Vznik Duchovných cvičení
Svätý Ignác z Loyoly, pôvodca Duchovných cvičení vo svojom vlastnom životopise, ktorý síce nenapísal, ale iba vyrozprával portugalskému spolubratovi Luisovi Goncalvesovi, nespomína zostavenie Cvičení počas svojho pobytu v Manréze. Ale na konci rozprávania donútený otázkou, ako zostavil Duchovné cvičenia a Konštitúcie, povedal, že Cvičenia nezostavil všetky naraz, „ale len niektoré veci, ktoré pozoroval vo svojej duši a pokladal ich za užitočné; zdalo sa mu, že by mohli byť užitočné aj iným; tak si ich teda zapisoval, napr. o spytovaní svedomia tým spôsobom s čiarkami atď. Povedal mi - svedčí otec Goncalves - že najmä pre stať o voľbe čerpal z rozmanitosti ducha a myšlienok, ktoré mal, keď bol v Loyole a bolela ho ešte noha." (Rozhovory pútnika, č. 99.)
Z týchto krátkych osobných údajov vyplýva, že zostavenie Cvičení bolo vývojovým procesom od jeho pobytu v Manréze do prvých rokov jeho pobytu v Ríme, t.j. od 1522 do 1541, a ovocím jeho osobnej skúsenosti.
V genéze Cvičení možno rozlišovať štyri obdobia:
I. Manréza (1522 - 1523). Žil prísnym asketickým životom, „nejedol mäso a nepil víno“ a „postieval sa denne okrem nedele“. Tam pri riečke Cardoner zažil veľké osvietenie, ako o tom sám rozpráva (Rozhovory, č. 30). Zostavil rozjímanie o Kristovi-Kráľovi a o dvoch zástavách, ďalej návod na osobitné spytovanie svedomia (č. 24-31), všeobecné spytovanie (č. 32-43) a smernice na rozlišovanie smrteľného a všedného hriechu. Tu zostavil aj pravidlá na rozoznávanie duchov (č. 313-327) a úvahu o troch spôsoboch modlitby (č. 238-260).
II. Paríž (1528—1535). Nezachoval sa text Cvičení, ktorý Ignác poslal inkvizítorovi Liévinovi, pravdepodobne po latinsky. Zachoval sa však text Cvičení, ktoré sám Ignác alebo pravdepodobnejšie Favre mal poruke, keď dával cvičenia Angličanovi Johnovi Helyarovi v r. 1535. Je to najstarší text Cvičení zvaný „arquetipo“ alebo „adaptado“, už aj s „Principio y Fundamento - s vedúcou zásadou a základnou pravdou“. V tejto dobe Ignác zostavil rozjímania o troch kategóriách (č. 149-151) a o troch spôsoboch poníženosti (č. 164-168), ďalej kontempláciu na dosiahnutie lásky a niektoré poznámky (č. 3, 5, 11, 12, 13, 16, 20), dodatky (č. 73-90) a aspoň niektoré pravidlá, ako spolucítiť s Cirkvou (č. 352-365).
III. Taliansko (1536—1539). Ignác dokončil revíziu Cvičení, ako svedčí Nadal. V tejto dobe pravdepodobne zostavil poznámky pre toho, kto dáva Cvičenia (č. l, 2, 4, 6, 10, 14, 15, 17, 18, 19). Definitívne zredigoval „Principio y Fundamento“, tajomstvá Kristovho života a koniec knihy (č. 261-312) s pravidlami ako sa správať pri jedení (č. 210-217).
IV. Rím (1539-1541). Ignác dokončil redakciu knižočky, dodal pravidlá na rozoznávanie duchov pre druhý týždeň (č. 328-336) a pravidlá o škrupuliach (č. 345-351).
Pôvodný rukopis „autografo" sa stratil. Dnes sa týmto výrazom označuje verná kópia podľa originálu, na ktorej sám Ignác vlastnoručne urobil 64 opráv.
Jestvuje aj latinský preklad tohto „autografu" zredigovaný pravdepodobne samým Ignácom a volá sa „antiqua". Iný latinský preklad nazvaný „vulgata", zredigovaný v elegantnej forme, je pravdepodobne dielom francúzskeho jezuitu, ktorý sa volal André Freux, po latinsky Frusius. Jeho prvé vydanie vyšlo v r. 1548. Tento latinský text Cvičení schválil pápež Pavol III. dňa 31. júla 1548. Tento text bol u jezuitov vo veľkej úcte.
