20. júna 2012 si pripomíname 100. výročie narodenia P. Alojza Litvu, slovenského jezuitu, ktorý sa pričinil o kontinuitu rehoľného života v podmienkach, kedy ho rehoľníci a ich tajné komunity boli nútení žiť v skrytosti. Páter Alojz Litva prežil väčšinu svojho života na Slovensku, počas režimu neslobody. Jeho osud bol paralelný s osudom jeho rodného brata Félixa, rovnako jezuitu, ktorý však prežil väčšinu života v zahraničí.
P. Alojz Litva SJ sa narodil 20. júna 1912 v Mikšovej (súčasť Bytče). Neskôr sa rodina Litvových presťahovala do Trnavy, kde ich syn začal chodiť do gymnázia. Na podnet kamarátov začal navštevovať spoločenstvo mladých, schádzajúcich sa v mariánskej kongregácii pod vedením jezuitov. Zblíženie sa s pátrami Griegerom a Sahulčíkom mu pomohlo, že po piatej triede gymnázia 30. júla 1928 vstúpil (opäť pod vplyvom priateľov Popluhára a Hýbelu) do noviciátu v Trnave. Prvé sľuby zložil na sviatok sv. Ignáca 1930 v Trnave. Ďalej pokračoval v gymnaziálnych štúdiách privátne v Ružomberku. Vyučujúcimi mu boli P. Štefan Kramár, Mg. Valér Závarský, Mg. Štefan Bugan a vdp. Jozef Ďaďo. Záverečné ročníkové skúšky potom skladal na gymnáziach v Trnave a v roku 1933 v Kláštore pod Znievom, kde aj zmaturoval.
Na trojročné filozofické štúdiá odchádza so školastikom Jánom Dieškom do Jersey (Anglicko). O rok sa k nim pridáva zo Slovenska aj Sc. Zdenko Homolka. Po skončení filozofie je Sc. Alojz v Ružomberku privátnym učiteľom školastikov-gymnazistov v predmetoch francúžština, latinčina a matematika až do leta 1937. Po magisterke odchádza na teologické štúdiá do Chieri (1937 – 1938, Taliansko) a do Valkenburgu (1939 – 1941, Holandsko). Vyše 100-člennú školastickú komunitu vo Valkenburgu tvorila najmä nemecká väčšina, početná česká komunita a štyria Slováci: Bak, Homolka, Cserepes a A. Litva. Tu prijal Alojz aj kňazskú vysviacku 19. septembra 1939. Po návrate na Slovensko začal na novozriadenom Teologickom inštitúte v Banskej Bystrici prednášať teológiu. Bol zároveň aj ministrom domu.
Po Druhej svetovej vojne sa školastici rozchádzajú na jezuitské teologáty po Európe a z vyučovania uvoľnený P. A. Litva odchádza na tretiu probáciu do Krakova (1946-47). Po návrate z Poľska odchádza P. Alojz na vyššie teologické štúdiá na Východný inštitút v Ríme. Venuje sa štúdiu sofiológie Sergeja Bulgakova, ktorá sa stane aj témou jeho dizertačnej práce. Profesné sľuby zložil 2. februára 1948 v Ríme.
V Česko-Slovensku sa vo februári 1948 zmocnili politickej moci komunisti. Rektor Gregorovej univerzity v Ríme P. Paolo Dezza, ako aj slaviansky asistent P. Anton Prešeren mu navrhujú možnosti buď vyučovať v zahraničí, alebo pracovať na Generálnej kúrii, len aby uchránili jeho nádejný vedecký talent. Páter je rozhodnutý vrátiť sa na Slovensko. Na druhý deň po návrate domov dostáva 27. augusta 1949 dispozíciu do Trnavy. Od septembra má začať s prednášaním teológie pre školastikov, ktorí nemohli vycestovať na štúdiá do zahraničia. Teologický inštitút svoju činnosť v tomto akademickom roku už nedokončil. Dňa 14. apríla 1950 totalitný režim všetkých jezuitov sústredil do kláštora premonštrátov v Jasove a o desať dní v Podolínci. Na podnet Sc. Pavla Hnilicu začali ešte v Jasove teologické prednášky, ktoré viedol s ďalšími vyučujúcimi P. Alojz Litva. Po skúškach dostali najstarší školastici odporúčanie ku kňazskej vysviacke, podpísané viacerými pátrami. Do konca roku 1950 ju tajne prijali v Rožňave od Mons. R. Pobožného.
P. Litva ostal v internačnom kláštore aj po prepúšťaní mladších jezuitov v septembri 1950. V novembri 1951 ho spolu s ďalšími preradili do internačného kláštora Želiv v Čechách (45 km od Jihlavy). Tu pracovali pri nakladaní dreva do vagónov a na bývalom hospodárstve Premonštrátskeho opátstva. Aj keď v roku 1955 dochádzalo k prepúšťaniu mladších rehoľníkov z internačných kláštorov, v nasledujúcom roku previezli P. Litvu do internačného kláštora na Králiky pri Šumpeku. V Králikoch bolo sústredených mnoho jezuitov z Českej provincie. Všetci pracovali na miestnom hospodárstve a v lesoch.
V decembri 1959 je P. A. Litva zatknutý a podrobovaný výsluchom spolu s P. Alojzom Dlugim a s českými jezuitmi Zgarbíkom, Kučerom, Sukupom a ďalšími v Ostrave. Súd ho v marci 1960 odsúdil na 13 rokov väzenia. Trest si odpykával v uhoľných baniach Rtyně, v B. Bystrici, a vo Valdiciach. Z Valdíc boli postupne prepúšťaní na amnestiu P. Krapka, P. Ondruš, P. Buček, P. Mikuš, P Dieška, P. Korec a nakoniec v máji 1968 aj P. Alojz Litva.
Po osemnástich rokoch internácie bol prijatý do duchovnej služby pre rehoľné sestry v Ústave sociálnej starostlivosti v Kirti. S dvomi dlhšími prestávkami od júla 1968 tu viedol duchovnú službu sestrám Satmárkam až do roku 1983. Počas nej dával duchovné cvičenia, viedol rehoľnú formáciu a teologické štúdiá pre tajne prijatých školastikov. Po odchode sestier z Kirťa sa P. A. Litva vrátil do Trnavy. Medzitým dostal byt na Linčianskej ulici, kde sa teraz nasťahoval. Venoval sa prekladaniu teologickej literatúry z nemčiny, do tlače pripravil knihu o teológii sv. Augustína a spolupracoval na tvorbe Slovníka biblickej teológie. Od júna 1997 žil v jezuitskom dome v Ivanke pri Dunaji, kde zomrel 2. novembra 1998. Je pochovaný na cintoríne v Trnave na Kamenej ceste.
Spracoval: P. Milan Hudaček SJ
32(26%)
