 2 420 m dlhom okruhu. Trasa bola náročná: miestami priúzka, mierne zvlnená, nechýbali zákruty, koľajnice a aj studený protivietor, ktorý by asi len málokto čakal 212 m pod zemou. Náš tím si zvolil takú taktiku, že vždy dvaja behali (počas jednej hodiny sa striedali po kolečku) a dvaja oddychovali (jedli, spali). Malo to svoje výhody aj nevýhody. Asi najväčšou nevýhodou bolo, že miesto nášho odpočinku sa nachádzalo približne 500 m od miesta behu, nehovoriac o tých 308 schodoch, ktoré delili tieto 2 úrovne bane. Cestou dole sa síce dalo zísť aj po 140 m dlhej šmykľavke, ale naspäť si to už musel vyšliapať každý sám. Takto nám k oficiálne zabehnutým kilometrom pribúdali ďalšie.

Nakoniec sa nám podarilo za 12 hodín zabehnúť skoro 157 km, vďaka čomu sme skončili medzi 65 družstvami na peknom 26. mieste. V nedeľu ráno sme absolvovali ešte krátku prehliadku bane a po slávnostnom zakončení pretekov a vyhlásení výsledkov (počas ktorého každý tím vyšiel na pódium a dostal pamiatkovú medailu) sme vyšli na denné svetlo a vrátili sa domov. Bohu vďaka!
---
Myšlienku, že beh sa môže stať modlitbou a bežecké preteky púťou (ak si vzbudíme taký úmysel), som prebral od Warrena A. Kay'a (doktora teológie) z jeho knihy Running – The Sacred Art. Nejedná sa tu len o to jezuitské nachádzanie Boha vo všetkom, či o bytie kontemplatívnym v činnosti, ale skutočne je tu zopár podobných čŕt. Tak napríklad pútnik vydávajúci sa na púť (či bežec na beh) sa v istom zmysle vyčleňuje zo svojej každodennosti. Nejde tu len o zanechanie miesta, na ktorom normálne žije, ale aj o zanechanie svojho spoločenského postavenia. Na púti (pri behu) nie je dôležité či je niekto v normálnom živote manažér, šofér autobusu, či nezamestnaný; či je niekto otcom, synom, či kňazom – tu sú si všetci rovní. A nielen rovní, ale aj blízki. Dennodenne prechádzame okolo množstva ľudí, ale vnímame ich väčšinou na rovnakej úrovni ako lampy či stromy pri ceste. Sú nám cudzí a nezaujímame sa o nich. Na púti (pri behu, či bežeckých pretekoch) sa to akosi mení – spoločná cesta, spoločný cieľ tvorí z úplne cudzích ľudí komunitu. Komunitu ľudí srdcu blízkych – priateľov, na ktorých sa môžeme spoľahnúť. V neposlednom rade je tu ešte cesta domov, návrat do našej každodennosti. Určite mi dáte za pravdu, že človek sa z púte vracia iný – zmenený. A verte mi, že dlhý a náročný beh má podobné účinky. Čas na stíšenie sa, premýšľanie (modlitbu) a premáhanie seba robí zázraky.

Bežíš? Ježiš?

Jozef Székely SJ

Jubileum

Príhovory

Spiritualita

Príbehy

Básne