21. generálny predstavený Spoločnosti Ján Filip Roothaan urobil r. 1835 latinský tzv. literárny preklad Cvičení. Roothaan pochádzal z Amsterdamu, kde sa narodil 23. novembra 1785. Krátko predtým (1773) bola zrušená Spoločnosť Ježišova. Roothaan však r. 1800 vstúpil do jezuitského noviciátu v Rusku, kde nebol vyhlásený pápežský dekrét zrušenia, a preto jezuiti mohli aj naďalej existovať. Po reštaurovaní Spoločnosti r. 1814 Roothaan bol povolaný do Ríma a v r. 1823 sa stal rektorom kolégia turínskej provincie. Po troch rokoch 9. júla 1826 bol zvolený za generálneho predstaveného jezuitskej rehole. Zomrel v Ríme 20. mája 1853 a je pochovaný v jezuitskom kostole Gesú.
Jeho latinský preklad Cvičení bol veľmi populárny; za jeho života vyšli štyri vydania, štvrté sa pokladá za „utpote coeteris praestantiorem - výbornejšie než iné".
Historicko-kritické vydanie textu Duchovných cvičení vyšlo v Monumenta Historica Societatis Jesu, zv. 199, Romae 1969 ako Exercitia Spiritualia.
Najnovšie španielske vydanie s úvodom, textom, poznámkami a slovníkom pripravil španielsky historik Spoločnosti Candido de Dalmases SJ vo vydavateľstve Sal Terrae, Santander 1987. Podľa tohto vydania sme poopravili slovenský preklad, ktorý urobil o. Rudolf Mikuš a ktorý Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda vydal v Ríme r. 1961. K textu sme pridali niekoľko poznámok, citáty zo Svätého písma a predovšetkým state z dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré úzko súvisia s myšlienkami sv. Ignáca v jeho Duchovných cvičeniach. K novému prekladu sme pridali aj slovník najpoužívanejších slov v Cvičeniach podľa francúzskej predlohy.
Štefan Senčík SJ
Duchovné cvičenia v pápežských dokumentoch
V dejinách duchovnej literatúry malá knižočka sv. Ignáca z Loyoly Duchovné cvičenia zaujíma osobitné miesto. Vidno to aj zo skutočnosti, že ju veriacim odporúčalo 38 pápežov spolu až 880-krát. Španielsky jezuita P. Marin napísal o tom celú knihu s názvom Spiritualia Exercitia secundum Romanorum Pontificum documenta - Duchovné cvičenia podľa dokumentov rímskych pápežov (Barcelona, 1941). Od toho času aj ďalší pápeži pochvalne hovorili o Duchovných cvičeniach. Zo spomenutých dokumentov vyberáme aspoň dva krátke úryvky: jeden z buly Pavla III. o schválení Duchovných cvičení a druhý z Apoštolskej konštitúcie Pia XI., ktorou vyhlásil sv. Ignáca za nebeského patróna duchovných cvičení.
„Tieto cvičenia sú veľmi užitočné a prospešné pre veriacich v Krista k duchovnej úteche a k úžitku nielen pre dobrú povesť, ktorá prichádza o nich z mnohých miest, ale aj pre dôkazy širokej verejnosti... Po dôkladnom preskúmaní sme uznali, že sú plné nábožnosti a svätosti, že sú a budú veľmi užitočné a prospešné na povzbudenie a duchovný úžitok veriacich", píše Pavol III. 31. júla 1548 pri ich potvrdení a schválení.
Pius XI. r. 1922 vyhlásil sv. Ignáca za patróna duchovných cvičení Apoštolskou konštitúciou, z ktorej vyberáme niekoľko úryvkov: „Hlavnou starosťou pápežov vždy bolo s najvyššími chválami odporúčať a mocnými podnetmi napomáhať všetko, čo vedie k nábožnosti a k dokonalosti kresťanského života. Medzi rozličnými pomôckami si získali vynikajúce miesto Duchovné cvičenia, ktoré uviedol do Cirkvi akýmsi božským inštinktom sv. Ignác. Hoci z dobroty milosrdného Boha nikdy nechýbali ľudia, ktorí predkladali veriacim v Krista úvahy o nebeských veciach, predsa Ignác svojou knihou, ktorú nazval Duchovné cvičenia, prvý začal používať metódu a ukázal osobitnú cestu k duchovným cvičeniam, ktoré podivne pomáhajú veriacim, aby nenávideli hriech a prispôsobili si život podľa príkladu nášho Pána Ježiša Krista...
Veľká užitočnosť týchto Cvičení bola dokázaná „skúsenosťou troch storočí“, ako to potvrdil Náš predchodca slávnej pamäti Lev XIII... Podobné svedectvo vydávajú aj ľudia, čo žiaria asketickou disciplínou a svätými mravmi...
Okrem toľkých slávnych svätých mužov ignaciánskej rodiny, ktorí z nich ako z prameňa čerpali a dosiahli motívy čností; radi pripomíname dve vynikajúce osobnosti spomedzi cirkevného diecézneho duchovenstva: sv. Františka Saleského a sv. Karola Boro-mejského. Sv. František si vykonal veľmi usilovne ignaciánske cvičenia, aby sa dobre pripravil na biskupskú vysviacku. V nich sa tiež rozhodol žiť podlá princípov reformy života, ako ich vysvetľuje knižočka sv. Ignáca; neskoršie to aj vždy zachovával. A Karol Boromejský, ako ukazuje náš predchodca blahej pamäti Pius X. (encyklika Editae saepe) a ako sme My tiež ukázali pred pontifikátom v historických dielach, zakúsil v sebe silu týchto cvičení, ktoré ho podnecovali k dokonalejšiemu životu; chcel rozširovať ich používanie medzi duchovenstvom a ľudom. Spomedzi svätých mužov a žien, ktorí sa oddali duchovnému životu, nech stačí pripomenúť ako príklad Teréziu, učiteľku najvyššej kontemplácie a serafínskeho syna, patriarchu Leonarda z Porto Maurizio, ktorý mal v takej úcte knižočku sv. Ignáca, že vyhlásil: „Vo všetkom nasledujem jeho metódu pri získavaní duší Bohu...“
Keďže sme presvedčení, že všetky zlá našich dní pochádzajú väčšinou z toho, že niet „qui recogitet corde“ (Jer 12,11), že „nik neuvažuje srdcom“ a keďže sa potvrdilo, že Duchovné cvičenia urobené podľa metódy sv. Ignáca veľmi napomáhajú prekonať veľké ťažkosti, s ktorými sa ľudstvo ustavične borí a keďže sa skusuje bohatá žatva plodov, ktoré v minulosti i dnes v posvätných cvičeniach dozrievajú či už medzi rehoľnými rodinami či medzi diecéznymi kňazmi či medzi laikmi, a - čo je hodné osobitnej zmienky - v našej dobe aj medzi robotníkmi, s tou najväčšou horlivosťou povzbudzujeme, aby sa používanie týchto Duchovných cvičení stále viac šírilo každým dňom a aby sa tie domy nábožnosti, v ktorých sa konávajú cez celý mesiac alebo cez osem či menej dní, ešte viac navštevovali a prekvitali na tomto závodisku dokonalého kresťanského života... prosíme to od Pána...
Z našej lásky voči Pánovmu stádu a k zadosťučineniu šľachetných túžob a želaní biskupov takmer z celého katolíckeho sveta obidvoch obradov práve teraz, keď si pripomíname 300. výročie kanonizácie sv. Ignáca a 400. výročie zostavenia tejto zlatej knižočky aj My túžime preukázať vďačnosť svätému patriarchovi; nasledujúc príklad Našich predchodcov, ktorí ustanovili patrónov iným inštitúciám, po porade so ctihodnými bratmi svätej rímskej Cirkvi, s kardinálmi stojacimi na čele Kongregácie obradov, našou apoštolskou autoritou vyhlasujeme, ustanovujeme a potvrdzujeme sv. Ignáca z Loyoly za nebeského patróna všetkých duchovných cvičení ako aj inštitútov, spoločností a skupín, v ktorých sa robia duchovné cvičenia, ako aj tých, čo sa o ne starajú a ich študujú.“
25. júla 1922, Pius XI., pápež
42(28%)
